Secret Santa - EXTRAS 1/5

 

Prekvapenie pre zlé deti

Ruku mala podvedome v spánku prehodenú cez prázdne, chladné miesto, kde inokedy odpočíval po jej boku Patrick a hruď sa mu pravidelne v hlbokom spánku opakovane dvíhala pod každým hlbokým nádychom. 

Už viac nemával nočné mory. 

Už viac nemal dôvod nervózne prešľapovať za oknami svojho bytu a premýšľať o tom, prečo mu istá žena nedá spávať a prečo práve po tom všetkom ona.

Ležala skrútená naprieč celou posteľou, ako zakaždým, keď Hawks povinnosti volali a ona ho so skľučujúcim pocitom nerada odprevádzala na niekoľkodňové tripy po súperových ihriskách na prahu dverí.

Krivky a línie tela sa jej utápali v jednom z prepožičaných Patrickových tričiek, ktoré aj napriek všetkému stále boli nasiaknuté jeho vôňou a ona aspoň takýmto úchylným spôsobom mohla mať sčasti pocit, že je  stále tu pri nej, aj keď odlúčenie bolo hocijako nekonečné.

Nevedomky zamručala zo sna, keď jej fantázia načrela do zásoby pohľadov do jej najobľúbenejších modrých očí na svete. Jej myseľ ani netúžila oddeliť sny od reality. 

Jeho oči, jej najväčšia slabina.

Na pulzujúce nočné a nikdy úplne nespiace Chicago si už zvykla. Zvykla si, že panoráma mesta za oknami bytu sa nikdy neponára úplne do šera noci a žiara mrakodrapov, cestných komunikácií a nepretržitá prevádzka letiska prepaľuje tmavú nočnú oblohu, dáva jej neprirodzený nádych svetla, ktorý jej absolútne nepristal, no v prípade veľkomiest sveta tomu ani často inak nebolo. 

Idylku jej na prvý pohľad pokojného spánku razom preťal nečakane vibrujúci mobil, ktorý nikdy neodkladala z nočného stolíka. Permanentne zakaždým tŕpla, nech bol Patrick kdekoľvek a akokoľvek ju niekto presviedčal, že niet dôvodov na obavy a že nič sa nemôže stať. 

Až keď zanechala prácu letušky, uvedomila si, aký mocný môže byť strach a predsudky. Občas pochybovala, či by niekedy znovu nabrala odvahu do nejakého lietadla nasadnúť ako pasažier. Najskôr by ani neprešla pasovou kontrolou zo strachu, že sa stroj zrúti k zemi skôr, ako naberie potrebnú výšku...

Neveriacky si pretrela oči. Ruka jej automaticky vystrelila k mobilu, keď si uvedomila, čo ju vytrhlo zo spánku. Prudko sa posadila na posteli, oprela sa lakťom, aby sa jej lepšie podarilo udržať rovnováhu v snahe nespadnúť hlavou opätovne do perín.

„Prosím,“ zamrmlala rozospatým hlasom. Neprestajne si šúchala viečka, ktoré nie a nie rozlepiť sa úplne od rozospania. Nervózne si prehrabla strapaté vlasy, ktoré mala rozlietané na všetky strany.

Hodiny ukazovali tri hodiny nadránom.

„Zlato!“ ozval hlas, pre ktorý milerada precitla z driemot a donútil ju pousmiať sa. Cítila, ako sa on škerí na druhej strane tiež. „Zobudil som ťa?“

Znudene prevrátila očami. Na to, že Patrickovi moc časové pásma nič nehovorili si už po prvých týždňoch ich vzťahu nedobrovoľne zvykla, no jeho spontánne otázky ju ale udivovať asi neprestanú nikdy. Bol to ale on. To, čo ho robilo, takým, aký bol a jedna z vecí, prečo ho tak zbožňovala. 

