Opatrne roztvorila zalepené viečka, ako keby sa bála, že by ju denné svetlo mohlo oslepiť.
Pohľad jej prenikavých zelených očí krúžil po scenérií nemocničnej izby pred ňou a konci postele, na ktorej ležala. Obzrela si črty svojich nôh, skrytých pod prikrývkou a zmätene sa jej zorničky pomaly začínali rozširovať strachom. V mysli sa jej sformoval zauzlený uzol zmätenia, paniky a strachu. Iritujúci zvuk EKG sa jej zarýval do uší a dunel jej v hlave.
Hlavu stočila nabok, čím narazila na úpenlivý pohľad tmavočokoládových očí, ktoré ju pozorne sledovali. Osoba sedela po boku Skyinej postele a vyžaroval z nej pokoj. Až po pár sekundách, keď mrákoty dlhého spánku ustúpili naspäť hlbšie do jej mysle, rozpoznala aj ostatné črty; spoznala v tej pri nej sediacej osobe jej vlastnú mamu. Spomenula si, ako veľmi sa očami ponášala na Jonathana Toewsa. Alebo skôr Patrickov spoluhráč na ňu? Prečo jej teraz napadali takéto veci?
„Nie, nie, zlato,“ chlácholila ju upokojujúco, keď sa Skyine telo skrútilo v kŕči paniky a dlane jej okamžite vystrelili k odhaleným lakťom, do ktorých jej infúziou prúdili živiny.
Od malička mala panický strach z ihiel. Vždy sa pudovo snažila si cudzí predmet vytrhnúť zo žily čo najskôr. V tom záchvate amoku často nedokázala ani racionálne premýšľať. Teraz to s ňou vyzeralo podobne.
Bola bledá ako krieda. Zápästia mala zamodralé od nekonečných odberov krvi na rôzne testy a posledné dni ani na sekundu neotvorila oči. Spala ako Snehulienka vo svojej rakve.
„To bude dobré, to nič,“ spacifikovala ju poľahky. Skyine slabé, bezvládne ruky stisla v objatí tých svojich.
Dcéra na ňu hľadela mlčky zničeným pohľadom. Videla, akú agóniu v sebe prežíva. Nikdy sa nechcela, ako každá matka, dožiť momentu podobnému tomuto.
„Sú to len...,“ zadrhol sa jej hlas v hrdle, keď si uvedomila, čo by sa možno v jej dcére rozpútalo pri vyslovení slova ihly. Znepokojovalo ju, prečo stále mlčí. Pohladila ju preto povzbudivo po vlasoch, ako keby bola znovu to malé dievčatko.
„Budeš v poriadku, potrebuješ ich,“ vysúkala nakoniec zo seba. Slzy sa snažila udržať v očiach. Posledné hodiny boli pre ňu peklom.
„Mami,“ zamrnčala bezútešne Sky. Načiahla sa do náruče po objatie, v ktorom vždy našla pocit bezpečia.
„Sky,“ potiahla nosom jej mama. Chrbtom dlane ju pohladila po chrbte. „Tak som sa zľakla, panebože. Toto mi už nikdy nerob, zlatko.“
Opatrne sa od nej odvrátila a znovu hlavu ponorila do vankúša. Dostávala závrat. Na rozdiel od svojej mamy sa ale za svoje slzy nehanbila.
„Kde je?“
V miestnosti zavládlo ticho. Sky mlčky hypnotizovala spýtavo svoju mamu pohľadom. Srdce jej pišťalo momentálne len za jedným človekom na svete.
Potrebovala počuť, že nie je od nej na míle ďaleko. Že len na chvíľu odišiel. Že nie je sama, tak, ako jej to sľúbil.
Mama sa na ňu s ľútosťou usmiala. V duši si vydýchla. Z milióna vecí, ktoré by jej dcéra tužila vidieť alebo by o ne žiadala si vybrala práve jej najväčšiu slabinu. Tak veľmi už vyrástla. Občas na to popri pubertálnemu Edianovi zabúdala.
