Secret Santa - XIX

 

ešte tri diely a potom nas čakajú už len extras, dievčatá!

Pohodlne sedel uprostred trávnika, ktorý pokrýval celý zadný dvor patriaci k domu a znudene si pobrnkával na gitare, ktorá už mesiace ležala opustená v kúte, kým bol celý rok preč. Že sa mu plecia   a odhalený chrbát grilujú na protivnom slnku mu vôbec nevadilo. 

Necítil absolútne nič. 

Prstami brnkal len tak od buka do buka po čerstvo vyladených strunách a sluch si nechal unášať nepredvídateľnými tóninami, ktoré svojim neohrabaným a amatérskym tempom vyvolával. Až teraz mal pocit, že dosiahol najvyšší možný stupienok relaxu, pretože myseľ mal absolútne prázdnu. 

Konečne mu v hlave nedunela nahlas pustená hudba večierku alebo smiech osadenstva grilovačiek. 

Nikto nepišťal v pozadí skôr, než sa praštil do bazéna. 

Nikto ho nebuzeroval, že vrece s prázdnymi pivovými fľaškami treba vyniesť do kontajnera a že sa tam samé len tak neodoberie a nedostane zrazu nohy. 

Žiadne dohadzovačky na slepé rande. Žiadne ženy.

Možno tá jediná, dotyčná; ani nevedel, ako inak ju nazvať, mala pravdu a stačilo len chvíľu sa nevidieť. Možno stačilo len nechať veciam voľný priebeh a konečne vychladnúť. No v jeho prípade to bohužiaľ znamenalo aj pochopiť, že oni dvaja sú viac než priatelia, milenci alebo hocičo iné... boli tím.

Uvedomovoval si, že to nebolo príliš to, čo si Sky od ich odlúčenia pravdepodobne sľubovala. Chcela v ňom vyprovokovať úplne opačný efekt. Dúfala, že by nad ňou nakoniec mávol rukou a zbalil radšej nejakú chutnučkú blondínku v bare. No to by nemohol byť taký neodbytný...

Chýbala mu jej spoločnosť. Jej nedostupnosť. Jej všetko. Neľutoval ani jeden jediný raz, keď si občas na ňu spomenul a pozastavil sa nad tým, kde vlastne v pekle práve je. Možno bola na druhom konci sveta. Možno stála pred dverami Trump Tower a váhala, či vojsť. Možno myslela v ten moment na to isté.

Dlaň mu skĺzla len tak do vzduchu a lakťom sa oprel o hranu gitary. Neprítomne sa zadíval na pokojnú hladinu bazéna na svojej záhrade a premýšľal, kedy konečne bude jeho život pripomínať niečo podobné. Kedy konečne nebude ako na horskej dráhe. Prekliate ženy.

Pozrel na hodiny, ktoré svietili na displeji jeho mobilu hodenom v tráve v jeho vlastnom tieni. Toľko krát jej už chcel napísať. Vedieť, že je v poriadku. To, že sa mu ani jediný raz neozvala, ho ubíjalo. Pri každej správe o zmiznutom lietadle alebo inom leteckom nešťastí v správach, tŕpol. Nemal sa ale na koho obrátiť, kto by mu s tým pomohol. Nemohol ani za ňou len tak do Ázie bežať. Musel čakať. A to bolo to najhoršie.

Gitaru si zložil na voľný pľac vedľa seba a poškrabal sa vo vlasoch. Vôbec nebol dobrý v hospodárení s ohromným množstvom voľného času. Ešte horšie mu to šlo dnes, keď nemal na pláne žiadnu akciu, na ktoré ho cez letné pauzy volávali. Toto leto ešte trávenie času s fanúškmi a malými nádejnými talentami odceňoval ešte väčšmi ako kedykoľvek predtým. 

Mobil v tráve potichu zavibroval, čím si zrazu vypýtal Patrickovu pozornosť. Na displeji blikalo okrem roztrhnutého vreca doručených správ od jeho (beznádejne) nádejných polovičiek aj prichádzajúci hovor z neznámeho čísla, čo ho donútilo zaváhať. Zdvihnúť či nezdvihnúť? Zamračil sa. Nakoniec potiahol prstom po obrazovke. Risk je zisk. 

„Prosím?“ vyvalil sa automaticky do trávy, pripravený na dlhý telefonát.

