„Oci?“ zatiahla nesmelo.
„Áno,“ jej otec akoby ju ani nevnímal. Sedel v hlbokom hnedom
kresle, v pravej ruke zvieral ovládač a napäto sledoval hokejový
zápas.
„Môžem si zobrať auto?“ vytlačila zo seba jednoduchú otázku.
„Kam chceš ísť?“ zapojila sa mama.
„K Tereze. Je sama doma a už dávno sme sa nevideli.
Volala ma, či by som sa nezastavila, že by sme pokecali, pozreli film, spravili
si babský večer ako za starých čias,“ hľadela na svoje ruky zložené v lone.
Nedokázala zodvihnúť zrak a tak vidieť reakciu rodičov, bála sa, že
odhalia jej klamstvo. Po napínavých sekundách ticha predsa len zodvihla hlavu.
Jej rodičia si vymieňali pohľady, až napokon mama prikývla.
„Môžeš si ho zobrať, ale...“
„Ale musím jazdiť opatrne, nie rýchlo a keď prídem mám
zavolať, že som došla v poriadku,“ dokončila za matku vetu, ktorú už
ovládala naspamäť. Mama sa iba pousmiala, otec opäť vzhliadol k hokeju. Postavila
sa a rýchlo vykročila z obývačky. Vošla do svojej spálne, zavrela za
sebou dvere a ešte raz si v hlave prerekapitulovala svoj plán.
Prešla cez železničné
priecestie, rovnej asfaltke nevenovala pozornosť. Jej pohľad spočinul na rôznofarebných
panelákoch, za ktorými sa týčili zelené kopce. Srdce jej nepravidelne búšilo do
hrudného koša, ruky sa jej začínali triasť. Vyhodila smerovku, odbočila medzi
paneláky a zastala pri tom hnedom, ktorý dôverne poznala už pár rokov. Vypla
motor a oprela sa o sedadlo. Hľadela na hnedú stenu, cítila čerstvý
vzduch prúdiaci cez otvorené okno a premýšľala. Bol to skutočne dobrý
nápad? Pred pár hodinami by jej odpoveď bola jasná. Ale teraz, keď bola už tu,
keď to mala na dosah ruky, si už nebola istá. Zmietala ňou panika, strach. Jej
dvaja úhlavní nepriatelia, vďaka ktorým nikdy nevedela konať s chladnou hlavou.
Zatvorila oči, snažila sa upokojiť si rozvášnené srdce a pokojne
dýchať. Čistý vzduch jej pomohol vyčistiť si hlavu a rozhodnúť sa. Mame
poslala správu, že došla v poriadku k Tereze a vráti sa až
neskoro večer, nech ju nečakajú. Vystúpila z auta, zamkla ho a vydala
sa na prechádzku pomedzi spleť vysokých budov.
Studený vietor narážal do jej pokojného tela, na oblohe sa
zmrákalo. Jej to však bolo jedno. Sedela na lúke, na svojom najobľúbenejšom
mieste a sledovala okolie. Hľadela na krásu zelených kopcov, na stromy
lámajúce sa pod náporom vetra, rozpamätávala na sa názvy vrchov a sediel. Usmiala
sa. Presne toto jej chýbalo. To ticho, pokoj, spev vtákov a tie krásne
kopce ovíjajúce sa okolo malej dediny. Spomínala, premýšľala. Toto všetko mohlo
byť doteraz jej. Na tomto mieste mohla sedávať každý druhý deň. Avšak stalo sa
množstvo rozhodnutí, ktoré ona ovplyvniť nevedela a musela sa s tým zmieriť.
Smutne sa pousmiala, keď v diaľke, na protiľahlej lúke, zbadala srnky. Po
dlhých minútach pozorovania divej zvery sa rozhodla. Je čas odísť. Uzavrieť to,
skončiť s tým. Postavila sa, oprášila si nohavice od zeminy a vykročila
tam, odkiaľ prišla. Neotáčala sa späť, nahodila kamenný výraz a svoje srdce
nechala tam.
Kopala si pred sebou kamienok, snažila sa nerozmýšľať a nesústrediť
na odbočku poľnej cesty, ktorá sa každým krokom blížila. Zastala a srdce, o ktorom si myslela, že ho nechala na
lúke, poskočilo. Odboč, choď tadiaľ. Choď
sa tam pozrieť, už sa sem možno nikdy nedostaneš.
„Nie, nie,“ zašepkala svojmu vnútru. Čo sa môže stať? Akoby sa pýtala sama seba.
„Môžem ho stretnúť,“ odpovedala si potichu. Veď práve preto si sem prišla. Vzdychla
si a vykročila.
