Dreams can come true

Jednodielovka z môjho "pera". Napísala som ju ešte dávnejšie, ešte skôr ako 1D vznikli. Možno sa vám nebude páčiť, možno nepochopíte jej zmysel. Možno nenapíšete ani jeden komentár, no ja som ju musela zverejniť. Pretože toto som si niekedy priala... Prianie mladého dievčaťa, ktoré vie, že sa to nikdy nestane...



„Ty si blázon,“ zasmiala som sa a pokrútila som hlavou. Celá som horela. Možno to bolo od stresu, nervozity, alebo od toho šťastia, ktoré som pociťovala zakaždým ako som sa na neho pozrela.
„Zase ja?! Za toto si môžeš sama,“ taktiež sa zasmial. Vzdychla som si, no naďalej som sa usmievala. Mimovoľne som pozrela na hodinky a zalapala som po dychu.
„O 5 minút mám byť doma a my ešte stále sedíme tu,“ skonštatovala som. Rýchlo to pochopil a naštartoval. Viezli sme sa ulicami dediny v tichu. Ako náhle sme vyšli z dediny, dupol na plyn. „Ale zase až takto sa ponáhľať nemusíš!“ zvrieskla som, keď som si všimla na akom čísle sa zastavila ručička tachometra. Trochu spomalil a poznamenal: „Nemáš byť náhodou o 5 minút doma?“
„Vyhovorím sa, že som zabudla sledovať čas. A zase keď prídem o 15 minút neskôr nebude to také hrozné, ako keď neprídem vôbec.“
„Prečo by si nemala prísť vôbec?“
„Tak keď nás pri takej rýchlosti obtočíš okolo nejakého stromu, dosť pochybujem, že by som sa ešte dnes dostala domov,“ vysvetlila som a pozrela na neho.
„Neboj sa, viem šoférovať,“ povedal a spomalil.
„Šoférovať môžeš vedieť, no nikdy nevieš čo sa môže stať,“ odvetila som s úsmevom. Pokrútil hlavou a pousmial sa. Mala som pravdu a on to vedel.

„Ďakujem za príjemný večer,“ povedala som, keď zastal na zastávke. Nechcela som aby ma odviezol až pred dom, pretože mama by pravdepodobne mala divné otázky.
„Nemáš začo. Rád s tebou trávim čas,“ odvetil a usmial sa. Srdce sa mi rozbúchalo a líca horeli červeňou. Nesmelo som sa usmiala. Zrazu som sa naklonila a dala mu letmú pusu na líce.
  „Tak nabudúce,“ ešte som sa na neho usmiala a vystúpila som. Nečakala som ani na jeho reakciu a vyrazila som preč od zastávky a neobzerala sa za sebou. Čo ma to napadlo? Pusa? A na líce? Čo keď sa mu to bude zdať detinské? Prečo som to vlastne urobila? Moje srdce bažilo po jeho prítomnosti, no rozum mi vravel, že to vôbec nemusí dopadnúť dobre. Kráčala som ulicou, keď mi zazvonil mobil. Bez toho aby som sa pozrela kto mi volá som zodvihla.

„Kde si?! Už je štvrť na jedenásť!“ zvrieskla do telefónu moja matka.
„Neboj sa mami, už som na ulici. Bola som pri Sarah a zabudla som sledovať čas, prepáč,“ klamala som. Aké je len ľahké klamať do telefónu.
„Dobre,“ odvetila a zložila. Prevrátila som očami. Blá,blá,blá. Pridala som do kroku a za pár minút som už vystupovala po schodoch. Otvorila som dvere, vyzula sa, vyzliekla vetrovku a až tak som vošla do obývačky.
„Ahojte,“ pozdravila som sa mame a otcovi.
„Kde si bola tak dlho?!“ spustila okamžite mama.
„Pri Sarah. Pozerali sme film a úplne som zabudla sledovať čas, prepáč.“
„Tak si si mala sledovať čas! Ešte raz prídeš neskoro a nepôjdeš už do prázdnin vôbec von!“ zvrieskol otec.
„Nechápem čo sa rozčuľuješ! Meškala som 15 minút! Keby som prišla o hodinu neskôr nepoviem pol slova, ale o 15 minút?! Zaujímavé, že na party ma púšťate, ale vonku do dediny aspoň do pol 11 ma nechcete pustiť!“
„Tak keď to tak veľmi chceš, tak aj so zábavami sa môžeš rozlúčiť!“
„Fakt ďakujem!“ odpapuľovala som a zodvihla sa. Magor hlúpy. Dupala som po schodoch, keď zvrieskol, : „Nemáš za čo!“. Posledné dva schody som zobrala ako jeden a tresla som dverami na izbe. Hodila som sa na posteľ a zúrivo nadávala do vankúšu. Práve keď som otca zaplavovala tými najhoršími nadávkami, aké som poznala, mi zavibroval mobil. Podľa krátkeho vibrovania som vedela, že mi prišla SMSka. Očakávala som, že to bude od Mii, ktorá horela zvedavosťou ako to dnes dopadlo. No keď som sa pozrela na display nestálo tam „Mia“ ale „Daren :)“. Srdce mi poskočilo. Horúčkovito som premýšľala čo mi asi tak píše, kým sa SMSka otvárala. Zbežne som preletela po texte očami. Nebol to dlhý text. Písalo sa v ňom, aby som prišla na net. Mobil som teda položila naspäť na stôl a zobrala som do rúk pre zmenu notebook. Prihlásila som sa na FB. Nestihla som sa ešte poriadne ani zorientovať medzi novinkami a už mi prišla správa.

