One last time I need to be the one who takes you home... (x)
Do baru chodím každej den, noa, hledám nejakou co se ti nepodobá, ale když to nejsi ty, neni opravdová... (x)
Klameš ak povieš, že ti vôbec nechýbam, klameš ak povieš, že to bola iba moja chyba... (x)
Do baru chodím každej den, noa, hledám nejakou co se ti nepodobá, ale když to nejsi ty, neni opravdová... (x)
Klameš ak povieš, že ti vôbec nechýbam, klameš ak povieš, že to bola iba moja chyba... (x)
O rok a pol neskôr
Jonathan nemal ani najmenšieho poňatia o tom ako dlho tam stál
a sledoval ju. Možno dve sekundy, možno dve hodiny. A popravde, ani
ho to nezaujímalo. Cítil sa akoby dostal ranu priamo do hrtana, akoby videl
ducha, či niekoho, o kom vedel, že už ho nezvládne znova vidieť. Jeho zmysly boli absolútne preťažené.
Jej vlasy boli oveľa dlhšie ako si pamätal. Dokonalé hrdzavé pramene,
ktoré jej padali tesne pod lopatky, teraz v prítmí klubu vyzerali oveľa
tmavšie a siahali jej až po zadok. Jonathan by si nikdy nebol pomyslel, že
by si ich nechala až také dlhé, veľmi dobre si spomínal, ako každé ráno na ne
nadávala a občasne zo zúfalstva vyriekla vetu, že sa nechá ostrihať na
krátko. No tak isto, nikdy by mu nebolo napadlo, že odíde...
Jej telo bolo zahalené v bielych krátkych šatách, ktorých
čipkované rukávy siahali len po záhyby lakťov. Výstrih na chrbte odhaľoval
o niečo viac akoby mal, no stále dostatočne menej ako väčšina toho čo mali
ženy v danom podniku oblečené.
V hlave sa mu okamžite zjavili obrazy toho ako sa nad ňou zvykol
nakláňať a teraz odhalenú pokožku na chrbte bozkávať. Z miesta, kde
stál, mohol sotva hádať, či bola nalíčená len jemne, tak, ako to mala vo zvyku,
alebo bol spôsob skrášľovania jej beztak dokonalej tváre ďalšou vecou, ktorú na
sebe zmenila.
V rukách zvierala drink, už druhý odkedy Jonathan
s ostatnými dorazil. Nespoznával nikoho, kto stál v jej blízkosti
a tak len hádal. Jednou rukou sa opierala o bar a na tvári jej
žiaril široký úsmev, ako sa jej oči neodtŕhali od chlapíka, ku ktorému bola
otočená. Už len z jej postoja pochopil, že sa baví. Že ju rozhovor, nech
už bol o čomkoľvek, naozaj zaujímal. A to v ňom vyvolávalo hnev.
Ivy bola človek, ktorý sa do rozhovoru nepustil len tak s hocikým. Daná
osoba ju musela niečím zaujať, niečím, čomu sa odhodlala venovať svoju plnú
pozornosť. Pretože ona nikdy nerobila veci len polovičato. Tuho zovrel medzi
prstami fľašu od piva.
„Kto je to?“ začul otázku, no netušil kto sa ju vôbec pýtal. Pravdepodobne nejaký nováčik, ktorý
nemal ani zdania o tom, čo kedysi osoba z otázky pre Jonathana znamenala.
Neunúval sa preto odpovedať inak, ako jednoduchým stará priateľka.
Jonathan si uvedomil, že bol prichytený až keď pred jeho sústredenou
tvárou zamávala ruka. Okamžite zmätene zaklipkal viečkami a odtrhol od nej
zrak. Patrick stojaci po jeho boku spolu s Bryanom sledovali miesto,
ktorému ich kapitán venoval pred pár sekundami ešte toľko svojej pozornosti.
Keď postrehol ako obaja naraz vydýchli slovíčko „a kurva“, iba sa
zachechtal. Trafili klinec po hlavičke.
Zablokovala telefón, strčila si ho do malej puzdrovej kabelky
a natiahla sa po pohár mochita.
„Nechcel som a predsa sa mi to podarilo, ale všimol som si, že máte
na pozadí krásneho pitbulla. Smiem sa opýtať, či je váš?“ hľadel na ňu vysoký
muž, ktorého pohľad ju doslova prepaľoval.
„Áno,“ odvetila so smiechom a pohodlne sa bokom oprela
o drevený bar.
„Áno, je váš alebo áno, smiem sa opýtať,“ s prižmúrenými očami ju
pozoroval, no i jeho ústa sa zvlnili do úsmevu. Do príťažlivého úsmevu,
musela si priznať. Celého si ho premerala, až si zahryzla do pery pri tom, čo
pred sebou videla.
„Áno, na obe otázky. A môžeš sa ma spýtať čokoľvek,“ nahodila ten
najzvodnejší úsmev, aký dokázala. „Ja som Ivy,“ ponúkla mu ruku.
„Jeremy,“ pobozkal ju na vrch dlane a svoj ctižiadostivý pohľad
nespúšťal z jej tváre.
Flirt. Nič viac, iba flirt. Príjemná zábava, uvoľnenie. A hoci
bol Mattias tisíce kilometrov ďaleko, za oceánom, nikdy by ho nepodviedla.
Jeremy bol príťažlivý, o tom nebolo pochýb. Vysoký, so širokými ramenami ukrývajúcimi sa
pod obtiahnutým tričkom, z ktorého bolo ľahké odhadnúť, s akým
zámerom si ho dnes obliekal. Tmavé vlasy, ktorých presný odtieň
v kaleidoskope žiariacich farieb klubu rozoznať nedokázala a čierne
oči. Rovnaké tmavé oči, rovnaký pohľad. Presne jej typ. Presný opak chlapa,
ktorý ju čakal doma. Žiadne blonďavé
vlasy, jemné ako páperie a svetlomodré dúhovky, cez ktoré sa dokázala až
potopiť do hĺbky citov, ktoré k nej prechovával.
Presný opak, vírilo jej stále hlavou, i keď sa smiala na jeho vtipoch,
i keď zvodne odpovedala ne jeho dvojzmyselné narážky. Všetko išlo tak
perfektne, dokonca si vyslúžila i palec hore od Amandy pracujúcej za
barom.
Až dokým..
„No do piče!“ uniklo z jeho pier. Ivy prekvapene skrčila obočie
a mierne nechápajúc sa na neho pozrela. Jeremyho oči, rozšírené vzrušením
sa znova usadili na jej zmätenej tvári, keď prehovoril: „Trištvrtina Blackhawks
tímu sa na nás pozerá!“ jeho hlas bol neuveriteľne vygradovaný, keď rukou,
v ktorej zvieral pohárik, ukázal na VIP balkón.
