Innocent Love 1.

So, prvá kapitola nového príbehu. Trochu mimo tématiky, mimo chlapcov. Snáď to bude čítať aspoň niekto. Každý komentár poteší! :)

Sledovala ako sa poslucháreň pomaly vyprázdňovala, zatiaľ čo ona stále sedela na svojom mieste. Nepotrebovala sa totiž tlačiť medzi ostatnými študentmi, ktorých si nedovolila nazvať spolužiakmi. Boli to len cudzie osoby, s ktorými občasne zdieľala svoj čas. Inak bola sama. Sama uprostred veľkého sveta. A jej to tak vyhovovalo.

Postavila sa zo svojho miesta  až keď okrem nej a profesora v miestnosti nikto nebol. V tichosti, tak ako vždy, so slúchatkami v ušiach opustila kampus univerzity, ktorú navštevovala už takmer dva roky. Študovala geografiu. Chcela precestovať svet, vidieť miesta, neostať uväznená v pochmúrnom meste s názvom Chicago. Hoci bola až príliš veľký introvert a sebavedomie bolo to, čo jej chýbalo, jediné čo od života chcela, bolo splniť si sen a ukázať ľuďom, že aj sivá myška môže niečo dokázať.

Prešla cez nadchod, ktorý začínal v hlavnej budove kampusu a končil na zastávke metra. Akoby všetko bolo načasované podľa jej príchodu, pár sekúnd po tom, ako sa postavila medzi hŕbu ľudí, pred zastávkou zastal vlak, ktorý potrebovala.

Nevšímajúc si okolitý svet, zahĺbená do hudby, ktorá sa jej ozývala v ušiach, sa viezla vlakom sústrediac  sa len na jedno. V mysli naháňala predstavu, ktorá sa o pár minút stane skutočnosťou a na ktorú sa tešila od okamihu ako ráno otvorila oči.  Predstavu si zidealizovala do posledných detailov, akoby bola najväčšou perfekcionistkou na celom svete a keď si  v hlave prehrávala každú drobnosť, ktorú si jej fantázia vymyslela, na tvári sa jej usadil úsmev.  Náhle však rozostrila zrak, keď jej podvedomie zachytilo známe obrazy a mozog zachytil signál, že sa má presunúť k dverám. Vlak za škripotu bŕzd zastal na zastávke a dvere sa otvorili. Ovial ju chladný decembrový vzduch a ona si golier vetrovky privinula bližšie ku krku a na hlavu si natiahla kapucňu. Pred očami jej poletovali  chumáče snehu, čo je spôsobovalo ešte väčšie nadšenie. Nadobudla pocit, že dnešné poobedie môže byť napriek zimnému počasiu viac než skvelé. Rýchlo preto prebehla cez cestu, rozrazila dvere na paneláku a ešte rýchlejšie vybehla po schodoch. Automaticky siahla po kľúčoch do vrecka  a okamžite odomkla dvere svojho drobného bytu.

„Aida!“ zakričala do útrob bytu, keď tašku, ktorú mala doteraz prevesenú cez plecia položila na zem a z vešiaka tesne pri dverách stiahla vodítko. „Aida, ku mne,“ nadšene sa usmiala, keď zo spálne vybehol čokoládovo sfarbený pes.  „Dobrá, moja fešanda,“ pohladkala ju a pochválila, keď si mladá sučka nechala navliecť obojok. „Tak poď, ide sa von,“ povedala ešte a zabuchla za nimi  dvere.

Spoločne prebehli chumelicou, ktorá začínala vonku a ktorá ich napriek svojej vytrvalosti neodradila od poobednej prechádzky. Prechádzali hlbšie do útrob Lincolnovho parku, najväčšieho v Chicagu a toho najbližšieho, ktorý mali k dispozícii. Hoci sa silný vietor opieral do jej pochudnutého tela, za počasie, ktoré vládlo, bola vďačná. Jeho nepriazeň totiž spôsobila, že na šantenie so svojou sučkou mala viac priestoru ako hocikedy predtým.  

„Dones Aida,“ hodila peška najďalej ako vedela a sledovala psa, ako sa cez snehové vločky rozbehol za hračkou. Vsunula si ruky okamžite do vreciek a stojac na mieste sledovala, ako sa k tomu jej psíkovi pridal iný. Chvíľu nehybne pozorovala hrajúcich sa psov, keď v diaľke konečne zbadala majiteľku toho druhého. S úsmevom jej vyšla v ústrety, vediac, že so starou paňou ju čaká dlhá prechádzka spríjemnená rozhovorom.

„Čo sa to tu deje?“ opýtala sa zamračene. So starou paňou na seba v rovnakom okamihu pozreli.

