Sústredene hľadel na svoj vlastný odraz v zrkadle, pred ktorým postával. Nech sa akokoľvek snažil vliať všetok svoj talent vliať do čo najschopnejšieho zaviazania svojej kravaty, zmieril sa s tým, že sa finálnym úpravám od svojej priateľky nevyhne.
Zrak mu ukradomky padol na drobnú krepovú obálku, ktorá ležala na neďalekej komode. Skrývala sa v nej ich vstupenka do raja...
Sky večierky a podobné našrobené akcie ani zďaleka neobľubovala, čo bolo v roli priateľky hokejového hráča trošku nepraktické. Nevnímala to ani ako dobrú príležitosť vyparádiť sa, či viacmenej bezúčelovo kúpiť si šaty. Patrick bral tieto štramácie ako povinnosť a ako niečo, čo jednoducho patrilo k tomu, čo robil a čo boli jeho povinnosti. Preto sa cez to preniesla už len kvôli nemu. Poslušne nenamietala, keď si bola povinná na dnešnovečernú príležitosť zohnať príslušný ohoz.
„Malina,“ utešovala samú seba, keď si položila na kraj umývadla mejkap. Pravidelnými pohybmi si ho precízne vmasírovavala do pleti.
Áno, mohla vyvaliť peniaze za kozmetičku, ale bola príliš nedôverčivá. Rada si robila veci po svojom. Účes od Jonovej priateľky bol taktiež maximum, ktoré bola ochotná zo seba vynaložiť.
Nakoniec aj tak sama uznala, že od Lindseyiných šikovných rúk vyzerali jej tmavé gaštanové vlasy sčesané elegantne na bok do pravidelných vĺn omnoho lepšie, ako by čakala. Pohrabala sa medzi kozmetikou po púder a ceruzku na obočie.
Stále si dookola opakovala, že dnes musí byť všetko dokonalé. Mnoho ľudí z Patrickovho okolia ju uvidí po prvý raz. A ona zase ich. Dobrý prvý dojem nie je nikdy na škodu, hlavne keď ide o jeho zamestnávateľov. Viacmenej sa to od nej očakávalo.
„Bejb,“ objavila sa Patrickova silueta v zrkadle za jej chrbtom, keď si pár ťahmi upravovala obočie. Na rozdiel od neho bola stále zatočená v župane.
Patrick Kane oblečený v skvelo padnutom obleku upútal jej pozornosť tak neoblomne, že okamžite odložila šminky, aby nedošlo k nehode. Musela sa jednoducho k nemu otočiť. Práve bojoval s manžetami.
„Fešák,“ poznamenala, keď si ho premerala pohľadom, tak ako to zvyčajne robieval on v jej prípade. Pristúpila k nemu a poľahky vyriešila jeho strasti s manžetami. Hypnotizoval ju pohľadom. Chcel ju pobozkať, ale nebol si istý tým, ako veľmi to bolo vhodné, ak už jej vizáž bola skoro hotová.
„Nech už to mám za sebou,“ prevrátil očami. „S tebou po mojom boku to bude ale omnoho menej bolestnejšie,“ dodal usmievavo. Gesto mu opätovala. Ako aj očakával, zablúdila prstami k jeho kravate a trochu mu ju narovnala.
„Pamätaj, sme tím,“ načiahla sa zľahka na špičky. Pery mu priložila zľahka pery na napätú sánku.
„Pre teba platí to isté,“ šepol povzbudivo. Opatrne sa k nej sklonil. Tesne pred kontúrami pier sa na chvíľku zastavil, aby sa pohľadom do jej očí uistil, že ho následne nezaškrtí, že jej zničil mejkap.
Zvyk je železná košeľa, a tak onedlho ucítil, ako si Sky okolo jeho zápästí obmotala svoje dlane a odtiahla ho od seba. Medzitým jej už stihol tvár vziať do dlaní ako vždy a to bol krok vedľa.
„Eh?“ zvraštil obočie, keď sa napriek tomu tvárila vyrovnane. Nedala na sebe nič poznať.
„Účes,“ pousmiala sa. Svoju pozornosť od jeho maličkosti následne zvrtla opätovne k zrkadlu, aby si naniesla púder. Patrick nemal nič už na práci, jednoducho sa oprel o zárubňu dverí do kúpeľne a mlčky ju sledoval. Sledoval, akou je Sky Millerová pôvabnou ženou. A veľmi si ten pohľad užíval.
Opätovne k nej zakrátko znovu zozadu pristúpil. Poľahky jej rozplietol župan, na čo uvoľnene privrela oči. Nechala sa rozmaznávať jeho umnými dotykmi. Stiahol jej ho až k úrovni lakťov. Letmo pobozkal jej odhalené plecia, na strane, kde mala všetky vlasy sčesané na tú druhú. Odovzdane si vzdychla.
„Patrick,“ zaspätkovala. Nemohla sa sústrediť, keď bol tak blízko pri nej. Bol ako jej vlastná rušička.
„Mohla by si mi tu teraz niečo sľúbiť, drahá?“ pokračoval nerušene. Bruškami prstov jej blúdil po odhalenej pokožke. Ťažko by mu v tej chvíli povedala nie.
