„Ty si blázon,“ zasmiala som sa a pokrútila som hlavou.
Celá som horela. Možno to bolo od stresu, nervozity, alebo od toho šťastia,
ktoré som pociťovala zakaždým ako som sa na neho pozrela.
„Zase ja?! Za toto si môžeš sama,“ taktiež sa zasmial.
Vzdychla som si, no naďalej som sa usmievala. Mimovoľne som pozrela na hodinky
a zalapala som po dychu.
„O 5 minút mám byť doma a my ešte stále sedíme tu,“
skonštatovala som. Rýchlo to pochopil a naštartoval. Viezli sme sa ulicami
dediny v tichu. Ako náhle sme vyšli z dediny, dupol na plyn. „Ale
zase až takto sa ponáhľať nemusíš!“ zvrieskla som, keď som si všimla na akom
čísle sa zastavila ručička tachometra. Trochu spomalil a poznamenal: „Nemáš
byť náhodou o 5 minút doma?“
„Vyhovorím sa, že som zabudla sledovať čas. A zase keď prídem o 15 minút neskôr nebude to také hrozné, ako keď neprídem vôbec.“
„Vyhovorím sa, že som zabudla sledovať čas. A zase keď prídem o 15 minút neskôr nebude to také hrozné, ako keď neprídem vôbec.“
„Prečo by si nemala prísť vôbec?“
„Tak keď nás pri takej rýchlosti obtočíš okolo nejakého stromu, dosť pochybujem, že by som sa ešte dnes dostala domov,“ vysvetlila som a pozrela na neho.
„Tak keď nás pri takej rýchlosti obtočíš okolo nejakého stromu, dosť pochybujem, že by som sa ešte dnes dostala domov,“ vysvetlila som a pozrela na neho.
„Neboj sa, viem šoférovať,“ povedal a spomalil.
„Šoférovať môžeš vedieť, no nikdy nevieš čo sa môže stať,“
odvetila som s úsmevom. Pokrútil hlavou a pousmial sa. Mala som
pravdu a on to vedel.
„Ďakujem za príjemný večer,“ povedala som, keď zastal na
zastávke. Nechcela som aby ma odviezol až pred dom, pretože mama by
pravdepodobne mala divné otázky.
„Nemáš začo. Rád s tebou trávim čas,“ odvetil
a usmial sa. Srdce sa mi rozbúchalo a líca horeli červeňou. Nesmelo
som sa usmiala. Zrazu som sa naklonila a dala mu letmú pusu na líce.
„Tak nabudúce,“ ešte
som sa na neho usmiala a vystúpila som. Nečakala som ani na jeho reakciu a
vyrazila som preč od zastávky a neobzerala sa za sebou. Čo ma to napadlo?
Pusa? A na líce? Čo keď sa mu to bude zdať detinské? Prečo som to vlastne
urobila? Moje srdce bažilo po jeho prítomnosti, no rozum mi vravel, že to vôbec
nemusí dopadnúť dobre. Kráčala som ulicou, keď mi zazvonil mobil. Bez toho aby
som sa pozrela kto mi volá som zodvihla.
„Kde si?! Už je štvrť
na jedenásť!“ zvrieskla do telefónu moja matka.
„Neboj sa mami, už som na ulici. Bola som pri Sarah
a zabudla som sledovať čas, prepáč,“ klamala som. Aké je len ľahké klamať
do telefónu.
„Dobre,“ odvetila
a zložila. Prevrátila som očami. Blá,blá,blá. Pridala som do kroku
a za pár minút som už vystupovala po schodoch. Otvorila som dvere, vyzula
sa, vyzliekla vetrovku a až tak som vošla do obývačky.
„Ahojte,“ pozdravila som sa mame a otcovi.
„Kde si bola tak dlho?!“ spustila okamžite mama.
„Pri Sarah. Pozerali sme film a úplne som zabudla
sledovať čas, prepáč.“
„Tak si si mala sledovať čas! Ešte raz prídeš neskoro
a nepôjdeš už do prázdnin vôbec von!“ zvrieskol otec.
„Nechápem čo sa rozčuľuješ! Meškala som 15 minút! Keby som
prišla o hodinu neskôr nepoviem pol slova, ale o 15 minút?!
