Secret Santa - XVII

 

Happy Valentine's Day, ladies x

„Kam to tak uprene pozeráš, Peekaboo?“ 

Nezapnutá prilba mu len tak zahrmotala na hlave, keď ho po nej podpichovačne poklepal Bickell, ktorý si to z rozcvičky na ľade mieril na striedačku vymeniť hokejku.

V skutočnosti to bola ale len bohapustá zámienka, prečo mať príležitosť prefrčať okolo zamysleného Kanea juniora, postávajúceho na modrej čiare, rukavicami sa zapierajúc bradou o svoju hokejku a bezmyšlienkovite hryzúc svoj chránič na zuby, ako to mal on vo zvyku.

„Uh?“ odtrhol svoj neprítomný pohľad od pomaličky zapĺňajúcej sa arény. Sklamane sklopil zrak, keď sedadlo to číslo osem v sektore 121 stále zívalo prázdnotou.

„Ty si nervózny,“ uškrnul sa Bryan škodoradostne, keď si všimol pohľad Patrickových očí a ako si mimovoľne hryzie spodnú peru. Nenútene sa schuti zasmial. 

„Nie som!“ napravil si prilbu odhodlane. Načiahol sa čepeľou hokejky za prvým pukom, ktorý mal k sebe najbližšie. Začal sa s ním poľahky pohrávať na ľade. Bryan ho neodbytne obkorčuľoval. Zastal mu v periférnom poli zraku.

Nasucho preglgol. Samozrejme, že bol nervózny. Aj keď len trošku. Ale nebola to tá zlá nervozita. Bol len na prášky z toho, že ho dnes Sky uvidí na vlastné oči. Znervózňovala ho skutočnosť, že aj keď bol tento zápas odhodlaný zahrať a vyhrať pre ňu, stále to mohlo dopadnúť úplne opačne. To všetko sa ale rozplynie skôr, ako zápas stihne začať. Boli to len predsudky.

Posledný človek, v ktorého očiach by sa chcel vidieť ako ten porazený, bola ona. Bolo v poriadku, keď ho videl na kolenách jeho otec alebo blízki priatelia. Ona bola ale niečo iné. Tento večer bol iný. Chcel to odpáliť. Najlepšie ako to len vie.

„Hej,“ odfrkol si. „A ja som kozorožec s hovnom na hlave,“ prevrátil očami.

„Seklo by ti,“ ihrali Patrickovi posmešne kútiky úst, no sústredil sa na puk, ktorý držal vo svojej moci.

Zo strnulej konverzácie ich vyrušila notoricky známa hymna jastrabov, ktorej melódia sa rozliala celou arénou v doprovode úvodného hovoreného slova komentátora.

„Tja, už som ani nečakal, že by ju dnes pustili,“ potiahol nosom Bryan kvapôčky potu, ktoré ho na jeho končeku šteklili a Patrick mlčky prikývol. Ak hrali Chelsea, znamenalo to, že gong oznamujúci koniec ich rozcvičky na ľade na seba nenechá dlho čakať. Dvíhal sa mu adrenalín.

„Vidíme sa v kabíne, kurča,“ štuchol mu do chráničov podpichovačne hrotom hokejky Bryan, keď ho nechal tak a odbehol na posledné rozohriatie pred zápasom, ktoré mal Patrick už dávno za sebou.

„...Číslo osemdesiatosem, Patrick Kane!“ ozvalo sa arénou práve, keď Patrick opätovne zdvihol zrak od ľadu. Aréna zaburácala potleskom, keď komentátor čítal dnešné súpisky na zápas. Jemne sa pousmial. 

Kráčala dole schodíkmi svojho sektora, keď sa jej konečne podarilo predrať davom pri vstupe do lietajúcich dverí, ktoré ako jedny z mnohých delili arénu od útrob štadióna a nekonečnej spleti chodieb. Posledný krát zaletela zrakom k číslu svojho miesta a radu, keď si lístok starostlivo skryla do svojej novopečenej mikiny. 