„Uhm,“ zamrmlala, keďže sa jej jej rozospatý tón hlasu stále nepodarilo dostať pod kontrolu. Odkašľala si. „Tak trošku. Ako vždy. Tak čo máš?“

„Je to tam, bejby, tretí z piatich máme za sebou. Práve sme sa vrátili na hotel.“

„Ah,“ vzdychla si. „Pripomeň mi?“

„Anaheim, myšička,“ uškrnul sa pobavene, keď ležal krížom cez posteľ na hotelovej izbe. Konečne. Sharp bol stále nezvestný. Momentálne mu to absolútne nevadilo. „Prepáč, že ti volám v takú nekresťanskú hodinu, ale neodolal som. Vy s Chicagom ste mi začali chýbať nejako nebezpečne skoro,“ prevalil sa lenivo. 

„Nevrav, kocúrik,“ prijala tiché pozvanie na ďalšiu z ich hier na mačku a myš. Samoľúby úsmev sa jej usadil na perách. „A ja som ani nepostrehla, že tu nie si...“

„Sky,“ odvetil o čosi hlbším hlasom, no zároveň frustrovane. 

„Čo je, Kane?“ doberala si ho. „Tlačí ťa v gaťoch?“ 

Dobre poznala jeho dôvody nočných telefonátov. Obyčajne na nich vzájomne prichádzali krízy nedostatku fyzickej prítomnosti toho druhého o čosi neskôr, to bol fakt.

„To nie je vtipné,“ zavrčal. „Si v spálni?“

„Uhmmm,“ prikývla lahodným hlasom. Zosunula sa vďačne do vankúšov. Zažala si nočnú lampičku. Tušila, že to bude, ako vždy, na dlhšie. Počula, ako Patrick na druhej strane sťažka zavzdychal. Mala ho už na háčiku.

„Čo máš na sebe, drahá?“ nedokázal už len tak nehybne ležať na posteli a znovu sa ako na ihlách prevalil. Namiesto odpovede sa mu dostalo jej pobaveného smiechu.

„Možno tvoje tričko?“

„Oh, nie,“ zaúpel ako malý chlapec. „Moje tričko, nie, prosím.“

„Uhm, ale áno, mám ho akurát tak do polky stehien a je úplne pohodlné ako vždy.“

Okamžite sa mu mysľou spustila lavína hriešnych myšlienok. Neodvratne.

„A ďalej?“ naliehal. 

„Neprezradím, až kým mi nepovieš, ako veľmi ti chýbam,“ postavila si hlavu. Pobavene čakala, kým Patrick prestane namietať a ulahodí jej sluchu.

„Okay, Millerová. Chýbaš mi. Mám na mysli... Nie je to len náš dokonalý sex, ktorý tu trochu pri Sharpiem postrádam, no sú to tie tvoje predmenštruačné zmeny nálady, ktoré u teba pravdepodobne momentálne úradujú a ja nemám tu česť byť pri tebe a neustále ťa podpichovať. Je to tá tvoja úchylka zakaždým ma v spánku vytlačiť na úplný kraj postele. Tá tvoja a občas aj moja nedobrovoľná bezlepková strava, lebo sme tím. Chýbaš mi tak kurevsky moc, že neviem, či ma Sharp nevykopne von na rohožku. A len ty zo mňa dokážeš urobiť malé, nadržané čuně.“

„Oproti minule si zabudol na moje krivky,“ pousmiala sa. 

„Oh, áno, ale to už vieš aj sama..“

Sama pre seba si prikývla. „Len aby si nepovedal, aj ty mi chýbaš. Nemá ma kto ráno protivne štekliť a prehovárať ma, aby som sa vysrala na všetko a prestavila ten odporný budík na neskôr.“ Dlaňou si inštinktívne začala znepokojene masírovať obrysy kľúčnej kosti. 

„Čo robíš?“ oslovil ju, keď na chvíľku na oboch stranách nastalo napäté ticho a obaja sa ponorili do svojich rozbúrených myšlienok. 

