Secret Santa - XVI

 

dnes jedna z tých dlhších znovu  po dlhšej dobe :)

Spokojne sedela na kraji posteli vo svojej hotelovej izbe, ktorú zdieľala s Babi, no po tej nebolo ani stopy s prvými náznakmi súmraku na obzore nad hladinou jazier, pri ktorých brehoch Chicago vyrástlo v kozmopolitné veľkomesto. Mokré vlasy mala stočené do turbana starostlivo zatočeného z uteráku a každú chvíľu sa načahovala na nočný stolík po mobil. Na dnešný večer už mala plány a ona si chcela dať záležať, aby nemeškala a bola pripravená.

Klamala by, ak by tvrdila, že rande s mestom za doprovodu Patricka ju nezmorilo. To bol aj jeden z dôvodov, prečo, keď ju odprevadil poobede do hotela, zničene padla rovno do perín a pár minút v nich nehybne ležala.

Momentálne ale nemala na práci nič iné, než sa venovať svojej ženskej maličkosti a už dobrú chvíľu si lakovala nechty na nohách. Ani si nepamätala, kedy si naposledy urobila chvíľku pre seba.

V každom prípade si nemala na čo sťažovať, snáď len na absolútnu pasivitu leteckej spoločnosti voči svojim zamestnancom. Nikto kompetentný nemal tú guráž jednoducho zdvihnúť telefón a všetko im vysvetliť. Namiesto toho tu teraz uviazla v Chicagu, netušiac ako dlho to takto bude musieť byť. Musela sa ale pousmiať. Niet na svete iného mesta, v ktorom by uviazla radšej ako práve v tu. Dôvod bol viac než jednoduchý. Patrick.

Nevedela, ako to robí a prečo to robí, ale na jeho veselú spoločnosť sa jej privykalo ľahko, nech boli jeho dôvody, prečo s ňou bol ochotný zabíjať svoj drahocenný voľný čas, akékoľvek.

Opatrne sa prešuchtala k skrini, do ktorej si nemienila ani tú hŕstku svojich vecí vybaliť a zvesila z vešiaka nachystané jednoduché slim džíny a príjemný sivý casual sveter. Síce nemala poňatia, kam ju Pat dnes večer berie, no mala silné tušenie, že takou neutrálnou variantou hádam nič nepokazí.

Sky si veľmi dobre uvedomovala, že aj napriek jej snahe vykresliť ich schôdzky s Patrickom ako nie rande, Babi si veci aj tak vysvetlila po svojom a nemienila o tom diskutovať.

Na druhej strane, nevedela sa zbaviť toho dotieravého pocitu v jej vnútri, že ich večerné stretnutie aj rande istým spôsobom bolo. Teda aspoň podľa jej zvrátenej predstavivosti. Kde ale bola pravda, to vedel hádam len sám Patrick...

Odmotala si z tela osušku, ktorá spadla na zem k jej nohám a bez potreby pozrieť sa na svoj odraz v zrkadle sa súkala opätovne do spodnej bielizne a do nachystaného oblečenia. Istým spôsobom ju bavilo takto sa bezúčelovo fintiť. Nerobievala to často a zvyčajne ani nemala pre koho.

Telefón, ktorý patril k vybaveniu izby sa rozdrnčal ohlasujúc prichádzajúci hovor z recepcie. Nemusela ani zodvihnúť, aby tušila, čo má recepčný na srdci. Jej rande už na ňu čakal v hale.

Pristúpila naposledy bližšie k zrkadlu, nasadila si naspäť náušnice a vlasy nechala rozpustené. Nechcela Patricka nechať čakať príliš dlho.

"Prepáčte, pane, nikto nedvíha," pokrútil hlavou znepokojene mladý recepčný približne v blondiakovom veku a slúchadlo vrátil na svoje miesto. Patrick si celú dobu až doteraz nervózne poklepkával prstami o povrch pultu.

"To nevadí," pousmial sa. "Určite to počula."

"Rád som poslúžil."

Pre tento večer sa pohrával celý deň s viacerými variantmi. Tá prvá znela ostať na pôde Skynho hotela, pretože, keď sa s ňou lúčil pred pár hodinami, videl na nej, aká je uchodená. Druhá spočívala možno v kine alebo inom kultúrnom podujatí tohto druhu, no na to už bola príliš pokročilá hodina a koniec koncov práve nehrali nič poriadne. Tá tretia, ktorej by sa preventívne rád vyhol, bol stráviť večer niekde vonku v meste s Jonathanom a ostatnými. Nebol si ale na sto percent istý, či chce Sky ešte začlenovať do jeho života. Mohol si stále len ťažko domýšľať, čo sa to medzi nimi sformovalo.

Nikdy necítil väčšiu nutnosť byť opatrnejším vo vzťahu k nejakej žene. Nechcel nič pokašľať, bolo by to pre neho absolútne neprípustné. Možno inokedy.

Teraz bolo najdôležitejšie, aby mal istú nádej, že by Sky nerobilo problém vrátiť sa niekedy dobrovoľne do Chicaga znovu. Príliš ho tá myšlienka neuspokojovala, no vzhľadom na to, ako málo by toho bol schopný urobiť on, nemohol od nej žiadať viac.

Nakoniec sa rozhodol ukázať jej viacero tvárí Chitownu. V peňaženke si pred ňou skrýval dva lístky na domáci basketbalový zápas miestnych Bulls, na ktorý ju plánoval vziať. Keď mu tá myšlienka vtedy cestou k sebe domov skrsla v hlave, spomenul si na tých pár strávených chvíľ, kedy s ňou občas čakával jej brata po tréningu a len tak pre zábavu si prehadzovali loptu, snažil sa ju naučiť lepšie triafať a čo bolo pre neho to hlavné, byť jej jednoducho nablízku.