„Čo také?“ bola úprimne zvedavá. Na pery si naniesla nie príliš odlišný odtieň lesku na pery, od toho, aký nádych mali tie jej. Nechcela nič výrazné. Vizáž nebolo práve to, čo malo na nej dnes najviac vynikať.
„Buď neodolateľná,“ položil si na jej plece hlavu. Obaja hľadeli na svoj odraz v zrkadle. Načiahla sa za jeho tvárou a chrbtom dlane ho pohladila po líci. Nenútene sa usmievala.
„Chcem, aby mi ťa dnes všetci závideli,“ pokračoval a odmlčal sa. Sky nenútene odložila lesk na svoje miesto.
„Nechápem síce tvoje zvrátené dôvody, ale asi to bude mať niečo s tvojou mužskou hrdosťou. Zaprisahávam ťa, Patrick Kane, nechcem, ale počuť žiadne žiarlivostné scény,“ zdvihla výhražne prst do vzduchu, keď na neho prehovárala v zrkadle. Okamžite sa zháčil.
„Ja nežiarlim. Nikdy,“ odsekol so štipkou urazenosti. „A ani nebudem, nemaj boja.“
„Isto?“ nadvihla podozrievavo obočie. Spomenula si na jej posledný vzťah a... Hneď aj zabudla.
„Mhm,“ zamrmlal, keď ju znovu pobozkal na plece. Dôverovala mu. Začínala byť ale trošku nervózna.
„Nechám ťa,“ odstúpil od nej ako na zavolanie. „Máme čas, takže sa nemusíš ponáhľať.“
Pobavene sa znovu pousmiala, keď sa jeho tieň stratil za dverami. Po chvíľke začula, ako s niekým telefonuje. Jonathan.
Nie príliš kontrastné tiene oproti jej bledej pleti v kombinácií s nevinnými a na prvý pohľad neviditeľnými kontúrami linky boli v spojení so špirálou presne to, čo potrebovala.
Prebehla do izby, kde mala už na vešiaku zavesené svoje šaty na dnešný večer. Opatrne s istou štipkou pôžitku prešla bruškami prstov po materiáli sukne, ktorá rafinovane svojim výkrojom pozdĺž stehien odhaľovala pri chôdzi línie nôh. Zamilovala si ju už na prvý pohľad. S potešením si oblečenie sňala z vešiaka a zvliekla zo seba župan.
„Nepotrebuješ pomôcť?“ sledoval Patrick každý jej pohyb, keď bola už skoro hotová. Medzi prstami zvieral pohár vody. Pri pohľade na ňu by rozhodne potreboval schladiť.
„Zvládnem to,“ prikývla a načiahla sa po podpätky. Uvedomila si, že toto bol prvý krát, kedy si od svojej výpovede v aerolinkách vôbec podpätky chystala obuť. Aké nostalgické.
„Čo myslíš, vpustia ma takto dnu?“ obrátila sa nemu.
Pohľad mu úplne zamrzol. Zízal na to, ako Sky bieločierna kombinácia vršku so sukňou pristane. Nebol si istý, či bude schopný dnes večer od nej vôbec odtrhnúť oči.
„Nádherná,“ skonštatoval pyšne. Sky sa jemne začervenala. On bol ten jediný, ktorému sa dnes večer mala potrebu páčiť. Očividne splnila jeho podmienku, aby bola okúzľujúca, čo jej odbúralo na nervozite.
„Niečo tomu ale chýba,“ pokrútil jemne hlavou. Rukou načrel do vnútornej strany saka. Zvraštila obočie.
„Ak dovolíš... Otoč sa,“ ukázal jej, aby sa od neho odvrátila a nevidela, ako vytiahol jemnú retiazku. Podišiel k nej opätovne zozadu, presne tak, ako pred pár minútami, no tento raz ucítila, ako ju na kľúčnej kosti niečo pošteklilo. Zapínanie na krku sa pod náporom Patrickových prstov triumfálne zacvaklo. Zalapala po dychu.
„Čo to,“ našmátrala neveriacky obrysy jemnej zlatej retiazky, na ktorej sa hompáľal malý prívesok. Nechápala. Ešte raz dôkladne prešla po obrysoch prívesku, ktorý teraz zdobil jej krk. Po hmate rozpoznala črtu iniciálky Patrickovho krstného mena.
„Chcem, aby si ho dnes mala,“ prehovoril skôr, ako začala namietať.
Malo to byť prekvapenie. Celé si to naplánoval dávno predtým, ako jej vôbec oznámil, že ho na nejaký večierok bude sprevádzať. Ak chcel, ak by niekto tú retiazku nosil, bola to práve ona.
„Ale-“ chystala sa namietať, no zastavil ju.
„Dostal som ho po drafte,“ vysvetľoval. „Teraz chcem, aby patril tebe.“
„Patrick-“ nedala si povedať, no aj teraz ju prerušil. Odmietala, aby jej dával šperky. Nepotrebovala to. Na druhej strane si uvedomila, že ten prívesok musel mať pre neho veľkú hodnotu a musel mať na to sakramentsky dobrý dôvod, aby ho daroval jej.