„Patrick Kane?“ ozval sa v repráku absolútne neznámy hlas. Vyslovoval jeho meno tak opatrne, až sa jeho zmätený výraz v tvári ešte viac prehĺbil. „Dovolala som sa správne, však?“

„Podľa toho, kto volá,“ odvetil nepriateľsky. Vtipálkov už mal plné zuby. „S kým hovorím?“

„To nie je podstatné,“ šepkal naliehavo hlas na druhej strane. „Prepáč, že vyrušujem, ale našla som toto číslo v Skyinom mobile,“ sálala z hlasu ženy diskrétnosť.

„Sky?“ vyskočil ako na ihlách, keď začul jej meno. „Ste jej kolegyňa? Kde je? Je pri vás? Odkiaľ viete, že-“

„Áno, áno,“ upokojovala ho žena, podľa hlasu určite staršia od Sky. 

„Uhm, ale je v poriadku? Prečo mi voláte?“ snažil sa ubezpečiť, že namiesto na letisko nepobeží rovno do márnice. Kto by ale v prvý okamih nemyslel na to najhoršie? Veď už aj upratal... 

"Niečo...," zadrhol sa mu hlas v hrdle, keď si predstavil, že dozvedieť sa môže čokoľvek. "Niečo sa stalo?" prehltol. Konečne sa vymáčkol. 

„Haló,“ naliehal, keď na druhej strane zavládlo ticho. Začul váhavý povzdych a hučanie automatu na kávu. Začali ho zožierať všetky katastrofické scenáre počnúc spadnutým lietadlom až po to, že ju na termináli prevalcoval valček na cesto. Gigantický valček na cesto. 

„So Sky je zle.“

„Je v nemocnici?“ preglgol. Chytil sa ustarostene za čelo. Obaril ho studený pot. Počítal za akú dobu sa dá čo najrýchlejšie dostať z Buffala do St. Louis a pritom stihnúť aj začiatok predsezónnej prípravy s tímom v Chicagu. Načas.

"Ráno ju hospitalizovali.“

„Kde je? Vrátila sa do St. Louis?“ hlesol priškrteným hlasom. 

„Nie, nie, ostala som pri nej tu, v New Yorku.“ 

Nemohol tomu uveriť, aký bol neskutočný debil. Celú tú dobu tu len na míle ďaleko od nej nečinne sedel a dospával opicu. Pritom ju mal zase pod nosom.

"Na stupnici od jedna po desať...Ako vážne to s ňou je?"

"To ešte bohužiaľ nevieme, zatiaľ len-"

"Podľa vás," naliehal nástojčivo. Váhavej odpovedi predchádzalo dlhé mlčanie, no nakoniec sa dočkal: "Myslím, že šesť."

"Dobre," prikývol neprítomne. Nevládne sa štveral na nohy s mobilom stále pri uchu. Celé telo mu úplne zdrevenelo. 

"Môžete sa spoľahnúť, dorazím tam ešte dnes."

"V poriadku, nahlásim ťa sestričkám."

„A s kým som hovoril?“ hlesol ešte rýchlo, kým by žena nestihla zavesiť.

„S Lauren. Asi si ma nepamätáš, ale-“

„Jasné, že si ťa pamätám,“ pousmial sa trošku. Veľmi dobre vedel, kto je. Bolo to to dievča, ktoré ho zachránilo, keď Sky hľadal v St. Louis po prvý krát. „Tiež už lietaš?“

„Nie dlho,“ prikývla. Prešla dlhou nemocničnou chodbou až k ambulancii, kde práve Sky brali krv. Ustarostene sa na ňu zadívala, ako odvracia zrak od ihly a sprv sa skoro sestričke vytrhla. Nešťastne si vzdychla.

Mal to byť úžasný príchod domov, kedy sa po pár týždňoch konečne bude môcť ukázať doma. Všetko už mala naplánované. Jej rodičia ju doma čakali, ale ona jednoducho nechcela nechať Sky samu tu, v New Yorku. Nato bola až príliš dobrá kamarátka.

„A jej rodičia o tom vedia?“ zahryzol si nervózne do vnútornej strany líca. Lauren až zhíkla. Úplne by v tom zmätku zabudla.

„Och, nie,“ zavrávorala. „V tom strese som na to úplne zabudla. Vôbec som nevedela, komu zavolať, a tak som rovno vytočila teba-“

„Nechaj to na mňa, ja sa o to postarám.“

Ani sa nestihol pozastaviť nad tým, ako divne ich spoločný rozhovor vyznel a ako boli obaja príliš stŕpnutí kvôli Sky, aby hovor mohol nadobudnúť nejakú tú racionálnu podobu a ich dialógy nepôsobili tak príliš kostrbato. 