"Čo som hovoril," pousmial sa samoľúbo Patrick na recepčného, keď k nemu Sky zboku potichu kráčala a na perách sa jej pohrával slušný úsmev. Recepčný zo slušnosti mykol plecami. Napadlo mu, ako veľmi musí byť žena výnimočná, aby na ňu Patrick Kane bol ochotný čakať. Hádal, že veľmi.

"Ahoj," pozdravila ho už z diaľky. Patrick sa odtiahol od pultu a šiel jej naproti.

"Dlho sme sa nevideli, Nevada," premeral si ju pohľadom. Hneď si všimol, čo bolo na nej tento krát iné. Vlasy mala rozpustené, súmerne jej siahali po plecia a nemala ich zviazané, ako to mala vo zvyku.

"Celé storočia, Kaner," prevrátila očami. "Čakáš mimochodom dlho?"

"Nie, nie, teraz som prišiel. Rozpustené vlasy? Pristane ti to," žmurkol na ňu sprisahanecky.

"Ďakujem, ani ty nevyzeráš, ako keby si vyliezol z kontajnera," zachovávala si vážny tón hlasu len s ťažkosťami. V skutočnosti vyzeral Patrick v jej očiach ale určite aj kohokoľvek iného, kto ho dnes už mal tú česť všimnúť si, omnoho lepšie. Nehovoriac o tom, ako veľmi mu tá kockovaná košeľa svedčala, ktorú dopĺňala ako skladačka šiltovka s logom miestnych Bulls. Hádala, že bez šiltovky ani nevychádza z domu.

"Kam vyrazíme?" opýtala sa, keďže jej to bolo stále záhadou.

"No, isté plány mám, ale ak máš nejaký nápad, pôjdeme tam, kam len chceš."

"Hmm," zamyslela sa úpenlivo s ukazovákom na brade. Rozhliadla sa okolo seba. Všetci sa tvárili, že si ich nevšímajú. Bohužiaľ, iba tvárili. "Začnime tým, že pôjdeme preč."

"Niekam konkrétne?"

"To je jedno. Nechám to na teba. Ty si tu doma."

"Si si istá?"

"Verím ti."

Vychovane jej ponúkol svoje rameno a ona si vďačne okolo neho obmotala ruku, čím sa k nemu tesnejšie pritúlila. Vykráčali von z hotela, aby nastúpili do Patrickovho auta a ona sa jednoducho nechala viesť a unášať, nech by ju vzal hocikam. Bolo jej to úplne ukradnuté. Rozpačito mala pocit, že by s ním išla túto noc aj na koniec sveta. To ešte ale netušila, že nablýskaný Chevrolet po pár odbočkách naberie smer United Center.

 

(...)

Sústredene si rozväzoval šnúrky po ich rannom rozkorčuľovaní. Dnes sa výnimočne nezapojil do ranných debát o počasí a o večernom basketbalovom zápase, hoci na ňom bol sám prítomný.

Bol rád, že si Sky zápas užila. Že on nebol jediný, ktorému v spojitosti s basketbalom napadli ich súkromné hodiny po Edianových tréningoch a že jej mal aspoň takto možnosť ukázať svoj tretí domov. Fakt, že ich počas zápasu vysnorila kiss cam a Sky by sa v tej sekunde najradšej prepadla pod sedadlo, bol len čerešničkou na torte. Rýchlo sa k nej v tom momente sklonil a pobozkal ju letmo do kútika pier, aby ho celý štadión nestihol, aj so šiltovkou na hlave, spoznať. Nič si ale od toho okamihu nesľuboval.

"Kaner." Ako na povel automaticky zdvihol hlavu za hlasom Patricka Sharpa, ktorý sa pri ňom po ceste z ľadu zastavil. Postavil sa mu do výhľadu na kabínu.

"Sharpie," pozdravil ho letmo a ďalej sa venoval zbavovaniu sa výstroje. Patrick starší si bez opýtania k nemu prisadol a stiahol si z hlavy konečne prilbu.

"Dnes nás čaká zápas."

"Viem."

"Dievčatá sa už na teba pýtajú," drgol do neho priateľsky. Patrick sa musel sám pre seba usmiať.

Istým spôsobom bol na seba pyšný, že ich spoločná rodinná večera s jeho ženou a deťmi po olympiáde bola posledná za poriadne dlhú dobu. Možno to ale bolo tým, že bol príliš zamestnaný striehnutím na Sky a premýšľaním nad tým, ako ju dostať do Chicaga. Nakoniec sa nemusel ani snažiť. Ona prišla za ním.

"Viem," vzdychol si, no nie frustrovane, ako by očakával. "Už je to poriadne dávno, čo som ich videl naposledy. Nejaké novinky v Maddienej zbierke Barbín?" Sharpiemu unikol jemný úsmev a neveriacky pokrútil hlavou. Kaner by mohol o školeniach, ako rozumieť ženám a vedieť, čo chcú, aj prednášať.

Čudoval sa, prečo ešte stále po jeho boku nestála žena, pri ktorej by prestal byť chlapcom. Nebol ale jediný. Vychýrené klebetnice kabíny by mu v rámci voľného času neváhali nájsť primeranú partnerku... Druhá vec by boli ale parametre, na základe akých by tí streštenci vyberali.

"Božechráň," prevrátil Sharpie očami.

Občas bolo nevýhodou byť menšinou a jediným chlapom v rodine súčasne, hoci svoje dievčatá miloval nadovšetko. Na druhej strane možno o to silnejší bol jeho vzťah k Patrickovi ako k mladšiemu bratovi. Obaja trpeli deficitom mužskej ruky vo svojich životoch.

