nedeľa 23. februára 2014

The War between love

Venované úžasnej Mome k meninám. Len to najkrajšie ti prajem! ^-^

Krajinou sa niesla hlasná streľba, pokriky bojujúcich mužov. Bojujúcich o čo? O možnosť slobodnej vôle, pre vlasť, či pre to, že im niekto vštepil myšlienku, že takto to je správne? Črepiny bômb dopadali pomedzi vystrašených ľudí. Šrapnely sa odrážali od zničenej pôdy, zabodávali sa, ranili, ničili i to posledné čo zostalo z biednej ľudskej schránky zdeptaných duší. Duší poväčšine už bez života.
Tanky, samopale, bomby. Hluk napĺňal uši, ktoré za čas sprevádzaný vojnou ešte nestihli ohluchnúť a bral dych tým, ktorí oň ešte nestihli prísť.


Niekde tam, kde vojaci bojovali o svoju vlasť, v tmavom a špinavom zákope ležal mladý vojak. Vojak bojujúci o vlastný život.
Špinavé svetlé vlasy mu padali do čela spod prilby, ktorá sa mu vďaka neočakávanému pádu posunula viac do tváre. Zablatenými rukami si zvieral pravé stehno a prstami dusil nemalú dieru po guľke. Krv sa ku podivu na to, z akého miesta vytekala, prelievala na povrch zelenkavých nohavíc veľmi pomaly, priam lenivo. Možno to bolo spôsobené dehydratáciou mladého chlapca alebo možno jeho šikovnosťou, s akou sa snažil zastaviť krvácanie. I napriek situácii, do ktorej sa dostal, keď jeho život visel na vlásku, jediné na čo sa sústredil bola modlitba pre jeho bojujúcich kamarátov. Nepociťoval strach či bolesť. Jediné čo napĺňalo jeho zmrzačené telo, boli slová vysielajúce tichou myšlienkou vysoko do nebies.

***

Pozerala cez provizórne okno na tenkom zelenom stane plnom zdravotníkov.  Ruky si automatickým pohybom utierala do bielej gázy, zmývala si krv, na ktorú sa už nedokázala ani podívať. Vo vojenskom tábore bol pokoj. Deň sa schyľoval k svojmu samotnému koncu, zranení odpočívali a boje aspoň na pár krátkych chvíľ ustali. I vojaci, či generáli si potrebovali odpočinúť.

„Romana,“ prerušil ju zo zamyslenia tenký hlas. Na pár sekúnd zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla, kým sa otočila k osobe, ktorá ju oslovila. „Choďte si oddýchnuť. Ja to tu za vás postrážim,“ smutným úsmevom sa k nej prihovárala hlavná sestra.  Moma ticho prikývla a špinavú gázu položila na lesknúcu sa tácku. Potichu, nenápadne, tak ako to robievala vždy, opustila veľký stan a čiernou nocou prešla do svojho malého príbytku. Ako náhle sa za ňou zavreli plátané dvere, z hnedých vlasov si vytiahla biely čepiec, čím im umožnila voľne padnúť až pod lopatky.
I ona by si mala oddychovať. Mala by si ľahnúť na tvrdú posteľ a snažiť sa i napriek nočnej more, ktorú tvorila realita, upadnúť do bezduchého spánku. Mala by nabrať čo najviac energie na nasledujúci deň, počas ktorého uvidí ďalšie bolesťou skrívené tváre, žobroniace o zmilovanie.
No ona to nedokázala.
Nie keď on bol niekde tam.

***
Nebola to jeho sebeckosť či pokrytectvo, ktoré mu nedovoľovali pomyslieť na ňu. Bola to čistá láska a odvaha. Odvaha, ktorá mu umožnila vyrovnať sa s jej stratou už keď sa lúčili. Už keď mu prišiel list napísaný čiernym atramentom, zapečatený červenou pečaťou. Pečaťou, ktorá mu ešte predtým ako obálku stihol otvoriť napovedala, čo sa na tenkom papieri bude písať. Keď vtedy videl jej slzami zmáčanú tvár, to ako jej bolesť zadúšala pocit bezpečia, vedel, že to môže byť posledný krát, čo ju bude zvierať vo svojom objatí.
Každý deň od jeho odchodu myslel na jej hnedasté vlasy, ich farbu a lesk, ktorý sa odrážal v jarnom slnku, či na zmyselnú farbu jej očí, ktoré v iste chvíli vyzerali zelené, v inej hnedé.  Každé ráno pred skromnými raňajkami, ktoré niekedy tvoril plesnivý chlieb a inokedy fazuľa so slaninou, si z náprsného vrecka na ľavej strane svojej vojenskej blúzy vytiahol čiernobielu fotografiu, jedinú, ktorú si zobral z domova. Doráňanými prstami prechádzal po jej tvári a žiariacom úsmeve a tichými slovami jej vyznával lásku. Pretože vedel, že to môže byť naposledy.