Ako neriadená raketa vletel do domu a skackajúc od jednej skrine ku druhej sa v krátkosti snažil vysvetliť svojej matke, že si musí urýchlene odbehnúť do New Yorku a nemôže ísť s nimi bohužiaľ na posedenie k rodinným známym, pričom musel vyhnúť detailom o tom, ako láska jeho života leží v nemocnici namiesto toho, aby čakala na let niekde v New Yorku alebo kde v pekle. 

S božou pomocou do štvrťhodiny opustil pozemok. Ani raz sa za domom, ktorý nechával za sebou v spätnom zrkadielku, neobzrel. Snažil sa objednať si letenku s odletom do New Yorku o pol piatej, čo odhliadnuc od momentálnej dopravnej situácie v Buffale možno aj stíhal, ale skoro všetky lety boli už dávno vypredané. Nakoniec sa mu predsa len podarilo získať poslednú miestenku na palube lietadla a radšej dupol na plyn.

Auto nechal stáť v zákaze. Rýchlo odoslal sestre správu, aby sa preň zastavila skôr, než to stihne odťahovka a terminálom doslova preletel až k odbavovacej zóne. 

Nereagoval v lietadle ani na jediný pohľad ľudí okolo seba a rýchlo si strčil slúchadlá do uší. Hodina a pol strávená nad oblakmi mu k tomu ešte prišla ako obrovské nekonečno. Celú dobu si nervózne klepkal prstami o operadlo na ruky. Na chvíľu sa pozastavil nad tým, či vlastne robí správne, že sa takto bezhlavo vrhá opätovne tam, kde bol pred pár týždňami či mesiacmi a všetky tie pocity a myšlienky sa mu ako bumerang vracali do mysle. 

Kedykoľvek ale môžem stále odísť, ak to ona sama bude chcieť. Hlavu si rozrušene oprel o operadlo a v mysli počítal ovečky, až kým lietadlo nepristálo na Kennedyho letisku a on sa musel doslova predrať dopredu, aby z lietadla vyletel hneď medzi prvými. 

Čakanie na taxík si skrátil volaním do nemocnice a nevyžiadaným telefonátom s trenérom, pretože zo všetkých osôb, ktoré by mali o jeho predpokladanej absencii o dva dni na začiatku prípravy vedieť, by asi s nikým iným nevedel viesť vyrovnanejší rozhovor. Jonathan by hneď spoznal, čo sa v skutočnosti deje.

"Dobrý deň, tréner," stál Patrick v kúte zóny pri presklenej stene miestneho terminálu a sledoval vzlietajúce lietadlá. "Neruším?"

"Patrick, chlapče," znel hlas Patrickovho nadriadeného rozrušene. Hráči volajúci pár dní pred prípravou nikdy neveštilo nič dobré. Každý jeden ale v Hawks vedeli, aké sú pravidlá neúprosné. Žiadne výnimky. 

"Nechcem náš rozhovor zbytočne naťahovať-"

"Myslím, že to oceníme obaja. Odhadujem správne, že voláš vo veci prípravy, však?"

Patrick si rozrušene vzdychol. "Áno." To ale trénerovi neuniklo. Patrickove správanie ho už teraz rozrušovalo. Veď len teraz podpísal novú zmluvu...

"Komplikácie?"

"Tréner, ja presný začiatok nie som schopný stihnúť."

"A smiem vedieť dôvod? Patrick, veď ty pravidlá predsa poznáš. Nečakaj, že ťa pochválim. Musíš. Je mi ľúto."

"Rodinné problémy," zahryzol si do pery. "Je to neskutočne komplikované, ja vás len prosím o deň, dva odkladu. Viete, že na sebe budem pracovať. Ja. Len-"

"Nepros, nie je to nutné. Kde si teraz?"

"Na letisku v New Yorku," hlesol. "Čakám na taxík. Letím do nemocnice."

"Niečo vážne?" pookrial.

"Netuším," zakňučal Patrick zúfalo. "Nič mi nikto nevie povedať. Stalo sa to dnes a viem o tejto situácií tak dve hodiny."

"Dúfam, že sa nestalo nič tvojim rodičom alebo sestrám, to by ma veľmi mrzelo, chlapče."

"Nie, to nie," ubezpečil ho. Vďakabohu. "Ide o... Povedzme, že o niekoho, kto sa ešte nestihol stať mojou priateľkou, ale má k tomu veľmi blízko."

"Chápem," usmial sa teraz lišiacky sám pre seba tréner na druhej strane. "Meškanie na prípravu je neospravedlniteľné, ale v takejto situácií sa to pochopiť dá. Teda, myslím, že ak by som odmietol, aj tak by som tímu nepomohol, keďže by si sa aj tak nesústredil. Dávam ti štyri dni, Kaner. Snaž sa. Potom sa o tom porozprávame. Zavolaj, keď sa náhodou situácia zhorší. Zlom väz."