„Nech povieš čokoľvek, všetko bude použité proti tebe a ja si aj tak urobím po svojom.“
„Vieš, že nemám rada prekvapenia,“ stisla mu dlaň, ktorú mu poslepiačky našmátrala. „No toto sa ti podarilo,“ pousmiala sa. Veľmi rada bude mať Patrickovu retiazku na sebe. To ešte ale netušila, že ju už nikdy v živote nedá dole z krku a bol to vlastne dar na dobu neurčitú. Prvý darček, ktorý kedy od Patricka vôbec dostala.
„Ďakujem,“ dodala a jemne sa pousmiala.
„Poďme, kým si to nerozmyslíš,“ potiahol ju smerom k dverám von z izby. Spoločnosť čaká...
(...)
Stál opodiaľ s pohľadom zamrznutým na profile jej usmievavej tváre a sledoval situáciu. Nič iné okolo seba nevnímal. V mysli mal neustále len Sky a ako tento večer išiel presne podľa jeho predstáv.
Pohár so šampanským, ktorý držala v zovretí svojich prstov pomaly vyšumieval a bublinky sa čoraz v redšom počte strácali na hladine.
V mysli mal stále ten moment, keď sa okolo neho predieral pred pár minútami Duncan Keith a pobavene sa na neho usmieval.
„Vezmi si ju za ženu, panebože,“ zamrmlal, keď sa míňali a kráčal ďalej preč od neho. Patrick vtedy úplne ustrnul. Bral to ale ako nepriame áno, môže byť. Musel sa pousmiať.
Každý si ju dnes všimol. Všetci sa zvedavo nakláňali za siluetou jej postavy, jej jemným úsmevom, keď prešla okolo nich po Patrickovom boku.
Prax letušky jej dnes večer dobre padla vhod. Nebolo to až tak veľmi dávno, kedy sprevádzala a odprevádzala cestujúcich počas svojich ciest, a tak jej nerobilo problém udržať si správne držanie tela, stáť vystretá, jemne sa usmievať a byť jednoducho príjemná.
Občas ukradomky zablúdila kútikom oka k Patrickovi, samozrejme, ak ho svojim pohľadom aj našla.
„Je úžasná,“ objavil sa ako duch po Patrickovom boku Jonathan. Obaja zamyslene sledovali svojim pohľadom rovnakú osobu.
Sky Millerová učarovala snáď každému, kto si s ňou stihol vymeniť zopár slov. A to bolo dobre.
Patrick mlčky prikývol.
„Všimol som si, čo má na krku,“ hrali sa Jonathanovi lišiacky kútiky úst, no úškrn potlačil v sebe. Zamestnal sa radšej napravením si rukávov na saku. „Ani sa mi nechcelo veriť, že si ten prívesok dobrovoľne prepustil niekomu inému.“
„Daroval som jej ho,“ prehovoril konečne Patrick a pozrel Jonovi do očí, ktorý ho hypnotizoval pohľadom. Na to by sa teda radšej pozrel...
„Len ona ešte o tom nevie.“
„Samozrejme,“ zachechtal sa pobavene. Musel priznať, na Patrickovom mieste by neurobil nič iné. Veď ona za to očividne stála.
„Kde máš Lindsey?“ pousmial sa Patrick a zmenil tému. Postrehol, že ona bola jedna z tých, ktorú ešte nemala Sky tú česť spoznať.
Bola úplným opakom Chaunette Boulericovej. Tá bola totiž jednou z prvých, ktorá tiahla Andrewa smerom k nim, keď ešte Patrick postával pri Sky. Neskôr sa rozdelili.
Očividne si rozumeli. Videl to Sky na očiach. Ani sa jej nečudoval, veď Chau bola presne ten typ človeka, ktorého musíte milovať, aj kebyže neobľubujete spoločnosť ľudí akokoľvek.
„Netuším,“ mykol bezstarostne plecami Jonathan. „Pôjdem ju potom pohľadať.“
„Škoda,“ odvetil mu Patrick a zadíval sa uprene na Sky. Čakal, kedy k nemu zablúdi kútikom oka.
„Nezjedz ju až tak tým pohľadom,“ štuchal Jonathan do svojho parťáka, keď k nim obom mimovoľne konečne Sky stočila zrak, a keď videla, že obaja na ňu tiež hľadia, pery sa jej zvlnili do utešeného úsmevu. Zahryzla si do pery a jemne im zakývala.
Bol fajn pocit mať to právo ukázať Patrickovým smerom a povedať, to je môj priateľ.
Jazykom si inštinktívne prešiel po perách. Bola dnes taká nádherná.
„Hej, vy dvaja,“ pristála obom na pleciach Bickellova dlaň, keď sa pri nich pozastavil. „Dnes ste akosi ticho.“
„Dávame ti priestor,“ zazubil sa na neho pobavene Jonathan.
„Hej, Kaner,“ oslovil Patricka, ktorý musel odtrhnúť od svojej drahej polovičky nútene zrak a prerušiť tak ich malú nevinnú hru pohľadov. Dúfal, že to, čo má Bryan na srdci, bude aspoň stáť zato.
„Ha?“ vnímal ich už naplno.
„Myslíš, že by sa mi podarilo Sky vytiahnuť na aspoň jeden tanec? Rád by som s ňou skecol,“ usmial sa na neho nevinne jeho spoluhráč. Patrick okamžite zaletel pohľadom k pučiacemu sa Jonathanovi a potom ním preskočil na Sky. A zase na Bryana.