Ivy pocítila ako sa jej pri jeho slovách rozklepali kolená
a srdce padlo až do žalúdka. Zrak jej len na stotinu sekundy zaletel
rovnakým smerom ako tie jeho, no i to jej dokonale stačilo na to, aby ho
zbadala. Aby videla jeho vysokú postavu vzpriamene stáť pri zábradlí
a hypnotizovať ju pohľadom. Okamžite sa uhla tým čiernym očiskám, na ktoré
po celý čas, úprimne si to ani nepriznajúc, pomýšľala, keď hľadela na Jeremyho
a prázdny pohár s buchotom položila na bar.
„Asi to bude tým, že som spala s polovičkou tímu,“ odvrkla
neskutočne nahnevaná. Odignorovala Jeremyho zvedavé otázky a odpochodovala
preč.
„Nevedela som, že sem príde celá delegácia,“ vykríkla, aby ju Amanda
cez hluk počula. Brunetka sa odtiahla od kamarátky a nechápavo na ňu
pozrela. „Už si mohla zavolať priamo aj trénera, aj Troya, veď nech sa všetci
na mňa prídu pozrieť,“ hovorila vyburcovaná hnevom. Cítila ako jej vrela krv
v rukách a v ušiach absolútne nevnímala hlasnú hudbu, len svoj
rýchly pulz.
„Čože?“ stále nechápavo na ňu Amanda zízala. Ivy prevrátila
zelenkavými očami a ukázala za seba, na VIP lóžu.
„Oh,“ vykĺzlo z úst jej priateľky. „Ja som mu nepovedala, že si
v meste,“ obraňovala sa okamžite. „Nemala som poňatia o tom, že prídu
sem. Vedela som, že pôjdu von, ale väčšinou skončia v Paris Clube
a nie tu.“
Ivy zavrtela hlavou. Čo ju to vôbec napadlo? Ísť von a prísť
priamo za Amandou. Do športového baru, kde väčšinu návštevníkov tvoria práve
športovci miestnych tímov. Mohla to tušiť. Veď tu sa Amanda aj s Patrickom
prvý krát spoznali. Zložila si nahnevane hlavu na bar a premýšľala. Neodíde.
To nie, nie je zbabelec, nikdy ním ani nebola. Jednoducho, bude sa zabávať.
Bude robiť to, kvôli čomu sem prišla. A bude sa tváriť akoby neexistoval.
Tak, ako to robila posledné tri roky.
„Drink?“ začula.
„Mhm,“ zamrmlala nezrozumiteľne stále s čelom opretým
o studené drevo.
„Tequilu?“ počula ďalšiu Amandinu otázku. Ivy sa narovnala. Keď
pozrela do jej tváre, široko sa usmiala. So spomienkou na to, ako sa prvý krát
stretli a opili práve z mexickej pálenky pred očami, rozhodne
prikývla.
„Nie sú to tie šaty, čo si jej kúpil, keď sme sem prišli prvý krát?“
začul Patrickovu tichú otázku. Stále stál na rovnakom mieste. Stále
hypnotizoval pohľadom len jednu jedinú ženu v podniku, ženu, ktorá ako
jediná mu jeho záujem neopätovala.
„Sú.“
Videl ako zaklonila hlavu a z chute sa zasmiala. Zaťal zuby.
„Kto je to?“ otázku smeroval Patrickovi, zatiaľ čo oči nespúšťal
z Jeremyho, netušiac čo je zač. Išiel sa zblázniť od nevedomosti.
Z toho, ako ju chlapík uchytil okolo pása a pritiahol si ju bližšie
k sebe. Išiel sa zadusiť žiarlivosťou.
„Neviem,“ Pat pokrčil plecami.
„Nie je to...?“
„Nie.“
„Ako vieš?“
„Pretože som ho videl,“ osočil sa na neho, keď začul tú nedôveru
v jeho hlase. „Mattias je svetlovlasý bankár, ktorý by ju ledva udržal
v náručí a nie vysoký vzpierač,“ pokrútil hlavou, ukazujúc na
Jeremyho po Ivynom boku.
„Očividne si vedela vždy vybrať dobrú partiu,“ zamrmlal a hrkol
do seba ďalší pohárik Jacka.
„Proste, kašli na to Jon,“ radil mu Patrick.
Jonathan ho odignoroval, prebodávajúc pohľadom pár stojaci dole, pri
bare. Nevnímal, že ho Pat potľapkal po ramene a odišiel. Myšlienky mu
vírili len okolo nej. Okolo jej tela, jej pier, jej očí, ktoré v ňom vždy
videli niečo viac. Pohltila ho. Zas a znova.
Ich pohľady sa na sekundu stretli.
A on vedel, že dnes to nenechá len tak.
Očami blúdila po tanečnom parkete. V ruke zvierala malý pohárik
a čakala na tú najvhodnejšiu chvíľu. Napríklad, kedy konečne zatvorí hubu.
Otočila hlavu nabok a otrávene pozrela na chlapíka vedľa nej.
V podstate ani nevnímala čo rozprával. Vedela len, že rozhovor viedol sám
a vyzeralo to, že ho ani netrápilo, že ho nepočúva. Alebo si to možno ani
nevšimol. Nadvihla obočie, keď začula niečo o Aspene. Tam chodia všetci
boháči lyžovať, že? Stále na neho otrávene pozerala.
„Ak si nebola lyžovať v Aspene, akoby si vôbec nelyžovala!“ svoje
slová zdôrazňoval silnou gestikuláciou. „Raz ťa tam vezmem. Pôjdeme mojim súkromným
vrtuľníkom, čo povieš? Teda ak nemáš priateľa, ktorému by to vadilo. Máš
priateľa?“ slová sa z neho len tak sypali.
Ivy prikývla a priložila si k perám pohárik. Ostrá vôňa
pálenky jej opantala zmysly ešte skôr, ako na jazyku pocítila jej nezameniteľnú
chuť.
„Naozaj?“ vôbec nevyzeral prekvapený. „A čo robí? Ja som finančný
poradca a veľmi sa mi darí. Tak poď, vychŕľ to na mňa, čo robí?“
„Je hitman. Zabíja ľudí pre peniaze. A myslím, že chce
investovať. Dáš mi svoju vizitku?“
Ten výraz na jeho tvári stál za to.