"Ako sa má Abby?"

"Skvelo ako vždy, Sadie nám robí radosť."

"Nežiarli na ňu, Madie?" zaškrnul sa na základe vlastných životných skúsenosti s domom plných mladších sestier. Stočil k Sharpiemu spýtavý pohľad.

"Zatiaľ nie," odvetil spokojne. "Mám na teba prosbu, Kaner."

"Ha?" zháčil sa zmätene a striasol sa konečne všetkej výstroji a chráničov. Nemalo ale cenu zvliekať zo seba termoprádlo, najväčšie kačky znovu ešte stále okupovali sprchy.

"Abby ma ráno poprosila, aby som ťa poprosil o drobnosť."

"Toľko prosieb," odsekol pobavene Pat. "Čo potrebuješ?"

"Vieš," šúchal si zamyslene Sharp šiju, stierajúc si lepkavé kvapôčky potu z krku. "Abb je dnes objednaná na kontrolu. Vyzerá to na dlhšie a bolo by to nad sily malých."

"Chceš, aby som ti ich postrážil?" dopovedal prekvapene Patrick.

"Ber to ako prosbu," prikývol opatrne jeho starší menovec a úpenlivo hľadel na váhajúceho Pata. Ten sa v mysli pohrával s myšlienkou ako skĺbiť hranie sa na operku a nepremeškať pri tom jedinečnú príležitosť vybehnúť so Sky na obed.

"Na ako dlho to tak vidíš?" vymáčkol sa nakoniec. Stále ale váhal.

"Na betón by si stíhal hodiť šlofíka, obehnúť tri krát celé mesto a byť o piatej na zimáku. Ponáhľali by sme sa. Potrebujem len, aby Abby neumierala starosťami. Nemôžeme ich vziať so sebou."

"Chápem, chápem," hryzol si spodnú peru. Nevedel, ako sa rozhodnúť. Už sa predsa sľúbil Sky...

"Máš dohodnutý nejaký špeciálny program na obed, Kaner?" oslovil ho pobavene Sharp, keď s narastajúcim Patrickovým váhaním, začal šípiť, odkiaľ vietor veje.

"Ľahko odvolateľný v prípade potreby," zatĺkal Patrick.

"Ah tak, takže žiadna stíhačka, čo?"

Patrick si nútene dramaticky zakašľal. "Prečo si myslíš, že sa mám stretnúť s nejakou ženou?"

"Pretože, ak by to bol niekto z tvojej rodiny alebo nejaký kamarát, už by si dávno o tom hovoril," žmurkol na neho sprisahanecky jeho spolusediaci a Patrick bez slov zahabkal. To mu nenapadlo.

"Ako sa volá?" zvážnel Sharp v zlomku sekundy. Bratsky ho chytil za plece. "Poznám ju?" vyzvedal povzbudený Patrickovým partizánskych zatĺkaním.

"Nie," pokrútil nesúhlasne hlavou. "Nie je odtiaľto. Volá sa Sky."

"Sky," vyslovil s pôžitkom jej meno, až Patricka myklo. "To znie fakt dobre. Ako ďaleko ste sa už spolu dostali, deti?"

"Arghh, Sharp," striasol sa ho protivne jeho mladší menovec, odmietajúc pokračovať v tomto výsluchu. Rád by si detaily nechal ešte pre seba. Aj tak mu nemal čo povedať.

"Dobre, dobre, nechám ti priestor na realizáciu."

Realizácia. Patrickovi konečne bliklo. Napadol mu rafinovaný plán.

"Vieš čo, ja vám tie dve princezné postrážim," súhlasil nakoniec dodatočne, čím si vyslúžil neveriacky pohľad.

"Si si istý?"

Patrick presvedčivo pokýval hlavou. "Absolútne. Mám sa predsa realizovať, no nie?"

"Mám teda počítať s dvojitou starostlivosťou o moje dva poklady?"

"Na moju zodpovednosť."

Sharp sa spokojne usmial. Neskrývane mu spadol obrovský kameň zo srdca. Nechcel nikomu krivdiť, ale jeho deti Patricka rozhodne zbožňovali a ostatným ľuďom by len drankali nervy. Madelyn zámerne. Sadie nevedome. Nemal ale právo zazlievať im to, on ako malé dieťa bol presne taký istý.

"Ďakujem, Pat. Máš to u nás."

"Za to občasné vyžieranie chladničky? Maličkosť. Tak, kedy je nástup do služby?"

"Stačí okolo takej pol jedenástej. Môže byť?"

"Perfektné," prikývol a obaja vyštartovali do spŕch.

Patrick sa už nemohol dočkať, ako sa Sky zatvári. Po dlhšej dobe si znovu pripomenie, aké je to mať mladšieho jedinca na krku. Pamätal si na malého Ediana až príliš dobre. Obaja boli tak rozdielni. Svojej sestre sa podobal hádam snáď len očami a štýlom reči, ako vyslovoval slová.

Sky si medzitým nerobila ťažkú hlavu, čo s načatým dňom. Stále zmätená z časového pásma sa ráno zobudila ešte skôr, ako vôbec podávali na hoteli raňajky. Rozhodla sa využiť kopec voľného času užitočnejšie ako vyvaľovaním sa. Prezliekla sa, vlasy stiahla do chvosta, z recepcie si požičala mapu a nasadla na linku metra, ktoré malo zastávku pri letisku.

Netušila akú úspešnosť majú chicagskí vreckári v metre, no dúfala, že svojím nevýrazným, priemerným zjavom tesne po prebudení neupútala nikoho pozornosť a v kľude a celá vystúpi na prvej stanici smerom do centra.