„No,“ váhal Patrick. Niežeby mu to vadilo, skôr sa obával o Skyinu reakciu, lebo ak mali niečo na sto percent spoločné, bolo to ich očividné tanečné nadanie.
„Vadilo by ti to?“ domýšľal si Bicks.
„Jasné, že nie,“ prevrátil očami. „Len... Neviem, či sa ti ju podarí presvedčiť. Nezvykne tancovať.“
„To je škoda,“ pokrútil hlavou. „Nevadí, aj tak s ňou chcela moja žena prehodiť zopár slov. Pracuje v Brookfielde, však?“ Bryan mu znovu pripomenul úlohu, ktorú si sám sebe dal pred pár dňami.
„Sčasti.“
„Perfektné,“ potešil sa Bryan Patrickovej odpovedi. Odhodlane si šiel ukradnúť svoju manželku zo spoločnosti manažérov klubu, ktorý sa vždy úprimne zaujímali o to, ako sú na tom s charitou.
„Nie si smädný?“ oslovil ho Jonathan po chvíľke ticha.
„Trošku,“ priznal sa Pat. Sledoval, ako Amanda s Bryanom pomaličky opúšťajú pánov v oblekoch a mieria k jeho Sky.
„Ideme?“ nadvihol Jonathan obočie. Ani jemu príliš takéto akcie toho nedávali. K tomu zase stratil Lindsey.
„Môžeme,“ prikývol mu Patrick. „Pôjdem sa ešte popýtať Sky, či niečo nechce, dobehnem ťa,“ rozišli sa každý iným smerom. Jonathan mu súhlasne odkývol.
Kráčal pomedzi hlúčiky postávajúcich ľudí, ktorí na neho na pozdrav kývali hlavou, alebo sa ho snažili na pár sekúnd zdržať, aby ich poctil svojou prítomnosťou. Nakoniec sa mu ale podarilo doraziť k Sky. Nenútene sa jej otrel o plece. Automaticky k nemu uprostred vety stočila zrak.
„Patrick,“ oslovila ho s prímesou prekvapenia, zmätenia a radosti. Veď ešte pred chvíľkou stál za ňou...
„Ideme si s Jonom pre niečo na pitie,“ vložil sa do rozhovorov, ktoré viedla s Bryanom a Amandou. „Mám doniesť niečo aj tebe?“ zadíval sa na ňu tým svojím úpenlivým pohľadom, ako keby pri nich nestáli tucty ľudí a oni boli sami.
„Nie, vďaka,“ sklopila zrak k svojmu poháru šampanského, ktorý sa jej už dlho nedarilo vypiť.
„Dobre,“ súhlasil. „Keby si si to rozmyslela, nechaj sa rozmaznávať,“ prešiel jeho hlas až k jemnému šepotu. Pomaličky sa k nej približoval, až jej vtisol do uška letmý bozk. Bolo mu jedno, že pred ostatnými.
Nevinne sa na neho mlčky usmiala. Pohľadom mu naznačovala, aby už radšej šiel. Jej to teda rozhodne jedno nebolo. Cítila pohľad tých dvoch.
„Ako malý chlapec,“ rypol Bryan. Sky k nemu preskočila s pohľadom.
„Neskutočný,“ prevrátila jemne očami a usrkla si z pohára.
„Spomínal, že sa poznáte už veľmi dlho,“ držal sa Bryan zvedavo ako kliešť ich momentálnej témy. „Od strednej, však?“
„Presne tak,“ zahľadela sa na priestor medzi postávajúcimi hosťami dnešného večera, kadiaľ Patrick práve odkráčal preč za Jonathanom.
„Je to iné, však?“ oslovila ju vľúdne po jej boku stáca Amanda. Chytila ju za plece, čím strhla na seba Skyinu pozornosť. Zahľadela sa do jej úprimne usmievajúcich sa očí so štipkou nechápavosti. Mohla len hádať, kam tým mierila.
„Celé to všetko. Vzťah. Proste iné,“ rozvila svoju myšlienku a Sky konečne trklo.
„Oh,“ vydýchla chápavo a sklopila zrak. Na čo i len sekundu sa ponorila hlboko do svojej uchvátenej mysle dnešným večerom a zamyslela sa nad Amandinými slovami. V duchu o tom tiež sama často premýšľala.
„Moja žena tým chce povedať, že ťa špeciálne s niekým, ako je Patrick, nič dobré nečaká,“ zachechtal sa zlomyseľne Bryan. Svojim podotknutím si vyslúžil karhavé prevrátenie očami od svojej ženy. „To najlepšie je už navlečené v chomúte!“
„Myslíš tým seba, drahý? Och, ty ješita,“ našpúlila na neho doberačne pery a Sky sa v tej chvíli vážne cítila navyše.
„Dávaj si pozor,“ zašepkala jej hravo do ucha, pričom stále sprisahanecky gánila na svojho manžela. „Sú ako deti.“
Sky mlčky usmievavo prikývla. Už mala tú česť.