Ivy sa na plné hrdlo rozosmiala. Mala by si asi začať robiť čiarky
o tom, koľkých chlapov za dnešnú noc odpáľkuje preč. Až sa môže
k Mattiasovi vrátiť s hrdo vypätou hruďou. Zvrtla sa na opätku a s plánom
vypýtať si ďalšiu Tequilu od Amandy sa obrátila.
„Ou,“ vydýchla razom.
„Kvietoček.“
„Bicksie,“ odzdravila previnilo. Stačil jej jeden pohľad do tých
zelených očí a vedela, že má prúser.
„Že si sa aj ukázala,“ hovoril stále rovnakým tónom bez emócií.
„No,“ začala nervózne a jej oči behali medzi Bryanom
a priestorom okolo neho v snahe zistiť, či sa aj ostatní členovia
tímu snažia spraviť jej nepríjemné privítanie. „Chvíľu mi to trvalo,“ priznala
nerada. Bryan sa stále mračil. A Ivy sa mu ani nečudovala. Nerozlúčila sa.
Nepovedala ani jedno slovo. Nenechala odkaz. Jednoducho ich všetkých opustila.
„Prepáč,“ povedala úprimne. Ospravedlňovala sa za všetko. Za nedodržané
sľuby. Za výčitky, ktoré zanechala. Za zlomené srdce.
Keď videl, ako sa jej do očí rinuli slzy, nedokázal sa na ňu hnevať.
Nikdy sa ani nehneval, bol len sklamaný. No teraz ju chytil za ruky
a potiahol k sebe.
„Nikto ti tvoje rozhodnutie nezazlieva,“ povedal jej, keď ju objal
okolo pliec a ona si zničene položila hlavu na jeho plece. „Nebudeme
plakať, slečinka, však?“ pozrel do jej tváre. „Radšej sa poďme opiť, čo
povieš?“
„Okay, takže,“ dopadli pred ňu
štyri poháriky a netrvalo dlho, kým si oproti nej, vedľa Bicksa
a Sharpieho, dosadol i Shawzie. „Zahráme si takú hru, čo poviete?“
široký úsmev zdobil jeho nezbednú tvár.
„Ktorá spočíva..?“ nabádala ho k pokračovaniu netrpezlivá Ivy.
„Spočíva v tom, že my traja,“ ukázal na seba a ostatných
dvoch spoločníkov, „ti budeme klásť otázky a ak odpovieš správe, pijeme
my, ak nesprávne, piješ ty. Samozrejme, pravidlá sú mierne poupravené, nakoľko
určite by si nezvládla vypiť toľko, čo my.“
Zhlboka sa nadýchla a na moment sa zahľadela na fľašu tequily
v jeho rukách. „Dobre, začíname!“
„Kto strelil víťazný gól vo finále playoff v roku 2010, keď sme
prvý krát vyhrali Cup?“ zaznela otázka z Andrewových úst. Ivy chvíľu
hypnotizovala pohárik vo svojich rukách, keď sa víťazoslávne usmiala.
„Pat.“
„Okay, to bolo očividne ľahké,“ zamrmlal Bicks a neochotne, spolu
s Patrickom a Andrewom, vypil ďalšieho, už tretieho v poradí,
panáka.
„Kto má psa Shootera?“ vyletelo okamžite zo Sharpyho, i keď sa mu
tvár ešte stále krivila od chute alkoholu.
„Ty,“ odvetila pohotovo a už im nalievala ďalšiu rundu.
„Dobrú blbosť si to vymyslel,“ osočil sa Bryan a radšej do seba
hneď aj hrkol panáka.
„Kto mal vedieť, že vie všetko?“ rozčúlil sa.
„Nezabudni, že som žila s vašim kapitánom, pre niečo to asi
bolo,“ žmurkla na neho.
„Hej a odvtedy čo si ho nechala, si si očividne so sebou zobrala
i všetok jeho vkus,“ vyriekol Sharpy a prstom ukázal za ňu. Všetci sa
otočili, až pohľadmi zastali na Jonathanovi.
Nemusela sa dlho dívať, aby vedela, čo mala svetlovláska na jeho
kolenách zalubom.
„Ďalšia otázka?“ obrátila sa Jonathanovi a jeho spoločníčke
chrbtom a schmatla fľašu.
„Uhm,“ prižmúril v hlbokom zamýšľaní Bryan oči. „S akou
celebritou by chcel Kaner stráviť Valentína?“
„Haa?“ vyjavene na nich pozrela. „To väčšiu blbosť tam nemáš?!“
rozhorčene rozhodila rukami. „Ja neviem, Pamela Anderson?“
„Skoro si sa trafila! Ale nie, Pamela Anderson to nie je.“
„Fuj,“ mierne ju striaslo, keď vypila svoju rundu a položila
prázdny pohárik pred seba. „Ďalej!“
Doslova videla ako sa Patrickovi zablýskalo v očiach. A nebol
to len výjav jej opitej mysle, či fatamorgána spôsobená prítmím a žiarou
farebných svetiel. Stačil jeden pohľad na jeho diabolský úškrnok a ona
vedela, že sa chystá peklo.
„A čo takto teraz otázky z trochu iného súdka?“ usmial sa
a natiahol sa, aby jej mohol doliať. Na tvárach ostatných sa takisto
začínali objavovať úškrnky. Každý pochopil.
„Tak poď do mňa, Sharpie,“ vyzvala ho odhodlane.
„Kto je lepší v posteli? Jon alebo tvoj súčasný?“
Chlapci zahvízdali.
Ivy sklonila hlavu a pozrela do priezračnej tekutiny pred sebou.
Musela si zahryznúť do pery, aby sa široko neusmiala, ako mesiačik na hnoji.
„Čo vám budem hovoriť,“ riekla úprimne, rýchlo do seba kopla tequilu
a usmiala sa. „Kapitán môže byť len jeden.“
Tlmené svetlá spolu s hudbou, ktorá jej dunela v ušiach
a alkoholom tak nespútane prúdiacim telom, jej spôsobovali miernu bolesť
hlavy. Napriek tomu jej na perách ostával široký úsmev a dobrá nálada ju
neopúšťala. Mala pocit, že dnešná noc môže byť nakoniec vskutku nezabudnuteľná.
Keď sa predierala pomedzi masu ľudí a ich dotieravé hlasy, premýšľala, či
si najskôr pôjde po vodu k baru alebo sa nadýchať čerstvého vzduchu, predtým, ako jej príde
ešte viac nevoľno. Nevnímala okolo koho sa pretláčala, keď ju čiasi ruka
zachytila.
Neobrátila sa.
Stačilo jej začuť ten hlas.
Hlas, ktorý nepočula už roky.