Zaujímavé, že na party ma púšťate, ale vonku do dediny aspoň do pol 11 ma
nechcete pustiť!“
„Tak keď to tak veľmi chceš, tak aj so zábavami sa môžeš
rozlúčiť!“
„Fakt ďakujem!“ odpapuľovala som a zodvihla sa. Magor
hlúpy. Dupala som po schodoch, keď zvrieskol, : „Nemáš za čo!“. Posledné dva
schody som zobrala ako jeden a tresla som dverami na izbe. Hodila som sa
na posteľ a zúrivo nadávala do vankúšu. Práve keď som otca zaplavovala
tými najhoršími nadávkami, aké som poznala, mi zavibroval mobil. Podľa krátkeho
vibrovania som vedela, že mi prišla SMSka. Očakávala som, že to bude od Mii,
ktorá horela zvedavosťou ako to dnes dopadlo. No keď som sa pozrela na display
nestálo tam „Mia“ ale „Daren :)“. Srdce mi poskočilo. Horúčkovito som
premýšľala čo mi asi tak píše, kým sa SMSka otvárala. Zbežne som preletela po
texte očami. Nebol to dlhý text. Písalo sa v ňom, aby som prišla na net.
Mobil som teda položila naspäť na stôl a zobrala som do rúk pre zmenu
notebook. Prihlásila som sa na FB. Nestihla som sa ešte poriadne ani
zorientovať medzi novinkami a už mi prišla správa.
„Musím ti niečo
povedať..“ písalo sa v nej.
„Áno...?“
odpovedala som. Pane Bože prosím ťa, len nech mi teraz nenapíše, že sa so mnou
už nikdy nechce stretnúť. Prosím. No jeho odpoveď mi vyrazila dych.
„Ja...asi ťa ľúbim...“
Na okamih som prestala úplne dýchať. Srdce sa mi zastavilo a potom nabralo
jeho búšenie ozrutnú rýchlosť. Nevedela som kde som, aký je dnes deň, nevnímala
som nič okolo seba. Vnímala som iba tú vetu a fotku odosielateľa vedľa
nej. „Si tu..?“ písal.
„Áno som...“
odpísala som. „....hm...myslím, že by sme
sa mali porozprávať osobne..o takejto téme...nechcem to rozoberať cez net...“
bola moja úžasná odpoveď.
„Dobre..“ súhlasil
okamžite. „Mám prísť zajtra po teba tak
ako dnes?..“
„Nie, večer nemôžem
ísť von, otec mi dal dá sa povedať zaracha...príď okolo 3, pôjdeme sa prejsť.
Počkám ťa za dedinou pri ihrisku
hore..vieš kde, nie?..“
„Tam kde sme sa boli
previesť?“
„Áno...“
„Dobre..“
„Tak teda zajtra. Musím
ísť, ahoj..“ Nečakala som ani na jeho odpoveď a zaklapla som notebook.
Ruky sa mi triasli, srdce splašene bilo a slzy mi tiekli prúdom po lícach.
Nevedela som kedy sa mi vlastne spustili, nie ešte to, či boli od radosti alebo
od smútku. Čumela som pred seba a nedokázala som sa vyrovnať s tou
myšlienkou, že Daren mi napísal, že ma ľúbi. Schmatla som telefón
a vytočila číslo na človeka, ktorý mi dokázal v tejto situácií pomôcť
ako jediný.
„Prosím?“ ozvala
sa rozospatá.
„Mia...“ povedala som a s plačom som spustila svoj
príbeh.
Stála som ako vrastená do zeme, ruky vo vreckách
a čakala som na ten okamih, keď jeho auto zastane a on vystúpi. Tak
veľmi som si priala aby tento okamih nenastal. No zároveň som umierala od
nedočkavosti. „Po tomto si vždy túžila!
Po piatich rokoch sa ti to splnilo, tak to láskavo nespackaj!“ ozýval sa mi
v hlave Miin hlas. Mala pravdu. Po tom, aby mi Daren Clein povedal, že ma
ľúbi som čakala vyše päť rokov. Teraz, keď sa tak stalo, moja reakcia bola
úplne iná, ako som si predstavovala, že bude. Bola som taká zahĺbená do
myšlienok, že Darena som si všimla až keď vystupoval z auta.
„Ahoj. Prepáč, že meškám, ale otec bol ešte na aute niekde,“
ospravedlňoval sa za svoje 15 minútové meškanie.
„Ahoj, nevadí. Hm... tak čo keby sme sa prešli?“ opýtala som
sa a bez toho aby som počkala na jeho odpoveď som vyrazila k potoku.
V tichosti ma nasledoval.
