Forever young 23.

1. Chcem sa ospravedlniť za to, že som včera nič nepridala. Aj dnešná časť nebude nejako extra zaujímavá. Ale nebojte sa o pár dní sa to zmení. Chystám jednu menšiu "drámu" a toto sú len také "omáčky" okolo toho :P
2. Dúfam, že budete pozerať Brit Awards a držať našim chlapcom palce! :-*
3. ĎAKUJEM za krásnych 16000 návštev...:-*

                                                           O týždeň neskôr

Nervózne poklepkávala nohou a čakala na autobus, ktorý ju mal doviezť až na letisko. Tam sa mala stretnúť s Niallom, s ktorým mala nastúpiť do lietadla smer Írsko. Čakal ju hodinový let a hodinová cesta autom, no ona už teraz bola nervózna a vystresovaná. Stále dookola si opakovala, že sa nemusí báť, musí byť len sama sebou a ostatné už pôjde samo. No to vôbec nepomáhalo.

Nepomáhal jej ani dotyk Niallovych pier, jeho dlane, keď sedeli vedľa seba v lietadle.

„Vick, no tak, pokoj. Nebude to až také zlé, uvidíš,“ šepkal jej dookola.

„Možno to nebude až také zlé, ale rozhodne to bude zlé. Proste toto som ja, stresujem aj vtedy, keď nemusím. A chcem sa ti dopredu ospravedlniť.“

„Za čo?“ nechápavo na ňu hľadel.

„Za to čo poviem, možno urobím,“ vysvetlila mu.

„Stále nechápem.“

„Keď som v strese začnem koktať, robiť urýchlené závery, odpovedať na jednoduché otázky nesprávne. Tak sa dopredu ospravedlňujem, keď pred tvojou rodinou poviem alebo urobím nejakú totálnu sprostosť.“

„Neboj sa. Budem stále s tebou, nedovolím aby si spravila žiadnu hlúposť. A ako som už povedal, nemáš dôvod byť v strese,“ usmial sa a jemne jej prešiel prstami po líci. Nesmelo sa pousmiala a radšej sa pozrela von okienkom. Hľadela na zelenú krajinu pod sebou a snažila sa nevnímať myšlienku, že o pár hodín spozná Niallovu rodinu.

V tichosti sa viezli malým mestečkom. Sedeli v taxíku, mlčali a obaja sa dívali von oknom. Vickyn stres pominul a ani nevedela prečo. Možno to bolo tým, že ju Niall stále upokojval a držal za ruku, možno tým, že zistila, že sa predsa len nemá čoho báť.

„Na križovatke doprava,“ začula ako sa Niall prihovoril šoférovi taxíka. „O chvíľu sme tam,“ ozval sa tentoraz k nej. Pousmiala sa a zahľadela sa opäť von oknom. Pred jej očami sa mihali domy v radovej zástavbe s malými záhradkami pred domom a pristavenými autami rôznych značiek. Rozkvitnuté stromy zaberali každú voľnú zelenú plochu okolo masívnych tehlových budov. Prichádzala jar, pomyslela si a pousmiala sa. Kým sa viezli mestečkom, stihla si všimnúť, že Mullingar jej veľmi pripomínal jej rodný domov. Základná a stredná škola, obchody, park a obyvatelia stále s úsmevom na tvári. Spomínala na svoj starý domov, na jeho obyvateľov, ktorí sa poznali všetci navzájom, no zároveň na seba pri každej príležitosti hádzali tú najväčšiu špinu. Malú ochutnávku takýchto susedských vzťahov zažila aj ona. Ľudia z jej starej ulice odsudzovali jej rodinu pretože vraj “utiekli“ po smrti jej otca do Anglicka.

Zo spomienok ju vytrhlo zastavenie auta a taxikárova poznámka o sume za jazdu. V tichosti vystúpila a počkala kým Niall vybral z kufra auta ich veci. Stála na chodníku vedúcemu k vchodovým dverám domu tehlovej farby. Biele vchodové dvere, biela brána a pristavené biele terénne auto. Pravdepodobne to, ktoré Niall kúpil svojej mamke za peniaze, ktoré zarobil. Niall k nej pristúpil, s úsmevom sa na ňu pozrel a povzbudzujúco jej stisol ruku.