Vytrhla sa z pevného zovretia dlane, ktorá sa ju pokúšala
zastaviť a vykročila priamo k dverám. Rozhodne potrebuje vzduch.
Pred očami videla obraz. Koláž pozliepanú z útržkov spomienok.
Koláž, ktorá jej rozhodne nespôsobovala žiadne príjemné pocity. Stále cítila teplo dlane na svojom zápästí
a jej sa začínala zmocňovať panika. Rýchlo von, rýchlo odtiaľ vypadnúť
preč.
Hlboko sa nadýchla, keď ju ovial nočný vzduch. Potkýnavo kráčala po
chodníku, prechádzajúc okolo hlučnej skupinky mladíkov, ktorí po nej
vykrikovali oplzlé veci, no ona ich ignorovala. Vzdialila sa ešte
o ďalších pár metrov, keď ju nohy zradili. Zachytila sa studenej tehlovej
steny a ruku si položila na prudko sa dvíhajúcu hruď.
„Odveziem ťa?“ začula spoza seba.
Čas zastal. Bolesť ustala.
Otočila sa, motýle sa jej rozleteli vnútrom a ona si uvedomila,
že sa nič nezmenilo.
„Nie, ďakujem,“ odvetila. „Prišla som sa len nadýchať a prečistiť
si hlavu.“
Jonathan mlčky prikývol, zatiaľ čo si ruky strčil hlboko do vreciek.
„Nevedel som, že si v meste.“
„Nikto to nevedel.“
„Ako dlho si tu?“
„Pár dní,“ pokrčila plecami. „Prišla som s otcom, kvôli jeho
pracovným povinnostiam.“
„Aha,“ prikývol, chápajúc, no nenachádzajúc žiadne slová. Vhodné
slová. Na jazyku mal toľko toho, no keď videl ako odmietavo na neho hľadela,
nevedel čo si počať. Zúfalstvo v ňom sa len stupňovalo podtužené alkoholom
a on mal chuť ju jednoducho len priraziť o stenu a zobrať si to,
čo je jeho. Čo bolo jeho, uvedomil si trpko. Začul ako zamrmlala niečo
v zmysle, že ho rada videla, obišla ho a znova zmizla v útrobách
podniku. Zaťal dlaň do päste a prudko ňou vrazil do steny.
„Máš dlhšie vlasy,“ postavil sa oproti nej a sledoval, ako jej
prekvapene vykĺzla slamka spomedzi pier. Zaklonila hlavu a zasmiala sa.
„Och Jonny,“ pokrútila hlavou. „Čo odo mňa chceš?“ opýtala sa.
„To, čo vždy,“ vyriekol odhodlane. Úsmev jej na perách zamrzol.
A on vedel, že to chcela i ona.
„JONNY! Tak tu si!“ prirútila sa k ním blondína na privysokých
opätkoch. „A to je kto? Nepredstavíš nás?“ ohrnula hornú peru, keď ruky
obmotala okolo jeho krku a až vtedy si všimla, že jeho pozornosť je
naďalej upriamená na ryšavku oproti nemu.
Ivy udivene nadvihla obočie.
„Tak s takýmito sa teraz zapodievaš, čo?“ hovorila arogantne,
krútiac hlavou. „Myslím, že toto je taká vhodná partia pre teba, Jonny. Len si
dávaj bacha, aby ťa raz niečím nenakazili,“ potľapkala ho po voľnom ramene, keď
ho obchádzala a radšej sa vzdialila.
„Ani s jednou z nich som nespal bez ochrany. Ty si bola
posledná.“
Jeho slová začula skôr, ako sa pred ňou znova objavil. Znechutene
prevrátila očami.
„Každopádne, je fajn vedieť, že myslíš na svoje zdravie,“ odvrkla. No
obaja vedeli, že o možnosť nenakazenia sa pohlavnou chorobou vôbec nešlo.
Pocítila mierne pichnutie niekde pri srdci, keď počula tie slová, no hnev
z faktu, že od jej odchodu sa jeho posteľou premlelo nespočetné množstvo
žien, jej zatienil myseľ. Nedokázala sa na neho ani len pozrieť. Necítila nič
iné ako odpor.
„Prečo to robíš? Prečo si taká?“ pokrútil hlavou, keď obmedzovala ich
očný kontakt na minimum.
„Som taká, akou si zaslúžiš, aby som bola.“
„JA?“ zasmial sa neveriacky. „Ja nie som ten, kto odišiel. Kto tu
nechal priateľov, svoj život a človeka, ktorý ťa miloval,“ krútil hlavou.
„Musíš to stále riešiť? Bolo to dávno Jonathan, nechaj to tak. Obaja
máme vlastné a hlavne rozdielne životy. Ak si chceš vrznúť, nech sa páči,
máš tu desiatky adeptiek, mňa jednoducho nechaj na pokoji.“
„Nevrav mi, že je lepší ako ja. Ak by bol, nevrátila by si sa. Ani len
na tých pár dní,“ znova ju chytil za ruku, keď mu chcela už po tretí krát
utiecť.
„Bože, stále rovnako sebecký,“ zasmiala sa. „Myslíš, že som sa vrátila
kvôli tebe? Že som vedela, že sa tu objavíš a presne to bolo mojim cieľom?
Ani na sekundu ťa nenapadlo, že som prišla pretože mi chýbala Amanda alebo
Patrick? Jonathan, kedy už pochopíš, že pre mňa neznamenáš nič?“
„Ak mi dovolíš presvedčiť ťa, že sa mýliš.“
Srdce jej poskočilo a ona mu konečne pozrela do očí.
Ona presviedčať absolútne nepotrebovala.
„Heeeeeeeeej, Ivy!“ počuť vlastné meno z cudzích úst bolo pre ňu
ako kopnutie elektrickým prúdom. Odtrhla zrak od tváre, ktorú kedysi milovala
a bola navyknutá vidieť ju každé ráno po prebudení a otočila sa za
hlasom.
„Toto je ten tvoj Hitman?“
Chlap neustále točiaci o Aspene. Frustrovane prevrátila očami
a potichu zanadávala na okamih, keď sa sem rozhodla prísť.
„Hej som, zmizni,“ odpáľkoval ho Jon a ruku položil na Ivyn pás.
Srdce jej šialene búšilo.
„Mám pocit, že je vážne čas vypadnúť,“ povedala sama sebe
a otočila sa k baru. Zamávala Amande, ktorá okamžite s úsmevom
pribehla a s rozžiarenými očičkami pozrela na Ivy.
„Ams, kde je Pat?“ opýtala sa cez hluk.