Mala chuť prečítať si knihu. Dlhú knihu. Knihu pútavú a natoľko kvalitnú, aby ju aspoň na chvíľu vytrhla z myšlienok, ktoré jej neustále krútili v mysli a vtiahla by ju do deja. Do otvorenia akéhokoľvek kníhkupectva, okolo ktorého prešla, ostávalo ešte kopec času. Bezcieľne sa teda prechádzala ulicami, no starostlivo si snažila zapamätať každý styčný bod, aby sa vedela orientovať v spleti výškových budov. Nakoniec ju predsa len od rannej prechádzky zlákala ponuka jahodových koláčov vo výklade nenápadnej kaviarne a ona si asi po milión rokoch ničím a nikým nerušene mohla pri rannej dávke kofeínu prelistovať najnovší výtlačok novín.

Burza. Rusi. Rusi. Politici. Znovu politici. Och, vražda!

Znechutene sa prelúskala stranami najčerstvejších aktualít, ktoré sa stihli udiať za posledných dvadsaťštyri hodín, až si požičala od čašníčky prepisku a pustila sa do lúštenia sudoku. Kedysi bola v jej lúštení majster. Kedysi, keď ešte zdieľala miesto v lavici s Erickom.

Nakoniec jej ostala posledná kapitola denníka a to, momentálne najaktuálnejšie téma jej každodenného života, šport. Posnažila sa oplynúť športovou gramotnosťou a inteligenciou v snahe strebať najnovšie výsledky NFL, NHL či NBA, s ktorou už mala posledný večer tú česť.

Netušila, či by bol hriech držať palce z druhej semifinálovej dvojice (ako sa v článku dočítala) Montrealu a nie New Yorku Rangers. V každom prípade, oznam o dnešnovečernom zápase domácich Hawks a LA Kings ju zaujal ale omnoho, omnoho viac. Občas jednoducho pozabudla, čím vlastne Patrick bol. Jeho maličkosť na titulkách jej už ale aspoň nespôsobovala zimomriavky po celom tele a dovolila si tvrdiť, že si už ako tak zvykla. Zvykla si byť na neho pyšná.

Ako na zavolanie jej zavibroval mobil, ktorý si stlmila do tichého režimu v momente, keď si sadla za stôl a zdvihla hovor od chicagského blonďavého tornáda.

"Neuveríš, práve si čítam noviny a snažím sa napáchnuť hokejovou tematikou," pousmiala sa pobavene, keď sa v repráku ozval Patrickov príjemný hlas a pozdravil ju.

"No nie," vydýchol rozjarene. "A ja mám pre teba jeden návrh."

"Aký návrh?"

"Mohol by som si ťa vyzdvihnúť tak o tri, štyri hoďky?"

"Za účelom?"

"To je komplikované," vykrúcal sa naschvál. "Šla by si?"

"Vážne si Patrick myslím, že tá otázka je viac než bezpredmetná," hrala sa s rožtekom stránky výtlačku novín a jemne sa sama pre seba pousmiala. Ako by len mohol dúfať, že by mala v Chicagu niečo lepšie na práci, ako byť s ním?

"Takže, mám to brať ako 'platí'?"

"Platí," prikývla. "Ty dnes nemáš tréning?"

"Samozrejme, že mám," ozval sa v repráku jeho pobavený smiech. "Akurát z neho idem."

"Ouch," zvraštila obočie. Aspoň ale nebola jediná také ranné vtáča, aj keď Patrick vstával skôr viac-menej nedobrovoľne.

"Zatiaľ, Nevada."

"Pa, Pat," rozlúčila sa s ním a mobil vrátila na stôl. Pri pohľade von z okna usúdila, že by sa možno už mohla pohnúť z miesta a vyplatila účet.

Znovu zmizla v dave. Pohľadom skenovala ulice, budovy, ľudí, ktorých míňala. Čistou náhodou prechádzala zrazu aj okolo jedného z fan shopov miestnych Blackhawks, pri ktorého výklade zastala. Na výstavných figurínach spoznala domáce dresy a nezameniteľná osemdesiat osmička na jednom z nich doslova na ňu kričala.

Pobrala sa ďalej skôr, ako by ju niekto chcel obviniť, že si zatúžila urobiť radosť. Ťažko by sa jej nezainteresovanosť vysvetľovala. Ani ona by mladej žene v jej veku na mieste ostatných neverila, že proste na isté spektrá voľnočasového vyžitia jednoducho už nemá čas ani chuť. Možno preto jej Patrickova prítomnosť či už osobne alebo na diaľku vyhovovala. Nesúdil ju.

Práve tento konflikt záujmov bola jedna z príčin, prečo prestala byť v pravidelnejšom kontakte so svojou vlastnou mamou.

Prešla pár krokov, až sa ocitla na prahu jedného z kníhkupectví. Bez váhania ona vošla dnu. Bruškami prstov pohladila väzby kníh naukladaných v regáli s beletriou zoradenou podľa abecedy a knižným kúskov typu 50 odtieňov sivej a ďalším sadám diel podobného typu sa snažila vyhnúť.

Už najmenej dva krát musela odmietnuť pomoc a radu predavačov. Spoliehala sa, že ucíti, ktorá kniha si ju vyberie a ona pri tom nebude potrebovať vedieť, ktoré výtlačky idú momentálne na dračku.

Zvedavo si čupla k najspodnejšej poličke, aby sa dotkla sa písmeniek titulky, ktorá ju zaujala už na prvý pohľad. Knihu poľahky vytiahla spod zovretia ostatných väzieb stránok a miliónov slov a detailnejšie si ju zvedavo prezrela. Sporadicky v nej zalistovala, a keď si prečítala úvodné slová, vedela, že už nemusí hľadať ďalej. Vždy si knihy vyberala podľa toho, či ju zaujali už na prvý pohľad. Ak nie, knihu nikdy nebola schopná dočítať.