Zastala pred bránou a zodvihla zrak, ktorý jej spočinul
na starom drevenom domčeku. Chata. Srdce jej prudko búšilo, v hlave sa jej
striedali pár sekundové spomienky, záblesky momentov, ktoré milovala a ktoré
ju zároveň aj zabíjali. Prepchala tenké zápästie cez pletivo a odtiahla závoru.
Potlačila krídlo brány, no to sa nepohlo. Zamračene hľadela na bránu, až si
všimla kladku. Pichlo ju pri srdci. Odkedy
je tu tá kladka? Prečo ju sem dali? Majú od nej kľúč všetci, alebo len on?
Strčila naspäť ruku, zaklapla závoru a ešte raz pozrela na drevený dom. Otočila
sa, rozhodnutá odtiaľ čo najskôr odísť, no jej srdce vynechalo pár úderov.
„Ema,“ začula. Zahmlilo sa jej pred očami, diera v hrudi
sa opäť otvorila. Hľadela do jeho
prekvapených očí a nevedela čo robiť.
„Ahoj Jake,“ začula svoj hlas.
„Čo tu robíš?“
„Ja..ehm... bola som sa prejsť,“ zatvorila oči a ukázala
za seba. Cítila ako jej horia líca, ruky sa jej opäť triasli. Jake iba chápavo
prikývol.
„Nechceš ísť dnu?“ ukázal na chatku, keď konečne otvorila
oči a zadívala sa na neho. Zvažovala odpoveď. Jej srdce túžilo po jeho
prítomnosti, no rozum jej hovoril aby čo najskôr odišla. Odíď lebo inak dopadneš tak ako predtým!
Zdvihla zrak zo zeme, pozrela na neho ako čaká na odpoveď.
„Ja.. asi by som mala...“ začala. „Alebo vieš čo, rada
pôjdem,“ pousmiala sa nechala ho nech odomkne kladku. Prešli cez malý dvor,
dole po schodoch vytvorených z betónových kvádrov, okolo ohniska, lavičky
a stola. Vyšli po železných schodoch a Ema zastala. Oprela sa o zábradlie
a vyzrela na najkrajší západ slnka, aký kedy zažila.
„Nezmenilo sa to,“ zašepkala pre seba.
„Čo sa nezmenilo?“ stál vedľa nej, ruky vo vreckách
bledomodrých teplákov, pohľad sústredený na jej tvár.
„Ten západ slnka,“ odvetila neodtŕhajúc zrak od obrovskej žeravej
hviezdy na oblohe. „Nezmenil sa odkedy som tu nebola. Stále tá istá veľká guľa
zachádzajúca za kopec. Rovnaký pohľad na žlté balíky slamy, hučiacu fabriku
pokrytú poslednými lúčmi svetla. Presne takto si to pamätám.“
„Prečo si vlastne tu?“ opýtal sa na rovinu. Vedel to. Vedel,
že mala dôvod prečo sem prišla, prečo bola pri chate.
„V skutočnosti som sa chcela s tebou porozprávať,“
odvetila pravdivo.
„Porozprávať o čom?“
„O tom čo bolo, malo
byť ale nebolo, o tom čo nemalo a bolo,“ sadla si na lavičku a oprela
sa o drevo.
„Prečo nenecháš minulosť minulosťou?“ prisadol si.
„Pretože chcem vedieť pravdu. Chcem sa s tebou porozprávať
medzi štyrmi očami o tom, čo si mi nedokázal povedať do očí pred dvoma
rokmi.“
„Ako chceš. Máš otázky, tak sa pýtaj,“ pokrčil ľahostajne
plecami. Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči na pár sekúnd, počúvala svoje
zbesnené srdce. Vyriekla prvú a najťažšiu otázku a čakal na odpoveď.
„Mám pocit, že som nebol jediný, kto sa vtedy zmenil,“
sedeli vo vnútri chaty na starej zelenej válende.
„Ak máš na mysli mňa, tak áno. Poznal si ma, vieš aká som
bola. Hašterivá, večne nespokojná a podráždená. Potom sa k tomu pridalo
ešte to, že som začala hovoriť to, čo som si skutočne myslela. Mnoho ľudí som
tým stratila, ale ja sama som sa stala silnejšou. A na rozdiel od teba, ja
som si nikým nenechávala vymyť mozog.“
„Hovoriť si to čo si myslíš je predsa dobré.“ Jej poslednú
vetu ignoroval, akoby ju ani nevyslovila.
„Áno, ale niekedy je jednoduchšie držať hubu. Ja som ju
nedržala nikdy.“ Pootočil hlavu, zadíval sa priamo na ňu.