„Neviem, asi hore, s ostatnými,“ pokrčila plecami a ukázala
na VIP zónu, tak známu pre obe kamarátky.
„Ja ťa odveziem,“ začuli obe, keď Jonathan pristúpil bližšie. Amandina
tvár sa v okamihu vyrovnala.
„Vy dvaja. Pokope. To zase dopadne.“
„Aj ty, Brutus?“ vzkypel v nej hnev. „Idem radšej nájsť toho
Pata. Zajtra ti zavolám!“
„Neodvezie ťa.“
„Prečo by nemal?“
„Pretože je na teba nahnevaný. Prečo myslíš, že za tebou neprišiel
celý večer, keď ťa veľmi dobre videl?“
Zastala a otočila sa.
A Jonathan sa takmer víťazoslávne usmial.
„Kaner.“
Otočil sa za hlasom svojho dlhoročného kamaráta a skôr, ako sa
stihol ozvať, jeho modré oči sa zastavili na slečne stojacej po Jonathanovom
boku. „Daj mi kľúče od auta.“
Oči mu odbehli od ryšavky placho stojacej pred ním, k vystretej
dlani, ktorú k nemu úpenlivo naťahoval Jonathan.
„Ivy,“ povedal dostatočne nahlas, aby ho i cez ten šialený rámus
počula.
„Pat,“ vydýchla a jej líca sa i napriek početným tekutým
percentám v jej organizme pýrili. Bolo to hanbou. Výčitkami, ktoré sa tak
zreteľne odrážali v očiach jediného z nich, s ktorým ostala
v kontakte. Toho jediného, ktorý nevedel, že sa vracia do mesta.
„Pat, no tak,“ dožadoval sa pozornosti Jon.
„Nedám ti ich,“ odvetil rázne a jeho pohľad sa konečne upriamil
na jeho priateľa. „Pil si, nedovolím ti šoférovať.“
„Aj ty piješ a napriek tomu robíš rozvoz,“ odporoval mu
a ukázal na fľašu piva v Patrickových rukách. „No tak, nechám vám
peniaze na taxík, len mi daj tie kľúče,“ neustupoval od svojej nástojčivosti.
„Je rozdiel vypiť dve pivá a dve pivá a niekoľko pohárov
Jacka. Nedovolím ti šoférovať. Hlavne nie, ak máš v aute ju,“ hlavou kývol
k Ivy.
„Pat,“ ozvala sa rázne. „Daj mu tie kľúče, prosím.“
Nastalo chvíľkové ticho. Patrick si ju celú premeriaval, naďalej však
ostával nahnevaný, že mu o svojom príchode nepovedala.
„Sa s ním nebojíš ísť?“ opýtal sa s rukou zastrčenou do
vrecka. Ivy naprázdno prehltla.
„Nikdy by nedovolil, aby sa mi niečo stalo,“ odvetila úprimne. Po prvý
raz v tú noc.
Sledoval ako jej pramene vlasov ľahko poletovali pri otvorenom okne
a svetlá nočnej premávky sa odrážali na jej tvári. Nedokázal sa vynadívať.
Nedokázal uveriť, že po troch rokoch čo ju nevidel, sedela vedľa neho. Že si
nechala jeho šaty. Že bola doma.
Vedela, že sa na ňu díva. A patrične si to užívala. Všetko čo sa
udialo v bare, všetko čo mu povedala, razom nedávalo zmysel. Nebolo to pre
ňu podstatné. V okamihu, keď si sadla vedľa neho do auta, si uvedomila, že
na ničom inom nezáleží. Na Mattiasovi. Na všetkých ženách, ktoré sa ho za tie
roky dotkli. Pretože Jonathan bol len jej. Bolo to opitosťou. Ale opitosťou
z jeho prítomnosti. Z jeho pohľadu. Vône. Z toho, čo v nej
vyvolával jediným dotykom.
„V ktorom hotely bývaš?“ začula otázku.
Odtrhla zrak od mrakodrapov, okolo ktorých prechádzali a pozrela
mu do tváre.
„Nechcem ísť do hotela,“ šepla.
Jonathan pridal plyn a ručička tachometra sa zbesilo rozletela.
Stáli oproti
sebe.
Hľadela mu
do tváre, ba priam až zízala. Krv v žilách omámená sladkým alkoholom jej
doslova vrela a popudy hormónov ju nútili k činnosti. V sekunde
stála priamo pred ním. Ani len niekoľko centimetrové podpätky nedokázali
prekonať ten výškový rozdiel medzi nimi, keď musela razom zakloniť hlavu
a pozrieť hore, do tej tváre, ktorú pred pár hodinami okamžite spoznala
v dave. Srdce jej divoko bilo a cítila nezameniteľnú túžbu pobozkať
ho. Zodvihla ruku a nechala ju padnúť na jeho širokú hruď, zatiaľ čo oči
nespúšťala z tých jeho. Premýšľala, či i on pociťoval aspoň
z časti to, čo ona. Celá sa chvela. A hlavou jej behala len jedna
myšlienka. Pobozkať ho.
Pocítila ako
jej tuho zovrel korienky vlasov, zatiaľ čo ona zápasila so zipsom jeho nohavíc.
Dych si kradli pri splašených bozkoch a to, čo jej spôsoboval ostrými
zubami zarývajúcimi sa do jej pier, by nedokázala ani len popísať slovami. Tak
veľmi chcela podstúpiť ten hriech a dopriať si rozkoš spôsobenú jeho
telom, až jej to zatienilo rozum a zdravý úsudok. Jednoducho to chcela.
Potrebovala. Keď jej prsty vkĺzli do jeho boxeriek, prešiel ňou príval rozkoše.
Ucítila ako ju začal bozkávať na hrane sánky a pokračoval ďalej, dole
krkom, keď sa usmiala sama pre seba.
Hra sa môže
začať.
Po tom, ako
si všimol jej široký a chtivý úsmev, všetko sa mu prehralo v hlave.
To, ako dlho sa nevideli v ňom vyvolávalo dôležitú myšlienku. Ako veľmi to
od neho chcela. Cítil to v jej bozkoch, v tom, aké boli vášnivé
a vzrušujúce, že ak by chcel, prvé kolo by bolo už dávno za nimi. No on to
tak nechcel, tentokrát to chcel spraviť jeho spôsobom. Hrubo ju schytil, tak,
aby to už nebola ona, kto ho zvádzala svojimi dotykmi a pohybmi, aby to
nebola ona, kto ho vyzliekal. Teraz bol pánom on.