„Tak poď,“ zašepkal a vykročil. Neochotne ho nasledovala a cítila ako jej stúpa červeň do tváre. Otvoril dvere, počkal kým Vicky vošla a zakričal na celý dom : „Mum I’m HOME!“ a spustil radostný smiech. Vicky sa aj napriek nervozite, ktorá ju opäť zužovala, zasmiala. Zatvorila za sebou dvere a otočila sa do chodby. Bola to úzka, no dlhá miestnosť, ktorú na pravej strane lemoval nábytok a na ľavej zarámované fotografie. Prechádzala okolo bielej steny a skúmala fotografie. Na väčšine z nich sa objavoval Niall alebo jeho brat Greg. No niektoré boli skôr umeleckého typu. Príroda, zvieratá, ľudia.

„Niekto z vašej rodiny fotí?“ opýtala sa a hľadela na obrázok, ktorý ju zaujal najviac. Oxford Street vo svojej plnej kráse s nočnou oblohou.

„Otec fotil. Bola to jeho vášeň,“ zašepkal a Vicky si až vtedy všimla, že stojí priamo za ňou. Chcela odpovedať, no nestihla, pretože z priechodu, ktorý bol na konci miestnosti a zjavne viedol do obývačky, sa vyrútil psík s čiernymi fľakmi na svojom bielom kožúšku.

„Jackie!“ nadšene zvolal Niall a kľakol si k fenke, ktorá absolútne ignorovala návštevníčku ich domu a všetku svoju pozornosť venovala svojmu pánovi. „Tak veľmi si mi chýbala, dievča moje,“ oznámil maznajúc sa s ňou.

„A ja som ti nechýbala?“ ozval sa jemný ženský hlas z obývačky. Vickyne srdce poskočilo a okamžite sa rozbehlo na plné otáčky^*. Otočila sa a zbadala menšiu postavu, ktorá sa k nim blížila. Keď vošla do svetla chodby, bola to Niallova mama. Tmavofialové šaty so sivým svetríkom a príjemný úsmev na tvári.

„Vieš, že hej,“ zasmial sa jej syn, dal jej pusu na obe líca a objal ju. „Mami, chcem ti niekoho predstaviť,“ zašepkal, keď sa od nej odtiahol. Vicky sa cítila, akoby práve dostala horúčku. Červené líca, spotené dlane a lomcovala ňou triaška. „Mami, toto je Vicky. Dievča, ktoré si ma získalo len jedným úsmevom. Vicky, moja mama,“ predstavil ich.

„Rada vás spoznávam pani Horanová,“ zakoktala sa a mala pocit, že červené mala ešte aj korienky vlasov.

„Potešenie je aj na mojej strane,“ pousmiala sa a pobozkala ju na obe červené líca. „Takže čo keby si našej návšteve poukazoval dom? Choďte sa vybaliť kým príde Greg a babka. A hlavne kým dovarím večeru. Zase mi nejde ten sporák!“ sťažovala sa a otočila sa naspäť do obývačky. Niall zobral ich kufre, pokývol hlavou na Vicky, aby ho nasledovala a vyrazil za mamou.

„Prečo si už konečne nekúpiš nový? Veď tento máme odkedy sa pamätám. Je jasné, že jeho životnosť nebude trvať ešte ďalších dvadsať rokov,“ zasmial sa.

„Neboj sa, už som si objednala nový,“ vysvetlila synovi a zaviedla ich do kuchyne. Bola to typická anglická kuchyňa. Biely nábytok, sporák, chladnička veľké okno, z ktorého bol výhľad do rozľahlej záhrady.

„Inak kde je babka?“ nechápavo hľadel na svoju mamu.

„Je štvrtok zlato. Pani Emily a jej štvrtkový čaj,“ vysvetlila. Niall chápavo prikývol a otočil sa k Vicky.

„Poď, ukážem ti moju izbu,“ usmial sa, chytil ju za ruku a ťahal k schodom, ktoré boli v obývačke. Vybehli po schodoch na poschodie a Niall sa vrútil do prvých dverí, ktoré sa nachádzali sa dlhej chodbe, podobnej ako tej dole.

„Tak toto je moje kráľovstvo,“ hrdo vyhlásil a ukázal na svoju izbu.

 ospravedlňujem sa za tento úžasný výraz, ale nič iné ma nenapadlo = otáčky^*