„Ja som to počul,“ zaškrípal zubami Bryan a odpil si zo šampanského. Amanda sa sprisahanecky zachichotala a rozhliadla sa po miestnosti. Sky jej pohľad nasledovala, až kým nim nenarazila na chrbát Abby Sharpovej, ktorá postávala po boku svojho manžela v spoločnosti ostatných a bola jej otočená chrbtom.
Pousmiala sa. Abby.
Veľmi rýchlo pochopila, že jej strachy o tom, ako odíde z jednej samoty v St. Louis do tej druhej, ešte horšej, v Chicagu, pretože si bude o to ťažšie na odlúčenia od Patricka zvykať kvôli ich pevnému putu, bola fraška. Žiadne sto rokov samoty sa nekonalo a ani konať nikdy nebude.
Jej počiatočné stavy na vážkach, keď Patrick práve nebol doma a ona zahľadená von oknom na panorámu mesta skrútená na kraji sedačky premýšľala, kde práve je a čo robí a ako dlho bude musieť byť ešte sama, bol nezmysel.
Nezmyslom bolo aj to, ako sa domnievala, že sa jej samota ešte prehĺbi, pretože teraz by boli veci inak a ona by v podvedomí stále nosila chrobáka, že tu pre ňu Patrick je, len nemôže byť práve teraz s ním a musí byť tolerantná. To sa jej zdalo ešte náročnejšie, ako mať pocit nematia nikoho, ktorý mávala uplynulé roky veľmi často.
Nakoniec... Každý vieme byť občas príliš domnievavý a detinský...
Oni neboli totižto len nejaký tím. Nič nekončilo zabuchnutím dverí na šatni či odpískaním zápasu. Práve naopak. Stretávali sa. Vymieňali si skúsenosti a spolu sa prelúskavali každodenným životom športovca. Boli rodina. Všetci. Aj ona.
Nečakala, že to príde tak skoro. Nedúfala, že si nájde k ostatným tak skoro cestu, lebo sama na sebe cítila, že je stále tá nová. Opak bol ale pravdou a každým dňom sa jej priateľstvo s ostatnými stávalo pevnejším a pevnejším...
„Nazdar, susedka,“ prešmykol sa okolo nej jeden z najčerstvejších nováčikov v tíme, Brad Richards, keď ich míňal v dave ľudí.
„Brad,“ kývla mu úprimne usmievavo. Okamžite mu kútikom oka pohľad odbiehal k ich okoliu, ako Sky ukradomky stále zvedavo sledujú pohľadom. Musel sa v duchu zasmiať. Tak všetkých dokázala zmanipulovať. Najväčšia kačica roka.
Bol jeden z mála, ktorý jej úprimne rozumel. Nie je to totižto tak dávno, ako prišiel do klubu od New York Rangers, aby dotvoril druhú lajnu spoločne s Patrickom a ostatnými a rozhodol sa ísť v Patrickových šľapajách s výberom nehnuteľnosti na bývanie.
Tak rýchlo ako sa pri nich zjavil, tak rýchlo sa ale aj vyparil preč. Oni traja neboli jeho konečným cieľom.
„Stretávate sa s ním často? Ako susedia a tak?“ nezaprela v sebe ženu okamžite Amanda, keď sa ku Sky načiahla, aby z nej vytiahla nejaké klebety a Bryan potlačil zachechtnutie. Sky to ale neudivovalo.
„Vlastne ani nie,“ odvetila pokojne. „Teda ak máš na mysli, že sme navzájom u seba nejako špeciálne varení, pečení, len kvôli tomu, že bývame na tej istej adrese.“
„Hej, no, to som mala presne na mysli,“ priznala Amanda. „Bola som v tom, že Patrick bude asi prvý človek na rane, s ktorým bude najviac Brad tráviť čas.“
„No,“ nadýchla sa odhodlane Sky. „Chodia spolu na tréningy, to je asi ich denné maximum,“ pousmiala sa. „Cesta na zimák síce nie je až taká dlhá, ale čudovala by si sa, koľko toho dokážu prebrať za tých pár minút.“
Mala tú česť. A to pár krát. Nestávalo sa síce často, že by sa jej odchod z bytu rovnal tomu Patrickovmu. Bežne sa totižto stávalo, že v čase, kedy sa už ona pomaly chystala preč, on si ešte len spomalene natieral hrianky a škemral, ako nevie nájsť mlieko, vajcia, hocičo.
„Čudujem sa, že si vôbec schopný ešte nájsť ten puk na tom ľade,“ zaškrípala vždy zubami. Vždy ho stihla ešte pred odchodom z domu počastovať poznámkami, ako ju jeho existencia raz zabije a ošedivie z neho.
Keď sa ale táto rutina súca na zasmiatie náhodou neopakovala a oni zvyčajne mávali odlet už v doobedných hodinách, jednoducho sa všetci traja naskladali do auta a cesta jej v ranných špičkách hneď šla rýchlejšie.
„Čo si dáme? Kávičku?“
„Nezabudni, ak sa noviny dostanú k Sharpovi, je koniec, už sa k tej tlači nikto nedostane. Občas mám pocit, že si pri tom ešte stíha aj pilníkovať nechty, tak dlho mu to trvá.“
„Zabudol som si sluchátka.“
Ich neskutočné debaty ju vždy nútili potlačovať v sebe pobavený úsmev a smiech. Až jej bolo ešte o to viac ľúto, keď bol čas vystúpiť a nechať ich ísť pripojiť sa k zvyšku skupiny.