Potichu našľapovala po schodíkoch asi tak do stredu sektoru. Mala pocit, že na ňu zízajú snáď všetci tu v hale. Bradu si zastrčila hlbšie pod okraj mikiny. Zaťala päste. 

„Kde je?“ zabrzdil sprudka Jonathan pri osemdesiat osmičke postávajúcej pri mantineloch striedačky, až sa spŕška snehu prehnala ponad jeho okraj na lavičku. 

Ako jeden z mála v tíme vedel, že bude mať Patrick dnes na zápase inšpekciu. Ešte k tomu jednu z tých príjemnejších, neskutočne pôvabnú a špeciálnu pre ich pravé krídlo menšieho vzrastu.

„Nemal by som sa to skôr pýtať ja?“ načiahol sa Pat po fľaške s vodou a chrstol si s mierou do úst.

Jonathan sa lišiacky usmial. „Tak? Kde? Ktorý sektor? Hmmm, má dres?“ začal sa dotyčný nedočkavo obhliadať okolo seba. Patrick chvíľku počkal, kým ho to prejde.

„Stodvadsať jednotka, poleno,“ potriasol rukavicou smerom k Skynmu sektoru. Jonathan sa mimovoľne spokojne usmial. „Šiesta rada.“

„Hmmm, počkaj, počkaj, poď s tým na mňa zvoľna, nestíham,“ zahriakol ho zlostne zamyslený Jonathan, keď sa snažil zorientovať v sektoroch po svojom a zažmúril do publika.

„Aj tak to nemá cenu, ešte tu nie je,“ zamrmlal Patrick tichším hlasom a vzdychol si. Gong na seba vážne nenechal dlho čakať.  „Idem pozbierať puky,“ vyrazil Patrick poľahky ku bránke, ktorú už Crawford opúšťal smerom ku kabínam. Čas vážne byť pripravený na kráľov z LA dnes vážne vybehnúť.

„Váš prvý zápas?“ ozvalo sa po jej pravici, keď sa zosunula na sedadlo a zamyslene hľadela na ľad, pričom sa absolútne nevedela medzi číslami hráčov na ich chrbtoch zorientovať.

„Prosím?“ stočila zrak k svojej pravici, kde pri nej mal miesto zakúpené sympatický mladý pán so svojim drobným synom na kolenách. Pyšne sa vo svojom drese kapitána Toewsa doslova strácal.

„Pardon,“ pousmial sa a napravil si okuliare na svojom nose. „Pýtal som sa, či je toto váš prvý zápas.“

Sky na chvíľku zbledla. Potom následne očervenela. Zahryzla si do vnútornej strany líca. „To až tak veľmi je poznať?“ pousmiala sa ospravedlňujúco.

„Popravde, bol to len tip,“ pokrútil hlavou. „Ale nemáte dres. Podľa toho som usúdil, že na zápasy asi často nechodievate.“

„To je pravda,“ prikývla. „Nestáva sa často, aby sa mi naskytla príležitosť dostať sa sem.“

„V tom prípade, užívajte si to,“ žmurkol na ňu, keď drobný chlapček na jeho kolenách automaticky zatlieskal hráčom schádzajúcim z ľadu naspäť do kabín.

„Vďaka,“ zastrčila si neposlušný prameň vlasov za ucho. Okamžite sa načiahla do vrecka po gumičku do vlasov. Chvatne si ich stiahla do copu.

„Kto je váš obľúbený hráč?“ oslovil ju opätovne neznámy, a keď sa pohľadom rozletela po aréne, všimla si, že sa pomaličky ale isto zapĺňala. Patrick ju varoval, že má byť dnes vypredané. Nemohla sa dočkať.

„Uhm,“ zasekla sa. „Patrick Kane?“ odvetila nesmelo, ako keby to bolo trestné. Následne sa ale musela pousmiať. Znelo to fakt dobre.

Uznanlivo jej prikývol. Zo slušnosti sa opýtala, komu najviac držia palce so synom. Vlažná konverzácia jej ale nevydržala dlho, keďže začiatok zápasu na seba dlho nenechal čakať.