Otočil si ju chrbtom k sebe a nedbanlivo prirazil o stenu. Spomedzi
pier jej uniklo jemné zakňučanie, no nebolo to ničím iným, ako dôkazom toho, že chcela aby pokračoval. Ryšavé vlasy,
ktoré boli jedným z poznávacích znakov jej maličkosti, znova zovrel medzi
prstami a odtisol na stranu. Spokojne tak mohol ponechávať bolestné no rozkošou
naplnené odtlačky zubov na jemnej pokožke jej krásneho krku.
Svet sa okolo nej točil. Možno to bolo alkoholom, možno tým, čo medzi
nimi prebiehalo. No ju to netrápilo. Jediné, čo dokázala vnímať, boli jeho ruky blúdiace po
celom jej tele a tá túžba po tom, aby táto noc nikdy neskončila.
Vyhrnul jej šaty a druhou rukou ju zvieral pod prsiami. Ivy sa záhlavím oprela o jeho plece a ústa pootvorila v čistej satisfakcií. Za zatvorenými očami videla ohňostroje, ktoré vytvárali neurónové signály vychádzajúce z jej lona, ktoré Jon tak úpenlivo láskal. Zamraučala a kolená sa jej podlomili. Ak by ju Jonathan nebol držal, zrútila by sa.
Vyhrnul jej šaty a druhou rukou ju zvieral pod prsiami. Ivy sa záhlavím oprela o jeho plece a ústa pootvorila v čistej satisfakcií. Za zatvorenými očami videla ohňostroje, ktoré vytvárali neurónové signály vychádzajúce z jej lona, ktoré Jon tak úpenlivo láskal. Zamraučala a kolená sa jej podlomili. Ak by ju Jonathan nebol držal, zrútila by sa.
„Stále
rovnako vlhká,“ šepol jej do ucha. Prstami už dávno vošiel pod tenkú čipku
tvoriacu jej spodnú bielizeň a sám nedokázal uveriť tomu, čo cítil. „A
úzka,“ dodal chrapľavo, vnikajúc do nej širokými prstami. Nedokázal to
pochopiť. Nevedel a pri tom mu to tak veľmi žralo nervy, či to bolo len
ním a tým, aký prisilný účinok mal na jej telo svojimi dotykmi, alebo tak
reagovala na každého jedného muža. Zaťal zuby a drsným pumpovaním prstov
ju odvádzal do výšin. Nechcel vedieť
s koľkými mužmi po ňom spala. Nezvládol by to, hnev by ho absolútne
ovládol. Dávno vedel, že Ivy mala iného. No len pomyslenie na to, že by kričala
meno iného, tak ako to robievala pred troma rokmi pravidelne v jeho posteli, mu vháňalo adrenalín do
krvi. Dnes večer si ju vezme tak, ako nikdy predtým. Tak, že nebude chcieť nikoho
iného, ako jeho. Tak, že jeho meno budú poznať i susedia o poschodie
nižšie.
Otvorila
oči, keď pocítila, ako jej potiahol šaty na chrbte a opatrne chytil za
zips.
„Tieto
neroztrháš?“ opýtala sa samoľúbo.
„Tieto nie,“
šepol a nechal bielu látku padnúť na podlahu.
Jeho zuby sa
zarývali do jej jemnej pokožky striedavo s bozkami po jej krku. A ona
stále bezmocne otočená k stene, už len v spodnej bielizni, nemala
najmenšiu šancu vidieť, čo robila s jeho penisom, ktorý sa už hodnú chvíľu
dožadoval pozornosti jej drobných rúk. Pustil jej vlasy a pomaly zišiel rukou
dole až k jej pleciam. Prstom zašiel jemne pod ramienko podprsenky a na jednom
mieste ju mierne poškriabal. Rukou
zišiel až po jej boku k jej nohavičkám, ktoré sa vôbec nezhodovali s podprsenkou.
Vedel, že túto noc neplánovala a až alkohol rozhodol za nich. Razom si ju
znova otočil tvárou k sebe a čelom sa oprel o to jej. Venoval
jej spaľujúci pohľad, keď sa natiahol za ňu a jednoduchým pohybom jej
rozopol podprsenku. S úsmevom ju nechala padnúť k nohám, ukazujúc mu
svoje krásne prsia. V tom, ako si myslela, že jej prenechal čo i len
trocha voľnosti a ona sa môže vrátiť späť k provokovaniu
a dráždeniu, jej Jonathan podrazil nohy. Skôr, akoby stihla padnúť hlavou
na zem, ju uchytil a vyhodil do náručia, keď jej spomedzi pier unikol
tenký výkrik. A tak si ju niesol, útrobami svojho bytu, ako tú
najdokonalejšiu bohyňu.
Ruky
jej priklincoval nad hlavou a keď jej
prechádzal perami priehlbinkou medzi prsiami, spokojne sa usmial, sledujúc
efekt svojich počinov. Vsal jednu jej stvrdnutú bradavku medzi zuby a spod
mihálnic pozoroval, ako ulahodene zatvorila oči. Prehla sa v chrbte a nechala
si so sebou robiť čo sa mu zachcelo. Tak, ako toľkokrát predtým. Presne to, čo
na ňom tak milovala pred rokmi bola jeho dominancia. To, akú mal zakaždým nad
ňou moc. A hoci to v dnešný večer bola ona, kto bol iniciátorom všetkých ich
hriešnych počinov, už vtedy, v tom výťahu, vedela, že to čochvíľa bude ona, kto
bude žobroniť o viac.
Vo všetkom
čo robila videl to dievča, ktoré pred rokmi miloval. Presne to, na čo bol pred
rokmi zvyknutý, čo si pamätal sa znova opakovalo. Avšak, teraz to bolo
špeciálne. Výnimočné. Nečakané. Tak, ako keď sa prehla od slasti. Tak, ako keď
zamrmlala jeho meno, z čoho mu až tuhla krv v žilách. Videl, ako
vrela nedočkavosťou a to bolo jeho cieľom. Chcel jej spôsobiť pocit, ktorý
už dlho necítila. Ktorý nemala šancu cítiť pri žiadnom inom mužovi, ako bol on
sám. Pousmial sa proti jej pokožke, keď videl ako si zahryzla do spodnej pery.
Posunul sa o niečo nižšie a Ivy prižmúrila oči, očakávajúc, že sa
konečne dočká dotyku jeho pier s jej precitlivenou pokožkou. No len si
nahnevane povzdychla, keď ucítila drobné bozky na vnútornej strane stehna.
„Jonathan!“
zaskučala prosebne, keď to už nezvládla. Zasmial sa proti jej pokožke.
