Secret Santa - XVIII

 

So sklonenou hlavou a zvesenými plecami sedela na kraji postele a sústredene krúžila dlaňou po na dotyk príjemnej prikrývke lôžka, na ktorom celú noc skrútená čakala na príchod nového dňa. 

V mysli jej stále búšili slová manažérky leteckej spoločnosti, keď ju včera poctila svojim telefonátom a predčasne tak spretrhala jej vlastnú rozprávku. 

Už keď kráčala chodbami útrob United Center k jednej z tribún štadióna, vedela, že žiadny koniec a zazvonil koniec sa nikdy pravdepodobne medzi ňou a Patrickom nestane.

Zachmúrene nakrčila obočie. Vzdychla si. Aj keď si zakázala pripúšťať si to, na nič iné okrem včerajška nedokázala myslieť. 

V končekoch prstov zacítila jemné mravenčenie, keď sa jej myšlienky prehupli do sugestívnych úlomkov spomienok na asi najnevyspytateľnejší deň jej života a jeho vyvrcholenie.

Ešte stále cítila na sebe Patrickove žiadostivé dotyky, zimomriavky, keď si ju majetnícky prirazil k stene a svojimi horúcimi bozkami ju uväznil vo vrúcnom objatí. 

Uvedomovovala si, ako málo stačilo k odpáleniu tej pomyselnej nálože medzi nimi dvoma, ako si ju dominantne mal ihneď potrebu uväzniť medzi stenou a svojím telom. Ako dokonale jeho pery chutili a ona sa nedokázala rozjímať nad tým, koľko žien už ich chuť stihlo ochutnať. 

Precitla.

Jej myseľ neustále kričala: ponuka, ktorá sa neodmieta, no jej srdce ju prepaľovalo znechutením nad jej bezohľadným chovaním, keď prikývla nato, aby sa stala prechodne členom posádky zaoceánskych letov do Ázie.

Bolo také jednoduché povedať jednoducho áno. Čo ale nebolo jednoduché, bolo to všetko, čo sa na ňu zosype, keď k tomu dôjde.

Jej mama už pravdepodobne neprežije, že jej jediná dcéra od nej nielenže odišla za hranice štátu, teraz si bude baliť kufre až na druhý kontinent.

Vyštverala sa na rovné nohy a vykukla cez úzku štrbinku medzi zárubňou a pribuchnutými dverami na jej izbe, v ktorej sa včera zložila. Potajme sledovala, ako si Patrick skladá veci na ranné rozkorčuľovanie na kôpku a za chvíľu ju určite príde zobudiť, že musia ísť. 

Štrajky skončili. Musí sa hlásiť na letisku, aby sa dozvedela, ako a kam ďalej. Len Patrick o tom ešte netušil. Práve to bola na celej tej veci tá najzapeklitejšia drobnosť. Dá si vôbec niečo také vysvetliť? Zaobídu sa bez väčších emočných výlevov?

Hlavu si po chvíli zničene oprela o zárubňu. Občas ju až udivovalo s akou ľahkosťou mu bola ochotná klamať. Ako neustále nachádzala v klamstvách útechu, pričom Patrick bol tým posledným, ktorý by si jej klamstvá zaslúžil. Nebolo to ale o ňom. Mala to v sebe. Klamala, lebo sa bála samej seba a bála sa urobiť v živote vážnejší krok. Bála sa vyjsť zo svojej vlastnej ulity.

Viezlo sa to s ňou už od strednej. Nikto doteraz nepochopil, prečo na vysokej do prvého ročníka nenastúpila a radšej si zbalila veci, aby celé tie roky bez hlbšieho významu blúdne pendlovala po Štátoch. Prečo sa zamestnala v aerolinkách. 

Až doteraz mala fúru výhovoriek pre svoje skratové konanie. Jej výhovorkou bol Detroit, silné väzby na svojich najmilších priateľov, ktorí sa rozleteli na vysoké školy po celom svetadieli a zrazu mala byť sama. Nahovárala si, že má jednoducho pud rebelovať voči svojej výchove a rodine.

To všetko ale pomaličky mizlo, ako plynul čas a ona si čoraz viac privykala na Patrickovu prítomnosť vo svojom živote. Bol stelesnením všetky jej životných chýb a predstavoval všetko to, čo aj ona chcela raz dosiahnuť. Uchopiť pevne svoje sny do rúk a nepustiť sa ich. Asi by ho mala nenávidieť. Alebo aspoň cítiť chuť priživiť sa na jeho životnom šťastí. Bolo už ale neskoro. Ona by to nikdy nedokázala. Mala ho príliš rada.