Postával so svojimi spoluhráčmi na čiarach oproti svojim dnešným súperom a spoločne s celou arénou načúvali americkej štátnej hymne. Ani nedýchol.

Kútikom oka zaletel pohľadom k bočným sektorom okolo klziska. Hľadal ju, tú pravú, jedinú, na ktorú mal dnes jedine chuť upierať zrak.

Jazykom si netrpezlivo navlhčil pery, keď ani nestihol zrakom nenápadne skĺznuť po sektore a pokúsiť sa nájsť drobnú hnedovlasú ženu, ako pokojne sedí na svojom mieste, s päsťami povzbudivo zaťatými a skrytých vo vreckách mikiny, ktorú mala na sebe a pohľadom upierajúcim na zástup mužov v hokejovej výstroji.

„Hádam to už konečne začne,“ pomodlila sa v mysli za seba aj celý domáci tím, keď rozhodca odpískal prvé vhadzovanie. Jonathan Toews po prvý krát hladne škrtol čepeľou hokejky o ľad v snahe bully vyhrať.

„Preboha!“ zakryla si inštinktívne ústa od úľaku, keď obrana kráľov nie po prvý krát za dnešný zápase jednoducho mrzké pravé krídlo druhej lajny domáceho tímu neustrážila. Osemdesiat osmička sa chvatne predierala dopredu za pukom smerom k bránke. Minul.

Arénou sa ozvalo nesúhlasné zamručanie od sklamania, no Sky na nich kašľala. Všimla si, ako Patrick nešťastne tresol hokejkou o konštrukciu Quickovej bránky, keď sa vracal ku striedačkám po nevydarenej akcii a krútil hlavou. Vzdychla si. Tá jeho chuť neustále vyhrávať...

 

Potichu stála opretá o stenu a ani sa o kúštik nepohla. Sledovala, ako ju míňali rozhorčení ľudia z trpkej prehry na domácom ľade proti LA. Patrick neskóroval. 

Bolo zvláštne sedieť na hokejovom zápase bez Ericka. 

Bolo zvláštne sedieť v hľadisku a sledovať, ako sa Patrick hrá s pukom pod hokejkou a rúti sa zakaždým dopredu k súperovej bráne po úniku bezmocným obrancom. 

Bolo zvláštne vidieť a počuť, ako ľudia kričia jeho meno a na chrbtoch sa im vyníma jeho priezvisko a číslo dresu. 

Hádam o niečo takomto ani nikdy v živote nesníval. Nie v takýchto rozmeroch. V každom prípade si to zaslúžil a bolo na ňom zakaždým vidieť, že si to užíva. Určite sa ho ale na túto vec ešte bude musieť raz opýtať.

Do poslednej chvíle pred zápasom dúfala, či sa pri nej náhodou neobjaví Abby Sharpová. Pôsobila na prvý pohľad veľmi milo a uvoľnene, aj keď si zopár uštipačných poznámok samozrejme obaja od nej vyslúžili a Patrick nespočetne veľa krát musel zapierať, že medzi nimi vážne nič nie je. 

Hádam ani nie je. Znel tak presvedčivo, že tomu uverila aj on sama, vzhľadom na to, že na jeho pokus pobozkať ju, si zakázala myslieť pre dobro oboch.

Čo bola ona pre neho? Bývalá spolužiačka? Sama netušila. 

Možno by nad tým tak úpenlivo nepremýšľala, ak by jej Abby nevnukla chrobáka do hlavy a nepripomenula jej, nech si občas všimne, ako sa Patrick pozerá na ňu a ako na ostatných. Ona sama od seba v tom nikdy odlišnosti rozhodne nehľadala. Nepotrebovala si nič nahovárať niekde, kde očividne ani nič nebolo alebo nemohlo vzniknúť.

