Secret Santa - XII

 

Nerada by som, aby sme do ďalšieho roku vykročili bez ďalšej časti a hlavne bez toho, aby sa naši dvaja protagonisti znovu stretli :) enjoy!

Nehybne stála na brehu Mississippi pri kovanom zábradlí na konci móla a hľadela na druhý breh veľtoku. Nepríjemný vietor, ktorý vanul od vody jej zdvíhal pramienky vlasov do povetria a náročky sa s nimi pohrával. Cítila, ako má líca ošľahané, no šum zvírenej hladiny ju upokojoval.

Počas jej pobytu tu v St. Louis zažila veľmi málo podobne svetlých momentov popri nekonečnej pracovnej dobe, ako bol ten, ktorý mala práve pred sebou. Miest, kam chodievala rada a cítila sa tam príjemne, by mohla spočítať tak na prstoch jednej ruky. 

„Sky!“ volal jej meno dôverne známy hlas spoza chrbta a ona sa mimovoľne pousmiala. Všetká tá nervozita a napätie, ktoré ju zožieralo od rána, povolilo.

„Patrick!“ usmiala sa na neho žiarivo, keď sa otočila tvárou k nemu a zbadala, ako jej ide po nekonečnom móle naproti. Vlasy jej teraz ako na potvoru tancovali v poryvoch vetra okolo tváre a padali jej do úst.

Spočiatku si pomyslela, že sa absolútne od strednej nezmenil. Vyzeral presne tak isto, ako si ho pamätala. Rozhodne výškou nie najvyšší. Typické blonďavé vlasy skrútené do jemných kučierok, ktoré priam lákali, aby sa s nimi človek bezmyšlienkovite hral medzi prstami. Neprekonateľné modré oči.

„Prišla si!“ odvetil šťastne, keď ju od neho nedelilo viac než desať metrov a ona postrehla detaily, ktoré si na väčšiu vzdialenosť všimnúť nedokázala. Predsa len, ani Patrick Kane nie je nesmrteľný a aj on dospel. Presne ako oni všetci.

Zblízka pôsobil zrazu omnoho mužnejšie. Nepamätala si na ňom tak široké ramená. V tvári to bol stále ten istý malý chlapček, no mierne strnisko a ostrejšie črty tváre z neho robili urasteného muža, pre ktorého by zabíjala každá a veruže aj zabíjali. 

„Pat!“ zvískla, keď pomaly roztvoril náruč so širokým úsmevom na tvári, ktorý vedel vystrúhať jedine on a inštinktívne sa na neho vrhla. 

Náraz o jeho vypracovanú hruď bol trochu bolestivý, no aj tak privrela spokojne oči a užívala si ten moment, na ktorý čakala skoro celý mesiac, kým sa Hawks vrátili do St. Louis a jeho noha bola v poriadku. Ruky si pevne obmotala okolo jeho krku. Neplánovala ho pustiť ako prvá. 

Všetka nostalgia z čias strednej, chľastu a ostrovu zabudnutých hračiek na ňu doľahla. Všetko jej tak neskutočne chýbalo. Stelesňoval úplne všetko, čo si za tie celé roky odriekala. 

„Dusím ťa?“ zamrmlala do látky jeho svetra, keď nehybne stáli na móle už zopár minút a ani jeden nechcel pustiť toho druhého ako prvý. Pre Patricka to bola tá najväčšia odmena, akú kedy v poslednej dobe dostal. Cítiť ju znovu vo svojom náručí.

„Ani náhodou,“ usmial sa spokojne, keď ho jej vlasy príjemne šteklili na tvári. Nakoniec sa ho konečne pustila a pozrela na neho z centimetrovej diaľky. 

Lauren mala pravdu, bol absolútne neodolateľný. Ale to už ona nejaký ten rok vedela alebo aspoň tušila.

„Nestrácajme čas, ten tvoj je poriadne drahý! Chceš si ísť niekam sadnúť? Nepodarilo sa mi vybaviť príliš prívetivé počasie, prepáč,“ hľadela na neho ospravedlňujúco. Bez námietok súhlasil.

„Poznám jedno fakt super miesto. Myslím, že sa ti bude páčiť!“ prijala jeho ponúknuté rameno a ona si vďačne obmotala okolo neho ruku. Viedla ho naspäť do ruchu mestských ulíc a miestneho zhonu.

„Bože,“ vzdychla si. „Ako dlho sme sa vlastne nevideli?“ premýšľala neveriacky nahlas.