Vystrela sa a odhodlane vykročila. Bolo už neskoro, aj tak pôjde do pekla...

„Dobré ráno,“ hlesla, keď prešla cez prah dverí a bezmyšlienkovite podišla rovno k Patrickovi. Prítulne ho zozadu stisla v medveďom objatí, čím ho úprimne prekvapila.

„Si hore,“ vydýchol. Nebola to otázka. 

„Chystáš sa na ľad?“ zamrmlala. Mlčky prikývol. 

„Tréning.“

„Mávaš ho takto ráno často?“ opýtala sa zvedavo. Stále si len sťažka vedela predstaviť taký typický deň hokejistu. 

„Mávam ho každé ráno, Sky,“ oslovil ju láskavým tónom hlasu. Nemotorne sa ohliadol za jej tvárou hlupáčika. Zvraštila podráždene obočie. Ešte bolo len ráno a on si ju už doberal.

Pozvoľne jej stisk povolil, až sa od neho odtiahla a nervózne si prehrabla vlasy. Pohľadom úsečne odvrátila zrak od jeho tváre, keď stáli oproti sebe v trápnom tichu a on k nej zdvihol zrak od svojich ponožiek. Nasucho preglgol a načiahol sa za jej tvárou. Sklonil k nej svoje pery, no skôr, než sa stihol o tie jej nežne otrieť a posmeliť ju, odmietavo pokrútila s bolesťou v očiach hlavou. Odvrátila sa od neho.

„Patrick, prosím, nie. Stačilo,“ odmietala ho.

Zamrzol. Cítil, ako na pár sekúnd jednoducho stuhol a hľadel do prázdna, tam, kde ešte pred chvíľkou skĺzal pohľadom po kontúrach Skyiných pier, ktoré sa chystal pobozkať. 

Prižmúrila oči, aby nevidela, ako mu svojou reakciou ublížila. Vycítila to z neho. To, ako s jej úskokom nepočítal a ostal očividne zaskočený. Bolelo ju to aj za neho, ale ona nemohla dovoliť, aby mal falošnú nádej.

Jeho život bol hokej. Jeho miesto bolo tu, v Chicagu. Jeho všetko, pre čo dýchal, bol jeho tím a spoluhráči, klub a krajina, ktorú hrdo reprezentoval. A tak by to malo aj ostať. 

„Urobil som niečo zlé?“ zvraštil clivo obočie, keď ju znovu nespoznával. Znovu mal pocit, že hľadí na tú Sky Millerovú, ktorú našiel pred pár mesiacmi pri brehu Missisippi. 

„Eurhm,“ zašomrala, keď bezmocne fňukla a pokrútila hlavou. Nedokázala ďalej zniesť to, aký bol voči nej starostlivý. Nezaslúžila si to.

„Si hladná?“ skúsil teda menej konfliktnú tému, no stále z nej nespúšťal svoj sklamaný pohľad plný starostí s troškou bolesti, ktorou mu prepichla srdce, keď sa od neho tak chladne odtiahla.

Sky mlčky pokývala hlavou. Žalúdok mala skrútený už od včerajška a aj keby príliš chcela, nebola schopná do seba dostať ani za máčik potravy. 

„Poďme,“ odvetila rozkazovačne a ako prvá vykročila k dverám. Nemalo pre ňu význam ostávať v byte čo i len o minútu dlhšie. Čím skôr ju Patrick niekde vyhodí z auta, tým skôr to bude mať za sebou.

Chvíľku mlčky sledoval jej vzdaľujúci sa chrbát. Nevedel, čo si má o tom všetkom myslieť a radšej sa ani o nič nesnažil. Kto má tým ženám rozumieť? 

Znovu od neho utekala. Od pohľadu jeho očí. Od ich spoločných rozhovorov. Tak ako vždy, od samého začiatku.

Tak nespočetne veľa krát ju nechal utiecť. Naopak, nikdy ju nedokázal zadržať. Bol slaboch? 

Nechcel na ňu nikdy jednoducho tlačiť. Chcel jej dať priestor, aj keď bol do nej zahľadený od prvej chvíle, kedy vedel, komu má za svoj štvorlístok šťastia ďakovať. Nebola žiadna jeho predpotopná stávka ani vyhliadnutá obeť z najnovšieho vydania ročenky. Chcel si získať jej srdce, žiadal tak veľa? Nechcel ale stratiť jej priateľstvo. 