„Asi tak, ako toho stíhajú v šatni, všakže,“ zaletela zrakom k márne sa nevinne tváriacom Bryanovi.
„Okej, dámy, od tejto vašej debaty dávam ruky preč,“ vzdal sa. „Ale keď už ste pritom, nedá mi to, minule prišiel Patrick na tréning akosi ako zmoknuté kurča, ako keby mu včely uleteli. Čo ti vyviedol tento krát?“ zachichotal sa, keď si spomenul na ich tému číslo jedna na utorkovom tréningu, ktorej pointa ešte nebola odhalená. Bryan vycítil skvelú príležitosť dostať sa bližšie k zdroju a aspoň raz byť o krok vpred pred Sharpom.
Sky si sťažka vzdychla. Utorok...
*
„Preboha, Patrick, neser ma,“ odsekla ľadovým tónom, keď ho spražila vražedným pohľadom, ani ešte len prekročil prah spálne, z ktorej sa šikoval chystajúc sa na tréning. Očividne krotiac svoj hnev vo vnútri sa radšej oprela o kuchynskú dosku, pri ktorej sa zvŕtala, keď si varila čaj. Dnes mala ráno nezvyčajne voľno, čo robilo tento deň dostatočne špeciálnym, aby sa ju Patrick nesnažil vedomky alebo nevedomky vytočiť.
„Čo?“ zatiahol prekvapene. Zaujímalo by ho, čo jej brnklo do nosa tento krát.
„Okamžite daj tú košeľu dole!“ ukazala na jeho hruď zlostne ukazovákom. Ten kus látky jej zakaždým vytváral na tvári riadne vrásky. Bol to jej úhlavný nepriateľ. Neznášala ho za to. Vždy si vedel obľúbiť tie najnemožnejšie veci na žehlenie. Už ani nepomáhalo zahrabávať ju pod ostatné veci, vždy ju vyňúral.
„Ale tá je moja obľúbená,“ zamrnčal.
„Teraz som ti ju do tej skrine zavesila,“ poučovala ho. „To si vážne nemáš, čo obliecť? Vždy vytiahneš to najnovšie, ach jaj,“ vzdychla si.
„Ale mne sa už prezliekať nechce,“ pokrútil hlavou. Ani na to prakticky čas nemal. „Iba, ak by si-,“ zazubil sa na ňu zlomyseľne.
„Občas si horší než šteňa,“ nadvihla bradu. „V tej košeli tento byt neopustíš. Prosím ťa, choď si dať niečo iné.“
Otočila sa mu chrbtom a nešťastne si vzdychla. Stále to isté.
Nezatvorená zubná pasta každé ráno, keď sa konečne z tej kúpeľne vyšmocle, prevažnú časť času len meditujúc nad tým, ako gény jeho otca nenechávajú na seba príliš čakať a prvé vlásky už vypadávajú.
Niežeby v chladničke mali prázdno, ale just si vždycky vezme niečo, čo má nachystané, že si vezme do školy alebo chce z toho niečo poobede rýchlo uvariť.
Riad, ktorý sa sám od seba do toho drezu alebo umývačky neodnesie, ktorý vždy zabudne po sebe spratať, keď doje.
Porozkladané harampádia na holenie po celej kúpeľni a že ženy sú v kúpeľni pohroma a bordelárky.
Zlostne si odfrkla a načiahla sa po vriacej vode v čajníku, aby si mala čím zaliať čaj. Dúfala, že sa naň nestihne Patrick zamerať, kým si ošúpe jablko.
„Niekto nám tu vstal ráno ľavou nohou?“ pousmial sa bezstarostne, lebo už si dávno na jej výbušné rána zvykol. Stále sa jej zakaždým s odstupom času, keď tak na jej výbuchmi premýšľal, čudoval, že ho ešte neprizabila. Občas jej to neuľahčoval.
„Bejb,“ podišiel k nej, stále navlečený vo svojej milovanej kockovej košeli. V snahe aspoň trošku ju obmäkčiť jej vtisol na líce pusu.
„Už si sa prezliekol?“ zavrčala prísne, keď hranou nožíka sústredene klzala po šupke jablka v jej dlaniach.
„Uhm, nie,“ odvetil pobavene. Kútikom oka na neho pozrela. „Potom.“
„Potom, potom,“ šomrala. „Vždy sa vyhováraš, že potom a nikdy to nespravíš.“
„Čo si dnes taká?“ zvraštil obočie. Chrbtom sa oprel pohodlne o linku po jej boku. Sledoval ju, ako jej pramene vlasov ustavične padajú do tváre a ošúpané jablko krája na mesiačiky.
„Aká?“ stočila k nemu prudko zrak.
„No taká,“ naznačil vo vzduchu jemné úvodzovky, ktoré sa nestretli príliš s pochopením. „Taká pajeditá.“
„Ja nie som pajeditá,“ nedala si priznať. „A nejedz mi to! Ošúp si láskavo sám!“ čapla ho po chrbte dlane, keď jej ukradomky vyjedal jej poctivo ošúpané raňajky. Úsmev jej už ale ihral v kútikoch úst.