„Myslím, že najmenej takých dobrých päť rokov.“

„To je šialené,“ krútila zarazene hlavou. Na udivené pohľady okoloidúcich nereagovala. „Je od teba vážne pekné, že si si na mňa napriek tomu spomenul.“

„Ja nezabúdam,“ pousmial sa na ňu veľavýznamne, keď zastali pred výkladom kaviarne v jednej z bočných ulíc zarezanej pomedzi výškové budovy. Spýtavo k nemu zdvihla zrak a on si všimol, že Sky nemá na sebe ani zrniečko mejkapu. Vyzerala, že práve prekonala zopár nevyspaných nocí, no jednorázovo sa to snažila napraviť. Napriek tomu bola nádherná.

Podržal jej pri vchode dvere a ona sa hneď zdvorilo pozdravila s čašníčkou. Viedla ho k poslednému stolu pri výklade a zastala.

„Môže byť?“ otáľala, až kým jej súhlasne nekývol. Dlhý, huňatý béžový sveter, ktorý ju mal chrániť pred nepríjemným vetrom a aprílovým počasím a možno aj pred ňou samou, si sňala z pliec.

„Čo si dáš?“ opýtal sa jej, keď onedlho pripravene zatvorila lístok a položila ho na kraj stola.

„Mám strašnú chuť na čokoládu. Veľa čokolády. Takže horúcu čokoládu.“

Presne taká bola Sky Millerová, ktorú si pamätal. Človek s asi najväčšou závislosťou na čokoláde, akého kedy spoznal. Bolo fajn vedieť, že niektoré veci sa proste v živote nemenia.

„To bolo nečakané,“ pousmial sa pobavene. Ich objednávku čašníčke úctivo zopakoval. Kútikom oka na neho podozrivo hľadela. Sky ich zvedavo a pobavene sledovala s rukami prekríženými na prsiach. V kontraste s jednoduchým bielym tričkom bez potlače jej pokožka pôsobila ešte snedšie ako tam vonku. 

„Ostávam verná svojej povesti,“ prehodila bezstarostne. Videl jej v očiach, ako sa ho chystá zasypať otázkami. S výsluchom ale počkala, kým mala pred sebou pohár s jej osobnou drogou. Na špičku lyžičky si nabrala kúsok šľahačky.

„Takže Patrick Kane,“ oslovila ho, keď si do pohára nalieval vodu. „Chcem počuť všetko. Od draftu až po moment, keď si ma prepadol telefonátom v práci. Stále totižto nechápem, ako sa ti to podarilo.“ A hlavne prečo?

„Všetko predsa vieš z novín,“ smial sa nad absurdnosťou jej zvedavosti. 

„No to teda neviem,“ oponovala mu. „Ja to chcem počuť z tvojich úst. A noviny nečítam.“

Sťažka si vzdychol a zalovil v pamäti. Začal jej rozprávať svoj vlastný príbeh. Celú dobu ho napäto počúvala. Ani na zlomok sekundy od neho neodtrhla zrak. Občas chápavo prikývla alebo sa zasmiala nejakej historke z ich kabíny. 

Rozprával jej, ako výluka v NHL a pobyt s jeho mamou vo Švajčiarsku zavŕšil jeho proces premeny a aký je to pocit držať Stanley cup nad hlavou.

„Na konci januára som sa stretol s Erickom vo Vancouveri,“ prehodil nakoniec. Starostlivo sledoval jej reakciu. Kútiky úst jej poklesli presne ako Erickovi, keď ju spolu ohovárali.

„Ako sa má?“ 

„Myslím, že to nie je úplne na sto percent. Má ale priateľku. Volá sa Grace.“

„Stretol si ju?“

Nesúhlasne pokýval hlavou. „Videl som ju len na fotke. Sympoška.“

„Väčšia než ja?“ hrala sa s lyžičkou v ruke, pričom sa neubránila zasmiatiu. 

„Hmmm,“ zamyslel sa dramaticky. „Možno o trošičku viac.“

„Nemám na teba slov,“ rozhodila rukami do vzduchu. Počastovala ho neveriackym pohľadom. Vedela, že si z nej strieľa. 

„A ty, Sky?“ zmenil tému. Risk je zisk. Musel vedieť, na čom je.

„Čo ja?“ nechápala.

„Máš niekoho?“ hovoril pomaly a opatrne, aby vedel, že nepichne do úľa. Ľahostajne mávla rukou, čo mu dalo nádej a upokojilo ho.

