Secret Santa - XI

 

Sústredene sledoval smerovacie tabule na jednom zo St. Louiských terminálov Lambertovho letiska v snahe nestratiť sa v dave ľudí. Rozhliadal sa za hocičím, čo by začínalo slovom informačný. 

Nakoniec mu do oka padla nevysoká dievčina asi o pár rokov mladšia od neho, oblečená v rovnošate zamestnancov letiska, ako stojí za pultom pri odbavovacích pultoch a niečo si sústredene značí v papieroch centrofixkou. Vykročil rovno k nej.

„Prepáčte?“ oslovil ju, keď zastal oproti nej a ruky si vyložil na pult. Odlepila pohľad od písmeniek a zdvihla k nemu zrak.

„Ako vám môžem pomôcť?“ pousmiala sa zdvorilo a odložila svoju doterajšiu prácu nabok. 

„Dobrý deň,“ pozdravil, ako mu jeho slušné chovanie kázalo. „Potreboval by som poradiť.“

„Od toho som tu, čo potrebujete?“ usmievala sa stále na neho a kútikom oka nazrela do počítača.

„Chcel by som sa informovať o lete z Cancúnu-“

„Ktorý má práve triapolhodinové meškanie?“ doplnila ho vyrovnane a jemu neostávalo nič iné, len sa nevinne pousmiať. „S čím pomôžem?“

„Neviete, či je možné, že sa meškanie predĺži?“

„Nemyslím si, môžem vás o tom ubezpečiť,“ prikývla a ťukla niečo znovu do počítača. „Zatiaľ nikto nejaké výrazné meškanie navyše nehlásil. Je to všetko, čo ste potrebovali vedieť?“

„Vlastne nie,“ zadíval sa na ňu. „Je nejaká šanca, že by ste mi prezradila, či sa na palube toho lietadla nachádza Sky Millerová?“

„Sky?“ čudovala sa, no odľahlo mu. Podľa jej reakcie súdil, že jej meno spoznala a teda sa ich zdroj nemýlil. Vďakabohu.

„Áno, chcel by som ju prekvapiť.“ Chvíľu na neho nedôverčivo zamyslene hľadela. „Veď viete...“

„Nikdy sa Sky nepochválila, že má takéto výsostné kontakty,“ chytala myšku do ruky, ale neustále ho sledovala kútikom oka. „Ste priatelia?“

„Chodili sme spolu na strednú.“

„Tak to jej neodpustím,“ zasmiala sa potichu viacmenej pre seba.

„Poznáte ju,“ nevšímal si, že ho spoznala a jeho tvár jej niečo hovorila. Teraz nemohol prestať na ňu naliehať. „Nikdy sa nezvykne chváliť.“

„Poznám to až príliš dobre,“ prikývla usmievavo a niečo znovu naťukala do klávesnice. „Že ste to vy,“ obrátila k nemu svoju úplnú pozornosť a uprela na neho veľavýznamný pohľad. 

„Máte to u mňa.“

„No, hádam sa mi to tam niekde hore zapisuje,“ prevrátila očami a napravila si padajúce pramene vlasov z tváre. „Chvíľku počkajte.“

„V poriadku, počkám,“ poslúchol a mlčky čakal, kým sa sústredene niekam Lauren, ktorej meno vyčítal z štítku na šatke, preklikávala. Nakoniec odtrhla zrak od monitoru. 

„Je mi ľúto, Patrick,“ pozrela na neho ľútostivým pohľadom a ospravedlňujúco sa usmiala. 

„Čo?“ nechápal.

„Vyzerá to, že si Sky s niekým prehodila služby. Nie je na palube tohto lietadla. Dievčatá to občas robia.“ 

„A... Nie je tam niekde napísané, na ktorej palube by tak mohla byť?“ nevzdával sa, aj keď ostal sklamaný. Ako na potvoru.