Ležerným krokom k nej kráčal. Netváril sa dva krát nadšene. Posledné gombíky na košeli pri krku si ani neváhal pri svojom odchode zo šatne zapnúť. V očiach sa mu stále odrážala trpká prehra. 

Odlepila sa od steny, aby mu išla naproti. Hala sa čoraz viac a viac vyprázdňovala, pričom väčšina ľudí už postávala vonku. 

„Ahoj,“ pozdravila ho sústrastným hlasom a bez váhania ho objala. Keby len vedela, ako teraz jej objatie potreboval. 

Pripadala si úplne neschopná. Vôbec netušila, čo má povedať a či vôbec má niečo povedať. Jednoducho tam stála, pritískala sa k nemu a hladila ho po krku. 

„Úsmev,“ snažila sa z neho vydolovať aspoň náznak jeho povestného úsmevu, keď sa od nej odtiahol a viedol ju opačným smerom riedkeho davu. 

„Vypadnime odtiaľto.“

Mlčky prikývla, hoci nemal šancu to vidieť, kým ju už za sebou ťahal preč a ona bez námietok šla, kam ich jeho kroky viedli, nech to bolo kamkoľvek.

„Mrzí ma to,“ hlesol, keď sa množstvom dverí dostali až do útrob chodieb, ktorými sa šlo do garáží, kde na nich čakalo Patrickovo odparkované auto. Z kádra bol posledný, ktorý ešte na štadióne trčal. 

„Nebola to tvoja vina,“ prehovárala ho. 

Chcela povedať niečo, čím by odvrátila jeho absolútnu pozornosť od štvorgólovej prehry, ale v tomto nikdy nebola dobrá. Zničene hľadela na jeho sklesnutý výraz. Frustrovalo ju to. 

„Ale mám na tom svoj podiel,“ krútil hlavou. Tak veľmi jej chcel dať dnes dôvod na úsmev. Hádam až príliš.

„Prestaň. Aj zajtra je deň a prídu aj iné zápasy. No tak, všetci vám veria,“ nadýchla sa. „Ja ti verím.“

Ostal stáť na mieste a chvíľu na ňu mlčky hľadel. Hľadal v jej očiach aspoň náznak žartu alebo jednoducho hocičoho, že to nemyslí vážne, no márne. Úprimne to z jej úst znelo ešte horšie. 

„Nevieš, čo hovoríš, Sky,“ hlesol. 

„Viem, čo som videla,“ odporovala mu. „Videla som toho istého Patricka Kanea, o ktorom by som nikdy nepovedala, že to dotiahne tak ďaleko. Si výnimočný, nemôžeš sa tým nechať uniesť a ty to vieš,“ načiahla sa po jeho líci. Ani nad tým nepremýšľala. Odkedy je s ním dnes večer, rozum jej nič nehovorí. Nesnaží sa ani kontrolovať. Urobila by všetko pre to, aby ten zničený Patrickov výraz odohnala. 

„Pre mňa si bol dnes tým najlepším hráčom,“ pokračovala. Ani sama neverila, že sa mu tak príliš otvárala. „Nech sa deje čokoľvek.“

Jej slová boli ako vodou na mlyn. Začal jej menovať jeden dôvod za druhým, prečo by si to o ňom nemala myslieť. 

Už ho nemohla jednoducho dlhšie počúvať. Priložila mu prísne ukazovák na pery.

„Prestaň si ubližovať, Pat, prosím,“ zatriasli sa jej viečka, keď sa jej do očí tlačili slzy. Načiahla sa na špičky a znovu sa mu zavesila inštinktívne okolo krku. Kŕčovito ho pobozkala jemne na pery a privrela oči. Pocítila, ako jej ustráchaný pocit o náhlu iniciatívu Patrick prehĺbil. Ucítila jeho dlaň na svojom páse.

Nebol to žiadny bozk ako vystrihnutý z mexickej telenovely. Nedokázala ani nič hlbšie cítiť, jediné, čo ním chcela vyjadriť bolo, ako veľmi sa o neho strachovala a ako chcela, aby konečne prestal rozprávať nezmysly. 