Oprel sa hlavou o stenu tvorenú z blata a očami pozrel dohora. Streľba utíchla, nad ním sa rozprestierala hviezdami posiata obloha. Namiesto výstrelov počul teraz hlasy bez emócií, ktoré hľadali medzi mŕtvolami posiatymi po zemi niekoho, kto by sa im mohol ešte prihovoriť, niekoho, komu by mohli zachrániť život.
Nájdu aj jeho?
Nevedel.
Modré oči sa pretočili dozadu a jeho ovládla temnota.

***
Sedela schúlená do klbka. No nie preto, že cez tenkú látku stanu prefukoval jesenný vietor a opieral sa do jej pochudnutého tela, ale preto, že sa cítila sama. Sama uprostred pekla na zemi. Bola na mieste, kde nikto nemal nikoho, kde sa ľudia už nevracali na miesta odkiaľ prišli. A ona túžila len po jednom. Aspoň na pár sekúnd sa ocitnúť opäť v jeho objatí. Pocítiť okolo seba jeho ramená, počuť jeho vysoký smiech či vidieť široký, úprimný a hlavne bezstarostný úsmev.
Za celý čas mu neposlala žiaden list. Neoboznámila ho s faktom, že v tichom doma na predmestí veľkomesta nevedela sama vydržať ani sekundu. Nenapísala mu, že sa prihlásila za dobrovoľnú zdravotnú sestru do vojenského tábora len preto, aby ho mohla nájsť. No realita jej prekazila plány. Prišla na miesto, kam sa vojaci nevedeli či majú tešiť alebo nie. Videla umierať mladých mužov, mužov v jeho veku. A razom túžba po jeho stretnutí vyhasla. Teraz jediné po čom túžila bolo, aby to nemusela byť ona, kto mu bude zatláčať viečka, keď jeho srdce prehrá boj.
Pretože prežije málokto.

Tichou tmou sa ozvala siréna. Siréna sanitky, ktorá oznamovala, že privážajú ďalších ranených. Zhodila si z chudých ramien tenkú deku, vlasy si zviazala do chvosta a uväznila ich pod čepcom a rýchlym krokom vyšla zo svojho dočasného domova. Všetok voľný priestor, ktorý kedysi tvoril nemalý dvor, bol zaplnený ľuďmi, sanitkami. Bezcieľne hľadela pomedzi mužov v rovnošatách nesúcich nosidlá a hľadala.
Až našla.
„Niall,“ šepla potichu.
Akoby jej niekto zapichol nôž priamo medzi rebrá. Akoby ju nepriateľ zasiahol priamo do srdca. Nohy sa jej podlomili a neviditeľná sila jej vyrazila dych. Oči nespúšťala z jeho rúk visiacich z nosidiel absolútne bez života.
Adrenalín, ktorý jej sprvu spôsobil šok, teraz vyvolal narastajúci hnev, ktorý ju prinútil vstať a rozbehnúť sa priamo do veľkého stanu, za chlapmi, ktorí odniesli jej snúbenca. Narážala do ľudí, náreky sa drali z jej úst.
Opäť padla na kolená, keď ho našla. Na konci stanu. Tam, kam odnášali mŕtvych.

***
„Poznala ho?“
„Ak sú údaje správne, bol to jej snúbenec.“
„Diabol.“
„Prosím?“
„Len diabol mohol spôsobiť toto peklo a dopustiť aby mladí prichádzali o to, čo im je najdrahšie.“

Hľadeli na dve mŕtve telá.
Na muža, ktorý zomrel na vykrvácanie a na ženu, ktorá umrela na žiaľ.


