Secret Santa - XXI

 

Keď opätovne otvorila oči, ruky jej už nezdobili zapichnuté hroty ihiel infúzií pod kožou a izbou sa neozýval žiadny prekliato iritujúci zvuk. Aj jej prevtelenie do reality bolo súvislejšie ako predtým. Rýchlejšie sa zorientovala. 

Maco bol stále na svojom mieste. 

Patrick tento krát ale postával pri okne a dlaňami sa zapieral o parapetu. Neprítomne hľadel z okna.

Po jej mame nebolo ani stopy, čo ju trochu znepokojovalo. 

„Pat,“ zavolala jeho meno do prázdna. Okamžite k nej strhol zrak. 

„Vida, vida, spachtoš je hore,“ usmial sa na ňu spokojne a ruky si prekrížil na prsiach. Vyzeral omnoho menej strhanejšie ako naposledy. Hádam už jej výzor nebol taký strašidelný a nevzbudzovala v ňom toľké obavy. 

„Ako sa cítiš?“

„Omnoho lepšie ako predtým,“ priznala sa poslušne. „Koľko som spala tento krát?“ pomrvila sa.

„Nie dlho,“ pokrútil hlavou. „Tak pol dňa? Je pravé poludnie.“

„To vážne?“ odvetila sklesnuto, keď pozrela von oknom na to, ako slnečné lúče zohrievajú krajinu za oknami nemocničnej izby. 

„Nechcela by si ísť na chvíľku von?“ prerušil ju, ako keby jej čítal myšlienky a ona nenútene prikývla.

„No, možno by ti trochu vitamínu D nezaškodilo,“ dumal hodnú chvíľku, až sa odlepil od parapety a kráčal smerom k dverám. „Idem zistiť situáciu, dobre?“

„Buď neodolateľný, prosím.“

„Ja vždy,“ žmurkol na ňu, keď za sebou zatváral dvere. 

Znovu osamela. 

Prišlo jej to ako celá večnosť, kým sa Patrick znovu vrátil aj so sestričkou, ktorá ju donútila prehltnúť zopár liekov a postavila ju po dlhej dobe na nohy. Chvíľku počkala, kým sa jej prestane točiť hlava a potom nechala Patricka, aby ju uzamkol do svojho ochranárskeho objatia. Viedol ju oddelením, kde na seba priťahovali veškerú pozornosť. Sky sa nestarala. Ona by zízala na ich mieste rovnako. 

„Kde je moja mama?“ pýtala sa ho, keď vystúpili z výťahu a mierili k dverám na terasu pod oknami izieb nemocničného krídla.

„Musela sa vrátiť na pár dní naspäť do Detroitu kvôli práci. Zajtra ale začína víkend, takže sa k nám opätovne aj s jej manželom pripojí.“

„A Edian?“

„Myslím, že je ešte stále v Nevade na prázdninách.“

„To mu vážne závidím,“ zamrmlala si popod nos, keď mierili k najbližšej lavičke. Zmorene sa na ňu zosunula. Stále bola akási slabá.

„Ak ti bude zima, kľudne mi povedz, dobre?“ ubezpečoval ju, aj keď bol už prelom augusta a teploty na východnom pobreží boli viac než príjemné.

„Som si istá, že mi zima nebude,“ pousmiala sa na neho a privrela oči. Nechala, nech ju lúče šteklia na viečkach. 

„Pre každý prípad,“ odporoval jej. „Dnes ráno mi volala Abby Sharpová. Mám ťa od nich všetkých pozdravovať.“

„To je od nej veľmi milé, ďakujem,“ pousmiala sa automaticky. „Ako sa má?“

„Veľmi dobre,“ prikývol. „Decká im robia radosť.“

„Hovoril si s Erickom?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Chcel som s tým počkať na teba.“ 

Pomaličky opätovne otvorila oči. Pár krát rýchlo zažmurkala, aby si jej oči privykli na ostrosť denného svetla a obrysy Patrickovej tváre. Obaja sa na chvíľku odmlčali. 