Chcela len, aby vedel, že ona pri ňom stojí, bez štrajku alebo s. Či žijú od seba stovky kilometrov alebo každý na inom konci zemegule. Že jej bolo absolútne jedno, či bude najslabším článkom tímu v nejakom zápase a nedá päťsto gólov, ako sa od neho očakáva, alebo bude vyhlásený za prvú hviezdu zápasu. Pre ňu bol, je a aj bude najlepší za každých okolností.

Možno nemala v ich vzájomné dobro brať iniciatívu do rúk a odštartovať možno niečo iné, čo ani jeden z nich nemal v pláne, no už bolo neskoro. Ona svoje pery pritisla k tým jeho ako prvá. Ona ho vyprovokovala.

Poľahky ju zvrtol chrbtom k stene, o ktorú trochu bolestivo narazila, no zakňučanie potlačila v sebe. Nechala, nech sa o ňu Patrick opiera celou váhou svojho tela, nech ju uväzní v objatí, aby mu nikam neunikla, obsypáva jej pery bozkami a berie jej z nich všetok dych. Zúfalo a nástojčivo. Ako posledný výkrik do tmy. 

Mierumilovne mu končekmi prstov krúžila celú dobu po spánkoch, užívala si chuť jeho bozkov. Nevedela sa zbaviť pocitu, že ich možno cíti naposledy. 

Provokačne jej prešiel jazykom po hrane pery a ona zalapala po dychu. Šikovne toho využil. Strácala zem pod nohami. 

„Sky,“ šepol jej meno zlomeným hlasom, keď si tvár skryl do jej vlasov a náruživo jej otrel pery o holú pokožku na krku. Trošku pozabudla pri tom všetkom dýchať. „Prečo mi to robíš?“

K hlbšej komunikácií ju už nepripustil, a tak sa vôbec nedozvedela, čo tým skutočne myslel. 

Že by si na ich bozkávanie nemal problém zvyknúť. 

Že sa bozkávala absolútne božsky. 

Že jej už totálne prepadol a urobil by pre to, aby ostala s ním, úplne čokoľvek. 

A mnoho ďalších vecí, s ktorými sa jeho city k nej nútili pohrávať sa v mysli.

„Pobozkaj ma ešte raz, prosím,“ hlesla s privretými očami a s pôžitkom počkala, kým sa svojimi perami znovu otrie o tie jej, aj keď vedela, že skôr či neskôr tie slová oľutuje. Nevedela ale prestať. Nevedela ho prestať nechcieť, necítiť a neprijímať tú krásnu bolesť, ktorá jej prepaľovala myseľ každým jeho dotykom alebo stope jeho dychu na jej odhalenej pokožke. Nevedela sa ďalej tváriť, že pritískala svoje pery k tým jeho znovu a znovu stále len kvôli tomu, aby sklapol. Nanešťastie...

„Poďme pešo,“ hľadel na ňu Patrick pohľadom svojich prenikavých očí, keď sa čelami navzájom dotýkali a dlaňou jej skĺzol až k bokom. Konečne sa odvážila roztvoriť oči. Prebudiť sa zo svojho sladkého sna.

„Teraz?“ zasmiala sa nad náhlou naivitou v jeho očiach. V jej vnútri si už ale hormóny odštartovali vlastný súkromný ohňostroj. 

„Áno,“ zvlnili sa mu kútiky úst do potmehúdskeho úsmevu. „Teraz. Hneď.“

Sťažka zahabkala. Vôbec sa jej nedarilo prinútiť svoje myšlienky, aby sa konečne utriasli a začala myslieť. Patrickove oči bolo to jediné, čo mala v hlave. 

„Tak dobre,“ mykla plecami zhypnotizovane. Nakoniec, žiadnemu frustrovanému človeku ešte nočná prechádzka nikdy neublížila. 

Nechala sa ním viesť preč z garáží a celú dobu, čo míňali jednu ulicu za druhou a kráčali nočnými ulicami Chicaga medzi sebou udržiavali vlažný rozhovor nad absolútnymi maličkosťami. 

