Secret Santa - XV

 

Ospravedlňujem sa za túto vynútenú pauzu, ale veľmi pekne ďakujem za Vaše pochopenie! Hádam to bude stáť za to a prihláška obstojí. 

Mlčky sledoval, ako sa drobné bublinky vznášajú vzduchom a poletujú všade vôkol neho. Netrápilo ho, kde sa tu vzali. Jednoducho sa ukazovákom načiahol pred seba, aby jednu z nich chytil. Mlčky sa díval, ako praskla pod dotykom jeho brušiek prstov. 

Vo výšinách nad mestom ako vždy vanul nepríjemný vietor, ktorý mu podfukoval mikinu a vháňal na chrbát husiu kožu. Neustála prítomnosť kúzla niečieho bublifuku mu vháňal nepatrný úsmev na pery.

Dvere za jeho chrbtom sa bez ťažkostí priam bez výraznejšieho zvuku otvorili. Ostražito načúval pravidelnému cupitaniu krokov drobnej ženy, ktorá ešte len pred pár minútami lietala v ríši snov a on si mlčky vychutnával pohľad na jej vyrovnanú tvár, ružové líca, zatvorené oči a anjelsky pokoj v tvári. 

„Spala som dlho?“ šla sa priam utopiť v jeho oblečení a s prižmúrenými očami hľadela na siluety mrakodrapov okolo nich. 

Stále sa cítila rozospatá, mysľou na míle odtiaľto. Keď dezorientovane otvorila oči a našla sa schúlená pod dekou na Patrickovom gauči, sprv si absolútne nebola schopná uvedomiť, kde je. Potom ju ale zachvátila následná panika, keď nikde vôkol seba nenachádzala pohľad modrých očí a ona netušila, ako dlho bola mimo. Našťastie si všimla dvere.

„Vôbec,“ pokrútil hlavou a pozrel sa na ňu. Vyzerala, že jej krátky spánok pomohol. „Akurát by som ťa aj tak musel už ísť zobudiť.“

Inštinktívne sklopila zrak. Bezmyšlienkovite začala žmoliť rukávy na mikine, ktorá ju príjemne hriala. Voňala presne tak neodolateľne ako jej majiteľ.

„Prepáč.“

Pobavene prevrátil očami a ubezpečujúco k nej načiahol dlaň. Rozlietané pramene vlasov, ktoré ju neustále šteklili na tvári sa jej snažil zastrknúť nežne za ucho. Ani nedýchla.

„Aj nabudúce.“ 

Jeho úpenlivý pohľad bol na nevydržanie. Poslušne prikývla ako malé dievčatko. Nervózne sa rozhojdala na špičkách. 

„Neviem, čo povedať,“ zamrnčala zúfalo a nervózne si zahryzla do spodnej pery. Zaťala päste.

„Tak proste nič nehovor,“ zamrmlal nepríznačným tónom hlasu Patrick po jej boku. Majetnícky si ju dlaňou pritiahol k sebe. Obvinul jej ju okolo ramena strateného v rukávoch. 

Ani na zlomok sekundy sa neprestali vpíjať do očí toho druhého a to ani nie vtedy, keď Patrickova voľná dlaň vkĺzla pod lem mikiny a nezastaviteľne ju jeho dotyk pálil na odhalenej pokožke, až kým nezastal na bedrách. 

Skoro nepočuteľne zaskučala. Nechala, nech sa k nej Patrick skloní a oprie si zničene svoje čelo o to jej. Využila príležitosť nato, aby zvedavo našmátrala dlaň, ktorou jej väznil rameno. Stisk povolil, až jej ju nakoniec pustil a ona mu ju vo vzduchu zachytila a stisla v tej svojej.

„Nechoď, prosím,“ vydýchol, keď mu pomalými krúživými pohybmi vkresľovala pozdĺž celej ruky pomyselné ornamenty a kruhy, až sa dostala k lemu výstrihu na tričku, ktoré mu plápolalo na hrudi vo vetre. 