„Takže,“ začala som po dlhšej odmlke. „Môžem sa ťa niečo
opýtať?“
„Jasné,“ odpovedal okamžite. No ja som mlčala. Potrebovala som
si v hlave usporiadať myšlienky. Pre tento krát som bola vetru veľmi
vďačná, že mi vial vlasy do tváre. Mala som tak pocit, že ma nevidí. Zastala
som a obrátila sa tvárou k nemu. Pozrela som mu do tých veľkých
zelených očí a počúvala zrýchlený tlkot svojho srdca.
„Prečo si myslíš, že ma ľúbiš?“ opýtala som sa na rovinu. Daren
sa na mňa zarazene pozrel, no po chvíli mu tento výraz z tváre zmizol.
„Ja..hmm,“ hľadal tú správnu odpoveď. „Keď som s tebou
cítim niečo, čo som ešte nikdy necítil. Len to, že som v tvojej
prítomnosti mi zlepší náladu. Ty si proste úplne iná, ako...“
„Megan?“ dokončila som za neho so zdvihnutým obočím.
„Ako dievčatá, ktoré poznám,“ povedal svoju verziu.
„Hm,“ vzdychla som. „A aké sú teda dievčatá, ktoré poznáš?
Okrem toho, že sú zjavne o dosť staršie odo mňa.“
„Veď o vek tu teraz nejde,“ zdôraznil
„ “Veď o vek tu teraz nejde“, škoda, že niečo také si
netvrdil pred troma rokmi, keď som chcela vedieť, čo znamenajú tie tvoje
pohľady, ktoré si mi venoval zakaždým, čo sme sa stretli!“ povedala som to
o dosť ostrejšie ako som plánovala.
„Dobre, ale vtedy bolo všetko inak! Vtedy som ťa nepoznal.
Len toľko, čo som ťa na chodbách stretával.“
„Mne to vtedy úplne stačilo. A ďakovala som Bohu za
každý deň, keď som ťa mohla stretávať na tých posratých gympláckych chodbách ,“
povedala som. Pri tých spomienkach sa mi tlačili do očí slzy. „A ani teraz ma
ktovie ako dobre nepoznáš. Vídame sa len mesiac, aj to len minulý týždeň sme
začali chodiť von.“
„Áno, ale teraz sme v kontakte. Tebe stačili pohľady,
mne stačil tento mesiac.“
„Aha. A v čom som teda iná, ako ostatné?“
„Okrem toho, že máš bláznivý smiech, si milá. No keď ťa
niekto naštve vieš byť poriadne odporná. Svojim spôsobom si drzá a aj
vtipná. Nikdy nezareaguješ tak, ako by som čakal, že zareaguješ. Na svoj vek
máš na niektoré veci až príliš dospelácky názor. Vážiš si aj drobnosti
a uvedomuješ si také veci, ktoré si tvoji rovesníci pravdepodobne uvedomia
až keď budú dospelí.“
„Čo už, tak som bola vychovaná. Môj život sa so mnou veľmi
nemaznal, aj keď budem mať ešte len 18..“
„Si zlatá, keď sa tak
začervenáš“ pokračoval, „a niekedy ešte máš tie také pubertálne maniere,
ale to by som ťa odnaučil časom,“ povedal a pozrel na mňa kútikom oka. „A
hlavne, vždy keď sa na mňa pozrieš, viem, že ma stále miluješ. Nedokážem si
predstaviť ako niekto v tvojom veku dokáže takmer šesť rokov milovať
človeka, ktorého stretne raz za čas.“
„Chceš vedieť krutú pravdu, alebo sladké klamstvo?“ opýtala
som sa.
„Podľa toho o čo ide,“ zaváhal.
„To je jedno. Len odpovedz na moju otázku.“
„Pravdu.“
„Niekedy som sa z celej duše nenávidela. Pretože ani ja
sama som nechápala ako ťa môžem milovať, keď ťa ani nepoznám. Nevedela som
o tebe takmer nič. No napriek tomu vždy, keď som ťa uvidela moja nálada sa
radikálne zmenila. Moje srdce splašene bilo a bola som najšťastnejšia na
svete. Na tú chvíľu čo som ťa videla. Samozrejme, pokiaľ sa tam neobjavila Megan.
Potom som musela zadržiavať plač a falošne sa usmievať. Moje kamarátky ma
nechápali. Snažili sa ma od teba odhovoriť, dohadzovali mi hocikoho, len aby
som na teba prestala myslieť. Keď sa im v tom už začínalo dariť, že som na
teba prestala myslieť, niekde som ťa náhodou stretla, zbadala tvoj úsmev
a celé ich snaženie bolo v riti. Najprv som z toho, že som ťa
videla bola šťastná, no potom som 2 týždne sedela len v depkách.