„Klamala si mi.“ Sústredene sa mračil na panorámu mesta a sánku mal napnutú. Musel si s ňou ešte isté veci vybaviť. Pohľad na oplátku porazenecky od hanby sklopila k svojim dlaniam a mlčala. Prišla hodiny pravdy...

„Preboha, Sky, prečo si to urobila?“ obrátil sa na ňu, keď si trpko odfrkol. Celú tú dobu, čo tu pri nej strávil, sa snažil na vec dívať jej očami, ale aj tak mu nič nedávalo zmysel. 

Mal by ju zavrhnúť. 

Mal by na ňu zabudnúť. 

Mala by mu za to všetko nestáť, ale prinajhoršom by aspoň rád vedel pravdu a aké dôvody ju k tomu preboha viedli.

Podrazila ho. 

Vôbec to takto nemuselo byť. 

Dlžila mu preto vysvetlenie.

„Vôbec ti nešlo o play-off. Všetky tie kecy. Bola to len zámienka.“

„Rozptyľovala by som ťa,“ namietala rozhodne. 

„Ale hovno volové,“ odsekol podráždene. „Sľúbila si, že sa ozveš. Oklamala si ma, že ma ľúbiš. To ti vážne nestojím zato, aby si so mnou jednala férovo? Urobil som snáď niečo zlé, čím som si to zaslúžil? Prinajmenšom, myslel som si, že sme aspoň z polovice takí dobrí priatelia, ako si bývala s Erickom a priatelia si neklamú. Nemusia.“

„To nie je pravda, Patrick,“ vyhŕkla rýchlo. „Ja... Len som si myslela, že-“

„Že čo? Že mi to nedojde? Ale prosím ťa,“ skočil jej úsečne do reči. 

Tak ho nahnevala, keď mu došlo, ako s ním vypiekla. Mal chuť ju vtedy zaškrtiť. Rozbíjať veci. Ale len kvôli tomu, do akej nekonečne smyčky ho dostala. 

Nebolo to fér. Tak veľmi ju chcel, až sa na ňu nevedel v skutočnosti zlostiť. Zlostil sa viac na seba ako na ňu. Na to, ako jej naletel a nechal sa učičíkať tým, čo mu podsúvala. Na to, ako sa nechal uniesť tým krásnym pozlátkom, ktoré chcel jednoducho vidieť a nehľadel na to ostatné.

„Nie,“ vzdychla porazenecky.

„Tak, kde je potom pravda? Lebo ja už toho mám akurát tak plné zuby, Sky. To, ako ma stále ťaháš za motúziky, ako keby som bol tvoja hračka. Lauren mi celá v keli zavolala, že si v nemocnici. Tak som reku prišiel. Nemysli si, ale o mne, že dobehnem, ako keby si ma mala na vodítku, zakaždým, keď si zmyslíš a bude treba. Nebudem okolo teba hopsať donekonečna. Dokedy ma ešte plánuješ vodiť za nos? Je to potom len strata času. Môjho aj tvojho,“ čistil jej žalúdok. 

Mlčky zatínala zuby. Dlhovala mu to. Dlhovala mu, ako na ňu spustí tú lavínu výčitiek, o ktorú si koledovala. Úplne jej vzal z úst všetky slová. 

„Myslela som si, že keď to vyriešim za oboch, bude to tak lepšie. Vtedy mi to pripadala ako jediná možnosť.“ 

Patrick si zhlboka nesúhlasne vzdychol, ale zadržala ho. Zase chcel namietať. 

„Ty to nechápeš. Bolo mi z toho všetkého strašne, lebo som sama chcela, aby boli veci jednoducho inak, ako vtedy boli. Nechcela som ťa ťahať do tej katastrofy menom moje všedné dni. Chicago a tých pár dní strávených s tebou, všetko to bolo taká krásna rozprávka oproti realite, až som tomu neverila. Neverila som samej sebe a bála som sa, že ťa zradím. Nechcela som, aby si si robil falošné nádeje len kvôli tomu, že som ťa pobozkala. Každý hlbší cit ku mne by ťa len spomaľoval a rozptyľoval.“

Patrick si ju slušne a tolerantne vypočul až do poslednej bodky. Ešte stále sa mu zdala zo seba samej zmätená. Viečka sa jej triasli. Vedel ale, že neklame. Nato sa tvárila príliš neisto. 

