Venované úžasnej Mome k meninám. Len to najkrajšie ti prajem! ^-^
Krajinou sa niesla hlasná streľba, pokriky bojujúcich mužov.
Bojujúcich o čo? O možnosť slobodnej vôle, pre vlasť, či pre to, že
im niekto vštepil myšlienku, že takto to je správne? Črepiny bômb dopadali
pomedzi vystrašených ľudí. Šrapnely sa odrážali od zničenej pôdy, zabodávali
sa, ranili, ničili i to posledné čo zostalo z biednej ľudskej
schránky zdeptaných duší. Duší poväčšine už bez života.
Tanky, samopale, bomby. Hluk napĺňal uši, ktoré za čas
sprevádzaný vojnou ešte nestihli ohluchnúť a bral dych tým, ktorí oň ešte
nestihli prísť.
Niekde tam, kde vojaci bojovali o svoju vlasť, v tmavom
a špinavom zákope ležal mladý vojak. Vojak bojujúci o vlastný život.
Špinavé svetlé vlasy mu padali do čela spod prilby, ktorá sa
mu vďaka neočakávanému pádu posunula viac do tváre. Zablatenými rukami si
zvieral pravé stehno a prstami dusil nemalú dieru po guľke. Krv sa ku
podivu na to, z akého miesta vytekala, prelievala na povrch zelenkavých
nohavíc veľmi pomaly, priam lenivo. Možno to bolo spôsobené dehydratáciou
mladého chlapca alebo možno jeho šikovnosťou, s akou sa snažil zastaviť
krvácanie. I napriek situácii, do ktorej sa dostal, keď jeho život visel na
vlásku, jediné na čo sa sústredil bola modlitba pre jeho bojujúcich kamarátov. Nepociťoval
strach či bolesť. Jediné čo napĺňalo jeho zmrzačené telo, boli slová
vysielajúce tichou myšlienkou vysoko do nebies.
***
Pozerala cez provizórne okno na tenkom zelenom stane plnom
zdravotníkov. Ruky si automatickým
pohybom utierala do bielej gázy, zmývala si krv, na ktorú sa už nedokázala ani
podívať. Vo vojenskom tábore bol pokoj. Deň sa schyľoval k svojmu samotnému
koncu, zranení odpočívali a boje aspoň na pár krátkych chvíľ ustali. I vojaci,
či generáli si potrebovali odpočinúť.
„Romana,“ prerušil ju zo zamyslenia tenký hlas. Na pár
sekúnd zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla, kým sa otočila k osobe,
ktorá ju oslovila. „Choďte si oddýchnuť. Ja to tu za vás postrážim,“ smutným
úsmevom sa k nej prihovárala hlavná sestra. Moma ticho prikývla a špinavú gázu
položila na lesknúcu sa tácku. Potichu, nenápadne, tak ako to robievala vždy,
opustila veľký stan a čiernou nocou prešla do svojho malého príbytku. Ako náhle
sa za ňou zavreli plátané dvere, z hnedých vlasov si vytiahla biely
čepiec, čím im umožnila voľne padnúť až pod lopatky.
I ona by si mala oddychovať. Mala by si ľahnúť na tvrdú
posteľ a snažiť sa i napriek nočnej more, ktorú tvorila realita, upadnúť
do bezduchého spánku. Mala by nabrať čo najviac energie na nasledujúci deň,
počas ktorého uvidí ďalšie bolesťou skrívené tváre, žobroniace o zmilovanie.
No ona to nedokázala.
Nie keď on bol niekde tam.
***
Nebola to jeho sebeckosť či pokrytectvo, ktoré mu
nedovoľovali pomyslieť na ňu. Bola to čistá láska a odvaha. Odvaha, ktorá
mu umožnila vyrovnať sa s jej stratou už keď sa lúčili. Už keď mu prišiel
list napísaný čiernym atramentom, zapečatený červenou pečaťou. Pečaťou, ktorá
mu ešte predtým ako obálku stihol otvoriť napovedala, čo sa na tenkom papieri
bude písať. Keď vtedy videl jej slzami zmáčanú tvár, to ako jej bolesť zadúšala
pocit bezpečia, vedel, že to môže byť posledný krát, čo ju bude zvierať vo
svojom objatí.