Niesla si svoju Anjelskú hru hrdo v rukách až ku pokladni, kde musela ubezpečiť predavačku, že si všimla ponuku na zľavnené knihy a nie je členkou ich klubu a ani nemala záujem. Vyhovorila sa, že žije v zahraničí. Očividne znela presvedčivo. Predavačke to stačilo.

"Dovidenia," rozlúčila sa s ňou. Znovu sa ocitla na rušnej ulici. Pozrela na hodiny, ktoré po jej potulkách v meste práve ukazovali niečo po pol desiatej a pohľad na nezameniteľnú Trump Tower v spleti mrakodrapov chicagského Downtownu, ktoré sa svojou výškou driapali k výšinám, jej vnukol nápad urobiť si malý výlet k Patrickovi. Bolo úplne jedno, ak by sa teraz znovu vrátila do hotela a počkala tam, alebo ho ušetrila trčaniu v premávke mesta.

Kráčala zakaždým tak, aby sklenú fasádu mrakodrapu mala vždy pred očami a nestratila ho ani na chvíľku z dohľadu. Podarilo sa jej nezablúdiť a na jej prekvapenie, keď sa na recepcii predstavila, pánovi v najlepších rokoch jej meno vôbec nebolo neznáme. Vážne nechcela radšej niektoré veci poznať do drobností.

"Takže je to v poriadku?" pýtala sa opatrne. "Môžem ísť hore?"

"Samozrejme," prikývol a načahoval sa po slúchadlo telefónu. Rýchlo ho zastavila.

"Nedajte mu šancu upratať si, prosím," žmurkla na neho. Pán so smiechom prikývol. Celú cestu k výťahu cítila na chrbte jeho pohľad.

Snažila sa na prvý krát nezablúdiť, a keď zaklopala na Patrickove dvere, prišlo jej to ako celá večnosť, kým začula na ich druhej strane, ako sa ich Pat chystá otvoriť. Vystála by tu aj dieru.

"Kontrola čistoty prostredia," usmiala sa na neho škodoradostne, keď sa dvere pred ňou prudko otvorili a Patrick v nich ostal zarazene stáť.

"Sky? Prišiel by som po teba," zvraštil obočie.

"To nebolo treba," mávla rukou. "Už sa dlhšiu dobu túlam po meste. Urobila som si radosť a kúpila si knižku. A videla som tvoj dres vo výklade," dodala usmievavo.

"Sama?"

"Áno, a som celá a zdravá," prikývla.

"Mohla si povedať skôr... Prispôsobil by som sa. Užila si si to aspoň?"

"Samozrejme!" prikývla.

"To som rád," pousmial sa mimovoľne. Hypnotizovala ho pohľadom.

"Patrick, necháš ma pred tými dverami stáť ešte dlho?" Jej hlas ho úplne ako keby vytrhol z tranzu.

"Prepáč," zamrmlal. "Poď dnu. Máš pravdu. Aj steny tu majú občas uši."

Dvere sa za nimi elegantne zaklapli a ona spoznala kontúry bytu, ktorý bol prvým miestom, kam vôbec zamierila po jej pristátí v Chicagu. Bol to vtedy zvláštny deň.

"Si hladná?"

"Nie, vďaka," zamierila pomalým krokom do obývačky a sadla si na gauč. Spomenula si, ako na ňom zaspala. Dúfala, že sa história nezopakuje.

"A s tou čistotou. Máš smolu, výbuch po bombe práve dnes ráno upratali upratovačky, kým som bol na tréningu," položil pred ňu pohár vody na stolík a sadol si vedľa nej. Zvedavo na neho pozrela kútikom oka.

"Ty si neskutočne lenivý alebo pohodlný? Oboje," odsekla poučne.

"Nie som pohodlný," namietal nevinne. "Len nemám na také veci čas."

"Nie, Patrick, ty ho nechceš mať," nedala sa oblafnúť. Uhundrane si niečo zašomral popod nos. Už bola ako jeho najstaršia sestra.

"Tak sme trošku pokonverzovali," zamietol danú tému pod koberec. Sky sa pobavene pousmiala. "Čo tvoje ranné hokejové vzdelávanie?"

"Slušné," prikývla. "Vyriešila som tri sudoku."

"Šikovná," odvetil uznanlivo. "Pripravená na dnešok?"

"Dnešok v akom kontexte?" zamračila sa.

"Dnešok v kontexte, dúfal som, že sa mi ťa ešte podarí presvedčiť a prišla by si na zápas."

"Dnes večer?" začervenala sa. "Ja?"

"Áno, v St. Louis si mi dala košom a napadlo mi, že basket sme si spolu celkom užili, tak..."

"No," zasekla sa zamyslene. "Ja neviem, Patrick. Vážne to prežijem, ak to neuvidím naživo. Nemusíš teraz zahájiť pátranie po hocijakom voľnom lístku."

Ale ja to neprežijem, pomyslel si. Úpenlivo sa na ňu zahľadel v snahe zlomiť ju ešte skôr, ako sa budú pomaly musieť pobrať k Sharpovcom, čím sa dostával k myšlienke, že ešte Sky s ich programom neoboznámil.

"Som si absolútne istý, že by ti červená farba pristala," nedal sa odbiť. Neveriacky na neho zagánila.

"Snažíš sa ma zbaliť, Kane?"

"Nie," zapieral. "Len využiť svoje možnosti?"

"Mňa neoblafneš."