„Bože, ty si tak neskutočne mimo, Millerová,“ zavzdychal porazenecky. Prekvapene vypleštila oči. „Ale úplne,“ pokrútil hlavou. 

„Zase si sa snažila spasiť svet? Nemôžeš zachraňovať všetko okolo seba a pri tom potopiť seba samú. Takí ľudia sú odsúdení na neúspech.“

„Spasiť svet?“ zvraštila nechápavo obočie. „Kedy som sa ja snažila akože spasiť svet?!“

„Nepamätáš?“ pousmial sa. 

„Máš akúsi zlú pamäť,“ zachechtol sa samoľúbo. On si to obdobie pamätal až príliš dobre. Zmätene na neho vypliešťala oči. 

„Mám na mysli tie časy, keď ty si bola jediné dievča na škole, pre ktorú som mal oči, aj keď som si to vtedy ešte neuvedomoval, no ty si ma pernamentne odmietala a držala si odstup. A prečo? No spomeň si. Nechcela si ublížiť kamarátke a rozbiť partiu pre pletky so mnou. Tvoja misia skončila ale neúspechom, presne ako táto. Nemôžeš zmeniť, čo k tebe cítim, nech ma budeš chcieť chrániť pred sebou samou akokoľvek. Viem, aká si a je mi to fagot úplne jedno, Sky. Vieš, že neviem prehrávať,“ zasmial tlmene na vlastnej samoľúbosti. „Takže sa už vymačkni a rozhodni.“

Napäto čakal, kedy sa jej pery roztvoria pod návalom slov a prestane na neho neprítomne, vstrebávajúc to, čo jej práve povedal, do seba, pozerať. Pohľad sklopila k svojim dlaniam. Potom sa znovu zahľadela do jeho očí. Och bože, boli také krásne a tak ten pohľad milovala!

„Potrebujem čas,“ vykrúcala sa. Vážne ho potrebovala. To mala len tak streliť do vetra? „Veď ani neviem, ako to bude, keď ma pustia.“

„Och, vy ženy všetko tak nemožne komplikujete!“ zavzdychal rozhorčene, čím ju prinútil na neho zagániť. 

„A čo by si asi na mojom mieste urobil ty, ha?!“ odsekla nervózne.

„Nedramatizuj,“ vzdychol si. 

Uvedomil si, že to tou poznámkou trošku nevhodne načasovanou prehnal, ale aj tak si za tým stál. Na druhej strane, ak sa na vec díval z jej uhla pohľadu, znovu sa zasekol pri tom, ako veľmi vlastne od nej toho žiadal a koľko by on bol schopný urobiť pre ňu. Už bolo ale neskoro.

„Potrebuješ čas?“ ozval sa po chvíli, keď obaja zamyslene mlčali, ale Patrick to už nemohol vydržať. 

Sky mlčky prikývla. „Aspoň dovtedy, kým sa veci nevrátia do normálu a ja konečne budem vedieť, kedy ma pustia. Mimochodom, nevieš o tom niečo?“

Pobavene sa zasmial a pokrútil neveriacky hlavou. „A ty sa už na to cítiš?“ skúšal ju.

„Tak kedy,“ naliehala. Prekukla ho. Zúfalo si vzdychol. 

„Myslím, že si ťa tu na víkend ešte nechajú a ak sa nič nezmení, v pondelok ťa pustia.“

„Si si istý?“

„Samozrejme,“ ubezpečil ju. „Doma ti bude lepšie.“

„Takže sa budem môcť čo najskôr vrátiť do práce, však?“

Ako keby tou otázkou pichla do osieho hniezda. Patrickova tvár sa zachmúrila. Neveriacky na ňu pozrel pohľadom spod mihalníc. Premýšľal, či to robila naschvál, alebo si len jednoducho neuvedomovala, aké strachy prežíval celú tú dobu, čo v nemocnici strávila. 