Zamyslene na neho pozrela a sťažka si vzdychla. Obzrela sa dodatočne vôkol seba a kývla mu ukazovákom, aby nastrčil ucho. 

„Počkajte tam na lavičke, pozriem to a niekám zavolám. Ale psst!“

Poslušne sa usadil na jedinú prázdnu lavičku v hale a nervózne si poklepkával nohou. Po mysli mu chodilo, kde by Sky práve teraz mohla byť. Odpoveď bola jednoduchá: úplne hocikde. Lauren po asi desiatich minútach na neho sprisahanecky kývla a on dobehol k nej.

„Tak?“ 

„Našli sme ju,“ ubezpečila ho. „Vyzerá to tak, že dnes ráno pristáli v Bostone.“

„Vráti sa ešte dnes?“ skočil jej do reči, no iba sa usmiala. 

„Nemyslím,“ pokrútila hlavou. „Zajtra majú plán trasy smerom na L.A.. Posádka sa vráti až o dva dni.“

„Dva dni?“ vzdychol si zničene.

„Fakt ma to mrzí, možno ju prekvapíte nabudúce,“ prehodila si do druhej ruky prepisku. Pre ňu ako ženu bolo trošku problém zachmúriť na niekoho ako on. Nedokázala prestať myslieť na to, aký je fešák a aké má Sky z pekla šťastie a najradšej by bola na jej mieste.

„Aj tak ďakujem,“ zamrmlal sklamane. 

„Nemáte zač,“ prikývla. „Je to všetko?“ V kútiku duše dúfala v pravý opak. 

Patrick na ňu bezútešne hľadel a v mysli sa pýtal sám seba, čo kedy komu urobil, že má takú neskutočnú smolu. To dievča za to rozhodne nemohlo, no aj tak bol trošku nahnevaný. 

„Vlastne,“ spomenul si, keď už sa pomaly chystal na odchod a rukou zalovil do vrecka nohavíc. „Je tu ešte jedna drobnosť.“

Zvedavo čakala. Nakoniec, keď vyprázdnil všetky svoje vrecká, podal jej drobný štvorlístok, na ktorom boli zozadu ešte od Sky vyryté iniciálky P.K. Zmätene na neho hľadela.

„Mohli by ste jej to odovzdať, prosím? Hocikedy, keď sa vráti. Bude vedieť, o čo ide.“ Drobnú vecičku jej posunul po pulte až k dlaniam a starostlivo si štvorlístok odložila.

„Prináša aj šťastie?“ usmiala sa.

„To vám nepoviem, pretože potom by ste si ho nechala,“ odvetil prívetivo.

„Odovzdám jej to hneď, ako priletia, sľubujem.“

„Ďakujem za všetko, Lauren,“ usmial sa na ňu a všimol si, ako jemne začervenala, keď vyslovil jej meno. 

„Letíte naspäť do Chicaga dnešným poobedným letom alebo ostávate?“ 

„Letím, prečo?“ zvraštil obočie, keď sa potmehúdsky usmiala.

„Tak to aby ste si švihli, za hodinku a pätnásť minút vám to odlieta,“ kývla mu hlavou a Patrick zhrozene pozrel na tabuľu s odletmi. Vyštartoval ihneď ku checkingu, a keď sa konečne spokojne usadil na svojom mieste pri okne, dúfal, že štvorlístok je v dobrých rukách a urobil správne, keď dnes do St. Louis prišiel.

„Naživo je ešte príťažlivejší ako v telke,“ pomyslela si Lauren, keď let na chicagské O’Hare zmizol z tabule s odletmi a ona znovu osamela. Štvorlístok si starostlivo skryla pre Sky do šuplíka. 

 

Z tunelu vyšli poslední cestujúci letu z Ottawy a jediný, kto chýbal, boli letušky. Výrazný ženský smiech bolo ale počuť na metre ďaleko, a keď sa prvé dievčatá zjavili pri Lauren, stŕpla, aby jej Sky neutiekla.