„Ako si vedela, že som doma?“
„Hm?“
„Ako si vedela, že nie som v škole?“
„Včera sme išli rovnakým autobusom domov z hlavného mesta.
Vieš dobre, že som všímavá osoba. A že si vždy viem zistiť o ľuďoch to,
čo potrebujem.“
„Ema ja...“ začal, no
odmlčal sa.
„Čo je ?“ Ich tváre boli od seba vzdialené iba pár
centimetrov. Chcela prekonať tú vzdialenosť, chcela ochutnať tie pery. Napriek
tomu, čo si povedali v toto poobedie, napriek tom, že sa konečne dozvedela
pravdu, napriek tomu jej telo nariekalo za tým jeho. Potrebovala ho, chcela ho.
Nestačila si v hlave ani len predstaviť ako chutia jeho pery, keď ju
pobozkal. Srdce jej šialene búšilo, ruky o ktoré sa zaprela sa jej
podlamovali.
„Chcem ťa,“ zašepkal a jednou rukou jej zašiel do
vlasov, čím si ju ešte viac k sebe pritisol. Prestala vzdorovať a poddala sa vášni. Rukami mu
vošla pod tričko, prešla po plochom bruchu, ktoré tak zbožňovala a posledné
na čo sa dokázala sústrediť bol pocit déja vu.
Pridala plyn a bolo jej jedno, že ide cez dedinu. Tachometer
ukazoval deväťdesiat kilometrov za hodinu a jej tiekli slzy po lícach.
„Čo som to urobila, panebože čo som to urobila!“ buchla po
volante malými dlaňami. Náhlila sa domov, chcela sa hodiť do postele, zvinúť sa
do klbka, vyrevať sa a ľutovať. Vybrala ostrú zákrutu presne vo chvíli, keď
jej mobil vo vrecku zavibroval. Spomalila, vytiahla mobil a otvorila správu.
„Bolo skvelé opäť ťa
vidieť. Nechcela by si prísť aj zajtra? Mohli by sme sa ísť prejsť. J.“ Bez zaváhania vytočila číslo.
„Neveril som, že máš
ešte stále to číslo..“ ozval sa bez ohlásenia.
„Čo odo mňa chceš?“ na jej hlase bolo zreteľne počuť, že
plače.
„Šancu,“ odvetil
krátko.
„Prečo by som ti ju mala dať?“
„Pretože viem, že
chceš napraviť to, čo sa pred dvoma rokmi napraviť nedalo.“
Neodpovedala, len sa hlasno rozplakala.
„Prosím,“ začula.
„Nenávidím ťa!“ vykríkla do telefónu.
„A zároveň miluješ...“
„Nemilujem. Milovala som toho starého Jaka, nie teba.“
„Starý Jake je ochotný
vrátiť sa..“
A ona prvý krát mala na dosah to, čo tak veľmi chcela. Ale
bolo to správne? Ani ona sama nevedela.
neviem či mám dobre pocit, že za tou poviedkou je viac.. každopádne, prepáč, že tak neskoro, ale vitaj späť Ivka!! :)
OdpovedaťOdstrániťdobre máš pocit Angie :-)
Odstrániťto nevadí a vďaka :-) som rada, že som späť :-)
Takisto si myslím, že je za tým niečo viac, ale to radšej asi nechcem(š) rozoberať.. celý čas keď som to čítala iba že wau :o -Tins
OdpovedaťOdstrániťradšej to nechajme tak :-) ale nemyslela som, že to bude až také zrejmé...
Odstrániťaa ďakujem :-)
its YOU in here, thats why i like it so much :) lebo mne to pomáha, tak dúfam, že aj teba to posunie :) ten koniec je najviac :)
OdpovedaťOdstrániťIt's me it's me..
Odstrániťposunie, neposunie? who knows..
- koniec? čo je správne? zobrať si to, po čom túžime alebo vrátiť tú bolesť aj s úrokmi?
dozvieme sa, či áno alebo nie ;) a ten koniec som pochopila trocha inak :P buď si zobrať alebo to konečne nechať ísť? mne tam vznikla takáto otázka :)
Odstrániť-ten koniec.. opäť sme mysleli to isté, len každá inými slovami ;-)
Odstrániťužasné to je :))
OdpovedaťOdstrániťďakujem :-)
Odstrániťje uzasna ale taka smutna :)dúfam ze bude pokracovanie :) take kde sa viac toho odhali :) na konci som mala pocit ako by jej bolo osudne havarovat
OdpovedaťOdstrániťtaká smutná? možno preto, že bola písaná so slzami v očiach :-)
Odstrániťchceš pokračovanie? myslíš, že by to bol dobrý nápad ?