„Sky, počkaj ma!“

Už neexistovala žiadna stredná. Ani ostrov zabudnutých hračiek. Oni už nie sú malé deti uprostred toho zdĺhavého procesu, kedy sa z dieťaťa stáva dospelák s vodičákom a SAT v ruke. A včera... Včera to bol ten najkrajší deň, aj keď on stál na strane porazených. Preto musia na všetky tie veci, ktoré ich spojili, no pritom, zväzovali zároveň, zabudnúť. Odpútať sa od toho. 

Áno, v tom videl cestu a zmysel včerajška. Už to nebolo medzi nimi také ako predtým a ani nebude. Ešte o tom zostávalo presvedčiť ju. 

„Ako to, že vždy, keď idem niekam s tebou autom, nikdy netrčíme v kolónach?“ ozvala sa ako prvá, keď vyrazili z garáží. Čakala ich ešte dlhá cesta k letisku. Vedela, že debata o prepchatosti mestských obchvatov amerických veľkomiest bolo jednou z tých menej bolestivejších tém, ktorou nič nepokazí.

„Lebo nikdy žiadne nie sú,“ pousmial sa.

„Nekecaj, že v Chicagu nemáte zápchy,“ pohmýrila sa na sedadle. „Tomu neverím.“

„Hmm, možno cez špičky. Ale vtedy nejazdím veľmi často. Chicago vážne nie je taký lievik ako LA alebo New York,“ prikývol poučne. „Aj keď to znie neuveriteľne.“

„Takže sa nestáva často, že meškáte na tréning?“

„Skoro nikdy,“ prikývol. „Veľká časť premávky sa doobeda koncentruje úplne inými smermi ako sú United center a naše tréningové haly. Je to dosť veľká výhoda.“

„A ak niekto mešká na tréning? Dostávate nejaký... trest?“ opýtala sa váhavo. Včera na ňu pôsobil ich tréner dosť... živelne.

„Dnes si akosi nevídane zvedavá,“ rypol do nej usmievavo. Lichotilo mu to. „Ale áno, keď človek mešká, je to dosť veľký prúser. Tiež máme svoju disciplínu ako každý pracujúci človek na svojom pracovisku. Až nato, že to naše je trochu netradičné.“

„Aha,“ prikývla stroho. „A ty si ešte nikdy nemeškal?“ prižmúrila nedôverčivo oči.

„Zatiaľ,“ prikývol a i naďalej upieral svoj zrak vyhradene len na vozovku. „Bez ohľadu nato, aká bola predošlá noc ťažká,“ priznal sa pokorne a ona pochopila, na aké ťažkosti naráža. Nereagovala ale na tento podnet. Znovu sa radšej alibisticky odmlčala a hľadela, ako sú každým kilometrom výškový budovy čoraz viac na ústupe. Prechádzali predmestím.

„Prepáč za ten včerajšok,“ preglgla sťažka zrazu. Opatrne k nemu uprela zrak. 

„Máš pravdu, nabudúce by ťa nemalo ani napadnúť pomyslieť si, že by som ťa uprostred noci nechal ísť samu preč,“ odvetil. Urobil to ale naschvál, aby ju vyprovokoval. Vedel veľmi dobre, kam tým mieri. 

„Nemyslím hento,“ schladila ho pohľadom. „Myslím-“

„Viem viac než dobre, čo si tým myslela, Sky,“ skočil jej do reči, no pritom sa neustále sústredil na cestu. Ani na ňu nepozrel. Potrebovala to. 

„Tak potom?“ nechápala, čo tým sleduje.

„Ja len nerozumiem, za čo máš pocit, že sa mi máš ospravedlniť. Nežiadam to od teba.“

Jeho odpoveď ju prekvapila. Vôbec ho nespoznávala. Nevedela ale, či sa jej to pozdávalo. Bol smrteľne vážny. Takto jej to vôbec neuľahčoval.

„Viem, že sa štrajk skončil a ty už sa do hotela nevrátiš.“ Úplne zamrzla. „Ráno sa ti snáď tisíc krát snažili dovolať, tak som to nakoniec zdvihol a viem, že ideš rovno na letisko.“ Ako na zavolanie zabočil podľa pokynov návesu smerom k O’Hare. „Len nechápem niekedy jednu vec. Ako si môžeš myslieť, že mi niektoré veci nedojdú.“

„Patrick-“

„Ty by si mi to nepovedala, však?“ nepustil ju dominantne k slovu a jeho ničnehovoriaci výraz tváre ju ubíjal. Mlčala.