Odjakživa na nej zbožňoval tú neutíchajúcu potrebu milovať sa s ním. Tak veľmi
to chcel naťahovať, až mu to nakoniec samému bolo pridlho. Motýlím dotykom ju
primäl aby nadvihla panvu, keď prsty zakvačil za lem nohavičiek po oboch jej
krásnych krivkách bokov a opatrným pohybom jej ich sňal z rozpáleného tela.
Nemusel ju ani len prosiť o spoluprácu, sama okamžite roztiahla nohy. Miestnosť
naplnil hlasný výkrik, keď jej srdce bilo až v krku pri dotyku jeho plných pier
v jej lone. Elektrické impulzy jej vystreľovali i do končekov prstov na nohách,
keď jeho jazyk začal nespútaný tanec s jej klitorisom. Prstami zvierala
obliečku vedľa seba a už sa nesnažila v sebe držať vzdychy. Jednoducho
nevládala.
„Panebože,
už som aj zabudol ako úžasne chutíš.”
Jeho slová
ju absolútne zlomili.
Kolenami jej
rozdelil stehná a než sa stihla úplne prehnúť, Jonathan ju jemne schytil
za krk a rýchlym pohybom si jej chrbát pritiahol k hrudi. Na vlastnej
koži cítil ako rýchlo jej búšilo srdce a jej dych ho pohládzal po tvári. A keď
konečne po rokoch okúsil jej hĺbku, svet sa mu pred očami roztočil.
Milovali sa
tisíce ráz predtým, no ani jeden z nich to nikdy nepociťoval tak
intenzívne ako teraz. Srdce určovalo tempo za neho a Ivy sa celá triasla.
„Jonny,“
uniklo jej spomedzi pier a ňou prešla vlna satisfakcie už len z toho,
že konečne mohla jeho meno vysloviť na hlas. Už si nemusela zakaždým zahryznúť
do jazyka, pretože už to nebol Mattias, koho váhu na svojom tele pociťovala. Nikdy
by si nebola pomyslela, že sa jej tajné túžby zakaždým, keď sa pred Mattiasom
obnažovala, stanú skutočnosťou. Keď sedela v lietadle desiatky kilometrov
nad oceánom a konečne si pripustila, že sa vracia domov, nedovolila si ani tajne dúfať. Nechcela si pripúšťať
myšlienku, že by sa stretli. Že by ho uvidela. Nechcela ostať sklamaná. No teraz
vedela, že jediné čo ju bude po tejto noci trápiť najviac bude vyčerpanosť.
„Och, zlato,“
šepol pomedzi bozky, ktorými jej obsypával krk a plece, keď ju jednou
rukou držal za prsia a druhú ponechával v jej lone, len aby sa pod
jeho ťažkou váhou nezrútila na posteľ. Jeho samého ho kolená neposlúchali,
triasli sa mu ako najväčšiemu slabochovi. A pri tom vedel, že svoju achillovú
pätu držal vo svojich rukách.
Pocítila ako
sa jej lonom začínala rozpínať absolútna rozkoš a jej telo podliehalo
triaške. Nevládala dýchať, keď všetok vzduch jej unikal z úst pri hlasných
výkrikoch a samotné hlasivky ju začali zrádzať. Ruku odtrhla od prikrývky,
ktorú medzi prstami žmolila a dlhé nechty zaryla Jonathanovi do svalnatého
stehna.
„Žiadne
také, Ivy,“ naliehavo šeptal do jej ucha. „Ostaň tu so mnou ešte,“ prirazil o niečo
silnejšie. Silou, ktorou zatínala prsty, si i zahryzla do pery. Pocítila vlastnú
krv v ústach a uvedomila si, že ho potrebuje pobozkať. Pootočila hlavu
a Jonathan pochopil. Rytmus a súhra ich tiel boli niečím, čo už obaja
dobre poznali. Obaja potrebovali to isté.
„Dobré
dievča.“
„Milujem ťa.“
Tichý šepot
prekryl hlasný výkrik a Jonathan vedel, že je stratený i on. Vyrieknuté
slová prehlušili všetky jeho myšlienky a on omráčený vlastným orgazmom
sledoval ako sa v jeho rukách celá roztriasla. Ako sa každý jeden jej sval
sťahoval v sladkom kŕči a ona na okamih onemela. Nevnímal, že mu
nechty zarývala každou stotinou sekundy do svalu o niečo silnejšie. Videl len
záplavu červenkastých vlasov a jej pery, z ktorých pred okamihom
uniklo vyznanie. A on mal pocit, že jeden jeho výbuch v nej nebol
posledný.
Skolabovala a padla na posteľ. Prsia sa jej prudko nadvihovali, keď sa jej bunky dožadovali okysličenia a ona pred očami stále videla len jeho dokonalú tvár. Neodtŕhala zrak od jeho očí, ktoré boli o niečo černejšie než zvyčajne, od červených fľakov na jeho čele a lícach, či potu, ktorý mu na čele lepil vlasy dokopy.
„Čo to bolo?“ opýtal sa so smiechom, keď si ľahol vedľa nej.
Skolabovala a padla na posteľ. Prsia sa jej prudko nadvihovali, keď sa jej bunky dožadovali okysličenia a ona pred očami stále videla len jeho dokonalú tvár. Neodtŕhala zrak od jeho očí, ktoré boli o niečo černejšie než zvyčajne, od červených fľakov na jeho čele a lícach, či potu, ktorý mu na čele lepil vlasy dokopy.
„Čo to bolo?“ opýtal sa so smiechom, keď si ľahol vedľa nej.
„No,“
pokrčila nevinne plecami, „už som zabudla aké je to mať hokejistu v posteli,“
pousmiala sa.
A Jonathan
sa zas a znova zamiloval do jej úsmevu.
„A čo
Mattias?“
Úsmev jej v okamihu
zmizol z tváre. Pozrela na svoje prsty prepletené na vlastnom bruchu.
„Ten je
tisíce kilometrov odtiaľto. Tak ho tam aj nechajme.“
Pocítila ako
mu ruka nepatrne skĺzla po jej panve a prstami zavadil o stále precitlivenú
pokožku medzi jej stehnami. Na okamih zatvorila oči a zahryzla si do pery.
Vedela, že spí. I keď mu bola otočená chrbtom, len z dychu, ktorý ju
šteklil na šiji a toho ako uvoľnene jeho ruka spočívala na jej tele, dokázala
odhadnúť, že spí. Až príliš dobre poznala reč jeho tela.
Nakoniec sa rozhodla.
Nakoniec sa rozhodla.
Obrátila sa
a opatrne z neho stiahla bielu prikrývku.
