nedeľa 23. júna 2013

Give me another chance.



„Oci?“ zatiahla nesmelo.
„Áno,“ jej otec akoby ju ani nevnímal. Sedel v hlbokom hnedom kresle, v pravej ruke zvieral ovládač a napäto sledoval hokejový zápas.
„Môžem si zobrať auto?“ vytlačila zo seba jednoduchú otázku.
„Kam chceš ísť?“ zapojila sa mama.
„K Tereze. Je sama doma a už dávno sme sa nevideli. Volala ma, či by som sa nezastavila, že by sme pokecali, pozreli film, spravili si babský večer ako za starých čias,“ hľadela na svoje ruky zložené v lone. Nedokázala zodvihnúť zrak a tak vidieť reakciu rodičov, bála sa, že odhalia jej klamstvo. Po napínavých sekundách ticha predsa len zodvihla hlavu. Jej rodičia si vymieňali pohľady, až napokon mama prikývla.
„Môžeš si ho zobrať, ale...“
„Ale musím jazdiť opatrne, nie rýchlo a keď prídem mám zavolať, že som došla v poriadku,“ dokončila za matku vetu, ktorú už ovládala naspamäť. Mama sa iba pousmiala, otec opäť vzhliadol k hokeju. Postavila sa a rýchlo vykročila z obývačky. Vošla do svojej spálne, zavrela za sebou dvere a ešte raz si v hlave prerekapitulovala svoj plán.


Prešla cez  železničné priecestie, rovnej asfaltke nevenovala pozornosť. Jej pohľad spočinul na rôznofarebných panelákoch, za ktorými sa týčili zelené kopce. Srdce jej nepravidelne búšilo do hrudného koša, ruky sa jej začínali triasť. Vyhodila smerovku, odbočila medzi paneláky a zastala pri tom hnedom, ktorý dôverne poznala už pár rokov. Vypla motor a oprela sa o sedadlo. Hľadela na hnedú stenu, cítila čerstvý vzduch prúdiaci cez otvorené okno a premýšľala. Bol to skutočne dobrý nápad? Pred pár hodinami by jej odpoveď bola jasná. Ale teraz, keď bola už tu, keď to mala na dosah ruky, si už nebola istá. Zmietala ňou panika, strach. Jej dvaja úhlavní nepriatelia, vďaka ktorým nikdy nevedela konať s chladnou hlavou.
Zatvorila oči, snažila sa upokojiť si rozvášnené srdce a pokojne dýchať. Čistý vzduch jej pomohol vyčistiť si hlavu a rozhodnúť sa. Mame poslala správu, že došla v poriadku k Tereze a vráti sa až neskoro večer, nech ju nečakajú. Vystúpila z auta, zamkla ho a vydala sa na prechádzku pomedzi spleť vysokých budov.

Studený vietor narážal do jej pokojného tela, na oblohe sa zmrákalo. Jej to však bolo jedno. Sedela na lúke, na svojom najobľúbenejšom mieste a sledovala okolie. Hľadela na krásu zelených kopcov, na stromy lámajúce sa pod náporom vetra, rozpamätávala na sa názvy vrchov a sediel. Usmiala sa. Presne toto jej chýbalo. To ticho, pokoj, spev vtákov a tie krásne kopce ovíjajúce sa okolo malej dediny. Spomínala, premýšľala. Toto všetko mohlo byť doteraz jej. Na tomto mieste mohla sedávať každý druhý deň. Avšak stalo sa množstvo rozhodnutí, ktoré ona ovplyvniť nevedela a musela sa s tým zmieriť. Smutne sa pousmiala, keď v diaľke, na protiľahlej lúke, zbadala srnky. Po dlhých minútach pozorovania divej zvery sa rozhodla. Je čas odísť. Uzavrieť to, skončiť s tým. Postavila sa, oprášila si nohavice od zeminy a vykročila tam, odkiaľ prišla. Neotáčala sa späť, nahodila kamenný výraz a svoje srdce nechala tam.

Kopala si pred sebou kamienok, snažila sa nerozmýšľať a nesústrediť na odbočku poľnej cesty, ktorá sa každým krokom blížila. Zastala a srdce,  o ktorom si myslela, že ho nechala na lúke, poskočilo. Odboč, choď tadiaľ. Choď sa tam pozrieť, už sa sem možno nikdy nedostaneš.
„Nie, nie,“ zašepkala svojmu vnútru. Čo sa môže stať? Akoby sa pýtala sama seba.
„Môžem ho stretnúť,“ odpovedala si potichu. Veď práve preto si sem prišla. Vzdychla si a vykročila.