A najhoršie na tom všetkom bolo, že som ťa milovala a predsa som
vedela, že nikdy s tebou nebudem, že ty ma nikdy ľúbiť nebudeš. No zjavne
sa stal zázrak...“ dokončila som svoj monológ. Zdvihla som hlavu, naschvál, aby
videl slzy.
„Prepáč mi to.“
„Nechaj tak. Čo bolo, bolo. Už nebude.“
„Tak ako to teda bude teraz? Ty vieš čo cítim ja, ja viem,
čo cítiš ty...“
„Bola by som sprostá, keby som sa do toho strmhlav vrhla.
Pretože by to bolo veľmi skoro. Proste, nechajme to zatiaľ tak. Na takej
úrovni, na akej to je. Ešte sa spoznávajme, stretávajme sa, tak ako doteraz.
A potom, o také 2 týždne sa uvidí, ako to s nami bude, dobre?“
navrhla som mu. Aj keď srdce mi vravelo, aby som sa na to dala, rozum mi vravel
aby som ešte chvíľu počkala. A pre tento krát som radšej poslúchla rozum.
„Dobre...“ súhlasil.
„Ale...nič to nemení na tom, že ťa ľúbim..“ zašepkala som
a usmiala sa.
prekrásne...nech si to písala akokoľvek dávno...wow :O viem, aké je to mať viac než rád niekoho skoro dva roky bez akejkoľvek šance, že ten druhý cíti to isté, takže preto sa mi to páči ešte viac...veľmi by som si priala mať takýto happyending :)
OdpovedaťOdstrániťďakujem :-) som rada, že si ma pochopila a aspoň viem, že nie som jediná v takejto situácií :-) ach, takýto happyending by som si priala aj ja.. viem, vyznie to divne, pretože mám priateľa, ale... táto jednodielovka nie je o ňom...
Odstrániťje obdivuhodné, ako si to dokázala dať do príbehu :) myslela som si, že nie je o ňom :) a celkom chápem aj tú druhú stránku veci...jednoducho sú ľudia a city(ak sa to dá tak povedať), ktorí/é tu budú svojim spôsobom stále a nevieme s tým nič urobiť...teda ak som to pochopila správne :)
Odstrániťďakujem :-) vieš, v tom období, keď som ešte nemala svojho terajšieho priateľa, svoje emócie som si vylievala takto. Písala som príbehy, ktoré sa týkali JEHO, svoje predstavy, najtajnejšie sny..
Odstrániťpresne tak, ako si to povedala.. svojho priateľa ľúbim veľmi, po dlhom čase (cca 5 rokov) som konečne šťastná.. ale vždy tu bude ON, spomienky na neho, a nejaký ten zvláštny cit, ktorý tam stále je, v mojom vnútri, ktorý tam asi ostane navždy...
ja som z tým začala toto leto...nie je to presne ono, ale moje sny, predstavy a priania tam niekde sú :)
Odstrániťten pocit tam bude asi naozaj navždy...ale tak to má asi byť :) dal ti niečo do života
a veľmi ti prajem to šťastie :) snáď aj o mňa raz zakopne :)
ďakujem :-) neboj sa, na každého sa ráz šťastie usmeje :-)
Odstrániťveru dal.. ja si stále hovorím porekadlo, že "stará láska nehrdzavie".. a napriek tomu, že mám chlapca, ktorý ma ľúbi a ja ľúbim jeho, stále potajme dúfam, že raz ma bude ľúbiť aj ON..
stále tomu pevne verím, ale po osemnástich rokoch už akosi prestávam dúfať ;)
Odstrániťmožno ťa aj ľúbil a stále tam niekde si :) len...ste si neboli súdení...alebo to tak jedno malo byť :)
*jednoducho
Odstrániťaach, koľko krát som si tak pomyslela "možno ma ľúbi, len nám to nie je dopriané"... ale nemám ten pocit, ani som ho nemala, a bohužiaľ, asi ani nebudem mať..
Odstrániťaj ja mám občas stavy, že prestávam dúfať, ale potom sa to stále nejako vráti :-) podľa mňa sa nikdy netreba vzdávať :-)
nikdy nevieš, ako to v skutočnosti je, kým ti to ten druhý nepovie do očí...
Odstrániťnezvyknem sa vzdávať, ale uznaj, 18 rokov dúfať je trochu dosť
a z nejakého dôvodu ti to tu vešiam na nos...prepáč mi to :)
neviem, to máš pravdu... ale keď ti nepovie absolútne nič.. keď ti to nevyvráti ale ani nepotvrdí..