Musím ti niečo povedať..“ písalo sa v nej.
Áno...?“ odpovedala som. Pane Bože prosím ťa, len nech mi teraz nenapíše, že sa so mnou už nikdy nechce stretnúť. Prosím. No jeho odpoveď mi vyrazila dych.
Ja...asi ťa ľúbim...“ Na okamih som prestala úplne dýchať. Srdce sa mi zastavilo a potom nabralo jeho búšenie ozrutnú rýchlosť. Nevedela som kde som, aký je dnes deň, nevnímala som nič okolo seba. Vnímala som iba tú vetu a fotku odosielateľa vedľa nej. „Si tu..?“ písal.
Áno som...“ odpísala som. „....hm...myslím, že by sme sa mali porozprávať osobne..o takejto téme...nechcem to rozoberať cez net...“ bola moja úžasná odpoveď.
Dobre..“ súhlasil okamžite. „Mám prísť zajtra po teba tak ako dnes?..“
Nie, večer nemôžem ísť von, otec mi dal dá sa povedať zaracha...príď okolo 3, pôjdeme sa prejsť. Počkám ťa  za dedinou pri ihrisku hore..vieš kde, nie?..“
„Tam kde sme sa boli previesť?“
„Áno...“
„Dobre..“
„Tak teda zajtra. Musím ísť, ahoj..“ Nečakala som ani na jeho odpoveď a zaklapla som notebook. Ruky sa mi triasli, srdce splašene bilo a slzy mi tiekli prúdom po lícach. Nevedela som kedy sa mi vlastne spustili, nie ešte to, či boli od radosti alebo od smútku. Čumela som pred seba a nedokázala som sa vyrovnať s tou myšlienkou, že Daren mi napísal, že ma ľúbi. Schmatla som telefón a vytočila číslo na človeka, ktorý mi dokázal v tejto situácií pomôcť ako jediný.
Prosím?“ ozvala sa rozospatá.
„Mia...“ povedala som a s plačom som spustila svoj príbeh.