Patrick to robil zámerne. Miloval totižto počuť Sky smiať sa a existovalo len pár tém, pri ktorých sa mu darilo úsmev na jej perách vykúzliť. 

Strachoval sa o ňu. Chcel jej pomôcť. Tých pár krát, kedy mal znovu tú česť pozrieť sa do jej očí, mu absolútne stačili na to, aby si dokázal domyslieť isté veci.  

„Už ti je lepšie?“ zdvihla pohľad k jeho tvári. Nenútene ju objímal ochranársky okolo pliec celú cestu domov a ona sa nebránila. Cítila sa tak bezpečne.

„Uhm,“ prehodil zamyslene, keď hľadel na zachmúrené nočné nebo, ktoré zaberali robustné sivé mračná. Nebolo vidno ani jednu hviezdu. 

Pozápasová apatia mu nevydržala tento krát príliš dlho. Dovolil si tvrdiť, že práve Skyina prítomnosť ju tak poľahky odohnala. Možno by mával chodievať domov peši častejšie. „Hádam nezmokneme, ha?“

„V to verím,“ pousmiala sa. 

„Vadí ti dážď?“

„Odkedy som bola v Paríži vlastne nie,“ pokrútila hlavou. Patrick jej milerád prenechal priestor na rozprávanie. Sky nevynechala ani jediný detail jej polemiky o tom, či sa človeku zdá Paríž krajší cez deň alebo v noci.  

„A čo Chicago? Páči sa ti tu, u mňa?“ nenechal jej dýchať ani na sekundu a myseľ jej zamestnal znovu ďalšou otázkou. Pri jeho vlastnej ironickej poznámke na konci sa pousmial.

„Áno,“ odvetila odhodlane. Fakt bol, že nemusela byť diplomatická, Chicago jej bolo vážne po chuti. Hlavne jeho panoráma. Mohla by sa z Patrickového balkóna dívať na mesto hoci aj celé dni a nikdy by nemala dosť. „Vážne je to úžasné miesto na život.“

„Odlišné než Detroit.“

„Oveľa,“ zasmiala sa pobavene. Neznášala Michigan. Neznášala jeho hlavné mesto. Mala k tej diere na mape averziu, aj keď v tom bolo to miesto vlastne nevinne. 

Nevedela sa nikdy rozhodnúť, či mala na svoje roky prežité v Detroite tie najhoršie alebo najkrajšie spomienky. Rozhodne ju ale veľká časť z nich priviedla dnes práve sem, do Chitownu, ako kráčala po boku Patricka jeho nočnými ulicami ignorujúc zákony noci. 

„Ups,“ zvraštil Patrick znepokojene obočie, keď zacítil, ako mu na plece padlo zopár kvapiek vody. Pohľadom skĺzol ku Sky.

„Čo?“ zháčila sa okamžite. 

„Myslím, že sme ten dážď trošku privolali,“ pousmial sa pobavene, keď zopár kvapiek preletelo medzi nimi dvoma a rozplesklo sa na chodníku. 

„To nevadí,“ zdvihla pohľad nad seba. „Aj tak je to už jedno,“ zamrmlala, keď mala plecia čoskoro zafŕkané od dažďovej vody. Úsmev sa jej neustále pohrával na perách. 

„Upršané Chicago som ešte nikdy na vlastnej koži nezažil,“ prehrabol si Patrick nervózne vlhké vlasy.

„Tak ho zažijeme spolu,“ vystrela k nemu svoju ruku. Každým krokom cítila, že sa jej oblečenie lepí na telo viac a viac. Mokli ale spolu, takže jej celá situácia prišla zvrátene vtipná. 

Trump Tower im ako maják svietil už z diaľky na cestu. Občas si myslela, že nech by šli akýmkoľvek smerom, svetlá mesta odrážajúce sa v mrakodrape by mali stále pred sebou. 

Patrickov príbytok sa len ťažko dal v spleti výškových budov prehliadnuť. 

Keď sa skryli pred dažďom do budovy, jej telo okamžite zareagovalo na zmenu teploty jemnou triaškou. Zuby jej permanentne drkotali ako o život.

Zmätená sa obhliadala po obrysoch Patrickovho bytu skrytého v tieni noci a odrazoch živého mesta, keď na chvíľku osamela. Stála uprostred miestnosti a rukami si zvierala pás. Všade okolo nej sa rozliehalo ticho. 

„Čisté tričko, ak sa chceš prezliecť,“ vyrušil ju Patrickov hlas, keď zažal svetlo v miestnosti a vyskúšal jej postreh, keď jej bezpečne pristálo v rukách. „Čo si tu tak po tme, Sky?“ sadol si na kraj sedačky. Znepokojene si prekrížil ruky na hrudi.

„Neviem,“ zašomrala so sklopeným zrakom k zemi. „Premýšľam, ako sa dostanem domov. Myslím do hotela.“ Vôbec túto vec nedomyslela.

Patrick nesúhlasne pokrútil hlavou. Občas ho udivovalo Skyine zmýšľanie. Ako si mohla do čerta myslieť, že ju tak neskoro samu pustí preč? Uprostred noci? Nato až príliš dobre vedel, ako sa dokážu po západe slnka chicagské ulice zmeniť na nepoznanie. 

„Sky-,“ chcel namietať.

„Patrick.“ Hlas mala chladno nekompromisný. Sťažka si vzdychol.

„Vážne to nie je vhodné, aby som ostávala,“ zamrmlala. Rozhodla sa nahmatať mobil vo vrecku skôr, než si to rozmyslí. 

„Jebať, čo je vhodné, do frasa, nikam ťa teraz nepustím. Je neskoro.“

„Nie som malá,“ vzdychla si, keď krúžila po kontaktoch v snahe vysnoriť číslo na taxík, aj keď vedela, že to myslí dobre.

„Sky, ostaň tu, prosím,“ načiahol sa po jej dlaň. Prosebne jej ju stisol. 

Stuhla. Odtrhla zrak od displeja mobilu k jeho smrteľne vážnemu výrazu tváre a pohľadu plnému starostí. 

Napadlo jej, koľko žien na svete dokázalo niekedy prinútiť Patricka Kanea prosiť. Koľké ho dokázali ako tak ukočírovať. Koľké sa nenechali uniesť tým všetkým okolo neho. Neodvážila sa ale pomyslieť, či by sa k nim mohla niekedy pridať.

„Len tak?“ odsekla so sarkazmom na jazyku. 

„Proste tu ostaň.“ Nevšímal si jej jemnú narážku. Ak by tak urobil, určite by sa ich rozhovor zvrtol k vyostrenej roztržke. 

Na druhej strane mu ale niečo šepkalo, že by si jej slová mal vziať k srdcu a niečo s tým urobiť. 

„Prečo?“ nevzdávala sa. Ak jej dá aspoň jeden racionálny dôvod, bola by ochotná o tom premýšľať. Keď už nie pre nič iné, aby mu nepridávala na starostí po dnešku ešte viac.

„No,“ premýšľal. Vyberal slová viac než starostlivo, no pritom úprimne. „Neviem. Jednoducho...“

„Jednoducho, čo?“ prižmúrila podozrievavo oči a zamkla obrazovku telefónu. Zatiaľ.

„Budem omnoho kľudnejší, keď tu ostaneš. Preto ťa veľmi prosím, ostaň. J-ja,“ roztriasol sa mu hlas. „Potrebujem ťa.“

Patrickove slová ju posadili na sedačku. Chvíľu mlčky upierala pohľad na koberec. Potom sa bez slovka zdvihla a vrúcne ho objala. Práve, keď si myslela, že mu zápas z hlavy definitívne vyhnala, znovu sa k tomu oblúkom dostali.

„Och, Patrick,“ mrmlala ustarostene, keď ju ešte stále stískal v objatí. Kapitulovala...