„Ale už sú aspoň spolu.“

12 komentárov:

  1. Mam pocit ze si mi roztriestila srdce na milion kuskov. Je to uplne nadherne, ale hrozne smutne :( a dakujem krasne za blahozelanie :) Moma.x

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. bolo mi radosťou písať pre niekoho ako si ty O:)

      Odstrániť
  2. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. nemyslela som, že v niekom vyvolám až takéto emócie. čakala som možno sklamanie z toho konca, či plač, ale toto? Lauruš, vyrazila si mi dych.

      Odstrániť
  3. Ivúšik, toto je...
    Cítim sa akoby som sa prebudila z veľmi vzdialeného, chladného a tichého sna.
    Jestvuje toľko jednodieloviek a poviedok na túto tému, na tému vojna a zabíjanie, ale ty si to opísala tak...
    Akoby si sa nachádzala v epicentru bojiska, ako tretí hlas, ktorý sleduje príbeh dvoch zaľúbencov v najhoršej možnej podobe bytia.
    Si naša hrdinka, aj keď by som to nemala hovoriť, keď sa mi od návalu emócií nepretržite štikúta. :D
    Pri tejto jednodielovke sa ukazuje, že ty si schopná napísať aj knihu o kvantovej fyzike neskutočne pútavo a my Ti to aj tak celé zhltneme.
    Moja, je to prekrásne. Vážne prekrásne.
    ♥♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Evušík!
      Nesmierne, ale veľmi veľmi veľmi nesmierne si cením takéto slová, hlavne od niekoho ako si ty. Ale zase, kvantovú fyziku sem neťahajme :D
      ĎAKUJEM ♥♥
      Neviem ako mám vyjadriť svoju vďaku tebe a ostatným dievčatám, ktoré strpia moje nepravidelné pridávanie poviedok, a i tak mi dokážu svojimi komentármi vhnať slzy do očí.
      Zbožňujem Ťa.

      Odstrániť
  4. V prvom rade sa ospravedlňujem, že komentujem až teraz, ale neviem prečo som bola v takej mylnej predstave, že som už komentovala :)
    Je to krásne, tak nádherné a tak dojemné, sakra, hrozne si ma rozplakala :)
    Normálne som nedýchala, keď som to čítala :)
    ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥ ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
    Zbožňujem Ťa ♥ :) A takéto jednodielky by som brala od Teba pravidelne :3
    A neviem, čo už povedať, lebo som momentálne uplakaná (zasa!) a nemyslí mi to :) Vďaka Tebe ♥ :)
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ospravedlnenie sa prijíma O:)
      nie, nie nie, ja som vás nechcela rozplakať :(
      ĎAKUJEM ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
      takže Julke sa zapáčili moje jednodielovky? hmm, mám potešujúcu správu, píšem ďalšiu ;)
      love love xx

      Odstrániť
  5. ♥Ivka♥, tak toto nemá chybu♥. Veľmi pekné, no nečakaný koniec :-) Si ozaj talent mojko :-* ♥ Takúto tému ja môžem. Ak sa ti chce, aj mňa môžeš obdarovať nejakou jednodielovečkou :D :-*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. uu, niekto zavítal na môj blog O:)
      ďakujem zlatinko :)
      aj také raz možno bude ;) :-*

      Odstrániť
  6. :(((((((((((((
    nie, ja neplačem, to sa mi len potia oči
    veď
    nie
    toto čo bolo
    nie
    ja
    odmietam
    ugh
    aj keby, nevedela by som, čo napísať, pretože toto mi zobralo všetky slová. ako si to mohla tak krásne opísať? a ja južueli nerada čítam poviedky, kde je málo priamej reči, lebo ma opisy nudia, ale toto bolo. wow. toto ma dostalo, zobralo a odnieslo. všetko možné. a som rada, že mi to Moma poslala, lebo inak by som to nikdy nenašla a awidauidhaius. wow. že aký si ty talent!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :O :O
      MITCHIE!
      ár ju fakin kidin me?
      od niekoho ako si ty som pochvalu veruže nikdy nečakala.
      nesmierne si vážim každé písmenko, ktoré si mi napísala...
      ĎAKUJEM!

      Odstrániť