Stála som ako vrastená do zeme, ruky vo vreckách a čakala som na ten okamih, keď jeho auto zastane a on vystúpi. Tak veľmi som si priala aby tento okamih nenastal. No zároveň som umierala od nedočkavosti. „Po tomto si vždy túžila! Po piatich rokoch sa ti to splnilo, tak to láskavo nespackaj!“ ozýval sa mi v hlave Miin hlas. Mala pravdu. Po tom, aby mi Daren Clein povedal, že ma ľúbi som čakala vyše päť rokov. Teraz, keď sa tak stalo, moja reakcia bola úplne iná, ako som si predstavovala, že bude. Bola som taká zahĺbená do myšlienok, že Darena som si všimla až keď vystupoval z auta.
„Ahoj. Prepáč, že meškám, ale otec bol ešte na aute niekde,“ ospravedlňoval sa za svoje 15 minútové meškanie.
„Ahoj, nevadí. Hm... tak čo keby sme sa prešli?“ opýtala som sa a bez toho aby som počkala na jeho odpoveď som vyrazila k potoku. V tichosti ma nasledoval.
„Takže,“ začala som po dlhšej odmlke. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“
„Jasné,“ odpovedal okamžite. No ja som mlčala. Potrebovala som si v hlave usporiadať myšlienky. Pre tento krát som bola vetru veľmi vďačná, že mi vial vlasy do tváre. Mala som tak pocit, že ma nevidí. Zastala som a obrátila sa tvárou k nemu. Pozrela som mu do tých veľkých zelených očí a počúvala zrýchlený tlkot svojho srdca.
„Prečo si myslíš, že ma ľúbiš?“ opýtala som sa na rovinu. Daren sa na mňa zarazene pozrel, no po chvíli mu tento výraz z tváre zmizol.
„Ja..hmm,“ hľadal tú správnu odpoveď. „Keď som s tebou cítim niečo, čo som ešte nikdy necítil. Len to, že som v tvojej prítomnosti mi zlepší náladu. Ty si proste úplne iná, ako...“
„Megan?“ dokončila som za neho so zdvihnutým obočím.
„Ako dievčatá, ktoré poznám,“ povedal svoju verziu.
„Hm,“ vzdychla som. „A aké sú teda dievčatá, ktoré poznáš? Okrem toho, že sú zjavne o dosť staršie odo mňa.“
„Veď o vek tu teraz nejde,“ zdôraznil
„ “Veď o vek tu teraz nejde“, škoda, že niečo také si netvrdil pred troma rokmi, keď som chcela vedieť, čo znamenajú tie tvoje pohľady, ktoré si mi venoval zakaždým, čo sme sa stretli!“ povedala som to o dosť ostrejšie ako som plánovala.
„Dobre, ale vtedy bolo všetko inak! Vtedy som ťa nepoznal. Len toľko, čo som ťa na chodbách stretával.“
„Mne to vtedy úplne stačilo. A ďakovala som Bohu za každý deň, keď som ťa mohla stretávať na tých posratých gympláckych chodbách ,“ povedala som. Pri tých spomienkach sa mi tlačili do očí slzy. „A ani teraz ma ktovie ako dobre nepoznáš. Vídame sa len mesiac, aj to len minulý týždeň sme začali chodiť von.“
„Áno, ale teraz sme v kontakte. Tebe stačili pohľady, mne stačil tento mesiac.“
„Aha. A v čom som teda iná, ako ostatné?“
„Okrem toho, že máš bláznivý smiech, si milá. No keď ťa niekto naštve vieš byť poriadne odporná. Svojim spôsobom si drzá a aj vtipná. Nikdy nezareaguješ tak, ako by som čakal, že zareaguješ. Na svoj vek máš na niektoré veci až príliš dospelácky názor. Vážiš si aj drobnosti a uvedomuješ si také veci, ktoré si tvoji rovesníci pravdepodobne uvedomia až keď budú dospelí.“
„Čo už, tak som bola vychovaná. Môj život sa so mnou veľmi nemaznal, aj keď budem mať ešte len 18..“
 „Si zlatá, keď sa tak začervenáš“ pokračoval, „a niekedy ešte máš tie také pubertálne maniere, ale to by som ťa odnaučil časom,“ povedal a pozrel na mňa kútikom oka. „A hlavne, vždy keď sa na mňa pozrieš, viem, že ma stále miluješ. Nedokážem si predstaviť ako niekto v tvojom veku dokáže takmer šesť rokov milovať človeka, ktorého stretne raz za čas.“
„Chceš vedieť krutú pravdu, alebo sladké klamstvo?“ opýtala som sa.
„Podľa toho o čo ide,“ zaváhal.
„To je jedno. Len odpovedz na moju otázku.“
„Pravdu.“
„Niekedy som sa z celej duše nenávidela. Pretože ani ja sama som nechápala ako ťa môžem milovať, keď ťa ani nepoznám. Nevedela som o tebe takmer nič. No napriek tomu vždy, keď som ťa uvidela moja nálada sa radikálne zmenila. Moje srdce splašene bilo a bola som najšťastnejšia na svete. Na tú chvíľu čo som ťa videla. Samozrejme, pokiaľ sa tam neobjavila Megan. Potom som musela zadržiavať plač a falošne sa usmievať. Moje kamarátky ma nechápali. Snažili sa ma od teba odhovoriť, dohadzovali mi hocikoho, len aby som na teba prestala myslieť. Keď sa im v tom už začínalo dariť, že som na teba prestala myslieť, niekde som ťa náhodou stretla, zbadala tvoj úsmev a celé ich snaženie bolo v riti. Najprv som z toho, že som ťa videla bola šťastná, no potom som 2 týždne sedela len v depkách. A najhoršie na tom všetkom bolo, že som ťa milovala a predsa som vedela, že nikdy s tebou nebudem, že ty ma nikdy ľúbiť nebudeš. No zjavne sa stal zázrak...“ dokončila som svoj monológ. Zdvihla som hlavu, naschvál, aby videl slzy.
„Prepáč mi to.“
„Nechaj tak. Čo bolo, bolo. Už nebude.“
„Tak ako to teda bude teraz? Ty vieš čo cítim ja, ja viem, čo cítiš ty...“
„Bola by som sprostá, keby som sa do toho strmhlav vrhla. Pretože by to bolo veľmi skoro. Proste, nechajme to zatiaľ tak. Na takej úrovni, na akej to je. Ešte sa spoznávajme, stretávajme sa, tak ako doteraz. A potom, o také 2 týždne sa uvidí, ako to s nami bude, dobre?“ navrhla som mu. Aj keď srdce mi vravelo, aby som sa na to dala, rozum mi vravel aby som ešte chvíľu počkala. A pre tento krát som radšej poslúchla rozum.
„Dobre...“ súhlasil.
„Ale...nič to nemení na tom, že ťa ľúbim..“ zašepkala som a usmiala sa.
 

