Forever young 24.

 

1. VYHRALI! Moji najúžasnejší chlapci to dokázali! Som neskutočne hrdá na nich, naozaj si to zaslúžili. Kto nepozeral, má čo ľutovať ;)

 

A tu máte ďalšiu časť :) Už sa pomaličky dostávam k tej "dráme", ktorú chytám ;)
 

Jeho izba bola zariadená dosť podobne ako tá v Londýne. Modré steny, biely nábytok a veľké okno s výhľadom na dvor. No táto izba mala niečo, čo tá v ‘hlavnom stane‘ nemala. Boli to plagáty rôznych skupín a spevákov. Tieto plagáty znamenali viac, akoby si Vicky bola myslela. Bol to kúsok z jeho predchádzajúceho života, keď bol ešte obyčajným teenegerom. Znamenali niečo, čo mal rád, čo mu spôsobovalo radosť, niečo na čo bol hrdý.

„Pokojne sa vybaľ a poukladaj si veci do skrine. Je takmer prázdna, malo by sa ti tam zmestiť všetko tvoje oblečenie. Ja idem do sprchy. Hneď som späť, dobre?“ opýtal sa s úsmevom.

„Ale nebuď tam dlho!“ upozornila ho so smiechom.

„Nie som ty, čo v sprche strávi polhodinu!“ s úsmevom ju začal štekliť.

„Netrávim tam polhodinu!“ urazene sa na neho dívala.

„Dobre, dobre,“ rezignoval. „Tak dvadsať minút,“ dodal so smiechom po chvíli.

„Si ku mne zlý!“ našpúlila spodnú peru a stiahla obočie do jednej roviny.

„Nie som,“ zašepkal a oblapil ju rukami okolo pása. Vicky sa od neho odtiahla ako sa dalo, no nebolo to ďaleko, nakoľko ju pevne držal za pás. Spojil si ruky za jej chrbtom a čakal. Chvíľu sa na seba dívali. Niall ju hypnotizoval svojimi modrými očami a Vicky sa snažila nepodľahnúť jeho spaľujúcemu pohľadu. No to sa jej predsa len nepodarilo.

„No dobre. Nie si zlý,“ povolila nakoniec a chytila ho okolo krku.

„Tak sa mi to páči,“ spokojne sa k nej naklonila a prisal sa na jej jemné pery.

„Choď..už...prosím ťa... do tej sprchy,“ šepkala pomedzi bozky. „Pretože sa neovládnem,“ dokončila a to mu už prechádzala rukami po bruchu pod tričkom.

„Pokojne. Ja budem len rád,“ zasmial a ďalej ju bozkával.

„Ale dole máš mamku. A o chvíľu príde tvoj brat a babka. Vieš aká som hlučná. Naozaj chceš aby to počula celá tvoja rodina?“ Odtiahol sa a prižmúril oči. Mala pravdu a on to vedel. Ani jeden z nich nechcel zažiť takýto trapas hneď v prvý deň ich príchodu.

„Dobre,“ rezignovane vzdychol. „A neskôr?“ opýtal sa lišiacky.