"A preto sa o to ani nepokúšam," dal jej naschvál za pravdu a sledoval, ako začína špekulovať. Nakoniec si porazenecky vzdychla.

"Mám inú možnosť, ako povedať áno?"

"O tom silne pochybujem, ale snaha sa cení."

"Patrick!" zavrčala, keď sa znovu prejavoval ten jeho zmysel pre výhrychtivosť za každú cenu. Nikdy nevedel prehrávať. "No, aspoň už viem, prečo si ma včera vytiahol na ten basket a že to nebolo len tak. Chcel si ma navnadiť, však?"

"Nepopieram," pousmial sa nevinne. Spražila ho pohľadom. "To by sme mali. Ešte je tu jedna vec."

"Sem s tým."

"Vieš, ako sme sa bavili o tom obede?" začal opatrne. Sky nič netušiac prikývla. "Došlo k malej zmene plánov."

"Mám sa báť?"

"Nie, samozrejme, že nie!"

"Prečo ti neverím?" doberala si ho.

"Neviem, ale mali by sme už ísť. Ver mi," odvetil vecne. S prikývnutím sa zdvihla na nohy.

Nepýtala sa ho, kam idú ani či budú mať spoločnosť. Niečo jej hovorilo, že nechcela poznať detaily Patrickovho plánu, a tak sa jednoducho len nechala viezť absolútne novým a opačným smerom, akým bol jej hotel. Vo veciach začínala mať ešte väčší zmätok, keď výškové budovy pomaličky klesali na výške, až sa prehupli do pokojnej rodinnej štvrte s domami najviac dvojposchodovými.

Na jej začudovanie Patrick zastal práve pred jedným z nich. Asi by boli veci jednoduchšie a ona by vedela, o čo ide, ak by sa zaujímala o chicagský hokej.

"Ešte to nevieš, ale ja som veľmi rád, že si tu so mnou," pozrel na ňu, keď vytiahol kľúčiky a vyskočil z auta, aby jej otvoril dvere. Hľadela na fasádu domu, snažiac sa uhádnuť, komu by asi tak mohol patriť.

"Čo už mám s tebou robiť," vzdychla si.

Od momentu, kedy auto zastalo pri plote, boli nenápadne neustále pod drobnohľadom drobnej Madelyn, ktorá stála za závesom na kraji sedačky pri okne a s plyšákom pritisnutým na hrudi sledovala, ako prichádza ich najobľúbenejšia operka. Tento krát ju ale väčšmi upútala nevysoká mladá žena, ktorá kráčala po Patrickovom boku.

"Mamiii," obrátila sa Madelyn ku kuchyni hlavou a zliezla na zem. S rachotom utekala naprieč chodbou až k Abby, ktorá práve prebaľovala jej mladšiu sestru.

"Pat je tu," zanôtila svojim detským hláskom a potiahla mamu za nohavicu.

"Zlato, otvor mu, prosím ťa!" zakričala na svojho manžela, keďže ona sama mala plné ruky práce. Nedokázala by Patrickovi úplne presne vysvetliť, ako veľmi je rada, že sa podujal postrážiť ich dve malé ratolesti. "Madie, dúfam, že hračky máš na mieste! Patrick sa nebude hrať s dievčatkami, ktoré majú neporiadok v izbe," pohladila ju po vlasoch. Madelyn úpenlivo pokrútila hlavou.

"To je dobre," pousmiala sa na ňu Abby. Vydýchla si. Už, aby bol znovu večer a mala by ďalší šialený deň za sebou.

"Zdravím," roztvorili sa vchodové dvere pred Patrickom a Sky skôr, ako vôbec stihli zazvoniť. Mala práve tú česť zažiť naživo žiarivý úsmev Patricka Sharpa. Podozrievavo zaletela pohľadom k Patovi.

"Boli sme vystopovaní, čo?" pousmial sa ten bezstarostne.

"Nášmu radaru nikto neunikne," prikývlo chicagské áčko a pokynul mu hlavou, aby šli dnu. Konečne si zvedavo prezrel Sky, ktorá nevedela, ako sa zachovať.

"Predstavím vás," vypýtal si slovo Pat. "Sharpie, toto je Sky, ehm, chodili sme spolu na strednú."

"Veľmi ma teší," usmial sa na ňu úprimne. Vďačne jej stisol ruku, keď ju k nemu zo slušnosti napriahla. "Pat sa ani nepochválil."

Nemohúco mykla plecami. Jej pozornosť upútalo malé dievčatko, ktoré vykuklo spoza rohu a hypnotizovalo ju ostýchavo pohľadom.

"Aha, kto sa tu ukázal," vykročil k nej automaticky Patrick zmierený s tým, že bude musieť z Madelyn jej počiatočné rozpaky znovu dáko vytĺcť ako vždy.

"To je naša staršia dcéra," uviedol Sharpy Sky do obrazu. "Madelyn."

"Krásne meno," prikývla usmievavo. Ostýchavo podišla bližšie k malej.

"Ahoj," čupla si k nej automaticky. "To je tvoj plyšáčik?" šprngla prstami plyšovému macíkovi po uchu a Madelyn potichu prikývla. "Má aj meno?" skúšala ju Sky. Madelyn zaklamala.

"Tomu neverím, že žiadne nemá," zahľadela sa na ňu smutne Sky a nenechala sa rozhodiť. "Každý plyšák potrebuje svoje meno." Všetci traja chvíľu mlčky sledovali, ako Madelyn sklápa zrak do zeme.

"Macko. Je to Macko," prehovorila nakoniec.

"Och, veľmi ma teší, pán Macko," stisla rozkošnému medvedíkovi packu.

"A ako sa voláš ty?" oslovila ju a uväznila svojho macíka v ešte pevnejšom objatí.