26 komentárov:

  1. prekrásne...nech si to písala akokoľvek dávno...wow :O viem, aké je to mať viac než rád niekoho skoro dva roky bez akejkoľvek šance, že ten druhý cíti to isté, takže preto sa mi to páči ešte viac...veľmi by som si priala mať takýto happyending :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem :-) som rada, že si ma pochopila a aspoň viem, že nie som jediná v takejto situácií :-) ach, takýto happyending by som si priala aj ja.. viem, vyznie to divne, pretože mám priateľa, ale... táto jednodielovka nie je o ňom...

      Odstrániť
    2. je obdivuhodné, ako si to dokázala dať do príbehu :) myslela som si, že nie je o ňom :) a celkom chápem aj tú druhú stránku veci...jednoducho sú ľudia a city(ak sa to dá tak povedať), ktorí/é tu budú svojim spôsobom stále a nevieme s tým nič urobiť...teda ak som to pochopila správne :)

      Odstrániť
    3. ďakujem :-) vieš, v tom období, keď som ešte nemala svojho terajšieho priateľa, svoje emócie som si vylievala takto. Písala som príbehy, ktoré sa týkali JEHO, svoje predstavy, najtajnejšie sny..
      presne tak, ako si to povedala.. svojho priateľa ľúbim veľmi, po dlhom čase (cca 5 rokov) som konečne šťastná.. ale vždy tu bude ON, spomienky na neho, a nejaký ten zvláštny cit, ktorý tam stále je, v mojom vnútri, ktorý tam asi ostane navždy...

      Odstrániť
    4. ja som z tým začala toto leto...nie je to presne ono, ale moje sny, predstavy a priania tam niekde sú :)
      ten pocit tam bude asi naozaj navždy...ale tak to má asi byť :) dal ti niečo do života
      a veľmi ti prajem to šťastie :) snáď aj o mňa raz zakopne :)

      Odstrániť
    5. ďakujem :-) neboj sa, na každého sa ráz šťastie usmeje :-)
      veru dal.. ja si stále hovorím porekadlo, že "stará láska nehrdzavie".. a napriek tomu, že mám chlapca, ktorý ma ľúbi a ja ľúbim jeho, stále potajme dúfam, že raz ma bude ľúbiť aj ON..

      Odstrániť
    6. stále tomu pevne verím, ale po osemnástich rokoch už akosi prestávam dúfať ;)
      možno ťa aj ľúbil a stále tam niekde si :) len...ste si neboli súdení...alebo to tak jedno malo byť :)

      Odstrániť
    7. aach, koľko krát som si tak pomyslela "možno ma ľúbi, len nám to nie je dopriané"... ale nemám ten pocit, ani som ho nemala, a bohužiaľ, asi ani nebudem mať..
      aj ja mám občas stavy, že prestávam dúfať, ale potom sa to stále nejako vráti :-) podľa mňa sa nikdy netreba vzdávať :-)

      Odstrániť
    8. nikdy nevieš, ako to v skutočnosti je, kým ti to ten druhý nepovie do očí...
      nezvyknem sa vzdávať, ale uznaj, 18 rokov dúfať je trochu dosť
      a z nejakého dôvodu ti to tu vešiam na nos...prepáč mi to :)

      Odstrániť
    9. neviem, to máš pravdu... ale keď ti nepovie absolútne nič.. keď ti to nevyvráti ale ani nepotvrdí..
      je to veľa, máš pravdu :-/
      nevadí, absolútne nevadí :-) ja som len rada, keď objavujem ľudí, ktorý sú v podobnej situácií a môžem sa s nimi o tom porozprávať :-)