„Sky,“ vyslovoval jej meno s istým pôžitkom. Prstami vhupla pod protivný lem. Na dotyk ju Patrickove svalnaté ramená fascinovali a vyvolávali v nej istý pocit bezpečia, ak by ju v nich ukryl do náručia. 

Otočila sa za bublinkou letiacou okolo jej spánkov a zvraštila obočie. Nechápavo vypliešťala zrak na prelud obrovských hodín, ktoré zatieňovali panorámu na časť mesta po jej pravoboku. Nemusela na ne hľadieť dlho, aby pochopila, aké hodiny to boli. Ciferník blúdil od jednej životnej udalosti k druhej a raz udrú polnoc. Tie hodiny boli jej život a ona si uvedomila, že nič z toho, čo cíti a vidí nie je reálne.

Prudko roztvorila oči a zadívala na rozmazané šmuhy interiéru v Patrickovej obývačke. Pár krát sústredene zažmurkala v snahe vymaniť sa z driemot. Rozpoznala deku prehodenú cez seba a bezmyšlienkovite sa postavila na nohy. 

Bol to len sen.

V obývačke znovu nikto nebol. Začala sa zmietať v pochybnostiach, že nedokáže už ani rozoznať sny od reality. Že už stráca zdravý rozum a hormóny dobehli už aj jej podvedomie. Pomodlila sa dúfajúc, že nerozprávala zo sna. 

„Sky?“

Prudko sa stočila na mieste smerom k spálni, na ktorej dvere práve zatváral Patrick. Všimla si, že už je prezlečený, očividne pripravený odprevadiť ju na letisko. Skôr, ako stihla schmatnúť zúfalo telefón a zorientovať sa v čase, plány jej prekazil jeho hlas: „Práve je čas odísť.“

Všimla si jeho príliš nie natešený tón hlasu, akým tie slová vyslovoval. Musela sa v mysli pousmiať. Nedokázala stále dokonale pochopiť jeho dôvody, prečo by sa mal niekto ako on špárať v stredoškolských pletkách a celé týždne poľovať po celých Štátoch po niekom takom ako ona. Prečo by ju hľadal. Našiel. Nenechal znovu stratiť sa pred všetkým a všetkými. 

Potom si ale spomenula na svoj sen a prišlo jej to voči Patrickovi v tom momente neskutočne nefér. Nemala by nechávať svoju fantáziu zachádzať až tak príliš ďaleko. 

„Prepáč, hovoril si niečo?“ pousmiala sa na neho nevinne, keď na ňu pobavene hľadel s rukami prekríženými na hrudi. Znovu tie ramená. 

„Nič podstatné,“ pokrútil hlavou. 

„Bež sa obliecť, Sky,“ neubránil sa zachechtaniu a nechal jej trochu priestoru. Rozišla sa smerom ku kúpeľni a oblečenie, ktoré jej požičal, vzorovo poskladala a nechala na skrinke. Keď hľadela na svoj odraz v zrkadle, znovu v uniforme, zrazu v sebe spoznávala tú Sky Millerovú, ktorá s ňou žila už celé roky a už si ani občas neuvedomovala, kedy sa usmieva z vlastnej vôle alebo zo zvyku. Mala sto chutí ten kus látky na sebe roztrhať a už nikdy si ho na seba neobliecť. Kradlo jej to osobnosť, ilúzie, sny a prítomnosť spred očí. 

Mlčky a zasnene sledovala celou cestou mesto míňajúce sa za tmavými oknami Patrickovho auta a on sa neodvážil jej tichú chvíľku samej so sebou prerušiť. Sústredil sa radšej na križovatky a situáciu pred ním. Neprestával rozmýšľať nadtým, kedy Sky znovu uvidí, keď ju nechá odletieť teraz preč. 

„Takže, toto je rozlúčka?“ odopla si rezervovane pás. Uprene na neho pozrela, keď motor auta stíchol a oni zaparkovali v boxe. Hladovo hypnotizoval nablýskané červené Ferrari stojace pár metrov od nich a potom stočil zrak k nej. 