„Nehcue sha mi,“ zahuhlal naschvál s plnými ústami. Preglgol. „Od teba chutia najlepšie,“ zablúdil dlaňou k jej krivkám. Nedbalo jej bruškami prstov stúpal po bokoch. Práve v takých momentoch sa mu absolútne na žiadny ľad nechcelo ísť.
„No to určite,“ odhalila jeho triky. V dlani prevracala ďalšie jablko súce na ošúpanie pod tečúcou vodou v umývadle. „Nemusel si pohnúť ani prstom, akurát!“ mračila sa.
„Láska ide predsa cez žalúdok,“ usmial sa na ňu žiarivo, lebo vedel, že toto je jeho dnešný triumf a už ho neprekoná. Sky na neho zagánila. Potom ho jemne štuchla do rebier: „Aspoň trošku buď nápomocný a tie šupky niekam odprac.“
Každé ráno mu prišlo rovnaké a pritom iné. Každé ráno sa zobúdzal s tým, že ho Sky opätovne vytlačila až na úplný kraj postele a dlaň mala prehodená cez jeho pás. Každé ráno sa mu deň začínal tým prekliatym budíkom. Ani jedno ráno nezabudla otvoriť okno, keď vstala z postele náhodou prvá, ako keby ho chcela naschvál z nej vypudiť len kvôli tomu, že on mal ešte pár minút k dobru. Že vyvetrať, no to určite.
Sám pre seba sa samoľúbo usmial. Aj tak ju nakoniec miloval. Miloval na nej aj dokonca to, ako ho pernamentne pucovala, že si zase obliekol nejakú nemožnú vec.
„Človek by ani neveril, že to nerobíš naschvál,“ zamrmlal si popod nos, čo upútalo Skyinu pozornosť, no uchlácholil ju, nech to pustí z hlavy. Nebola žiadna stíhačka. To skôr on bol tak prekliato nemožný.
Celé mesiace či roky viacmenej žil medzi týmito štyrmi stenami sám. Sám sebe bol pánom. Nikomu neprekážalo, keď začínal strácať prehľad o vynášaní smetí či zabudol niečo kúpiť po ceste z tréningu v obchode. Pred pár mesiacmi sa ale všetko úplne zmenilo a jeho pohodlné návyky plynúce z jeho prirodzenej lenivosti, reku zvyk je železná košeľa, sa ostro zrážali s častým Skyiným nepochopením. Tá brala istý systém a poriadok vo fungovaní veci medzi nimi dvoma ako samozrejmosť. Neprišla sem na výlet. On to s ňou myslel vážne. Ona s ním tiež. Keď sa Patrick niektorých zlozvykoch nezbaví ešte teraz, už sa ich nezbaví nikdy. „My ženy sme sňali mužov zo stromu a naučili ich jesť príborom,“ hovoriela vždy mama, keď ju Ben s niečím rozčertil a ona sa vtedy ako malá školáčka dokázala len nad tým zasmiať. Teraz ale trošku toho muža občas v Patrickovi videla rovnako ako v Benovi, nech mohol byť akýkoľvek úžasný životný partner pre jej mamu.
„Ah, tu si, mohla som si myslieť,“ vzdychla si, keď sa konečne odlepila od drezu a rozišla sa rovno smerom ku sedačke, ktorú medzitým Patrick obsadil. Misku s mesiačikmi nakrájaných jabĺk si majetnícky pridŕžala pod pazuchou, no nenechala sa dva krát núkať a sadla mu na kolená.
„Čo ak ti poviem, že keď si tú košeľu fakt neprezlečieš, nedostaneš ani jadierko?“ provokovala ho, keď prvý mesiačik vhodila do úst a schuti zahryzla.
„Veď sľubujem, že si ju potom dva týždne neoblečiem!“ prisahal jej čestné skautské, no naučila sa mu v niektorých veciach neveriť ani nos medzi očami.
„No to určite,“ zaškrnula sa.
„Nedodržal som ja snáď niekedy svoje slovo?“ odvetil dotknuto.
„Asi ako tak, keď som ti neviem ako dlho hovorila o tej svietiacej kontrolke v aute? Trvalo ti to tri týždne, poleno,“ potláčala v sebe úsmev, aby vyznela aspoň čiastočne vážne.
„Všetko prekrútiš v svoj prospech, Millerová,“ zahľadel sa na jej profil tváre, ako mu sedela na kolenách a pohľad sklápala k miske s ovocím.
„Asi ako ty, Kane,“ usmiala sa na neho ironicky. Najväčší mesiačik vzala medzi prsty. „Otvor ústa,“ načiahla sa za ním a kúsok mu vložila do úst. Vďačne zahryzol.
„Dnes by sme mohli niekam poobede vyraziť?“ hypnotizoval ju pohľadom, kým mu nedarovala ďalší kúsok. A ďalší. A ďalší.
„Pozývaš ma?“ obmäkčil ju. Krotká ako baránok na neho hľadela pohľadom spod mihalníc. Mrcha.
„Nebodaj sa tešíš?“ skúšal ju.