Odstrániťje to veľa, máš pravdu :-/
nevadí, absolútne nevadí :-) ja som len rada, keď objavujem ľudí, ktorý sú v podobnej situácií a môžem sa s nimi o tom porozprávať :-)
a ty si mu to povedala? on si tiež nemusel byť istý, tiež sa mohol báť...ťažko takto polemizovať nad tým ;)
Odstrániťja som mu to povedala :-) a nie raz...
Odstrániťpravda, ťažko :-) on jediný vie, čo cítil alebo necítil :-)
potom klobúk dole pred tebou :) a...jeho smola ;)
Odstrániťja viem o kom je ... :D v príbehu hrám totiž Miu :D :D :D Megan je jedna "krásna" blondína a Daren jeden KRÁSNY blonďák :) je to krásne napísané... :) rešpekt ti dávam úplný :)
OdpovedaťOdstrániťzlatko, pochopila si to :-) áno, čo povieš, dobre som to zamaskovala ? ;-)
Odstrániťďakujem zlato :-* :-*
úplne najlepšie si to zamaskovala a úplne som s tým spokojná...občas mi tieto príbehy proste chýbajú...zrejme asi začnem na niečom pracovať už aj ja :P :P :-* :-* nemáš začo láska :) :) veď viež že sme si tieto časy spolu odžili :-* :-*
Odstrániťhah, snažila som sa :-D pôvodne to bolo napísané s pravými menami, teraz keď som sa opravovala, som sa bála, že tam viac toho budem musieť zamaskovať, ale nakoniec som len mená obmenila :-)
Odstrániťaj mne, neskutočne..
mohla by si ;-) vieš ako to, tie "Gymplácké lásky č.2" :-D
áno, veľmi veľa sme si toho už odžili :-) :-*
v istých častiach som sa v tom úplne 'našla'.. a pri čítaní som mala taký zvláštny pocit deja vu zmiešaný s tým, ako keby si mi čítala z denníčka.. priznaj sa,že si mi ho našla a potajomky z neho čítala.. :D myslím, že pomaly každá baba mala nejakú lásku pri ktorej zaspávala s vedomím, že nikdy(alebo pravdepodobne) nebudú spolu, ale stále čakala.. ja by som tiež brala happyending,ale som stále bohužiaľ vo 'fáze čakania',ale to je jedno.. inak keď som čítala toto --Po tom, aby mi Daren Clein povedal, že ma ľúbi som čakala vyše päť rokov.-- ja že -_- aký Calvin Klein ?:DD som rada, že si sem túto 1dielku pridala :)-Tins
OdpovedaťOdstrániťa našla! priznávam sa! :-D :-D :-D
Odstrániťmyslím, že naozaj to tak je, že každé dievča si niečim podobným prešlo... ale, ver mi, že môj prípad je veľmi zvláštny, podobný by si nenašla ;-)
ďakujem :-)
♥ yum.. z celého článku ide pocit akoby.. neviem, akoby som to dievča poznala.. buď ho stretávam každý deň v zrkadle alebo.. neviem.. jednoducho.. úžasne opísané pocity asi každej teenagerky :) vďaka ♥ konečne mám pocit, že nie som sama a stratená ♥
OdpovedaťOdstrániťVieš čo je najlepšie na tom mať 14, 15 rokov? :)
OdpovedaťOdstrániťŽe ti všetci môžu fúkať do zadku. Je neskutočné, čo všetko si dokáže predstaviť 14 ročné dievča (píšem vek podľa seba :D), ktoré nevie o čom to všetko je. Prečo svet nie je taký jednoducho-zložitý ako som si ho predstavovala predtým? Crazy stupid love- LOVE SUX! Ach aj v tom filme to ten malý vedel. A každý si tým musí prejsť. Príbeh je však krásny a úplne pravdivý, čo sa týka jej (tvojich pocitov), len ten happyend mi nepasuje, lebo to vo väčšine prípadov končí iba pri tých predstavách :) krásne krásne
Harlow
Hi!
OdpovedaťOdstrániťWhat country are you from?
I am from Sweden so I need to know that, so I can translate your story and read it :)
Thank you!
she´s from Slovakia :) our beautiful country :)
OdstrániťMartina, our beautiful country? chcem ťa vidieť o pár rokov, aký bude tvoj názor potom.
OdstrániťHarlow
Right here is the right website for everyone who wants
OdpovedaťOdstrániťto find out about this topic. You know so much its almost
tough to argue with you (not that I actually would want to…HaHa).
You definitely put a fresh spin on a subject that has been written
about for decades. Excellent stuff, just excellent!
Have a look at my webpage : online casino software