„To bol teda týždeň!“ odfúkla si Melanie, ktorá sa práve obhliadala za Sky v pätách. 

„Hodný čokolády. Veľa, veľa čokolády,“ vzdychla si drobná žena s prirodzene rovnými vlasmi, zastrihnutými práve po plecia. 

„Ste posledné?“ 

Všetky prikývli. Sky podišla k pultu, aby sa odpísala po príchode na letisko. Lauren ju celú dobu úpenlivo pozorovala ako na ihlách a nadychovala sa, že ju konečne osloví.

„Sky?“

Mladá žena k nej prekvapene zdvihla zrak svojich prenikavých zelenohnedých očí. Pod nimi si všimla matné stopy kruhov zatreté mejkapom. 

„Mám tu pre teba odkaz.“

Neveriacky zvraštila obočie, za čo si vyslúžila zopár úlisných poznámok od ostatných. Kývla im, aby ju nechali s Lauren samé a znepokojene obišla pult.

„Odkaz? Pre mňa?“ prehrabla si nervózne vlasy. Naposledy, keď jej niekto niekde nechal odkaz, tak bola preradená z L.A. sem do St. Louis.

„Nemaj strach, nič vážne,“ ubezpečovala ju Lauren a otvorila šuplík. Sky ju so založenými rukami sledovala. Jej zaťatá päsť, v ktorej pred ňou niečo očividne skrývala upútala jej pozornosť.

„Toto ti tu nechali pred pár dňami, keď si sa mala vrátiť z Mexika,“ šepla a na pult pred ňu vyložila drobný štvorlístok, ktorý si myslela, že už nikdy v živote neuvidí. Zalapala po dychu. Zmätene preskakovala pohľadom medzi Lauren a drobným predmetom.

„Netušila som, že máš také konexie,“ doberala si ju pobavene, no ona jej nevenovala pozornosť. Bezmyšlienkovite vzala štvorlístok do dlaní a chvíľu si ho prevaľovala medzi bruškami prstov. Sťažka si vzdychla. Patrick.

„Sľúbila som, že ti ho osobne odovzdám,“ šepla Lauren, keď Sky mlčky hypnotizovala predmet pohľadom a v mysli mala chaos. Nič jej nedávalo zmysel.

„On tu bol?“ zháčila sa. Priateľka jej bezstarostne prikývla. „Kedy?“ zaúpela. 

„Asi pred dvoma dňami.“

„Ale veď to nie je možné, je predsa zranený!“

„To som si hovorila aj ja.“

„A ako ma našiel?“

„To nepovedal.“

„Povedal ti ešte niečo?“

„Nie.“

„A-aký sa ti javil?“ zahabkala.

„Pravdupovediac, v skutočnosti je ešte omnoho viac sexi ako v telke. Skoro som odpadla, keď ma oslovil a pýtal sa na teba. Sky! Ty si sa vôbec nepochválila!“

Neustále na ňu neveriacky hľadela. Mala za sebou náročnú cestu, počas ktorej sa im na palube povracalo snáď šesť malých detí. Za posledné dni toho nenaspala viac, ako je zdravé spať za jednu noc a úplne sa stratila medzi časovými posunmi.

Teraz, keď konečne prišla naspäť, ju tu čaká na pulte dôkaz o tom, že Patrick Kane ju tu hľadal a chcel ju pravdepodobne zámerne stretnúť. Roztriasli sa jej kolená.

„Nechal mi tu ešte niečo?“ preriekla vyšťaveným hlasom. 

„Nie, to je všetko,“ pokrútila Lauren hlavou a poprosila ju, aby vyčkala, kým vybaví práve vyzváňajúci telefón. 

„Informačný pult, letisko Lambert, ako vám pomôžem?“ zdvihla sporadicky telefonát. Sky sledovala, ako sa v priebehu sekúnd jej znudený výraz zmenil na naliehavý a kútikom oka tiež na ňu hľadela. 

„Uhm, áno, už,“ odpovedala úsečne a Sky nechápavo zvraštila znovu obočie. „Všetko je v poriadku...Vlastne...Tak nejako stojí práve tu pri mne.“

Cítila, ako v tej sekunde stuhla a veľmi dobre vedela, kto s Lauren hovorí z druhej strany linky. Zmätene sklopila zrak k zemi. 

„Myslím, že áno,“ prikývla rezervovane a podala Sky slúchadlo. 

„To je pre teba, bejb,“ usmiala sa na ňu povzbudivo a Sky podišla bližšie. Opatrne si neprítomne priložila slúchadlo k uchu a čakala, kedy znovu začuje jeho hlas. Po toľkých rokoch. Privrela oči. Priala si, aby sa jej nesnívalo.

„Patrick?“ prehovorila neisto ako prvá a čakala na odpoveď. Koľko rokov sa nevideli? Pripadalo jej to ako celé storočia.

„Sky,“ vydýchol si s úľavou, keď sedel sústredene na gauči. Jonathan nervózne pochodoval okolo neho od okna k oknu. Keď začul Patricka vysloviť jej meno, zvrtol sa a napäto sledoval jeho reakciu. 

„Uhmm,“ hľadala správne slová. „Našla som si štvorlístok.“

„To som rád,“ hovoril stále priškrteným hlasom od nervozity. Celé tie mesiace si predstavoval ich legendárne prvý kontakt po tak dlhej dobe. Predčilo to ale všetky jeho očakávania.

„To bolo od teba veľmi milé, že si si na mňa spomenul,“ snažila sa zo seba dostať zmysluplnejšiu vetu a zničene sa chytila za čelo. "Po toľkých rokoch."

„Nejako sme sa ale minuli, tak,“ zasekol sa uprostred vety. Jonathan prevrátil znudene očami a povzbudzoval ho, aby niečo povedal. 

„Hej, viem,“ odvetila mĺkvo. „Ako sa máš?“

„Dobre, ty?“

„Myslím, že dobre, ďakujem,“ krútila hlavou nad tým, aké neskutočné blbosti z nej liezli a vôbec ich v skutočnosti ani nechcela vysloviť. 

„Máme si toho veľa čo povedať, Nevada. Mala by si záujem?“ ozval sa po dlhšej odmlke v telefóne jeho prívetivý hlas. Už celé roky ju tou prezývkou zo stredoškolských čias nik neoslovil.

„To určite,“ prikývla.

„Skvelé,“ hlesol. „Veľmi rád by som ťa totižto stretol, Sky.“

Už aj skoro za celé tie roky zabudla, ako Patrickove slová ubližujú. Vedela, že to myslel len a len dobre, ale celý ten rozhovor jej len spôsoboval vrásky na čele. Tak strašne ho chcela stretnúť, no bála sa. Mala pocit, že ani nemôže. Boli si úplne mimo svoju ligu.

„Ak by ti to nevadilo, na úvod play-off hráme dvojzápas práve v St Louis. Čo tak vtedy?“

„To znie dobre,“ klamala, lebo vôbec netušila, kedy play-off začína. Netušila ani, aká je predpoveď počasia. Nie ešte akú schedule majú miestni Blues. Dúfala ale, že nie hneď zajtra ráno. Potrebovala si veci premyslieť. A vyspať sa.

„Tak fajn, zatiaľ,“ cítil, že je čas zavesiť. 

„Pa, Patrick,“ šepla a podala Lauren naspäť slúchadlo. V očiach jej videla, že je pripravená vyzvedať.

„Nič sa ma nepýtaj, veď je to len sen,“ pokrútila hlavou. Vzala si batožinu a kráčala preč, aby sa stratila medzi neznámymi ľuďmi na termináli.