"Ďakujem."

Ani nevedel, či byť dojatý toľkou veľkorysosťou. Štyri dni. Cítil sa, ako keby vyhral v lotérií.

V nemocnici na seba dal hneď upozorniť, keď vtrhol na oddelenie aj napriek tomu, že bolo už dávno po návštevných hodinách. Okamžite spoznal Lauren, ako nervózne krúži v čoraz menších kruhoch uprostred chodby v čakárni pri kreslách. Ako inak, stále v uniforme. Pripomenula mu, ako pôvabne a žensky Sky pôsobila v tom jednoduchom sukňovom kostýme. 

"Niečo nové?" zastavil ju. Vyzerala presne tak, ako keď je človek od rána na nohách a ani raz sa nezastavil. 

"Nie," pokrútila neochotne hlavou. Bola rada, že to Patrick tak expresne stihol. Ani nevedela, ako veľmi mu bola presne vďačná. Už by tu sama nevydržala ani o minútu naviac.

"Si v pohode? Nevyzeráš príliš zdravo. Hádam nechceš robiť Sky na izbe spoločnosť."

"Ešte vydržím," pokrútila znovu hlavou. Až teraz si všimol, ako mala ruky prekrížené na prsiach a v dlaniach skrývala Skyin mobil. Vypýtal si ho od nej zrakom. 

"Zvládnem to tu," ubezpečoval ju. "Bež do hotela, dohliadnem na ňu."

"Ani náhodou, počkám ešte, kým vyjde von doktor."

Svoje slovo dodržala. Trpezlivo pri ňom ostala, kým telefonoval s rozrušenou Skyinou mamou, ktorá mu sľúbila, že priletia čo najskôr. Ani sa nedostali k téme, ako je vôbec možné, že sa mobil jej dcéry dostal do rúk Patrickovi Kaneovi. 

Aj napriek drobným námietkam zvyšku personálu, po osobnom rozhovore s doktorom sa Patrickovi podarilo infiltrovať na Skyinu izbu. Ten pohľad by si už nikdy ale nechcel zopakovať, pretože v momente, keď vstúpil dnu, mal pocit, že mu srdce vynechalo zopár úderov.

Zo sterilného prostredia nemocničnej izby bola jej pokožka absolútne bledá a pery mali nezdravý modrý nádych, ktorý nezmiernila ani príjemná izbová teplota na izbe, na ktorú ju po vyšetreniach previezli. Okamžite zaujal miesto na stoličke pod oknom a stisol jej bezvládne položenú dlaň na prikrývke, do ktorej jej do žíl prúdila infúzia. 

Spala. Spala odvtedy, čo ju sem priviezli s menšou prestávkou pri odbere krvi a on chcel, aby nespala večne, aj keď jej stav nebol život ohrozujúci. Aj tak sa mu do očí tlačili slzy. Na chrbát dlane jej vtisol jemný bozk. Teraz by urobil veci inak. 

"Bože tak neskutočne ťa milujem. Prečo mi to robíš?" sklonil hlavu.

"Pán Kane," nakukol dnu do izby lekár, ktorému sa už na čele črtali poriadne vrásky. Vedel, čo mu chcel povedať. Prišiel ho upozorniť, že jeho čas vypršal a Sky musela odpočívať.

Neznášal to lekárske klišé. Veď spala pre Ježišove rany. Očividne odpočívala. Svojou prítomnosťou teda absolútne neprekážal, no oni mu to chceli aj tak zatrhnúť. Ak ho pošlú preč, zblázni sa, nech bude hocikde mimo od nej. Jeho miesto bolo na tejto stoličke. Pri nej.  

"Ešte chvíľku, prosím."

"Je mi ľúto," krútil hlavou. 

"Vážne tu nemôžem ostať? Nežiadam nič viac, len aby som tu mohol pri nej byť. Budem na ňu dávať pozor. Prisahám, že vám svojou prítomnosťou nebudem nijako zavadzať."

"To ale-"

"Ja vás prosím."

Lekár porazenecky za sebou zatvoril dvere a Patrick osamel. Bol si vedomý, že v najbližšej dobe si príliš veľa spánku nedopraje, aj keby veľmi chcel a ďakoval celému božstvu a hviezdam, že personál na oddelení je už taký vyšťavený, že nemajú dostatok energie sa s ním naťahovať a že je možno idolom ich malých ratolestí.