„Spí,“ šepla tajuplne.
Hlavou pokývla na druhú stranu postele za Skyin chrbát smerom k oknu. Opatrne sa prevrátila nabok a zatajila dych.
„Celú tú dobu, čo si tu, sa od teba ani nepohol,“ vkrádal sa jej na pery potmehúdsky úsmev, keď si Sky pri pohľade na driemajúceho Patricka na stoličke, zahryzla do pery. Bojovala s nutkaním sa ho dotknúť, no bála sa, že je to len prekrásny prelud jej mysle a on by sa rozplynul. „To on mi zavolal, že si v nemocnici. Skoro som umrela strachom.“
„Mami,“ namietla nástojčivo. Pokrútila nesúhlasne hlavou.
„Má ťa omnoho radšej, ako si myslíš,“ stisla jej povzbudivo znovu dlaň jej mama a vypýtala si pozornosť očí vlastnej dcéry. V Sky sa ozval pocit viny.
„No nič,“ vzdychla si nakoniec a opatrne sa postavila zo stoličky. Sky ju zvedavo sledovala. „Idem si kúpiť niečo pod zub. Zavolám sestričku, že si už hore. Ak by si niečo potrebovala, hneď som naspäť,“ odišla naschvál, čo Sky hneď prekukla, no nemala energiu na vystrúhanie nejakej nesúhlasnej grimasy. Namiesto toho neváhala ani sekundu. Stočila sa znovu k Patrickovi. Iba letmo začula, ako sa dvere na nemocničnej izbe zaklapli.
Ležala v nemocnici.
Určite už pár dní.
Je tu pri nej.
Bol tu pravdepodobne celú tú dobu.
Je do neho zaľúbená.
Chýbal jej.
Ale je hlupaňa a nikdy mu to nepovedala.
Roztrúsené myšlienky si ako nitkami spájala do ucelenejších záverov. Napadlo jej, že stolička vôbec nie je pohodlný spôsob na spanie. Patrick musel pri nej určite bdieť gro doby.
Končekmi prstov sa v rámci možností načiahla za jeho dlaňami spustenými v lone. Jemne ho pohladila po hánkach prstov. Nechcela ho zobudiť, ale na druhej strane sa bála, že znovu upadne do spánku aj ona. Užasnuto sledovala, ako sa pomrvil a viečka sa mu pohli.
„Dobré ráno,“ usmial sa na ňu rozospato, keď ho stále mlčky pozorovala a on sa v tom momente úplne prebral z driemot. Stoličku si hneď so škripotom pritiahol k nej bližšie. Stisol jej ruku. „No konečne,“ pretieral si oči.
„Mhmmm,“ zamrmlala alibisticky. Pery sa jej skrútili do spokojného úsmevu. „Koľko dní som bola mimo?“
„Tak skoro dva?“ premýšľal. „Teraz je štvrtok, poludnie.“
„To už?“ zaskučala nesúhlasne a pomrvila sa nepohodlne na posteli. Omínal ju každý kúsoček tela. Najradšej by šla na vzduch.
„To iba, Sky,“ poopravil ju milerád. Nežne jej odhrnul vlasy z čela. „Mala si viac šťastia ako rozumu, Millerová. Zo všetkých tých diagnóz, ktoré si mala na krku, si z toho vyšla celkom sľubne.“
„Čo mi vlastne je?“
„Nemal by som ti to hovoriť,“ uprel na ňu sprisahanecký pohľad. „Ale,“ pousmial sa lišiacky. „Pravidlá sú na to, aby sa porušovali, však?“ Sky mlčky prikývla a zaťala sústredene päste.
„Zajtra ráno by mali už mať kompletné výsledky tvojich krvných testov, takže to budú mať červené na bielom,“ pokračoval pokojným hlasom. Nevedela, či sa má báť. Jej posledné dni pred veľkou tmou boli ale nekonečné utrpenie.