„Sky,“ pripomínal sa jej, keď nevedela, čo vlastne odpovedať. Všetko už bolo povedané a nemalo to hlboký význam.

Vedela, že ho sklamala. Že ho ranila a bolo to od nej absolútne podlé.  Tak veľmi to ale chcela vyriešiť v rámci normy bezbolestne aj za cenu, ak by mu musela klamať hoci priamo do očí.

„Aj tak je to jedno,“ pokrútil nakoniec hlavou, keď sa mu prúd myšlienok zadrhol na jazyku a radšej si do neho zahryzol. „Tebe je to jedno.“

„Patrick, prosím ťa!“ odsekla zúrivo. Vážne na neho nekontrolovateľne vyskočila. Práve tohto chcela seba aj jeho ušetriť. Zaobísť sa bez tých planých rečí.

„Nič ťa do toho!“ sykla chladne a načiahla sa preventívne po kľúčku na dverách, keď auto zastalo pred terminálom. Ničomu nechápal. Nemal poňatia, o čo ide. Bola by len strata času baviť sa tu s ním čo i len o sekundu dlhšie. Preto usúdila, že bude lepšie radšej odísť hneď teraz, ešte skôr, ako si vykričia aj veci, ktoré možno by možno tak ani nemysleli za normálnych okolností.

„Pobozkala si ma.“ Vydieral ju. Znovu. Najhoršie bolo, že vedel, kde sú jej slabé miesta. Očividne to aj vedel využiť.

„Chcela som, aby si konečne sklapol,“ vyhovárala sa, lebo obaja veľmi dobre vedeli, ako ten jej nie moc vydarený nápad nakoniec skončil. 

„Dalo sa to vyjadriť aj ináč.“ Uprel na ňu úpenlivý pohľad svojich nepreniknuteľných modrých očí, ktorým ju doslova prepaľoval. „Nemal som totiž ten pocit, že to bolo len o tom.“

Musel. Musel byť k nej ctižiadostivý hajzel, ktorý má za každú cenu chuť uzurpovať si len to, čo mu má patriť. Veľmi dobre si uvedomovoval, že Sky je ten typ ľudí, ktorí nie príliš radi počúvajú pravdu a každým slovom ju zaháňa viac a viac do kúta. Že ho možno po dnešku znenávidí. Vedel ale jedno, nemalo cenu ďalej čakať. Ak ju nechá len tak teraz odísť, možno to bude navždy a to on neznesie.

„K čertu s tebou!“ zakliala. Bolelo to. Nechcela si to priznať, ale mal pravdu. Začínala tápať. Potiahla kľučkou, no otváranie dverí vôbec nereagovalo. 

„Vieš, že sa skôr či neskôr porozprávať musíme,“ bránil sa jej vyčítavému pohľadu, že ich tu detinsky zamkol. Nič lepšie mu ale nenapadlo.

„Omyl, ty sa chceš rozprávať,“ odsekla. „Ja nie.“

„To lietadlo domov ti neutečie,“ odvetil pokojne a chvíľku počkal, kým ju jej chvíľkové rozhorčenie prešlo. Nešťastne si vzdychla.

„Tak, čo chceš počuť, Patrick?“

Neveril, že vedela byť taká... prezieravá. Nedokázal uveriť tomu, ako je neodbytne schopná nepriznávať si pravdu, že ich to k sebe neťahá. Že tráviť spoločne čas nie je jeho strata a on na iné ani kútikom oka nepozrie. 

Nechcel ju jednoducho tak priveľmi chcieť, ale ono to ani inak nešlo. To, ako ho stále odmietala a ustupovala od neho, ho ešte viacej nútilo po nej túžiť. Nechápal, čo tým všetkým sledovala a čo pred ním skrývala, ale on vedel, čo cíti a chcel, aby to prijala aj ona.

„Nedramatizuj,“ spustil vyčerpane z tej ich slovnej naťahovačky dlane z volantu. 

„Ja som tu podľa teba tá, čo dramatizuje? Zamkol si nás!“ strácala trpezlivosť trošku s väčším spádom, ako by sa jej páčilo. To jeho správanie ju ale dopaľovalo. Samozrejme, že nevedel prehrávať. Tak veľmi to na ňom teraz nenávidela. Vždy muselo byť po jeho. 