Každý deň od jeho odchodu myslel na jej hnedasté vlasy, ich
farbu a lesk, ktorý sa odrážal v jarnom slnku, či na zmyselnú farbu
jej očí, ktoré v iste chvíli vyzerali zelené, v inej hnedé. Každé ráno pred skromnými raňajkami, ktoré
niekedy tvoril plesnivý chlieb a inokedy fazuľa so slaninou, si z náprsného
vrecka na ľavej strane svojej vojenskej blúzy vytiahol čiernobielu fotografiu,
jedinú, ktorú si zobral z domova. Doráňanými prstami prechádzal po jej
tvári a žiariacom úsmeve a tichými slovami jej vyznával lásku. Pretože
vedel, že to môže byť naposledy.
Oprel sa hlavou o stenu tvorenú z blata a očami
pozrel dohora. Streľba utíchla, nad ním sa rozprestierala hviezdami posiata
obloha. Namiesto výstrelov počul teraz hlasy bez emócií, ktoré hľadali medzi
mŕtvolami posiatymi po zemi niekoho, kto by sa im mohol ešte prihovoriť,
niekoho, komu by mohli zachrániť život.
Nájdu aj jeho?
Nevedel.
Modré oči sa pretočili dozadu a jeho ovládla temnota.
***
Sedela schúlená do klbka. No nie preto, že cez tenkú látku
stanu prefukoval jesenný vietor a opieral sa do jej pochudnutého tela, ale
preto, že sa cítila sama. Sama uprostred pekla na zemi. Bola na mieste, kde
nikto nemal nikoho, kde sa ľudia už nevracali na miesta odkiaľ prišli. A ona
túžila len po jednom. Aspoň na pár sekúnd sa ocitnúť opäť v jeho objatí. Pocítiť
okolo seba jeho ramená, počuť jeho vysoký smiech či vidieť široký, úprimný a hlavne
bezstarostný úsmev.
Za celý čas mu neposlala žiaden list. Neoboznámila ho s faktom,
že v tichom doma na predmestí veľkomesta nevedela sama vydržať ani
sekundu. Nenapísala mu, že sa prihlásila za dobrovoľnú zdravotnú sestru do
vojenského tábora len preto, aby ho mohla nájsť. No realita jej prekazila
plány. Prišla na miesto, kam sa vojaci nevedeli či majú tešiť alebo nie. Videla
umierať mladých mužov, mužov v jeho veku. A razom túžba po jeho
stretnutí vyhasla. Teraz jediné po čom túžila bolo, aby to nemusela byť ona,
kto mu bude zatláčať viečka, keď jeho srdce prehrá boj.
Pretože prežije málokto.
Tichou tmou sa ozvala siréna. Siréna sanitky, ktorá
oznamovala, že privážajú ďalších ranených. Zhodila si z chudých ramien
tenkú deku, vlasy si zviazala do chvosta a uväznila ich pod čepcom a rýchlym
krokom vyšla zo svojho dočasného domova. Všetok voľný priestor, ktorý kedysi
tvoril nemalý dvor, bol zaplnený ľuďmi, sanitkami. Bezcieľne hľadela pomedzi
mužov v rovnošatách nesúcich nosidlá a hľadala.
Až našla.
„Niall,“ šepla potichu.
Akoby jej niekto zapichol nôž priamo medzi rebrá. Akoby ju
nepriateľ zasiahol priamo do srdca. Nohy sa jej podlomili a neviditeľná sila
jej vyrazila dych. Oči nespúšťala z jeho rúk visiacich z nosidiel absolútne
bez života.
Adrenalín, ktorý jej sprvu spôsobil šok, teraz vyvolal
narastajúci hnev, ktorý ju prinútil vstať a rozbehnúť sa priamo do veľkého
stanu, za chlapmi, ktorí odniesli jej snúbenca. Narážala do ľudí, náreky sa
drali z jej úst.
Opäť padla na kolená, keď ho našla. Na konci stanu. Tam, kam
odnášali mŕtvych.
***
„Poznala ho?“
„Ak sú údaje správne, bol to jej snúbenec.“
„Diabol.“
„Prosím?“
„Len diabol mohol spôsobiť toto peklo a dopustiť aby
mladí prichádzali o to, čo im je najdrahšie.“
Hľadeli na dve mŕtve telá.