      Odstrániť
    10. a ty si mu to povedala? on si tiež nemusel byť istý, tiež sa mohol báť...ťažko takto polemizovať nad tým ;)

      Odstrániť
    11. ja som mu to povedala :-) a nie raz...
      pravda, ťažko :-) on jediný vie, čo cítil alebo necítil :-)

      Odstrániť
    12. potom klobúk dole pred tebou :) a...jeho smola ;)

      Odstrániť
  2. ja viem o kom je ... :D v príbehu hrám totiž Miu :D :D :D Megan je jedna "krásna" blondína a Daren jeden KRÁSNY blonďák :) je to krásne napísané... :) rešpekt ti dávam úplný :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. zlatko, pochopila si to :-) áno, čo povieš, dobre som to zamaskovala ? ;-)
      ďakujem zlato :-* :-*

      Odstrániť
    2. úplne najlepšie si to zamaskovala a úplne som s tým spokojná...občas mi tieto príbehy proste chýbajú...zrejme asi začnem na niečom pracovať už aj ja :P :P :-* :-* nemáš začo láska :) :) veď viež že sme si tieto časy spolu odžili :-* :-*

      Odstrániť
    3. hah, snažila som sa :-D pôvodne to bolo napísané s pravými menami, teraz keď som sa opravovala, som sa bála, že tam viac toho budem musieť zamaskovať, ale nakoniec som len mená obmenila :-)
      aj mne, neskutočne..
      mohla by si ;-) vieš ako to, tie "Gymplácké lásky č.2" :-D
      áno, veľmi veľa sme si toho už odžili :-) :-*

      Odstrániť
  3. v istých častiach som sa v tom úplne 'našla'.. a pri čítaní som mala taký zvláštny pocit deja vu zmiešaný s tým, ako keby si mi čítala z denníčka.. priznaj sa,že si mi ho našla a potajomky z neho čítala.. :D myslím, že pomaly každá baba mala nejakú lásku pri ktorej zaspávala s vedomím, že nikdy(alebo pravdepodobne) nebudú spolu, ale stále čakala.. ja by som tiež brala happyending,ale som stále bohužiaľ vo 'fáze čakania',ale to je jedno.. inak keď som čítala toto --Po tom, aby mi Daren Clein povedal, že ma ľúbi som čakala vyše päť rokov.-- ja že -_- aký Calvin Klein ?:DD som rada, že si sem túto 1dielku pridala :)-Tins

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. a našla! priznávam sa! :-D :-D :-D
      myslím, že naozaj to tak je, že každé dievča si niečim podobným prešlo... ale, ver mi, že môj prípad je veľmi zvláštny, podobný by si nenašla ;-)
      ďakujem :-)

      Odstrániť
  4. ♥ yum.. z celého článku ide pocit akoby.. neviem, akoby som to dievča poznala.. buď ho stretávam každý deň v zrkadle alebo.. neviem.. jednoducho.. úžasne opísané pocity asi každej teenagerky :) vďaka ♥ konečne mám pocit, že nie som sama a stratená ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Vieš čo je najlepšie na tom mať 14, 15 rokov? :)
    Že ti všetci môžu fúkať do zadku. Je neskutočné, čo všetko si dokáže predstaviť 14 ročné dievča (píšem vek podľa seba :D), ktoré nevie o čom to všetko je. Prečo svet nie je taký jednoducho-zložitý ako som si ho predstavovala predtým? Crazy stupid love- LOVE SUX! Ach aj v tom filme to ten malý vedel. A každý si tým musí prejsť. Príbeh je však krásny a úplne pravdivý, čo sa týka jej (tvojich pocitov), len ten happyend mi nepasuje, lebo to vo väčšine prípadov končí iba pri tých predstavách :) krásne krásne
    Harlow

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Hi!
    What country are you from?
    I am from Sweden so I need to know that, so I can translate your story and read it :)
    Thank you!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. she´s from Slovakia :) our beautiful country :)

      Odstrániť
    2. Martina, our beautiful country? chcem ťa vidieť o pár rokov, aký bude tvoj názor potom.
      Harlow

      Odstrániť
  7. Right here is the right website for everyone who wants
    to find out about this topic. You know so much its almost
    tough to argue with you (not that I actually would want to…HaHa).
    You definitely put a fresh spin on a subject that has been written
    about for decades. Excellent stuff, just excellent!
    Have a look at my webpage : online casino software

    OdpovedaťOdstrániť