Zastala pred bránou a zodvihla zrak, ktorý jej spočinul na starom drevenom domčeku. Chata. Srdce jej prudko búšilo, v hlave sa jej striedali pár sekundové spomienky, záblesky momentov, ktoré milovala a ktoré ju zároveň aj zabíjali. Prepchala tenké zápästie cez pletivo a odtiahla závoru. Potlačila krídlo brány, no to sa nepohlo. Zamračene hľadela na bránu, až si všimla kladku. Pichlo ju pri srdci. Odkedy je tu tá kladka? Prečo ju sem dali? Majú od nej kľúč všetci, alebo len on? Strčila naspäť ruku, zaklapla závoru a ešte raz pozrela na drevený dom. Otočila sa, rozhodnutá odtiaľ čo najskôr odísť, no jej srdce vynechalo pár úderov.
„Ema,“ začula. Zahmlilo sa jej pred očami, diera v hrudi sa opäť otvorila.  Hľadela do jeho prekvapených očí a nevedela čo robiť.
„Ahoj Jake,“ začula svoj hlas.
„Čo tu robíš?“
„Ja..ehm... bola som sa prejsť,“ zatvorila oči a ukázala za seba. Cítila ako jej horia líca, ruky sa jej opäť triasli. Jake iba chápavo prikývol.
„Nechceš ísť dnu?“ ukázal na chatku, keď konečne otvorila oči a zadívala sa na neho. Zvažovala odpoveď. Jej srdce túžilo po jeho prítomnosti, no rozum jej hovoril aby čo najskôr odišla. Odíď lebo inak dopadneš tak ako predtým!
Zdvihla zrak zo zeme, pozrela na neho ako čaká na odpoveď.
„Ja.. asi by som mala...“ začala. „Alebo vieš čo, rada pôjdem,“ pousmiala sa nechala ho nech odomkne kladku. Prešli cez malý dvor, dole po schodoch vytvorených z betónových kvádrov, okolo ohniska, lavičky a stola. Vyšli po železných schodoch a Ema zastala. Oprela sa o zábradlie a vyzrela na najkrajší západ slnka, aký kedy zažila.
„Nezmenilo sa to,“ zašepkala pre seba.
„Čo sa nezmenilo?“ stál vedľa nej, ruky vo vreckách bledomodrých teplákov, pohľad sústredený na jej tvár.
„Ten západ slnka,“ odvetila neodtŕhajúc zrak od obrovskej žeravej hviezdy na oblohe. „Nezmenil sa odkedy som tu nebola. Stále tá istá veľká guľa zachádzajúca za kopec. Rovnaký pohľad na žlté balíky slamy, hučiacu fabriku pokrytú poslednými lúčmi svetla. Presne takto si to pamätám.“
„Prečo si vlastne tu?“ opýtal sa na rovinu. Vedel to. Vedel, že mala dôvod prečo sem prišla, prečo bola pri chate.
„V skutočnosti som sa chcela s tebou porozprávať,“ odvetila pravdivo.
„Porozprávať o čom?“
„O tom čo bolo,  malo byť ale nebolo, o tom čo nemalo a bolo,“ sadla si na lavičku a oprela sa o drevo.
„Prečo nenecháš minulosť minulosťou?“ prisadol si.
„Pretože chcem vedieť pravdu. Chcem sa s tebou porozprávať medzi štyrmi očami o tom, čo si mi nedokázal povedať do očí pred dvoma rokmi.“
„Ako chceš. Máš otázky, tak sa pýtaj,“ pokrčil ľahostajne plecami. Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči na pár sekúnd, počúvala svoje zbesnené srdce. Vyriekla prvú a najťažšiu otázku a čakal na odpoveď.