„Ty si sa zbláznila, však?“

„Nemôžem si dovoliť byť chorá, vyhodia ma, musím byť fit,“ oponovala mu. 

„Sky,“ vydýchol prudko. Dlane jej skryl vo svojich. „Nemôžeš sa vrátiť ešte do práce.“

„Ale ja musím,“ trvala si na svojom. „Potrebujem-“

„To stačí. Môžeš občas najprv myslieť na seba a svoje zdravie a až potom na to ostatné? Vidíš?! Zase to robíš! Znovu sa snažíš spasiť svet! Nevrátiš sa do normálu skôr ako o týždeň, skôr len cez moju mŕtvolu, čo by bol trochu drahší špás. Akurát som podpisoval ešte zopár dodatkov k zmluve, takže mám prehľad.“

„Až o týždeň“ začudovala sa sklesnuto. To bola čertovsky dlhá doba.

„Áno,“ prikývol a on sa nedobrovoľne o čosi skôr dostal k téme, ktorú s ňou musel nevyhnutne prebrať. „V práci si vypísaná na neplatené voľno, ale Ben sa zaručil, že ti poisťovňa značnú čiastku preplatí, takže sa nemusíš báť.“

„Čo, keď ma medzitým vyhodia? Nemôžem ostať bez práce.“

„Myslel som si, že by si sa konečne mohla chcieť prestať vracať k tejto kapitole života. Prečo chceš robiť niečo, čo ťa len robí nešťastnou?“

„Nie všetci majú toľko šťastia v živote robiť to, čo milujú, Patrick, tak ako ty. Už som ti to povedala,“ odporovala mu. 

„Je mi jedno, čo si o tom myslíš, všetci okolo teba vyjadrili nesúhlas. Aj doktor. A niekto na teba musí dávať pozor. Si hrozný pacient, Millerová. Hlavne na začiatku, keď len budeš musieť začať jesť upravenú stravu. Plus je dosť možné, že budeš ešte mávať sprv nevoľnosti.“

„Dám na seba pozor aj ja sama a ty to vieš.“

„Omyl,“ krútil hlavou. „Navrhol som tvojej mame, aby si sa dostávala z toho všetkého pri mne v Chicagu. Dohliadnem na teba a do Chicaga to bude mať aj tvoja mama omnoho bližšie a pohodlnejšie. Chcem ťa mať pod dohľadom.“

„Patrick-“

„Ona súhlasila a dostal som aj jej požehnanie,“ umlčal ju nekompromisne. „Aspoň budeš mať dostatok času na premýšľanie. A nesnaž sa mi znovu nahovoriť, ako budem s tebou nešťastný, lebo bez teba som úplne v koncoch, lebo neviem, kde si a či ma nepotrebuješ. Takže v pondelok pôjdeme spolu vlakom, aby ti neprišlo zle pri lete. Bodka.“

Nevedela, čo mu na to povedať. Videla mu na očiach, že snažiť sa ho odhovoriť by vyšlo nazmar, a tak sa o to ani nepokúšala. 

„Mám inú možnosť?“

„Nie... A nie,“ usmial sa samoľúbo. „Sľúbil som tvojej mame, že na teba dám pozor a aby si nebola sama.“

„Ja viem, že dáš, ale-“

„V tom prípade sa priprav, že najbližšiu dobu strávime výhradne spolu. Nejako budeš musieť pri mne tú prípravu zvládnuť. Uvarím ti bezlepkové špagety!"

"Ew," zháčila sa, lebo to neznelo vôbec lákavo. „Keď už vravíme o tom jedle...,“ nahmatala si automaticky žalúdok a pás si pevne objala rukami. Zbledla.

„Och, Sky!“  vypleštil okamžite oči, pretože ihneď pochopil. Ruka jej vyletela automaticky k ústam. 

Práve Patrick pochopil, čo tými návalmi nevoľností doktor myslel. Ešteže bol na takú situáciu pripravený...