„Je to pre tvoje dobro, aby som ťa nemusel naháňať po termináli.“

„Argh, Patrick,“ zaškrípala zubami. „Pusti ma už, prosím ťa. Vieš, že toto teraz nemá zmysel.“

Tak veľmi vedela slovami ubližovať. Aj ona si dokonca všimla, ako mu pohľad posmutnel. Iskričky zlosti sa naraz vytratili. Už jej očividne nemal energiu čistiť žalúdok.

„Rob si, čo chceš,“ odblokoval otváranie dverí. 

Ani sa na ňu nepozrel. Zakázal si dívať na ňu. Zaprisahal sa, že sa nesmie na ňu dívať čo i len kútikom oka, aj keď konečne vystúpi a on ju neuvidí odchádzať.

Všetko to bolo zbytočné. Celé tie mesiace sa za ňou cháporil úplne nezmyselne a momentálne cítil takú bolesť, že by bol najradšej, ak by ju ani nikdy nenašiel. Ak by sa bodajby nikdy nestretli. Kiežby nikdy nebolo žiadnych štrajkov a on ju nevpustil až tak veľmi do svojho života.

Nežiadal od nej tak veľa. Uvedomovoval si, kde sú medze a koľko jej toho môže dať on. Nestaval si vzdušné zámky. Chcel od nej len lojálnosť a pravdu. Prečo to musela tak komplikovať a len zbytočne vyhrocovať?

„Mal by si sa skúsiť nájsť kúsok zo mňa v niekom inom, Pat,“ ozvala sa po chvíľke šepky. „Prinášam ti len nešťastie.“

„Myslíš, že len preto, lebo ty sama si nešťastná?“ vyhodil jej na oči pravdu jej všedných dní už nejaký ten rok, čím ju úplne uzemnil. Neveriacky sa ponorila do jeho očí. Hľadala v nich hocičo, čo by jej vysvetlilo, ako je to možné, že to vie. Že ju odhalil. 

„No tak, Sky. Všetko je to len o tom, či človek chce.“

„Ty to nechápeš,“ oponovala mu. „Nie všetci môžeme v živote robiť to, čo nás baví ako napríklad ty,“ odsekla úsečne. 

„Ty to ale odmietaš. Prečo robíš niečo, čo ťa nešťastnou robí? Prečo žiješ niekde, kde sa ani necítiš dobre? Sky, ja sa v tebe vážne niekedy nevyznám. Môžeš mi vysvetliť, do kedy plánuješ sama pred sebou zbabelo utekať?“

Prečo musel byť taký vnímavý? Prečo ju musel mať takú prekuknutú? Cítila sa v pohľade jeho očí taká maličká. Vedel, o čom hovorí a ona tiež. Na jeho slovách nebolo ani kúštiku lži a to bolo najhoršie. Čas odísť.

„Ten bozk,“ pokračoval a jej líca okamžite horeli. „Mám pocit, že to je jediný krát, kedy si mi neklamala,“ lámal sa hlas už aj jemu. Uvedomil si, že ju možno vlastne vôbec nepozná. „Ja som ale idiot a príliš ťa chcem. Preto nechcem, aby si šla. Prosím,“ zašepkal. „Nechoď. Neuteč mi.“

Pery mu pohladila nežným bozkom a odtiahla sa skôr, než si ju stihol pritiahnuť k sebe bližšie. „Ľúbim ťa, Patrick,“ pozbierala všetky sily na to, aby slová čo najzretelnejľšie vyslovila. „Ani si nevieš predstaviť, aká som ti za tieto dni vďačná. Za všetko.“

„Chcem ti dať viac.“

„Oh, ja viem,“ pohladila ho láskyplne po líci. „Ale teraz ma fakt musíš nechať ísť,“ učičíkavala ho slovami. Mala sto chutí si nafackovať. „Mali by sme byť chvíľu... od seba. Potrebujem si veci premyslieť.“ Nedôverčivo si ju premeral pohľadom, či to myslí vážne.

„Ozvem sa ti, sľubujem,“ triasol sa jej nepatrne hlas. „A dám ti vedieť, keď dorazím do Šanghaja.“

„Šanghaja?“ stočil k nej neveriacky prudko zrak. Uhla mu pohľadom.