Pernamentné nevoľnosti zakaždým, keď sa snažila do seba dostať jedlo, spojené s nekonečnou pracovnou dobou a úplným vyčerpaním organizmu z neustálych časových posunov sa premietali na jej podlamujúcich kolenách a vyvrátení skoro všetkého, čo sa pokúšala zjesť. Posledné týždne jej meškal aj cyklus.
„Som tehotná?“ skočila mu zúfalá do reči. Ako keby mala dôvod, ale aj tak... Patrick sa musel zasmiať.
„Ehhh... Nie,“ upokojil ju. „Vyzerá to ale tak, že máš celiakiu, nehovoriac o tvojom katastrofálnom krvnom tlaku a neviem akých všemožných hodnotách. Pravdepodobne si odpadla od nízkeho cukru a mnoho ďalších vecí, ktoré sa na to nabalili. Sky, musíš s tým prestať.“
„Celiakia?“ uprela na neho úzkostlivý pohľad. Žiadna pizza? To neprežije. Jeho poslednú poznámku sa tvárila, že prepočula.
„Nepozeraj tak na mňa, Nevada,“ naliehal na ňu. „Ty si sa nevidela, keď ťa previezli sem na izbu. Vyzerala si strašne,“ zasekával sa mu hlas čoraz viac a viac, keď spomínal na bezsenné hodiny, ktoré nad ňou bdel a zakázal si zaspať čo i len na minútu. „Nikdy som sa o nikoho nebál tak o teba. Myslel som, že ťa ten matrac zhltne. To ti nebolo divné, že neustále padáš na váhe a neustále máš ťažkosti?“
„Patrick, nehovor také veci, prosím ťa,“ sklonila si hlavu na jeho dlaň položenú na kraji vankúša.
„Detaily si nechávam pre seba,“ znel pre zmenu trochu nahnevane. To skryté podráždenie v jeho hlase ju miatlo. Bol snáď nahnevaný na ňu?
„Ty sa hneváš?“ šepla potichu. Zrak sklopila k prikrývke. Narovnala sa naspäť a s jeho a Božiou pomocou sa opatrne posadila o čosi vyššie.
„Samozrejme,“ stiahli sa mu pery do úzkej linky. „Ale... Ani neviem, na koho sa hnevám viac. Či na seba, že som ťa nechal len tak odísť alebo na teba.“
„Prepáč,“ zamrmlala kajúcne. Z jeho úst to znelo ešte strašidelnejšie, než keď na to pomyslela ona sama.
„Prepáč, Sky?“ odsekol ironicky. „Odišla si a vyše mesiaca si sa neozvala. Nikomu. Vieš, ako som sa bál? Vieš, ako sa o teba báli všetci? To ti nenapadlo, že... mi možno chýbaš? Nemôžem sa dívať na to, ako prestávaš strácať samú seba. Môj názor poznáš.“
„Môžeme sa o tom porozprávať inokedy, prosím? Najlepšie nie tu?“ vzdychla si sťažka.
„Nie, nemôžeme, Sky,“ schladil ju. „Mne sa neospravedlňuj. Komu by si sa ale mala, je tvoja mama. Na smrť sa zľakla, keď som jej zavolal a priletela hneď na druhý deň. Ako si mohla byť taká nezodpovedná? Nespoznávam ťa.“
„Ja viem,“ zašomrala porazenecky.
„Si nepoučiteľná, presne ako ja,“ vzdychol si znovu Patrick a vtisol jej na čelo bozk. „Sľúb mi, že už mi nikdy nič také nevyvedieš. Prosím. Ale tento krát poriadne.“
„Sľubujem,“ vydolovala zo seba doslova to jediné slovo. Znovu si prehliadla spleť infúzií, ktorými jej do krvi tiekli živiny, ktoré tak potrebovala. Tento krát bol ale jej sľub úprimný.