„Môžem ťa odprevadiť?“

Cítila, ako sa jej slzy tlačia do očí, pričom ona ani netušila dôvod. Hádala ale, že to bude mať záhadný súvis s jej celkovým rozpoložením spred zopár týždňov, ktoré trvalo ešte doteraz. Motýliky sa jej rozleteli celým telom a ona sa musela na Patricka jednoducho pousmiať. Ak by mala určiť vec, ktorá by jej v St. Louis momentálne chýbala najviac, bol by to on. 

„Ty môžeš vždy.“

Svorne kráčala po jeho boku, keď sa predierali vášnivým davom cestujúcich čakajúcich na svoje lety. Vytrvalo si nevšímala každý krivý pohľad smerujúci na jej maličkosť. Patrick sa ani raz neobhliadol, neustále pohľadom sledoval tabuľu s príletmi, aby nestratil niť a nezablúdili na termináli. Asi v polovici cesty sa inštinktívne načiahol za jej rukou. Pevne jej ju stisol, aby sa mu nestratila. Vďačne si preplietla prsty s tými jeho. Letmý úsmev na jeho perách, ale nemala šancu postrehnúť. 

„Tak tu ste,“ snažila sa Skyina kolegyňa o nezaujatý tón hlasu, keď s Patrickom pri nej zastali a nenútene sa na ňu usmial. „Z vašej posádky ste tu ako prvá.“

„Počkám ťa na lavičke,“ vzdal to Patrick po pár minútach a potľapkal ju po pleci. Prudko sa za ním obhliadla a prikývla. Hneď sa ale otočila  naspäť, pretože mala pocit, že na ňu hľadí celá hala. Pat bol viac než neprehliadnuteľný človiečik už na strednej. 

„Ako to vyzerá s letmi?“ prehovorila rýchlo na pracovníčku skôr, ako si dovolí nejakú uštipačnú poznámku. 

„Moment,“ odvetila zamyslene, keď neustále klikala niečo do počítača a nakoniec nechala tlačiareň tlačiť nespočetné množstvo papierov. Sky zvraštila obočie. Už teraz sa jej to nepáčilo.

„Dnes volali zo St. Louis, Tucsonu a Houstonu. Všetky lety sú zablokované až do odvolania.“

„Štrajk?“ 

„Očividne to myslia vážne,“ prikývla a načiahla sa po zopár papierov. Niečo v nich vypísala. Sky sa nestarala. Nebola zvedavá. „Spoločnosť sa snaží nájsť alternatívne trasy pre lety, aby zamestnanci nestrácali, no momentálne nie je ani jedno voľné miesto na palube. Tu je voucher, vyzerá to tak, že sa vám tu pobyt predĺži na dobu neurčitú,“ pousmiala sa. Sky sa zmätene načiahla po papier.

„Ostávam tu?“

„Mhm,“ prikývla jej povzbudivo. „Hádam si mesto užijete! Ešte mi ale podpíšte, že ste voucher prebrali. A, aby som nezabudla, na recepcii potom odovzdajte rovnošatu, oni už budú vedieť, čo s ňou treba urobiť.“

„A adresa?“

„Je to tu hneď pri letisku, nemôžete minúť.“

„Vďaka, teda,“ odvetila stále nechápavo Sky. Papier si zložila napoly. Rozhliadla sa po vestibule, aby našla pohľadom Patricka, ktorý poctivo sedel na lavičke a ťukal niečo do mobilu. 

„Môžem už ísť?“

„Samozrejme!“ 

Nestrácala s ňou ani sekundu. Aj tak by s ňou tá žena viedla rozhovor len kvôli tomu, že sa prišla hlásiť pred letom v spoločnosti Patricka Kanea. Vytáčalo ju, ako dokážu byť ľudia nechutne zaujatí. 

„Nikam neletíš, však?“ oslovil ju ešte skôr, ako stihol obrazovku zamknúť a mobil si vhodiť do vrecka. Zastavila pri ňom, čím mu zatienila výhľad na dianie okolo neho. 

„Štrajk. Nemám na výber,“ mykla plecami. Ešte vážne nevedela, či sa má tešiť alebo plakať.

„To znie ako skvelá príležitosť ukázať ti mesto.“ 

„Pouč ma.“