„Zmenili nám poriadky letov,“ poobmenila si pravdu podľa svojho vkusu. Nemusel vedieť, že šla dobrovoľne. „Možno to tak bude lepšie. Keď budeme ďaleko od seba.“

„To sú kecy-“

„Patrick,“ myslela úprimne na jeho dobro. „Musíš sa sústrediť na playoff. Nie je nič dôležitejšie. Je teda absolútne jedno, kde budem. A... Ja cítim, že čím ďalej od teba budem, tým to bude pre teba lepšie.“

Načiahla sa dlaňou do vrecka mikiny a pár krát si prehodila drobný prívesok, ktorý posledné miesiace nosila neustále so sebou, kamkoľvek šla, medzi prstami.

„Na,“ vystrela k nemu ruky, obmotala si šikovne prsty okolo jeho pravého zápästia a drobný štvorlístok mu položila do dlane a pevne stisla. Mlčky na ňu hľadel. „Patrí ti. Je čas, aby sa vrátil k pôvodnému majiteľovi.“

„Nemusíš mi ho vracať,“ krútil hlavou, no nedala si povedať. 

„Ale ja chcem. LA je veľmi ťažký súper, budeš potrebovať veľa šťastia.“

„Dávaj bacha,“ kapituloval nakoniec a prívesok si od nej vzal. „A buď opatrná.“ Nemohol jej to už vyhovoriť.

„Budem,“ prikývla. To jediné mu mohla na sto percent sľúbiť. „To isté platí aj pre teba. A nezabudni, že nech sa deje čokoľvek, pre mňa si aj tak najlepší.“

Mlčky prikývol. Inštinktívne sa za ním znovu načiahla a vtisla mu na líce ďakovný bozk. „Musím ísť,“ zamrmlala, keď sa od neho odťahovala. 

Nedokázal sa zmieriť s tým, že ju dobrovoľne necháva ísť. Že si ho dokázala kúpiť jednoduchým ľúbim ťa. Bolo to ale to najkrajšie, čo mu kedy kto povedal. 

„Zavolaj,“ hlesol ešte za ňou, keď zatvárala dvere. Zakázala si obzerať sa. 

„Sľubujem,“ preskočil jej nekontrolovateľne hlas. Už ju z toho bolelo celé telo. Z tých nespočetných krát, čo nebola k nemu úprimná. Znížila sa k absolútnej zbabelosti úteku a radšej mu ťahala medové fúzy popod nos.

Nedokázala tomu uveriť. Znovu ho oklamala. Príliš dobre ale vedela, že ak by mu nezaklamala a nepovedala, že ho ľúbi, nikdy by ju nenechal len tak ísť. Priala si byť konečne preč, v oblakoch, tam, odkiaľ nie je návratu.

Vedela, že nezavolá. Nikdy to ani neplánovala. Vtedy ho opätovne oklamala, ale len preto, aby si o ňu nerobil starosti. Bolo to bolo pre jeho dobro.

S piskotom pneumatík zvrtol auto smerom do mesta vediac, čo teraz potreboval najviac. Potreboval ľad. Hokejku. Fyzickú záťaž. Jednoducho vybiť sa a všetko to dať potom von z tela. Súkať Crawfordovi od zlosti do bránky jeden nájazd za druhým a potom sa ísť s Jonathanom niekam najesť. Žiadny ženy. Len oni dvaja.

„Hej, Kaner,“ potiahol ho za tričko zozadu Sharp, keď Patrick ráznymi krokmi mizol zo šatne už medzi prvými. Neušiel pohľadu svojho staršieho menovca, ktorý ho skackavo o jednej ponožke v porozopínanej výstroji dobehol až po pár metroch.

„Kde máš druhú ponožku?“ zachechtol sa ihneď Patrick a Sharp ho spražil pohľadom. Zamával mu ňou pred očami. Niesol ju v ruke.

„Dnes ste sa s Jonathanom akosi rozohnili,“ neodpustil si poznámku o ich dnešnom očividnom nasadení. „Zase si dávate preteky?“

„Možno on áno,“ zazubil sa. Jonathan bol jeho najväčším životným rivalom už od samého začiatku.

„Na tom nezáleží,“ zmenil rýchlo Sharp tému. „Ako včera? Páčilo sa jej na zápase? Viem, že sa s Abby dohadovali, že sa k nej možno moja žena pripojí, ale Sadie sa večer povracala, tak Abb radšej ostala doma.“

Nebol príliš nadšený výberom témy, ale zaťal zuby. Ešte vymyslieť, čo mu odpovedať. Možno by bolo vhodné začať pravdou? 

„Je malá v poriadku?“ opýtal sa úprimne znepokojene. Patrickove prikývnutie a myknutie plecami ho ale upokojilo. 

„Deti,“ skonštatoval stroho. Hovorilo to za všetko. „Ale predsa len, ako sa Sky má?“

„Hádam dobre,“ zamrmlal neochotne. Sharpie zvraštil zmätene obočie.

„Hádam? Dúfam, že nebola príliš nahnevaná, že budete strážiť naše poklady.“

„Nie, nie,“ krútil otrávene hlavou. Keby to bolo len o tom... Unavene si vzdychol. „Bolo to fajn.“

„Tak?“ neskrýval už svoju zvedavosť. Ruky si zložil vbok. 

„Zápas sa jej páčil,“ vymýšľal si. „Trošku som jej to znepríjemňoval potom svojou dezilúznou náladou, ale páčilo sa jej.“

„Ty si niečo pohnojil.“ Sharpovo konštatovanie ho úplne dopálilo.

„Prečo zase všetko ja?!“ ohradil sa dotknuto. 

„No to ja neviem, ty mi povedz,“ chytil ho kamarátsky za rameno. „Hnevá ťa?“

„Dá sa povedať, že sme sa pohádali, to je všetko,“ vzdychol si nakoniec. Bol taký neodbytný.

„Tak to preto si bol taký odutý!“ zasvietila mu žiarovka v mysli. 

„Nie som odutý!“ bránil sa tvrdohlavo Patrick. 

„Ale čo, stavím sa, že o pár dní tu už budeš poskakovať ako nadržaný capko na jeseni, ako ti chýba,“ odfrkol si uľahčujúc situáciu Sharpie.

„Ale veď medzi nami vážne nič nie je,“ snažil sa mu vyhovoriť zase tie jeho domyslené kecy. Všetko bolo úplne inak, ako si Sharp myslel.

„Prosím ťa, Kaner,“ vyprskol. „Hádam si nemyslíš, že uverím tým tvojim rozprávkam. Videl som, ako na ňu hľadíš.“

„Nechaj to tak,“ mávol rukou a nemal záujem s ním o nej ďalej debatovať. „Tak zajtra!“

Nechal ho za sebou a vykročil rovno k schodisku. Nevedel, ako je na tom Jonathan, ale vlastne to bolo úplne jedno. Tak či onak ho môže počkať v aute.

„Už máš po spovedi?“ zastavil sa pri strane vodiča Patrickovho auta kapitán, keď kľučkoval pomedzi zaparkované vozy v útrobách garáží v snahe dostať sa k svojmu autu. 

„Och kriste,“ zaskučal oslovený a Patrickov výraz bol úplne dostačujúci na to, aby Jon pochopil. 

„Tak poď, navaríme si nejaký kentus. Pôjdem prvý.“ A pobral sa k svojmu autu. Patrick sa načiahol k zapaľovaniu a otočil kľúčikom. Chvíľku počkal, kým sa svetlá na Jonovom aute zasvietia a oni konečne odtiaľto vypadnú.

Jeho kuchárske umenie bolo viac než mizerné na to, aby dokázal uživiť čo i len seba. Preto sa spoliehal a bol veľmi rád, že Jonathan bol v týchto veciach omnoho zručnejší. Pevne dúfal, že Lindsey nebude doma, keď sa obaja zjavia na prahu Jonovho bytu. Nemal náladu. Bola to žena. Ženy sú zlo.

„Ten otvárak sa ti akosi zapáčil, Kaner,“ doberal si ho posmešne Jonathan, keď Patrick sedel už nejakú tú chvíľku na zadku ani prilepený a sústredene sa mračil na vývrtku v jeho dlaniach. Aké epické slovo. Vývrtka.

„Mhm,“ zašomral neprítomne. Celý byt bol prevoňanný cestovinami, ktoré Jonathan kuchtil. 

„Teda, kámo, tá ťa teda riadne zmorila,“ vyprskol Jonathan posmešne, aby Patricka konečne priviedol do obrazu a prestal byť taký nespoločenský. Vedel, že keď spomenie Sky, pichne do osieho hniezda a jeho kamarát zaručene vstane z mŕtvych.

„Idiot,“ odsekol dotknuto. „Prečo si stále myslíš, že môže za všetko v mojom živote?“

„Lebo môže. Omg, veď si na ňu namotaný ako ryba na háčik,“ žmurkol na svojho spoluhráča pobavene a do poslednej kvapky vyškrabkal konzervu od omáčky, ktorú pripravoval k cestovinám. Pár krát ju sústredene na panvici premiešal, aby neprihorela.

„To nie je fér!“ prekrížil si spupne Patrick ruky na hrudi a pohmýril sa na stoličke. „Ty podrazák, mal by si ma povzbudzovať, že je to len ženská.“

„Ale veď pozri, ako ti to samému dobre ide,“ zazubil sa Jonathan, keď sa venoval radšej panvici a ukradomky koštoval omáčku. 

„Nechápem, ako sa s tebou môžem kamarátiť,“ odvrkol si Patrick zlostne. 

„Tú otázku si kladiem tiež veľmi často,“ prikývol mu uvoľnene a nenechal sa ničím rozhodiť. 

„Blbeček,“ zahrešil Pat svorne a mnul si nervózne spánky. V žalúdku mu hrali doslova árie.

„Sám vieš, aké su ženy mrchy,“ prevrátil očami Jonathan. „A preto ich tak milujeme, no nie?“

„Ale mne nejde o to,“ zaskučal porazenecky. „Vôbec by ma to tak nesralo, ak-“

„Ak čo? Ak by predtým-“

„Och kriste,“ vyletel na neho podráždene okamžite ako strela. Keby pohľad zabíjal, tak už Jonathan umiera na dôsledky ubitia panvicou po hlave.

„No čo?! Sky je predsa kočka, aj keď nie môj typ,“ tváril sa nevinne, div si nehvízdal. „Zabudni nato.“

„To nejde. Chcem ju.“

„Tak si budeš musieť tento krát trošku počkať,“ snažil sa myslieť optimisticky Jonathan aj za neho. „Nejde predsa na druhý koniec sveta, nie?“

Patrick úplne zabudol, že Jon o Skyinom úmysle odletieť mu preč do Ázie nevie. Mlčal.

„Zmeňme tému,“ ozval sa nakoniec Pat. 

„Ako chceš,“ mykol plecami Jonathan a bol celkom rád. Sám mal pocit, že už toho počul dosť. 

Rozhovorili sa radšej o nadchádzajúcich koncertoch v meste a premýšľali, na ktoré by sa možno oplatilo ísť. Nakoniec sa Patrick zo slušnosti opýtal na Lindsey a ako sa jej darí so salónom.

„Kto ti píše?“ zaprel sa dlaňami pevne o kraj kuchynskej dosky Jon, keď Patrickovi zavibroval mobil a zvraštil obočie. Pomaly sa poň načiahol. Jonathan ho hypnotizoval pohľadom.

„Spomeň čerta..,“ odomkol obrazovku, na ktorej už blikala prichádzajúca správa od Sky. Nevedel, či ju chcel vôbec čítať, otvoril ju čisto sporadicky.

„Sky?“ vydýchol prekvapene jeho spoločník. Odhodil utierku a napäto čakal, čo z Patricka vylezie. Zatiaľ sa len uprene na obrazovku mračil a nevyzeral príliš nadšene.

„Čo píše?“

Jonathanova otázka ostala visieť vo vzduchu. Patrickovi chvíľu trvalo, kým zo seba niečo dostal.

„Že ju to mrzí,“ zamrmlal nakoniec a mobil pohotovo zamkol. Zhlboka si vzdychol. Nepočítal, že to príde tak skoro...

„Že ju mrzí, že zdúchla? Milé od nej.“

„Nie,“ pokrútil Patrick hlavou, čím priviedol Jona do pomykova. Tak teraz fakt už ničomu nerozumel. „Ju nemrzí, že sme sa pohádali. Odchádza do Šanghaja.“

Mobil si opätovne schoval do vrecka. Bezmyšlienkovite sa pohupoval na zadných nohách stoličky, kým Jonathan zamračene tuho premýšľal o nesmrteľnosti chrobáka. Mimovoľne potiahol nosom.

„Jon?“

„Eh?“ zažmurkal. Konečne sa prebudil zo svojho zamysleného tranzu.

„Nehorí ti tá omáčka?“

Jonathan okamžite vypleštil oči a vypol sporák. Zmes sa už pripekala k teflónu panvice a začínala akurát prenikavo zapáchať zhoreninou. Zlostne spustil prúd nadáviek. 

„Super, môžem to akurát tak hodiť do koša.“

Zlostne nechal prevarenú omáčku dobublotať a vykašlal sa na ňu. S Talianmi už skončil. 

„Neobjednáme si radšej pizzu?“ vzdychol si Patrick unavene. Zakaždým to bolo rovnaké. Zakaždým nejaký prúser. Veď ale aj od toho sú najlepší priatelia.