"Ja?" ukázala na seba Sky. Madelyn zvedavo prikývla. "Sky. Pán Macko mi potichučky pošepkal, že sa voláš Madelyn, však?" Dievčatko o čosi živšie prikývlo. Potom sa pozrela na Patricka, ktorý sa spokojne na obe usmieval. Nikdy nie je na škodu byť s Madie za dobré.

"Neboj sa, Sky je moja kamarátka, ako sme kamoši my dvaja," žmurkol na ňu.

"Budete tu chvíľku spolu, dobre?" vložil sa do rozhovoru aj jej otec. Sky sa v duchu zasmiala. Tak preto jej Pat nič nepovedal. Myslel si, že by odmietla s ním strážiť deti. "Môžete byť kamoši všetci traja, čo, chrúst?"

"Mhm," zašomrala hanblivo, no zrak zo Skyinej tváre neodtŕhala. 

"Poslúchajte, hneď sme s maminou späť, dobre?"

Madelyn nepresvedčivo prikývla. Ako vždy.

"Patrick!"

Abbyn veselý hlas upútal pozornosť absolútne všetkých ľudí v miestnosti. Tá pohľadom zastala na Sky. Chvíľku premýšľala, či by ju mala poznať, no jej tvár jej nič nehovorila. Pousmiala sa.

"Abby," pozdravil ju Pat.

"Priviedol si si pomoc?" narážala nenútene na prítomnosť nižšej hnedovlásky po jeho boku a vymenila si významný pohľad so svojim manželom, ktorý ešte naprával Madelyn copíky. Povzbudivo na ňu žmurkol.

"Drobnú," prikývol. "Abby, toto je Sky. Sky, Abby. Chodili sme spolu na strednú," predstavil ich navzájom. Bola vážne rada, že tú najtrápnejšiu časť so zoznamovaním mala za sebou.

"Ja, že na strednej," odvetila pobavene, načo Sky okamžite sčervenala. Patrick sa nervózne zachechtol. Ukradomky pozrel kútikom oka po svojej pôvabnej spoločnosti. Kiežby...

"Len žartuje," objal Sharpie svoju ženu okolo pliec, ktorá doslova žiarila. Vedela, že sú ich deti v správnych rukách. S pokojom na duši mohli opustiť dom. "Poďme, nech sme čo najskôr naspäť."

"Dobre, dobre," stiahla sa. "Veľmi rada som ťa spoznala Sky," načiahla sa za ňou a vtisla jej letmú pusu na obe líca na rozlúčku. "Dúfam, že som sa vás dvoch tou poznámkou nedotkla, akosi si stíchol, Pat," počastovala ho veľavýznamným pohľadom, lebo ona aj jej muž veľmi dobre vedeli, koľko bije.

"Aj ja vás dvoch," hlesla Sky, stále vykoľajená z Abbynej poznámky. Preletela pohľadom na Patricka a potom na seba. Bolo proti prírode, aby hokejový junior a najväčší magnet na dievčatá na škole v jednom randil s...jednoducho s ňou. Plebsom.

"Veľa šťastia a ďakujem," pohladila ho ďakovne po líci, keď mu Madelyn vyliezla na chrbát a kývala svojim rodičom na odchod. Aj napriek tomu, že Patrick dobrovoľne súhlasil a aj cez to všetko, že so Sky by ho čakal osamote určite záživnejší program, cítila sa trochu vinne.

"Nemusíte sa ponáhľať," ubezpečil ju a počkal, kým Madelyn neprestane baviť mávať vzďaľujúcemu sa autu.

"Tak, čo teraz?" prekrížila si Sky ruky na prsiach. Všetky tri ženy na neho upriamili pohľad. Ešte aj najmenšia vycítila vážnosť situácie.

"Si hladná, Madie?"

"Nie! Poďme sa huať!" pokrútila hlavou. Aké nečakané.

"A na čo také by si sa chcela hrať, drobec?"

"Na puincezné!" Sky potlačila výbuch smiechu.

"Ale ja nemôžem byť princezná, som chlapec. Videla si už niekedy chlapca princeznú?" snažil sa ju odhovoriť.

"Nie," uznala porážku. "Ale to nevadí," prehovorila z nej znovu tá detská nevinnosť. "Prosííím, puincezné!"

"Čo takto nejaká rozprávka?" vložila sa do plánov aj Sky, ktorá dávala pozor, aby Sadie neskončila zadkom na zemi. 

"Potom sa najeme a môžeme sa hrať na princezné." Pohľadom si to namierila na najväčšiu princeznú spomedzi nich, Patricka.

"Dobue!" nechala sa oblafnúť malá a Patrick bol rád, že sa im podarilo pripútať ju k jednému miestu bez pohnutia na viac ako pol hodinu. Podľa odkazu, ktorý im starostlivo Abby nechala, si nemusela lámať hlavu nad obedom. Stačilo vytiahnuť jedlo z chladničky a ohriať ho deckám.

"Dáš na ne pozor?" obrátila sa na Patricka, keď si po chvíľke ako na zavolanie začala Madelyn sťažovať, že je hladná.

"Jasné," prikývol.

Ani nevedela, čo bolo vtipnejšie. Či fakt, že s Patrickom vážne strážili Sharpove deti alebo pohľad na porazenecky sa tváriaceho Pata, keď ho Madelyn vzala do parády a zaumienila si z neho spraviť tú najkrajšiu princeznú na svete. Potichu trpel a pristúpil na každý jej vrtoch. Spoliehal sa na to, že ich rodičia budú čo chvíľu naspäť.