„Premýšľam,“ skĺzla dlaňou až k ramenu. „Ja som sama. Ty si sám...“

„Bože,“ zahabkal. Zvýšená hladina hormónov okamžite vystrelila do miest, kde bolo treba aj netreba. „Sky-“

„Ako dlho si myslíš, že bude ešte Patrick preč?“ šepkala teraz vzrušene. Práve táto jej stránka ho tak hriešne dostávala do kolien. Ona jednoducho vždy vedela, kedy jej ten správny čas vyložiť svoje najtajnejšie karty na stôl. 

„Myslím, že dostatočne dlho. Budeš prosiť, aby som tam bol s tebou...“

„Ty už musíš byť ako zúfalý, keď ma tu lanáriš na sex po telefóne, Pat. Vážne?! Zbláznil si sa!“

„Hej,“ odsekol chladne. „Ale do teba. No tak, Sky! Nevydržím. To. Bez. Teba.“

Nechcela to povedať nahlas a už vôbec nie jemu, no v kútiku duše aj tak vedela, že aj ona to potrebovala. „Budeš musieť..,“ naťahovala ho s radosťou. Hravo si obkrúcala pramene vlasov okolo ukazováka.

„Bejby, splním ti čokoľvek, každé tvoje prianie. Urob to pre mňa.“

„Myslel si, urob sa pre mňa,“ poopravila ho triumfálne, no sama cítila, ako už nevie, čo so sebou. 

„Nechceš vedieť, čo so mnou dokáže urobiť jeden náš telefonát, v ktorom konečne nebudeme rozoberať počasie, čo som mal na obed a koľko krát Bickell stiahol Andrewovi zozadu boxerky v šatni?“

„Počkaj... To vážne robí?“ vybuchla do smiechu, keď jej pozornosť upútala Bickellova maličkosť a jeho nestarnúci zmysel pre humor. 

„Sky!“

„Čo je?! Ty si tu ten, čo je pozadu! Ja už vkĺzam dlaňou do n-o-h-a-v-i-č-i-e-k.“

„Omg,“ zaúpel. Korienky neposlušných kučeravých vlasov kŕčovito zovrel medzi prstami, keď si prehrabol kučierky, ktoré mu padali z čela. Cítil, ako sa mu voľné tepláky scvrkávajú a pripadajú mu každou sekundou tesnejšími a tesnejšími.

„Ako dlho ma plánuješ ešte trýzniť?“ zaskučal poslušne, keď sa z reproduktora mobilu rinul len naliehavý hlboký šepot lahodného Skynho hlasu, ktorý sa mu sladko prihováral a vyťahoval mu z mysle najhriešnejšie myšlienky, aké kedy o svojej priateľke mal. Znovu ho utvrdzovala v tom, že je neskutočná mrcha.

„To záleží od toho, ako veľmi sa budem musieť ponáhľať,“ pousmiala sa hravo. 

„Počkaj, nikam nechoď, miláčik, idem vyprieť Sharpa!“ vyskočil okamžite Patrick z postele, až na chvíľku neudržal balans a Sky napäto čakala, kým sa jej drahá polovička poponáhľa naspäť k lôžku, na ktorom nechal odpočívať svoj telefón. 

Vedel, že jej nie je po chuti, keď ju ľudia nechávali dlho čakať. A on nechcel čakať ani sekundu. Aj cez telefón by sa to napätie medzi nimi dvoma na tie stovky kilometrov, ktoré ich od toho druhého delili, pociťoval, že by sa mohlo krájať.

„Kde si toľko? Príde na mňa aj doba ľadová, kým pohneš tým svojím šťavnatým zadkom,“ zaškrípala zubami, keď počula pípnutie karty od dverí hotelovej izby a ako Patrick neustajne s niečím šuchoce. Vzdychla si. Čakala.

„Patrick Timothy Kane,“ prehovorila prenikavým hlasom do telefónu, ako keby jej to mohlo k niečomu byť platné.

„Už som len tvoj,“ chytil mobil konečne do dlaní. Pohodlne si ľahol do postele. Nedočkavý.

„Osemdesiat osmička! Za toto by si mal dostať dištanc do konca sezóny, keď nechávaš svoju priateľku tak smrteľne dlho čakať.“  

„Budeš mať ešte dostatok voľného priestoru, aby si ma potrestala,“ snažil sa ju obmäkčiť. Voľnou dlaňou zablúdil k pod látkou teplákov črtajúcimi dôsledkami Skynej vraživej taktiky. Poznala ho tak dobre. Čo sú jeho slabiny, po čom túži, čomu nevie odolať. Od nej by sa dal nahovoriť úplne na všetko.

Ani si neuvedomoval, ako veľmi zase prepadol jej ženskosti a že vlastne vymkol svojho veľmi dobrého priateľa z izby len kvôli tomu, aby si zase pripomenul, že z neho náročný trip nevybúchal všetok testosterón. Dúfal, že nezaklope na dvere tak skoro. Alebo v tom najlepšom. 

„Fajn,“ prijala jeho náhradu škody. Poľahky sa prevalila do tureckého sedu. Driemoty ju už úplne opustili. Bola čulá ako rybička. „V tom prípade si zahráme hru.“

Nedočkavo si oblizol pery. Miloval, keď bola kreatívna.

„Odteraz sa ani jeden z nás nepohne,“ prehovorila, no skôr, než Patrick stihol od nedočkavosti namietať, znovu popadla dych a pokračovala: „Sám od seba. Bude to tak zaujímavejšie,“ usmiala sa sama pre seba. Od zlomyseľnosti.

„Áno, madam,“ privítal jej neslušný návrh. „Dámy majú prednosť. Som samé ucho.“

„Hmmm,“ naťahovala ho. Privrela oči, aby mala jeho siluetu pred očami. Aby popustila svojej predstavivosti uzdy a mohla si každučký Patrickov pohyb živšie predstavovať v mysli. „Tričko preč.“

Načúvala šuchotu, ako si Patrick kus látky stiahol z tela. Spokojne sa pousmiala. K dokonalosti toho momentu jej chýbala len možnosť vlastnoručne zbaviť sa v tej chvíli tak absolútne bezvýznamnej maličkosti. Vtisnúť mu za odmenu motýlí bozk na líniu kľúčnej kosti, kde mu začínala šija. 

„Vyhrň si to svoje, miláčik,“ prižmúril oči už aj on. Krv mu zachvátili plamene vlievajúcich sa rozbúrených hormónov, ktoré dosiahli už každučký kúsok jeho tela. Momentálne nebolo kútika, bunky, nervu, ktorými by po nej netúžil.

„Prejdi si dlaňou od pliec naprieč celým trupom,“ trhalo jej viečkami, keď si vedela až príliš živo predstaviť s akým pôžitkom ten úkon vedel vykonávať. Posmešne sa zazubil. S radosťou vykonal.

„Prejdi si ukazovákom po spodnej pere a zahryzni si do nej,“ pokračoval.

„Heeej! To sa nepočíta!“ zaprotestovala. „To sú dva príkazy naraz!“

Patrick znechutene prevrátil očami. A toto sa mu deje kvôli jeho hnusnej nedočkavosti.

„V tom prípade len to prvé,“ odvetil nedobrovoľne.

„Hmmm,“ zapriadla, keď jej dlane po splnení príkazu padli mimovoľne znovu do lona. „To hocičo, čo máš stále na sebe, sa mi ani takto na drát nepáči. Mal by si s tým niečo urobiť,“ provokovala ho. V mysli ďakoval za zamknuté dvere.

„Chceš, aby mi nachladli vajcia?!“ namietal voči jej požiadavke, keď sa príliš nechala uniesť svojou predstavivosťou. V nej bola už dávno za predohrou. Patrickova poznámka ju ale hneď uzemnila. Vybuchla do smiechu.

„Sky Millerová, vyzval som ťa snáď, aby si sa smela zasmiať?“ pražil ju pohľadom aj tónom hlasu. „Sama si to vymyslela. Zabudla si, že teraz každý tvoj počin závisí len odo mňa?“

„Spomínala som snáď ja, že sú námietky akceptované?“ oponovala mu. 

„Žijeme v demokratickom štáte.“

„Fajn,“ prevrátila tentoraz očami ona. „Zalez pod deku.“

„Ty pod perinu.“

„Teraz zvyšky dole. Už ti nachladne tak maximálne ego.“

„Ty sa zatiaľ hlaď. Na stehnách, prsiach, všade. Chcem, aby si ma cítila úplne všade.“ Ako keby tomu už hodnú chvíľku nebolo, pomyslela si, no pristúpila na jeho požiadavku. 

„Máš tam niekde pri sebe môj štvorlístok?“

„To bola otázka alebo príkaz?“

„Otázka, poleno,“ odsekla nedočkavo, ako keby to nebolo nad slnko jasné. 

„Mám, mám,“ zazubil sa. „Samozrejme, že mám. V košeli.“

„Dobre,“ uspokojila ju jeho odpoveď. Bola len zvedavá.

„Tak či onak, vyčerpala si tým svoj priestor, takže som na rade. Polož si mobil vedľa seba.“

„Dobrý nápad.“

Obaja pustili mobily z rúk. Šepot toho druhého naplnil miestnosť, v ktorej sa každý z nich nachádzal. 

„Počuješ ma?“ ubezpečoval sa. Sky šomravo prikývla. Chvíľku premýšľala, aký vrtoch ju napadne tento krát. Táto hra sa jej páčila a to sa len rozbiehali.

„Ups,“ ošívala sa nevinne. „Úplne som zabudla podotknúť, aby si zastrel žalúzie.“

„Myslel som dopredu, bejby,“ prikývol. Ten pôžitok z toho, že bol o krok pred ňou, si užíval.

„Zopakuj to,“ zahryzla si mimovoľne do pery, pretože začínala čoraz viac milovať, keď ju tak oslovoval. Možno to bolo tým, že bol jediný. Dodávalo jej to pocit výnimočnosti, ktorý jej právom patril.

Prepadla sa doslova z neba do jeho každodennej rutiny, aby zastala prázdne miesto po boku v jeho živote. Dala mu pocítiť, aké to je mať strach o milovanú osobu. Musel ju v živote toľko krát stratiť, aby konečne našiel jej sladké pery a pôvabný úsmev, ktorým ho častovala po každom zápase a bolo jedno, ako dopadol. 

„Bejby,“ stisol pery hlboko do seba, aby hlásky toho hravého slovíčka vyleteli vzduchom a signálom z všemožných satelitov lahodne až do jej uší. Tá hŕstka hlások ju prehriala celú pocitom absolútnej spokojnosti. 

„Ohh,“ zastonala mimovoľne. Dostávali ju na ňom také maličkosti. 

„Prezraďte mi, slečna?“ zahrával sa s jej ušným bubienkom. Také on rád. „Ako veľmi ma teraz túžite mať pri sebe?“

„Myslel si v sebe?“ roztvorila oči po hodnej chvíli. 

„Nepredbiehaj,“ tíšil ju. „Pýtal som sa ako prvý.“

„Neskutočne,“ pokrútila trucovito hlavou. Ak to pôjde takto ďalej, upadne do depresie.

„Povedz mi, ty, Patrick Kane, ako veľmi sa ti zatiaľ páči moja hra?“ 

„Neskutočne,“ odpovedal rovnako. 

Bola to číra pravda. Mohli by takéto hry hrávať spolu aj doma, no pravdepodobne by ho zožrala nedočkavosť skôr, než by sa dostali k príkazu číslo tri. Jednoducho by si vzal, čo mu patrilo. 

Ona.

Jej krása. Vnútorná či fyzická. 

Pohľad jej oddaných očí. 

Jej horúce bozky napuchnutých pier po pár kusnutí z jeho strany v zápale chvíle. 

Zadrhávajúce sa slová, keď jej bral kyslík z pier a on sa zakaždým čoraz viac zamilovával do svojho mena, keď ho vyslovovala ona. 

„Potom by ti nemuselo robiť problém prezradiť mi, ako veľmi sa to páči tvojim hormónom,“ usmiala sa. Sama pre seba sa zachichotala, pretože si bola istá, že pochopil, kam tým mierila.

Prvý krát na vlastnej koži mohol ucítiť, ako na neho Skyine slová zle vplývali. Ak by, znovu, nebol zamknutý, očividne by mostík pod perinou len ťažko vysvetľoval, aby sa vyhol trapasu. 

„Prisámbohu, že vážne nechápem, kde sa to vo mne berie,“ doberal si ju. 

Nedočkavo, spokojná, potichu zamrnčala. Patrick sa zachechtal. Najradšej by bol tam pri nej. Šteklil ju na vnútornej strane stehien. Bozkával každý drobný chĺpok na jej tele, znamienko či obrysy jej tetovania. Bruškami prstov by krúžil po matných strácajúcich sa stopách po drobných škrabancoch z kŕmenia zvierat. 

Keď sa po šatni rozletelo, že sa Sky dala na doštudovanie zoológie, ako prvotne na strednej aj plánovala, dopyt po jej maličkosti sa ešte zdvojnásobil. Nehovoriac o tom, ako si Madelyn zakladala na Skyinej prítomnosti, vždy, keď to šlo. Odvtedy, ako im pri návšteve ZOO zakývala z opačnej strany plexiskla pri zvieratách, sa vyšplhala v rebríčku obľúbenosti v ich partii u malých detí na absolútny vrchol. 

Často si z Patricka strieľala, že by ju nemal prísť radšej nikdy pozrieť, lebo by sa obávala, že si ho tam nechajú a splynul by s davom zvierat. Bolo to ale pre neho priveľmi ťažká úloha, pretože si bol absolútne istý, že jej to so zvieratami pristalo. Nebral si teda jej žartíky príliš k srdcu. Prioritou bolo, aby si aj Sky konečne splnila sny a súčasne, aby jej mama dokázala znovu s kľudom zaspávať s pocitom, že jej dieťaťu žiadny pád do mora nehrozí. Od Skyinej vynútenej hospitalizácií jej mamu ani jej partnera nevidel. 

„Akej farby bielizeň máš na sebe?“ navlhčil si pery opätovne jazykom, keď si ním po nich nedočkavo prešiel. 

„Modrá.“

„Hmm, tú môžem.“

„Vkĺzni si rukou pod prikrývku, Kane,“ privrela usmievavo opätovne oči. Celá pre neho horela. 

„Krúž si bruškami prstov po leme nohavičiek, Millerová,“ prihováral sa jej každou sekundou naliehavejšie.

„Dotkni sa.“

„Povedz mi, ako veľmi si vlhká, bejby.“

„Na nevydržanie,“ zaskučala roztraseným hlasom, lebo sa jej naťahovanie, na ktoré sama stavila, vypomstilo. Patrick hral rovnakými kartami. Rovnako ale ani on už nedokázal vydržať. Mali ale pravidlá. Nehodlal ich porušiť. 

„Nižšie,“ nadýchla sa. Frustrovane sa voľnou dlaňou chytila za hlavu. 

„Teraz mi povedz, pre koho si taká vlhká?“ zahrával sa s ňou. Na protest kapitulačne znovu zaskučala ako ranené mláďa. 

„Pre teba,“ zakusla si zúfalo do pery plnou silou, až po chvíľke na špičke jazyka pocítila chuť krvi. Nestarala sa. 

„Prosím,“ vyskratovala jej myseľ. Namiesto príkazu z nej vyšla len zúfalá prosba. Bral to ako signál, že išiel na ňu správne. Deštruktívne. Presne, ako chcel. 

„Vieš, že mám aj meno,“ odvetil provokačne.

„Oh,“ vydýchla uvoľnene zhlboka, keď zo seba zhodila všetko to napätie, ktoré sa v nej neustále hromadilo. „Áno. Pre teba, Patrick.“

„Dobre,“ zazubil sa, „Sky," pokračoval. 

"Hm?"

"Chcem, aby si začala krúžiť bruškami prstov a urobila to pre mňa.“ Nič, čo by bolo priveľmi ťažké. Mala ale nutkanie dorovnať skóre.

„Pat..,“ oslovila ho po pár sekundách. „Urob sa pre mňa. Pekne prosím,“ zamrmlala sústredene. Na chvíľku zatajil dych. Nenechal sa dva krát prosiť. Konečne. Na toto čakal celý večer.

„A vkĺzla svojimi šikovnými prstíkmi presne tam, kde patria,“ pokračoval vo svojich príkazoch. Odovzdane poslúchla. 

„Hlbšie,“ ozval sa znovu, keď na druhej strane stále panovalo ticho. „Ešte hlbšie...“

„Panebože, Patrick, ty si ozaj fakt nedával na biole pozor ani pri rozmnožovacej sústave,“ odsekla podráždene, no len z toho, ako jej nálada gradovala. On sa len uškrnul, pretože, ak by bol pri nej, určite by tento problém nemali. 

„Predstavuj si, že som tam s tebou,“ mumlala. Potrebovala vedieť, že v tom nie je sama.

„Samozrejme,“ ubezpečil ju. Aj keď vlastná dlaň bola prvá pomoc, bolo to oveľa menšia zábava, ako keby boli spolu. Pri sebe. V sebe. A nie od seba.

„Moje meno. Povedz ho,“ naliehal na ňu, keď pocítil, ako sa tempo jej dýchania pomaly menilo v jeho prospech. 

„P-Patrick,“ hlesla. Okamžite mu vyskočila husia koža. Miloval to. Miloval, miloval. Miloval ju.

„Oh,“ nabral znovu kyslík do pľúc. „Zopakuj to.“

„Ale choď do pekla!“ zručala po ňom nervózne, lebo už začínala mať problém so sebakontrolou.

Čím dlhšie ju nútil utíšiť svoje vlastné túžby, tým viac sa prepadala do stavu, kedy by najradšej po ňom skočila. No nemohla. Bol tak ďaleko. Zaskučala. Už aby bol naspäť z toho prekliateho tripu, mohla mu vyskočiť do náruče ešte vo dverách bytu, láskať ho perami na krku, obmotať si nohy okolo jeho pásu a on by si ju poľahky mohol odniesť hocikam. 

Boli tím. Za každých okolností, hocikde, v hocijakej sračke, no stále spolu. Veď aj teraz...

„Si úžasná.“ Z hrdla sa mu vydralo jemné povzdychnutie, lebo mal pocit, že mu čo chvíľu v dlani exploduje nálož. Po prvý krát hlasnejšie zavzdychala. Zaliala ho vlna studeného potu. 

„Pat,“ zaskučala, keď si tvár položila na vankúš, po ktorý sa rýchlo načiahla. Drobné motýliky ju hriali po celom tele. 

„Ja-“ zadrhla sa jej celá veta v hrdle. Hlavu zaklonila dozadu. Opätovne privrela oči, aby znovu nadobudla pocit, že je Patrick pri nej a netrčí v tomto obrovskom byte, v ešte väčšom Chicagu sama a zajtra ráno sa zobudí v posteli zase bez neho.

„Patrick,“ zaťala päsť, keď cítila, že sa blíži jej veľkolepý koniec. Mimovoľne mrnčala prosebne meno, keď jej šepkal všetko, čo by urobil, ak by bol teraz pri nej. 

„Pat-,“ habkala. Dlane sa jej triasli. „Ja. Už-“

„Ešte nie, vydrž ešte,“ prehováral ju.

„Och, Patrick,“ vzdychla si. Pomaly nevedela, čo so sebou. Ako sa pohmýriť, čoho sa chytiť, čo urobiť, aby svoje telo aspoň sčasti dostala opätovne pod kontrolu. „Milujem to,“ chytila sa nakoniec za čelo a opätovne zamrnčala. Nechýbalo veľa.

„Ja tiež, bejb,“ hlesol. Až ho strhlo, keď začul decentné klopanie na dvere do izby. Zahrešil. 

„Och, milujem ťa.“

„Ummm, aj ja teba,“ potiahla znovu nosom. Naposledy zaklonila hlavu. Privrela oči. 

„Čo sa deje?“ premáhala sa k súvislej vete, keď klopanie naberalo na intenzite. Nedalo sa prepočuť to. 

„Shahp,“ zahuhlal Patrick nezrozumiteľne. Po chvíľke sa prevalil bezmocne na bok. Vydýchol. S lišiackym úsmevom načúval, ako sa Sky tiež pár krát rýchlo za sebou nadýchla a potom mu bubienky prerezal hlasný vzdych jeho mena. Neveril, že si to práve spolu vážne rozdali cez telefón.

„Sopliak, otvor!“ zabúchal Sharp znovu na dvere, no Patrick vôbec nebol v stave, kedy by ho trápilo, že jeho spolubývajúci nervózne prešľapuje na chodbe a nemôže sa dostať do vlastnej izby. Kľúče si zabudol dnu. Našťastie.

„Si tam?“ ozvala sa po chvíľku Sky. Úplne si vedel predstaviť, ako leží na posteli, prevalená na bruchu a nohami sa hravo pohráva vo vzduchu. Na perách má spokojný, hravý úsmev. 

„Jasné, že som,“ usmial sa. Rýchlo vyskočil spod prikrývky a siahol po oblečení. 

„To bolo dokonalé,“ obmotala si prameň vlasov okolo prsta. Jemne sa zachichotala. 

„Ty si bola dokonalá, ako vždy,“ prehodil pokojne. „Na toto by som si vedel zvyknúť.“

„Hohoho,“ stopla ho. „Myslím, že ale Patrick by sa na to nezvykol,“ žmurkla hravo, aj keď to on nemohol vidieť.

„To je tiež pravda, chudák, už trieska na dvere,“ zasmial sa Patrick. 

„Čože?“ zasmiala sa Sky. „Patrick, pusť ho dnu! Šibe ti?“

„Aby ma takto videl? Určite by mi uveril, že som počítal znudene ovečky na oblohe,“ oponoval jej. 

„Kane!“ ozvalo sa spoza dverí ako na zavolanie. Menovaný stočil k dverám zrak.

„POČKAJ!“ zreval až Sky musela odskočiť od mobilu. 

„Choď. Mu. Okamžite. Otvoriť,“ kárala ho, no pritom sa usmievala popod nos. Celé to bolo úplne absurdné, veď ešte len pred pár minútami oddychovala v spánku. 

„Tak dobre,“ zamľaskal porazenecky. „A ďakujem,“ zazubil sa. „Za krásny večer.“

„Ľúbim ťa, Patrick,“ vzdychla si. „Dávaj na seba pozor.“

„Samozrejme, veď aj ja teba,“ ubezpečoval ju. „Vidíme sa. Bozkávame sa. Obchytkávame sa. Spi sladko.“

Posledné, čo začul v repráku bol Skyin pobavený smiech. On musel byť vždy extra. 

Tak teda dnes na kvetnú nedeľu takto!