„Mám pocit, že som nebol jediný, kto sa vtedy zmenil,“ sedeli vo vnútri chaty na starej zelenej válende.
„Ak máš na mysli mňa, tak áno. Poznal si ma, vieš aká som bola. Hašterivá, večne nespokojná a podráždená. Potom sa k tomu pridalo ešte to, že som začala hovoriť to, čo som si skutočne myslela. Mnoho ľudí som tým stratila, ale ja sama som sa stala silnejšou. A na rozdiel od teba, ja som si nikým nenechávala vymyť mozog.“
„Hovoriť si to čo si myslíš je predsa dobré.“ Jej poslednú vetu ignoroval, akoby ju ani nevyslovila.
„Áno, ale niekedy je jednoduchšie držať hubu. Ja som ju nedržala nikdy.“ Pootočil hlavu, zadíval sa priamo na ňu.
„Ako si vedela, že som doma?“
„Hm?“
„Ako si vedela, že nie som v škole?“
„Včera sme išli rovnakým autobusom domov z hlavného mesta. Vieš dobre, že som všímavá osoba. A že si vždy viem zistiť o ľuďoch to, čo potrebujem.“
 „Ema ja...“ začal, no odmlčal sa.
„Čo je ?“ Ich tváre boli od seba vzdialené iba pár centimetrov. Chcela prekonať tú vzdialenosť, chcela ochutnať tie pery. Napriek tomu, čo si povedali v toto poobedie, napriek tom, že sa konečne dozvedela pravdu, napriek tomu jej telo nariekalo za tým jeho. Potrebovala ho, chcela ho. Nestačila si v hlave ani len predstaviť ako chutia jeho pery, keď ju pobozkal. Srdce jej šialene búšilo, ruky o ktoré sa zaprela sa jej podlamovali.
„Chcem ťa,“ zašepkal a jednou rukou jej zašiel do vlasov, čím si ju ešte viac k sebe pritisol. Prestala  vzdorovať a poddala sa vášni. Rukami mu vošla pod tričko, prešla po plochom bruchu, ktoré tak zbožňovala a posledné na čo sa dokázala sústrediť bol pocit déja vu.

Pridala plyn a bolo jej jedno, že ide cez dedinu. Tachometer ukazoval deväťdesiat kilometrov za hodinu a jej tiekli slzy po lícach.
„Čo som to urobila, panebože čo som to urobila!“ buchla po volante malými dlaňami. Náhlila sa domov, chcela sa hodiť do postele, zvinúť sa do klbka, vyrevať sa a ľutovať. Vybrala ostrú zákrutu presne vo chvíli, keď jej mobil vo vrecku zavibroval. Spomalila, vytiahla mobil a otvorila správu.
Bolo skvelé opäť ťa vidieť. Nechcela by si prísť aj zajtra? Mohli by sme sa ísť prejsť. J.“  Bez zaváhania vytočila číslo.
Neveril som, že máš ešte stále to číslo..“ ozval sa bez ohlásenia.
„Čo odo mňa chceš?“ na jej hlase bolo zreteľne počuť, že plače.
Šancu,“ odvetil krátko.
„Prečo by som ti ju mala dať?“
Pretože viem, že chceš napraviť to, čo sa pred dvoma rokmi napraviť nedalo.
Neodpovedala, len sa hlasno rozplakala.
Prosím,“ začula.
„Nenávidím ťa!“ vykríkla do telefónu.
A zároveň miluješ...
„Nemilujem. Milovala som toho starého Jaka, nie teba.“
Starý Jake je ochotný vrátiť sa..
A ona prvý krát mala na dosah to, čo tak veľmi chcela. Ale bolo to správne? Ani ona sama nevedela.

13 komentárov:

  1. neviem či mám dobre pocit, že za tou poviedkou je viac.. každopádne, prepáč, že tak neskoro, ale vitaj späť Ivka!! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dobre máš pocit Angie :-)
      to nevadí a vďaka :-) som rada, že som späť :-)

      Odstrániť
  2. Takisto si myslím, že je za tým niečo viac, ale to radšej asi nechcem(š) rozoberať.. celý čas keď som to čítala iba že wau :o -Tins

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. radšej to nechajme tak :-) ale nemyslela som, že to bude až také zrejmé...
      aa ďakujem :-)

      Odstrániť
  3. its YOU in here, thats why i like it so much :) lebo mne to pomáha, tak dúfam, že aj teba to posunie :) ten koniec je najviac :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. It's me it's me..
      posunie, neposunie? who knows..
      - koniec? čo je správne? zobrať si to, po čom túžime alebo vrátiť tú bolesť aj s úrokmi?

      Odstrániť
    2. dozvieme sa, či áno alebo nie ;) a ten koniec som pochopila trocha inak :P buď si zobrať alebo to konečne nechať ísť? mne tam vznikla takáto otázka :)

      Odstrániť
    3. -ten koniec.. opäť sme mysleli to isté, len každá inými slovami ;-)

      Odstrániť
  4. užasné to je :))

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ak máš záujem, na mojom blogu prebieha súťaž o najlepší blog.
    Prihlášku nájdeš tu: http://best-story-1d-jb.blog.cz/1306/sutaz-o-najlepsi-blog-prihlaska :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. je uzasna ale taka smutna :)dúfam ze bude pokracovanie :) take kde sa viac toho odhali :) na konci som mala pocit ako by jej bolo osudne havarovat

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. taká smutná? možno preto, že bola písaná so slzami v očiach :-)
      chceš pokračovanie? myslíš, že by to bol dobrý nápad ?

      Odstrániť