"Pekná korunka," rýpala do neho sarkasticky Sky, keď strážila poštvornožky lezúcu Sadie po koberci. Patrick poslušne sedel na kraji gauča, vo vlasoch mu trónila detská jagavá korunka a Madelyn odbehla pre ďalšiu dávku hračiek. "Môžem si ťa odfotiť?"

"Ani to neskúšaj!"

"Škoda, že ťa ľudia takéhoto nepoznajú," poznamenala, keď ju spražil pohľadom a ona sa škodoradostne zachichotala. Nakoniec sa mu ale podarilo malú presvedčiť, že pôjdu so Sadie všetci spinkať a dohrajú sa inokedy. S radosťou mu znovu vyliezla okolo krku a pevne si svoje ručičky obmotala o neho ako opička. Sadie vzal do náruče.

Sky ostala sama.

Rozhliadla sa po izbe, v ktorej stihli narobiť menšiu spúšť a využila príležitosť zahladiť po nich stopy. Špinavý riad napchala do umývačky a hračky pozbierala na kopu. Sadla si ku knihe k rozčítanej kapitole. Absolútne si nevšimla prichádzajúceho Patricka.

"Čo čítaš?" chytil ju za plece a ona sa od vyľakania strhla. So smrťou v očiach sa k nemu prudko otočila.

"Patrick!" habkala. "Vyľakal si ma!"

"Prepáč," pousmial sa. "Vážne som nechcel."

Zo slušnosti zatvorila knihu a odsunula ju od seba.

"Môžem?" pokynul pohľadom smerom k jej najnovšej zábavke. Podala mu ju. Patrick si začal skúmavo prezerať obal. "Anjelská hra? O čom to je?"

"Zatiaľ ešte neviem. Ale keď budem vedieť, poviem ti to."

"Uhm, páči sa," vrátil jej knižku naspäť. "Vážne som si dnešok takto nepredstavoval." Na chvíľu úplne zamrzla. Jej hormóny si znovu jeho slová vysvetlili po svojom. Stávalo sa jej to často.

"To nevadí, sú zlaté, len trochu neposedné," zahovárala. Vážne nemala dôvod niečo mu zazlievať. Na jeho mieste by urobila to isté. Zrazu ju chytil za ruku.

"Niekedy ti to vynahradím," vpíjal sa jej neodolateľne do očí.

"Pozval si ma predsa na zápas, nie?" žmurkla na neho sprisahanecky v snahe potlačiť pubertálne dojmy z prepojenia ich dlaní.

"To je pravda," súhlasil.

"V tom prípade žiadne náhrady. Sme si kvit."

Úprimne, nevedela, čo povedať. Pripadalo jej to tak, ako keby každé slovo, ktoré naviac vysloví, by bolo absolútne zbytočné. Nebola ani ďaleko od pravdy. Patrick cítil to isté.

"Rád by som pre teba večer prišiel, ale mám povinnosti-"

"To nevadí, zvládnem to. Budem tam," ubezpečila ho a povzbudivo prehĺbila stisk ich dlaní. "A bude ma počuť." Patrick sa neubránil smiechu. Vedel, čoho bývala s Erickom schopná.

"Budem ti musieť dôverovať. Po zápase si ťa nájdem," oblizol si nenápadne pery a zahryzol do vnútornej strany líca. Mal chuť ju pobozkať. Z vďaky.

"Patrick?" hlesla od nervozity, ktorá jej drásala nervami. Intenzívny pohľad jeho očí a prepletené dlane naraz, bolo toho príliš.

"Hmm?" rozhodol sa k nej nepatrne nakloniť a ona vypleštila oči. Od údivu priotvorila pery.

"Ja," zasekla sa. "Znervózňuješ ma," preglgla sťažka. Voľnou rukou mu okamžite stúpala po pleci, aby ho od seba jemne odtlačila v prípade potreby. Cítila, že ju chce pobozkať. No taktiež cítila, že ona to nie je schopná prijať. Začínala strácať pojem a už ani nevedela, kde je sever.

"Šhh," šepol lahodným hlasom a znovu sa k nej o kúštik naklonil, aj keď cítil, ako mu dlaňou stúpa k ramenu a má za lubom ho od seba odtisnúť. Ak bude šikovný, možno stihne konečne vpiť sa svojimi perami do tých jej a zmiesť jej predsudky skôr, ako to urobí a ako sa decká zobudia. Z vlastných skúseností vedel, že Madelyn nikdy dlho nevydržala spať.

Nechápal, niekedy mal pocit, že sa ho bála. Že stále medzi nich dvoch stavala pomyselnú bariéru, ktorá mu síce nezabraňovala priblížiť sa k jej srdcu, no len do určitej miery. Možno sa ale nebála konkrétne jeho. Skôr dôsledkov pocitu zamilovať sa. Možno už vážne svoju šancu premrhal a teraz, keď je hviezda svetového rozmeru, je neskoro. Keď už vyrástli. 

"Mamiiiii!" preťal napäté ticho medzi nimi dvoma Madienin krik, keď sa zobudila z driemot sama vo svojej postieľke a okamžite sa rozplakala. Patrick precitol. Chvatne sa narovnal a pustil Sky, ktorej odľahlo.

"Prepáč," hľadel na ňu ľútostivo pohľadom. Vedela, že sa jej neospravedlňuje za jeho pokus pobozkať ju a keďže sa nestihlo nič stať, rozhodla sa, že sa jednoducho pokúsi na to zabudnúť.

"Nechaj, idem ja," prehrabla si rozrušene vlasy a ešte aj po pár krokoch bola stále celá vyklepaná. Svoj tep cítila úplne všade. Až teraz si naplno uvedomila, že sa ju Patrick vážne chystal pobozkať. Ako keby mu zato stála...