„Neskôr,“ súhlasne prikývla a vlepila mu ešte jednu pusu. „A teraz už vážne choď!“ postrčila ho von dverami, ktoré následne zabuchla. So spokojným úsmevom sa hodila na jeho veľkú posteľ. Ležala na chrbte, usmievala sa na strop a premýšľala. Zatiaľ sa všetko vyvíjalo nad jej očakávania. Na letisku ich síce zastihli nejaké fanúšičky, ktoré chceli od Nialla podpis, poprípade fotku. No to nebolo nič zlé, pretože ako sa ukázalo, boli to skutočné fanúšičky, nie haterky. Tieto slečny im dokonca popriali príjemný deň a vraj dúfajú, že im to s Niallom vydrží čo najdlhšie. Vicky sa pri tom musela zasmiať. Ako veľmi by chcela, aby im to vydržalo NAVŽDY! Pri Niallovi cítila to, čo necítila už dlhú dobu. Bezpečie, oddanosť, dôveru a hlavne vášeň a lásku, ktoré ju sprevádzali pri každom ich dotyku. Odkedy ho poznala mala len dobrú náladu, cítila sa šťastne. A práve preto dúfala, že im to vydrží čo najdlhšie. Aj keď vedela, že po tom šťastnom období vždy musí prísť to zlé, modlila sa aby tak skoro nezaklopalo na jej dvere. Veď aj Niallova mamka vyzerala milo. Zvyšok rodiny síce ešte nestretla, no určite budú aj oni milí. Aspoň v to verila. Mala pocit, že večer sa niečo udeje. No nevedela či to “niečo“ bude dobré alebo zlé. Určite to bude dobré, upokojovala sa. “Veď čo by sa mohlo stať?“ opýtala sa sama seba potichu.

„Ty si sa ešte nevybalila?“ vytrhol ju zo zamyslenia mužský hlas. Niall stál len v uteráku vedľa ich kufrov s rukami v bok.

„Keď v tej tvojej posteli sa tak príjemne leží,“ povedala a nahodila výraz opusteného šteniatka. Niall len pokrútil hlavou a zo svojej starej skrine si vybral čisté oblečenie.

„Ty si taká lenivá,“ uťahoval si z nej. Vicky chcela protestovať, no zastavil ju mužský hlas, ktorý sa ozval od schodov.

„Nialler! Braček čo keby si ma prišiel pozdraviť? Hmm? Svojho veľkého brata? Ó, a aby som nezabudol, priveď so sebou aj tú slečnu, čo ti tak opantala srdce!“ kričal Greg stojac na prvom schode.

„Tak vybaľovanie necháme na neskôr. Teraz sa ide na večeru!“ s hraným nadšením sa Vicky postavila z postele. Niall sa na jej predstavení musel zasmiať.

„Nemáš sa čoho báť,“ povzbudil ju a preplietol si s ňou prsty. Ruka v ruke vyšli z jeho izby a vykročili po schodoch do obývačky. Vicky sa cítila akoby mala žalúdok plný vody a mala by ju každú chvíľu vyvracať. Prešli cez obývačku, v ktorej bola len Jackie zohrievajúca sa pred krbom, až do jedálne, kde už všetci sedeli za honosným stolom. Greg, Niallova babka a mamka.

„Babi!“ šťastne sa usmial Niall, pustil Vicky a objal svoju starú mamu.

„Niall, zlatíčko. Nejako si schudol, nemyslíš?“ premeriavala si ho pozorne.

„Nie, neschudol, neboj sa,“ jemne prevrátil očami a radšej ju pobozkal na obe zvráskavené líca.

„A na mňa si zabudol? To ti tá sláva až tak stúpla do hlavy?“ uťahoval si z neho starší brat. Niall sa presunul od babky k chlapíkovi, ktorý stál vedľa ich mami.

„Rád ťa vidím Greg,“ usmial sa a objal ho. Vicky v tichosti stála medzi dverami a sledovala rodinné vzťahy Horanovcov.

„A ty musíš byť Vicky,“ skonštatoval Greg a usmial sa na ňu.

„Áno,“ jemne sa usmiala a prijala podávanú ruku. Stisk mal síce pevný, no ruky jemné. Skúmal ju pohľadom, ktorý jej veľmi nebol príjemný.

„Babka, toto je Vicky, moja budúcnosť,“ jemne vytiahol jej ruku z tej Gregovej, ktorá ju ešte stále držala a potiahol za sebou k stoličke, na ktorej sedela staršia dáma.

„Rada ťa spoznávam zlatko,“ usmiala sa na ňu a pobozkala ju na červenajúce sa líca.

„Aj ja vás,“ usmiala sa a doplnila: „Všetkých.“