„Och, Patrick prestaň! Nechytaj ma za slovíčka,“ zaškaredila sa na neho dotknuto. Nikdy nevedel prehrávať. Zakaždým mal potrebu jej niečo vrátiť. „Tak pôjdeme?“
„Paríž to síce nebude, ale-“
„K čertu s Parížom,“ skočila mu do očí. Doslova jej žiarili. „Čo keby sme niekam vypadli z mesta?“ Hlava jej klesla k tej jeho, až sa čelami o seba opierali. „Len my dvaja,“ šepla zlomeným hlasom.
Vedel, že jej to chýba. Vedel, že jej chýba on. Vedel, že Sky nepatrila medzi tie, ktoré sa nikdy neprejedia toho super skvelého prvoplánového pocitu eufórie, ako spoločne so svojim partnerom môže žiť jeho sen jagavej hviezdy amerických ihrísk. Nikdy to ani tak nebrala. A on bol rád.
Vnímal jej náznaky. Vedel o tom. Vedel, že jej chýba to, prečo sa do neho zamilovala. Len oni dvaja. Bez všetkého toho lomozu mesta a tuctu novinárov, ktorí mu zakaždým pchali mikrofóny po zápase pred tvár, aby z neho získali aspoň malý rozhovor.
„Len my dvaja,“ otrel sa jej nežne nosom o líce. Privrela oči. „Sľubujem.“
Spokojne sa jej rysy tváre uvoľnili. Víťazoslávne si hodila ďalší kúsok ovocia do úst, pričom nevynechala ani jeho. Spoločne si ukradomky vymieňali pohľady kútikom oka a tmelili sa na vlastnej osobitosti ich vzťahu.
Nebolo to nič fyzické a vášnivé, ako boli prvé mesiace Jonathana s Lindsey. Nebolo to ani také príliš rozpačité, ako spomínal na prvé mesiace s Amandou občas Bryan. Bolo to proste... Boli to oni. Len oni dvaja. Tím.
„V tom prípade, idem toto hodiť do drezu a osprchovať sa. Budeš ešte doma?“ zaletela zrakom k najbližším hodinám. Pomaly sa blížil zvyčajný čas, kedy sa pomaly zberal z domu.
„Myslím, že áno,“ prikývol. „A ak nie, prídem ti samozrejme povedať,“ neubránil sa šibalskému úsmevu, načo prevrátila očami a vyštverala sa na rovné nohy. Sledoval ju, kým nezmizla v chodbe, obhliadajúc sa ešte po osuške. Radšej uchopil do dlaní knižku, ktorá ležala na konferenčnom stolíku a mala ju Sky najnovšie rozčítanú. Úplne Zafónovej Trilógii hmly prepadla.
„Odporná chuť v ústach po stretnutí s Víctorom Grandesom a dvojicou baziliškov, ktorých si vodil ako osobnú stráž, nevydržala ani sto metrov prechádzky na slnku, takmer som nespoznával vlastné telo. Bolo silné, bez bolesti či závratu, bez pískania v ušiach a agonického bodania v lebke, bez únavy a studeného potu. Bez najmenšieho pripomínania istej smrti, ktorá ma dusila ešte pred dvadsiatimi štyrmi hodinami. Niečo mi navrávalo, že tragédia, ktorá sa odohrala v noci, vrátane Barridovej smrti a prakticky dokonalého Escobillasovho odchodu na večnosť, by ma mala naplniť ľútosťou a utrpením, ale ani moje vedomie, ani ja sme neboli schopní cítiť niečo viac ako veľmi príjemný nezáujem. V to ráno bola Rambla jedna veľká slávnosť a ja som bol ten, koho oslavovali,“ čítal útržok úvodu kapitoly, pri ktorej mala Sky založenú záložku. Nevedomky si kúsal peru.
„PATRICK! KOĽKO KŔAT ŤA MÁM PROSIŤ, ABY SI PO SEBE TÚ HAJZLOVÚ DOSKU SKLÁPAL, KEĎ SA VYŠTÍŠ! NECHCEŠ NABUDÚCE ZABUDNÚŤ PO SEBE DOKONCA AJ SPLÁCHNUŤ? RAKY NA TEBA!“
Kŕčovito knihu zaklapol z celej sily. Adrenalín ho okamžite postavil na nohy. Pribehol na prah dverí kúpeľne, uprostred ktorej nasrdene stála Sky a ešte nasrdenejšie tresla päsťou po záchodovej doske. Nevinne sa pousmial. Ako keby to mohlo pomôcť...
Opätovne si vzdychla, keď si spomenula na to krízové ráno a ako nakoniec Patrick za sebou urazene tresol dverami. Vtedy na neho vážne vybehla. Ale on si o to každým dňom viac a viac koledoval.
„Mala by si ho karhať častejšie, hneď sa menej flákal po tom ľade,“ držal sa zamyslene za bradu Bryan. Jemne sa usmieval, keď im Sky objasnila ich menšiu potýčku bez toho, aby zachádzala do detailov. Amanda len prikyvovala. Úplne jej rozumela.
„Možno, ak by to mne samej nebolo nepríjemné,“ odvetila diplomaticky. Čakala, kedy sa ako na zavolanie objaví po jej boku...
z času na čas sem zavítam či náhodou niečo nezverejníte ... škoda, že už nepíšete :(
OdpovedaťOdstrániť