„Dobre,“ odvetil spokojne, pretože jej veril. „Skús si znovu pospať, potrebuješ oddych.“
„Nechcem znovu spať, ty zmizneš,“ zaskučala zúfalo. Načiahla sa dlaňou za jeho tvárou, aby sa uistila dotykom, že je skutočný. Patrick uvoľnene privrel oči.
„Odídeš. Stratím ťa,“ hlesla a do hlasu sa jej vkrádal strach a panika. Vôbec by mu to po tom všetko nezazlievala, ale ona nevedela nebyť v zúfalosti taká nesebecká, aby to od neho nežiadala. Aby pri nej ostal.
„Že to vravíš práve ty,“ odsekol, no pri tom jeho pohľad nebol ani trošku vážny. „Neboj sa, nikam neodídem, sľubujem.“
„Neverím ti,“ pokrútila hlavou. Pobavene sa musel pousmiať.
„Budeš musieť. Aspoň raz.“
„Prisahaj.“
„Fajn,“ vzdal sa. „Prisahám.“
„Tak dobre, verím ti,“ zamrmlala nakoniec.
„A aby si mi verila, že to myslím vážne,“ pousmial sa na ňu a opatrne sa nad ňu naklonil, aby sa mohol dotknúť jej pier tými svojimi. EKG sa splašene rozpípalo. Nechápala, prečo to urobil, ale nebránila sa. Neskôr si to aj tak všetko vyštrngajú.
„Hmmm,“ usmievala sa rozčarovane, keď sa od nej odtiahol a jej srdcový tep sa dostal do ako tak normálu. Znovu klesol na stoličku pri boku jej postele. „Nechceš ma uviezť do obrazu, o čo všetko som za tie dva dni prišla?“
„No, môžem sa o to pokúsiť,“ prikývol.
Ako ho pozorne počúvala, zrakom zablúdila k nevysokej komode na druhej strane izby, ktorú si doteraz nevšimla. Jej zrak upútal usmievavý huňatý plyšový medveď.
„Kde sa tu vzal?“ zmraštila zvedavo obočie a kývla smerom k plyšákovi. Keď si Patrick všimol, na čo Sky naráža, pousmial sa. Na ten podstatný bod úplne zabudol.
„Ten je od Ericka.“ Sky k nemu okamžite strhla spýtavý zrak. So zatajeným dychom zmätene zahabkala.
„Ako...?“
„Áno,“ utvrdil ju Pat. „Volal mi, či nemám chuť znovu sa stretnúť, a keď som mu vysvetlil, že práve čakám na prvé správy o tvojom stave, na druhé ráno ho priniesli.“
„Myslíš, že mu budem môcť povedať ďakujem?“
„Rozhodne,“ pousmial sa. „Myslím, že na to čaká. Ale najprv si pospi, dobre?“
„Dobre,“ zachrčala, keď jej už driemoty obopínali opätovne myseľ, no tento krát to nevyzeralo na také ponuré scenérie ako naposledy. Zaspávala s pocitom, že jej mama sa onedlho opäť vrátila do izby, pohladila ju po vlasoch a potom si niečo s Patrickom šepkali, no celá ich konverzácia sa jej zlievala do jednej nezrozumiteľnej masy, ktorej nevládala rozumieť.
PEŤA VYHRALAAA!
(dobre, teraz k veci)
Ahojte, ahojte!
Po dlhšej dobe tu máme kratšiu časť, tak dúfam, že som Vás až príliš nezarmútila. Mám tu ešte pre Vás taký malinký oznam: Iv ukradli predošlý účet na instagrame, takže ak by ste ju chceli sledovať i naďalej (po prípade začať), jej nový účet je tu, resp. @ikblake.
Dúfam, že ostávate zdravé, safe a mentally sane a ďakujeme, že sem stále chodíte!
Vaša Baj.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára