The Fox Affair II.

Október 1/2

Prsty mu v dvojsekundových intervaloch pravidelne dopadali na sklenenú plochu pultu už dobrú polhodinu. Po pätnástich minútach sa k prstom pridala dokonca aj pravá noha a koleno mu tak poskakovalo len pár centimetrov od okraja obrúseného skla. Keby bol vysoký ako jeho kapitán z bývalého klubu, buď by mal na kolene už odreninu alebo by preplácal podniku prasknutý bar.

„Prestaň s tým už,“ ohriakol ho Jamie bez toho, aby na neho čo i len pozrel. „Lezieš mi tým na nervy.“ Tylerovou odpoveďou bola len grimasa hodná šesťročného chlapca.

„Príde, musí prísť,“ hundral viac sám pre seba ako pre svojho kamaráta.

„A čo ak nie? Nie každá babenka v tomto meste má zapotreby vymetať bary každý piatok,“ filozofoval ďalej Jamie, nespúšťajúc zrak z bubliniek, ktoré v pohári vytváral slamkou.

„Drž hubu,“ zahundral Tyler.

„Cítim sa ako James Bond. Ako na tajnej misii a my čakáme na nejakú spojku o našej ďalšej úlohe.“

Tyler odvrátil zrak od masy pred sebou a s udiveným výrazom pozrel vedľa seba. „Naozaj piješ len minerálku?“ uisťoval sa.

„Sedíme tu už takmer hodinu s kapucňami na hlavách, len aby nás niekto nespoznal. Je to divné byť v bare v piatok večer, nepiť a ani sa nezabávať,“ konštatoval stroho.

„Tak sa zaoberaj technikou na zajtrajší zápas, alebo čo, keď sa tak veľmi nudíš,“ dudral si svoje. Pravdou bolo, že dochádzala trpezlivosť už aj jemu. Chytal sa poslednej slamky nádeje a musel priznať, že Benn nebol ďaleko od toho, keď tvrdil, že byť v bare v piatok večer bez priazne slečien obtočených okolo ich krkov, bolo nanajvýš udivujúce a nudné. Minimálne v Tylerovom prípade. Avšak jeho tvrdohlavosť ho prinútila Jamieho vytiahnúť dá sa povedať z postele a prinútiť ho ísť s ním. Do rovnakého podniku ako pred dvoma týždňami. Do podniku, kde ju videl naposledy. Dúfal, ba priam sa až modlil, aby sa tu znova ukázala. Nechápal čo sa s ním dialo, nikdy predtým niečo takéto kvôli žene nerobil. A možno práve preto bol taký nervózny. Možno práve preto sa bál, že sa neobjaví a on neodhalí príčinu toho, prečo ju nevedel dostať z mysle.

Zamával na čašníka, ktorý mu bez slova takmer okamžite doniesol ďalší pohár piva, keďže nič silnejšie, čo by mu zabralo na nervy si kvôli zajtrajšiemu duelu proti Nashvillu nemohol dovoliť, a znova sa otočil tvárou k parketu. Rozhliadal sa pomedzi ľudí, snažil sa rozpoznať tváre.

No nevidel nikoho. Pretrel si rukou oči a nahnevane povzdychol. Ak nepríde do desiatich minút, prizná, že to bolo úplne zbytočné a absolvuje cestu domov plnú posmeškov od svojho kapitána. Narátal do troch a znova otvoril oči. A víťazoslávny úškrnok sa mu usadil na tvári. Nechal pivo pivom, Jamieho Jamiemim a vyrazil v ústrety príležitosti.

„Heeeej,“ zatiahol dosť hlasne, aby upútal slečninu pozornosť.

„Ty si mi akýsi povedomí,“ skonštatovala brunetka, keď si ho premerala od hlavy po päty.

„Tomu verím,“ žiarivo sa usmial. „Mal by som na teba jednu otázočku. Teda skôr jeden problém, s ktorým, verím, že by si mi vedela pomôcť,“ ruky si osadil hlboko do čiernych riflí a mierne v rozpakoch na ňu hľadel.

„Ak ma pozveš na drink, čokoľvek krásavec,“ nezaváhala a v momente sa otočila k baru.

„Takže, spusť,“ vyzvala ho, keď sedela na vysokej barovej stoličke a medzi pery priam až vulgárnym gestom vsala slamku zo svojho mojita.

„Eh, no,“ poškrabal sa na šiji, nevediac kde presne začať. Cítil sa ako nejaký bažant, ktorý prvýkrát nadviazal akýkoľvek kontakt so ženou v podniku. Ako malé ufňukané decko. „Blondínka s tými najjasnejšími modrými očami, aké som kedy videl, čo tu bola pred dvomi týždňami s tebou...“

„Áno...?“ široko sa usmiala. Veľmi dobre vedela, čo od nej Tyler bude chcieť už od okamihu, ako za ňou prišiel. Ale vyžívala sa v jeho neistote a nečakanej neohrabanosti. Keby mala o niekoľko pohárov alkoholu v sebe viac, vystrelila by si z neho. No bola ešte dostatočne triezva na to, aby sa nenechala unášať hormónmi.

„No, vedela by si mi na ňu dať číslo?“ navrhol s úsmevom.

Videl ako sa zhlboka nadýchla a položila pohár naspäť na sklenený bar. „Nie,“ bola jej jednoduchá odpoveď.

„Ale no taaaak...-“ zatiahol, keď sa spamätal z mierneho šoku. Ešte mu žiadna žena nikdy nepovedala nie.

„Maggie,“ doplnila za neho.

„Ale no tak, Maggie. Prosím,“ vytiahol svoj najšarmantnejší úsmev aký mal v repertoári. „Bol by som ti veľmi, ale veľmi vďačný.“

„Nemusíš tu na mňa skúšať tieto tvoje praktiky, z ktorých ti ženy samé sťahujú nohavičky,“ rozhodila rukami. „Povedala som, že ti nedám jej číslo. Ale poviem ti, kde ju nájdeš,“ upresnila s lišiackym výrazom. A Tylerovi sa prvýkrát v živote rozbúšilo srdce. Kvôli žene. 

***

„Prepáčte,“ začul. Otočil sa a vo dverách, ktorými pred pár sekundami sám vošiel, zbadal stáť prsnatú postaršiu pani. Zo srdca mu spadol obrovský balvan. Hoci sa snažil orientovať podľa tabuliek na dverách, pripadal si ako Minotaurus uväznený v labyrinte. „Pokiaľ nie ste študent, nemáte tu čo robiť,“ blížila sa k nemu s namorsúreným výrazom. Prísny výraz na jej tvári podkopal Tylerovi sebadôveru. Uvedomil si, že má len jednu šancu na to, aby spravil dobrý prvý dojem. Inak mal pocit, že poletí odtiaľ ako raketa. Raketa nakopaná do zadku.

„Eh, ospravedlňujem sa, ale hľadám niekoho.“

„A smiem vedieť koho?“ pozrela na neho nedôverčivo a Tylerovi neušlo, ako sa jej zrak párkrát zastavil na jeho potetovaných rukách. Pravdepodobne ho považovala za nejakého grázla, ktorý si prišiel násilím odtiahnuť svoju nežnú polovičku a zamknúť ju nanovo vo svojom prívese odstavenom na okrajovej časti Dallasu.

„Alison Dante,“ povedal  opatrne. Viac nevedel. Keď pred dvoma dňami vypočúval Maggie, viac mu nepovedala. Iba meno a názov univerzity. A tak tu teraz stál bez akéhokoľvek poňatia o tom, či žena zazerajúca po jeho osobe vôbec jeho modrookú líšku  poznala.

„Vy hľadáte Alison?“

Takmer pustil do gatí od radosti. Očividne mal viac šťastia ako rozumu, berúc na ohľad fakt, že blúdil po kampuse už hodinu.

„Áno,“ odvetil a usmial sa.

„Nevedela som, že bude mať návštevu,“ zamrmlala a znova si ho premerala od hlavy po päty.

„Nemohla, pretože o nej ani nevie,“ úsmev ešte o niečo rozšíril. Mal pocit, že jeho výprava je na dobrej ceste a vedel, že úsmev zaberie. Vždy a všade, na ženy v hocakom veku.

„Och takže prekvapenie,“ nadvihla jedno nakreslené čierne obočie, ktoré prílišne kontrastovalo s jej chemlónovými vlasmi a rezkým krokom sa k nemu priblížila. „Máte však smolu, momentálne má prednášku,“ prešla okolo neho bez akéhokoľvek záujmu ďalej pokračovať v rozhovore.

„Prednášku?“ skrčil obočie, dúfajúc, že jeho výraz podčiarknutý zmäteným tónom jej napovie, že netuší čo to celkom pre jeho osobu značí.

„Prednášku,“ prikývla a ešte na neho pozrela ponad plece. „V posluchárni č.39.“

Nestihol jej ani poďakovať, keď sa za ňou zabuchli dvere na jej kabinete. Takmer sa rozbehol. Ale len takmer.

Po ďalšom niekoľko minútovom blúdení chodbami chemického ústavu konečne našiel biele dvojkrídlové dvere, spoza ktorých sa síce ozývalo iba hrobové ticho, no bola to zelená tabuľka uprostred pravého krídla, ktorá mu napovedala, že sa ocitol správne a jeho nádej ešte nie je stratená. A až keď siahol po kľučke si uvedomil, že koná ako hlupák.  Bez rozumu, bez plánu. Nevedel si ani len predstaviť, čo ho môže čakať za dverami, no už bolo neskoro na to, aby sa zarazil a premýšľal. Preto vošiel čo najtichšie do miestnosti a keďže Tyler bol presne ten typ, čo má viac šťastia ako rozumu, jeho prítomnosť si akoby nikto nevšimol. Napriek tomu však sklonil hlavu a šiltovku si napravil čo najviac do tváre, rozhliadajúc sa po nejakom voľnom mieste, kde by si mohol sadnúť a domyslieť svoj nepremyslený plán.

„...pyruvát môže ďalej vstupovať do Coriho cyklu, ktorý prebieha ako vo svale, tak aj v pečeni. Po dodaní dvoch molekúl NAD+ sa mení na laktát a ten ďalej na glukózu. Táto molekula glukózy ostáva v pečeni ako zásobný sacharid. Pri hladovaní organizmu dlhšom ako 12 hodín sa molekula glukózy uvoľní z pečene, prostredníctvom krvného obehu je dopravená do svalu, kde je spotrebovaná ako zdroj energie pri námahe. Nakoľko ide o súčasť procesu glukoneogenézy, glukóza sa rozštiepi na laktát, uvoľní sa znova NAD+ ako forma energie, laktát sa taktiež rozštiepi, vzniká pyruvát a ten sa spotrebúva v ďalších biochemických procesoch pri svalovej práci.“

Tyler zodvihol hlavu.

Myslel si, že ju bude musieť hľadať v dave. Myslel si, bude musieť rozdať ešte veľa širokých úsmevov, aby sa k nej dostal. Nikdy by mu však nebolo napadlo, že ju bude mať priamo pod nosom. Jej hlas sa niesol posluchárňou a hoci Tyler sedel na jej samom konci, počul ju viac než jasne. Alison stála pred interaktívnou tabuľou, ležérne sa opierajúc o katedru a červeným laserovým svetielkom ukazujúc na cyklické vzorce na stene pred sebou. Svetlé vlasy mala zopnuté vo vysokom chvoste a oblečená bola celá v bielom. Zimomriavky mu naskákali na celom tele a on z nej nedokázal spustiť zrak. Tak ako po prvý krát, aj teraz mu mysľou prebehla len jedna jediná myšlienka. To je ale líška.

Alison si stiahla gumičku z vlasov a nechala ich padnúť do tváre. Hlava ju mierne pobolievala nielen z trojhodinovej prednášky, počas ktorej jej totálne vyschlo v ústach a ona mala chuť si tresnúť hlavu o stenu z toho, že si zase zabudla so sebou vziať čaj, ale aj práve zo silného copu. Poslucháreň opustila medzi prvými, vedela totiž, že aj keby jej študenti niečomu nerozumeli, ku konzultácii by sa určite neodhodlali. Ignorovala skupinky na chodbe, ignorovala hluk šíriaci sa jej pracoviskom. Potrebovala už vypadnúť a tak dúfala, že docentka a zároveň jej nadriadená ju už nezavalí žiadnou prácou. S malou dušičkou preto odomykala dvere na ich spoločnom kabinete, dúfajúc vo svoj čo najrýchlejší odchod.

„Alison,“ započula docentkin rázny hlas skôr, ako stihla vôbec za sebou zatvoriť bielu bariéru od zvyšku sveta.

„Áno?“ ozvala sa tichým hláskom, okamžite sa naťahujúc po pohári s čajom, ktorý našla presne tam, kde ho pred prednáškou nechala.

„Už ste skončili?“ opýtala sa, no skôr ako sa stihla Alison čo i len nadýchnuť, docentka pokračovala. „Prešli ste s nimi celý proces glukoneogenézy?“

„Áno,“ prikývla. „Upozornila som ich aj na Coriho cyklus, tak snáď to zaregistrovali,“ dodala s miernym úsmevom, ktorému by asi ani ona sama neverila.

„To sa uvidí.“ Docentka si ju premeriavala svojim orlím pohľadom, ktorému nikdy nič neušlo. „Mali ste tu návštevu,“ dodala nakoniec.

Alison ostala zarazená. Nevedela si predstaviť, kto ju tu mohol hľadať. „Ja?“ opýtala sa pre istotu.

„Áno,“ odvrkla jej nadriadená. „A potom vám prišlo toto,“ bradou kývla k Alisoninmu stolu. Doteraz jej ani nenapadlo pozrieť sa na svoj kútik pracovného priestoru a tak ostala úplne ohromená. Na smäd, bolesť hlavy, či skorší odchod z práce úplne zabudla. Pristúpila k obrovskej kytici rôznofarebných tulipánov a notebook spolu s poznámkami položila niekam do priestoru. Drobnou časťou mysle, ktorá nebola ohúrená krásou v podobe kvetov, jej prebehla obava, aby notebook neskončil na podlahe. No i tento sekundový záblesk obavy bol nadobro zažehnaný.

„Tie sú pre mňa?“ opýtala sa neveriacky.

„No na lístku je napísané Alison Dante, nie moje meno,“ zahundrala osoba za ňou. Ali sa načiahla po bielej kartičke skrytej za ružovými lupeňmi a s očakávaním do nej nahliadla.

Piatok, 9:00 pm, Vnyl.

Budem na teba čakať, Líška.

T.S.

„Ako... ako vyzerala tá moja návšteva, prosím vás?“  Bielu kartičku s vygravírovaným písmom tuho zvierala medzi prstami, keď sa obrátila k nadriadenej. Len sa potrebovala uistiť. Nič viac.

„Potetovaný mladý chlapčisko. Vyzeral, že v priestoroch univerzity je prvý krát v živote,“ neodolala štipľavej poznámke na Tylerov zúfalý výraz.

„O tom nepochybujem,“ šepla Alison, keď sa jej na tvári rozhostil široký úsmev.