„No choď sa pozrieť,“ pokynula starena so smiechom. „Vidím na tebe ako ťa zožiera zvedavosť.“

Zahryzla si do pery a zaváhala. Oči jej netrpezlivo behali medzi miestom, kde sa psy šťastne naháňali v snehu a medzi priestorom zaplneným ľuďmi.

„Ja na ne dám pozor,“ ubezpečila ju majiteľka kokeršpenielky.  Opätovala jej teda úsmev a s nadšením vyrazila vpred.

Tlačila sa cez masu ľudí, ktorá sa zdala stále viac a viac nekonečná, čím ďalej sa snažila dostať.

„Prepáčte,“ ospravedlňovala sa stále dokola, pokým sa pchala dopredu. Keď však konečne zastala a jej sa naskytol výhľad na divadlo, ktoré upútalo nesmierne množstvo divákov, nebolo to to, čo očakávala.

Pred jej očami  sa rozprestierala obrovská ľadová plocha, ktorá na danom mieste musela vyrásť za necelý jeden deň, pretože ešte keď včera prechádzala okolo tohto miesta, nebolo tu nič. S úžasom preto hľadela na divadlo pred sebou, počúvala pokriky fanúšikov a ona sa usmievala.

Prekvapenie, ktoré objavila ju tak zaujalo, že na svojho psa či postaršiu spoločníčku úplne zabudla.  Hľadela na charitatívny hokejový zápas medzi domácimi hráčmi Blackhawks, ktorých by prítomní fanúšikovia najradšej vychválili až do nebies, proti tímu, ktorý nepoznala. Hoci žila v hokejovom meste, kde tento šport bol viac než tradíciou, ju to nikdy nejako extra nezaujímalo. Ona radšej chodila prstom po mape a objavovala nové miesta. Preto teraz s úžasom hľadela na prebiehajúcu hru. Stála takmer priamo pri mantinely,  od ktorého ju delili len drobní detskí fanúšikovia a ona vďaka svojej výške, za ktorú mohla vďačiť dlhým nohám, toho videla oveľa viac ako oni.

„Hej! Vodu!“  zakričal na neho jeden z hráčov. Zohol sa, rýchlo schmatol prvú fľašu, ktorá mu prišla pod ruku a hodil ju po hráčovi. Znova sa otočil a naďalej bojoval s náhradnými hokejkami hráčov, ktoré sa mu pomiešali a neustále padali na zem.

„Do pekla!“ zanadával, keď od neho ďalší hráč požadoval pre tento krát uterák. Nahnevane po ňom hodil kus froté látky a naďalej bojoval vo svojom vlastnom zápase, nesledujúc ten na ľade.

„Hej, chlape,“ zvolal na neho hlavný tréner. Zhlboka sa nadýchol, aby nevybuchol a svojmu nadriadenému sa prihovoril pokojným hlasom.

„No?“

„Zožeň si odniekiaľ pomoc.“

„A odkiaľ asi?“ pozrel na neho s nadvihnutým obočím a s výrazom, či si z neho robí srandu.

„ Čo ja viem, potiahni dajakú mladú žabu za rukáv, nech ti pomôže. Chlapci budú mať aspoň čo obzerať po zápase. Napríklad hentam, tú!“

„Ktorú?“

„No tú vysokú, dlhonohú s kapucňou na hlave,“ ukázal do davu.

„Okay,“ zamrmlal, pustil hokejky, ktoré znova popadali do snehu. Vykročil snehovou búrkou, tlačiac sa pomedzi ľudí, rovnako ako mladá dievčina, ktorú nasledoval.

„Slečna?“ odvrátila zrak od divadla na ľadovej ploche a obzrela sa, keď ucítila ako ju niekto ťahá za rukáv. Uvidela vedľa seba stáť zhruba rovnako vysokého chlapíka, ktorému na hlave svietila čiernobiela čiapka s brmbolcom a s veľkým vyšitým názvom miestneho hokejového klubu. „Prepáčte, že vás otravujem, ale potreboval by som vašu pomoc,“ obláčik pary mu vychádzal spomedzi pier, keď sa snažil hovoriť bez toho, aby mu o seba nezadrkotali zuby.

„Moju?“ opýtala sa prekvapene.

„Áno, poďte so mnou,“ mierne sa usmial a otočil sa jej chrbtom. Z čírej zvedavosti vykročila za ním. „Moje meno je Troy Parchman a mám na starosti vybavenie hráčov. Čiže v reči laického ľudu, zaobstarávam im či už na tréningoch a dobročinných akciách ako je táto,“ ukázal na ľad, okolo ktorého prechádzali, „vodu, hokejky ak sa im zlomia, uteráky, hocičo čo potrebujú. A momentálne, keďže všetci moji asistenti dnes z nejakých príčin nemohli prísť, som tu na to všetko sám a nič nestíham.“

„Aha,“ nadvihla obočie a zahryzla si do pery, aby sa nezačala smiať. „A moja pomoc má spočívať v čom?“ opýtala sa.