„Naposledy tak pred rokom a pol?“ odvetila mu vyhýbavo. Jeho otázka ju príjemne zaskočila. V mysli si zatlieskal. 

„A odvtedy...?“ nabádal ju.

„Nič,“ odvetila vyrovnane. Z jej výrazu nedokázal nič vyčítať. Nechápavo zvraštil obočie.

„Vážne rok a pol?“ čudoval sa. 

„Áno,“ mykla plecami. „Čo sa ti na tom tak nezdá?“

„To si vydržala tak dlho bez sexu?“

Chvíľu na neho hľadela s otvorenými ústami a čakala, kedy príde ten vtip, no Patrick sa tváril absolútne vážne. Vyprskla do smiechu. 

„Čo?“ bránil sa dotknuto. „Len sa pýtam!“ dvíhali sa kútiky už aj jemu pri pohľade na Sky, ktorá sa snažila svoj smiech aspoň trochu utlmiť. 

„Och môj bože,“ utierala si slzy od smiechu spod očí a prehrabla si vlasy. „Tak tento výrok bol fakt legendárny.“

„Stále si mi neodpovedala na moju otázku,“ mračil sa na ňu jemne. 

„Ou,“ pozastavila sa. „No, áno,“ prikývla. „Predstav si, vydržala. Pri mojom životnom tempe by to ani tebe tak neprišlo.“

„Veď vidím,“ premeral si ju pohľadom. „Cancún robí svoje, čo?“

„Aspoň nemusím cez leto k moru,“ mykla plecami. „No ale počula som, že ty sa snažíš o prebudenie svojich umeleckých vlohov. Ako to ľudia nazývajú? Kaner shuffle?“

„Hej, presne tak,,“ prikývol a dúfal, že sa jej video z koncertu Jimmyho Buffetta nikdy nedostane pred oči.

„Keď už sme pri darčekoch, nechceš pozajtra prísť na zápas?“ 

„Tvoj?“ zneistela. Opatrne prikývol, no jej reakcia neveštila nič dobré. Nervózne si zahryzla do pery. 

„Ja vážne neviem, Pat. Je to už strašne dávno, čo som bola naposledy na hokejovom zápase. A zápase vôbec. Neviem, či by som si ho teraz ešte dokázala užiť,“ odvetila sklesnuto a dúfala, že sa ho tým nedotkla. Necítila sa ale nato.

„To nevadí, chápem,“ prikývol, no v skutočnosti bol trošku sklamaný. Netajil sa tým, chcel sa pred ňou vytiahnuť. Chcel, aby vedela, kvôli čomu celé tie roky drel. Prečo spackal jej vlastný maturitný ples, keď ju nechal čakať.

„Hneváš sa?“

„Zbláznila si sa? Jasné, že nie,“ ubezpečil ju.

„Ako dlho ostávaš vlastne v meste?“ zmenila rýchlo tému. Na jazyku cítila úžasnú sladkú chuť čokolády. 

„Ostávame až do pozajtra. O druhej zahráme zápas a odlietame naspäť do Chicaga.“

„Škoda,“ zamrmlala. „Dúfala som, že ostanete v meste dlhšie.“

„Na budúci týždeň sme tu znovu,“ utešoval tak ju tak aj seba.

„Uhm,“ vzdychla si. „Pravdepodobne sa minieme.“

„To fakt?“

„Určite,“ nerada to priznávala aj ona sama. „Letím do New Yorku a naspäť. Potom znovu Mexiko.“

„Škoda.“ Pichlo ho pri srdci. 

„Možno inokedy?“ odvetila opatrne. „Myslím to smrteľne vážne.“

„Tak fajn,“ vypýtal si od nej mobil a vpísal jej svoje číslo do otvorenej poznámky. Nestrácal čas a rovno sa aj prezvonil a uložil si jej číslo do kontaktov. 

„Budem čakať,“ prikývol spokojne a odložil mobil dole zo stola. Nebol jediný, ktorý sa rozhodol stráviť zopár hodín v uliciach mesta a Jonathan mu sľúbil, že ho u trénera bude kryť. Vyšle S.O.S, keď udrú na poplach. 

„Patrick?“ oslovila ho znovu Sky a užívala si ten skvelý pocit, keď to nádherné meno mohla znovu vyslovovať znovu a znovu. „Bol si niekedy vo Forest parku?“

„Ehm, nie,“ lovil v pamäti, no ten názov mu nič nehovoril.

„A chcel by si?“

„Myslím, že áno. Znie to dobre,“ privolil. 

„Tak fajn, dopijem a pôjdeme.“