Na muža, ktorý zomrel na vykrvácanie a na ženu, ktorá
umrela na žiaľ.
„Ale už sú aspoň spolu.“
Mam pocit ze si mi roztriestila srdce na milion kuskov. Je to uplne nadherne, ale hrozne smutne :( a dakujem krasne za blahozelanie :) Moma.x
OdpovedaťOdstrániťbolo mi radosťou písať pre niekoho ako si ty O:)
OdstrániťTento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániťnemyslela som, že v niekom vyvolám až takéto emócie. čakala som možno sklamanie z toho konca, či plač, ale toto? Lauruš, vyrazila si mi dych.
OdstrániťIvúšik, toto je...
OdpovedaťOdstrániťCítim sa akoby som sa prebudila z veľmi vzdialeného, chladného a tichého sna.
Jestvuje toľko jednodieloviek a poviedok na túto tému, na tému vojna a zabíjanie, ale ty si to opísala tak...
Akoby si sa nachádzala v epicentru bojiska, ako tretí hlas, ktorý sleduje príbeh dvoch zaľúbencov v najhoršej možnej podobe bytia.
Si naša hrdinka, aj keď by som to nemala hovoriť, keď sa mi od návalu emócií nepretržite štikúta. :D
Pri tejto jednodielovke sa ukazuje, že ty si schopná napísať aj knihu o kvantovej fyzike neskutočne pútavo a my Ti to aj tak celé zhltneme.
Moja, je to prekrásne. Vážne prekrásne.
♥♥♥
Evušík!
OdstrániťNesmierne, ale veľmi veľmi veľmi nesmierne si cením takéto slová, hlavne od niekoho ako si ty. Ale zase, kvantovú fyziku sem neťahajme :D
ĎAKUJEM ♥♥
Neviem ako mám vyjadriť svoju vďaku tebe a ostatným dievčatám, ktoré strpia moje nepravidelné pridávanie poviedok, a i tak mi dokážu svojimi komentármi vhnať slzy do očí.
Zbožňujem Ťa.
V prvom rade sa ospravedlňujem, že komentujem až teraz, ale neviem prečo som bola v takej mylnej predstave, že som už komentovala :)
OdpovedaťOdstrániťJe to krásne, tak nádherné a tak dojemné, sakra, hrozne si ma rozplakala :)
Normálne som nedýchala, keď som to čítala :)
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥ ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
Zbožňujem Ťa ♥ :) A takéto jednodielky by som brala od Teba pravidelne :3
A neviem, čo už povedať, lebo som momentálne uplakaná (zasa!) a nemyslí mi to :) Vďaka Tebe ♥ :)
Love love love Xxx
Ospravedlnenie sa prijíma O:)
Odstrániťnie, nie nie, ja som vás nechcela rozplakať :(
ĎAKUJEM ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
takže Julke sa zapáčili moje jednodielovky? hmm, mám potešujúcu správu, píšem ďalšiu ;)
love love xx
♥Ivka♥, tak toto nemá chybu♥. Veľmi pekné, no nečakaný koniec :-) Si ozaj talent mojko :-* ♥ Takúto tému ja môžem. Ak sa ti chce, aj mňa môžeš obdarovať nejakou jednodielovečkou :D :-*
OdpovedaťOdstrániťuu, niekto zavítal na môj blog O:)
Odstrániťďakujem zlatinko :)
aj také raz možno bude ;) :-*
:(((((((((((((
OdpovedaťOdstrániťnie, ja neplačem, to sa mi len potia oči
veď
nie
toto čo bolo
nie
ja
odmietam
ugh
aj keby, nevedela by som, čo napísať, pretože toto mi zobralo všetky slová. ako si to mohla tak krásne opísať? a ja južueli nerada čítam poviedky, kde je málo priamej reči, lebo ma opisy nudia, ale toto bolo. wow. toto ma dostalo, zobralo a odnieslo. všetko možné. a som rada, že mi to Moma poslala, lebo inak by som to nikdy nenašla a awidauidhaius. wow. že aký si ty talent!
:O :O
OdstrániťMITCHIE!
ár ju fakin kidin me?
od niekoho ako si ty som pochvalu veruže nikdy nečakala.
nesmierne si vážim každé písmenko, ktoré si mi napísala...
ĎAKUJEM!