„Tvoja pomoc, teda ak ti smiem tykať,“ pozrel na ňu a keď s úsmevom prikývla pokračoval, „bude spočívať v tom, že kedykoľvek  príde niektorý z hráčov a niečo bude chcieť, ty mu to dáš. Či už pôjde o fľašu s vodou, uterák, puk alebo hocičo. Chápeš?“

„Chápem. A ak bude chcieť hokejku?“

„Vtedy mi povieš číslo hráča a ja ti tú hokejku nájdem.“

„V tomto neporiadku?“ nadvihla obočie a ukázala za Troya.

„Áno v tomto neporiadku,“ zasmial sa spolu s ňou.

„Tak to budeme dúfať, aby ju žiaden nepotreboval, no nie?“ opýtala sa ešte.

„Inak, aby som nezabudol,“ zaujal ešte jej pozornosť predtým, ako sa stihla otočiť späť k hre, „ako moja asistentka, musíš mať toto.“ Sledovala ako nevedno odkiaľ vytiahol rovnakú čiapku ako mal on sám  a podal jej ju.

„To vážne?“ opýtala sa.

„Bohužiaľ, také sú pravidlá,“ pokrčil plecami. Porazene vzdychla, stiahla si z hlavy kapucňu a následne aj gumičku z vlasov. Na zelenkavý povrch vetrovky padli dlhé hrdzavé vlasy, v ktorých sa za tú chvíľu, kým si nenatiahla na ne čiapku, usádzali veľké chuchvalce snehu. V okamihu, keď mala hlavu znova v teple, s rukami vo vreckách sa otočila k ľadu, pripravená plniť požiadavky, ktoré od nej budú chcieť.

„65 zlomená hokejka!“ zakričala Troyovi pár sekúnd po tom, ako videla, že sa hráčovi s daným číslom hokejka prelomila na dve polovice.  Kým hráč dokorčuľoval k mantinelu, už mu podávala náhradu. So smiechom si následne s Troyom ťapli na znak skvelej spolupráce.

Hlavný tréner na krátku chvíľu odtrhol zrak od dejiska na ľade a zapozeral sa  na miesto tesne za striedačkou. Hľadel na mladé pehaté dievča, ktoré priviedol Troy, ako s ľahkosťou a šikovnosťou podávala jeho chlapcom fľaše, zbytočne nezavadzala a všetko robila s precíznosťou. Akoby presne tam, vedľa Troya, patrila.

„Troy!“ zakričal a otočil sa chrbtom chlapcom na ľade.

„Áno?“  zadychčane dobehol.

„Povedz jej, že ju berieme. Tí tvoji asistenti majú padáka, ja chcem ju!“ hovoril rázne, zatiaľ čo ukazoval na ryšavku. Obaja sa zapozerali, ako odbehla do stanu s mokrými uterákmi a o minútu sa už vracala so suchými.

Na počudovanie, všetko jej išlo ľahko, akoby to nerobila prvý krát. A vskutku, celkom ju to aj bavilo. Byť aspoň na chvíľu užitočná, niekomu nápomocná. Preto,  keď za ňou prišiel Troy ku koncu zápasu so slovami, že má dvakrát týždenne chodiť na United Center štadión, kde mu bude vypomáhať, bola nesmierne nadšená.

„Naozaj sa tešíš?“ opýtal sa ju, keď nadšene vyskočila.

„Samozrejme, konečne sa našlo niečo, v čom som dobrá!“

„V podávaní fliaš?“ zasmial sa.

„Každý nejako začínal,“ žmurkla na neho pri odchode.

Z jeho tváre neschádzal úsmev, keď krútil hlavou.

Náhle sa však za ňou znova otočil.

„Hej!“ zakričal. Počkal, kým sa dievča neotočilo a až tak sa opýtal otázku, ktorá ho neprestajne hrýzla odkedy si ju zavolal na pomoc. „Ako sa vlastne voláš?“

„Ivy*,“  usmiala sa, keď po spiatočky cúvala.

„Vidíme sa o týždeň Ivy,“ zakýval jej.

 Kráčala so psom po ulici, nevšímajúc si ľudí, ktorí na ňu zvedavo pokukovali, si pospevovala pieseň a užívala ten pocit, keď jej veľký brmbolec na hlave poskakoval zo strany na stranu.

Po dlhej dobe sa cítila šťastná.

Akoby vedela, že ju čaká ešte veľa zaujímavých chvíľ.

* čítaj "Ajvy"