Hľadiac na jeho dokonalé nahé telo sa šibalsky usmiala, vediac, že o chvíľu sa nebude usmievať jediná.
Spod mihalníc sledovala ako otvoril oči a pozrel priamo dole, do jej tváre.
„Čo to robíš?“ z jeho chrapľavého rozospatého hlasu jej prebehli zimomriavky po chrbte.
„To, čo si zaslúžiš,“ riekla, keď jej ústa na pár sekúnd nahradila ruka.
Hľadiac na jeho dokonalé nahé telo sa šibalsky usmiala, vediac, že o chvíľu sa nebude usmievať jediná.
Spod mihalníc sledovala ako otvoril oči a pozrel priamo dole, do jej tváre.
„Čo to robíš?“ z jeho chrapľavého rozospatého hlasu jej prebehli zimomriavky po chrbte.
„To, čo si zaslúžiš,“ riekla, keď jej ústa na pár sekúnd nahradila ruka.
Jonathan neodpovedal.
Nedokázal. Jediné čoho bol v danej situácií schopný bolo dívať sa na ňu.
Možno nemala
techniku ako všetky tie barové slečinky, ktoré za ňu odvádzali túto prácičku
zatiaľ čo bola z jeho života preč, no to, čo v ňom vyvolávala Ivy
nedokázala nahradiť žiadna. Vzrušovala ho už len predstava toho, ako sa stráca
medzi jej plnými perami a to, že sa na ňu mohol skutočne dívať, nemohla
nahradiť žiadna lacná štetka.
Odhrnul jej
vlasy z tváre a jazykom si prešiel po perách.
Vedel, že balansuje na vlastnom okraji uspokojenia. A vedel, čo milovala ona. Chytil ju preto za ruky a vytiahol na seba. Telá im zapadli ako dokonalá skladačka a na jeho tvári sa rozhostil úsmev, keď videl ako od rozkoše zaklonila hlavu.
„Tak sa predveď,“ nabádal ju. A než sa stihol čo i len nazdať, stratil slová.
Vedel, že balansuje na vlastnom okraji uspokojenia. A vedel, čo milovala ona. Chytil ju preto za ruky a vytiahol na seba. Telá im zapadli ako dokonalá skladačka a na jeho tvári sa rozhostil úsmev, keď videl ako od rozkoše zaklonila hlavu.
„Tak sa predveď,“ nabádal ju. A než sa stihol čo i len nazdať, stratil slová.
Vystrela sa
a panvou posledný krát prirazila. A Jon po druhý krát za noc ju videl
celú sa chvieť. Chvieť od rozkoše, ktorú jej spôsobil on. Ani dvojitý orgazmus nedokázal nahradiť ten pocit narastajúceho
sebavedomia.
Pretože on ju poznal najlepšie.
„Tak čo,“ zotrel jej prstom kvapku potu z líca, „ešte potrebuješ presviedčať?“
„Ja som presviedčať nikdy ani nepotrebovala,“ odvetila a pobozkala ho.
Pretože on ju poznal najlepšie.
„Tak čo,“ zotrel jej prstom kvapku potu z líca, „ešte potrebuješ presviedčať?“
„Ja som presviedčať nikdy ani nepotrebovala,“ odvetila a pobozkala ho.
Rozospaté
čierne oči hľadeli na krivku tela. Ako ležala na povrchu posteľnej bielizne
a slnko vychádzajúce spoza mliečnej hmly za skorého rána sa jej ihralo
s pokožkou ešte stále sa lesknúcou od potu. Pohľadom
pohládzal jej dlhé
nohy, líniu zadočka, ktorý mierne i v spánku vytŕčala, akoby ho znova
lákala a ryšavé vlasy zakrývajúce takmer celý jej útly chrbát. Sledoval ako sa jej nepatrne nadvihoval pri
plytkých nádychoch a viečka sa jej trepotali, akoby sa za nimi odohrával
príbeh, ktorý jemu unikal. I keď sa zdalo, že Ivy prežívala ďalší život vo
svojej fantázií v podobe snov, jej tvár ostávala pokojná. Tak pokojná, na
akú bol zvyknutý každé ráno po prebudení vedľa nej.
Vyvolávalo
to v ňom tak zmiešané pocity.
Na jednej
strane, bol šťastný. Nesmierne. Nebolo to len endorfínom ešte stále plávajúcom
v jeho krvnom obehu aj hodiny po druhom kole skvelého sexu, aký zažíval
len s ňou, ale i samotnou realitou, ktorá sa mu zdala krajšia ako
všetky tie sny a predstavy, ktorými sa trýznil celé roky. Realita bola
razom niečo, čo dokázal vnímať všetkými svojimi zmyslami a patrične si to
aj užívať. Keď sa nemusel razom báť, že ho z jeho vlastného úniku
z prítomnosti niekto dotieravý vyruší, alebo niečo upúta jeho pozornosť
viac ako jej ryšavé vlasy za čiernou oponou pred očami. Keď mu srdce nadšene
búšilo v širokej hrudi a on už necítil tú zvláštnu ničotu. Prázdno,
ktoré po sebe zanechala.
Avšak tam,
kde nadšenie končilo, sa objavovali výčitky a hnev. Pocity, ktoré mu boli
každodennými spoločníkmi už takmer tridsaťšesť mesiacov. Vedel, že jej život na
starom kontinente mal pre ňu hlbší význam, ako ten s ním. Vedel, že mala
konečne po rokoch rodinu, či priateľa akceptujúceho jej sny, ktoré každým
dňom naberali na skutočnosti. Všetko, čo jej on nedokázal dať. Mohol mať
milióny na účtoch, byt s kráľovským výhľadom na celé mesto i jazero,
či životný štýl po akom túžila väčšina žien. Keď odišla ona, nemal nič.
Nič pre neho
nemalo význam a ženy okolo sa mu nezdali byť postačujúce.
Načo mu
ostal obrovský byt, keď vedel, že sa po ňom nebude nikdy rozliehať detský
hlások plný nadšenia a radosti. Načo mu bola dostupnosť k lístkom
zadarmo či množstve svojich dresov, keď vedel, že ona už na tribúne sedieť
nebude. Načo mu bol životný štýl točiaci sa okolo prebdených nocí
v najdrahších podnikoch Spojených štátov, keď sa tam nemal s kým
predvádzať. Už nemal komu kupovať šaty a s hrdo vypätým hrudníkom
kráčať, pretože ona už nebola po jeho boku. Áno, bary navštevoval v až
pravidelných intervaloch, no nikdy mu nešlo o nič vážne. Párhodinové
záležitosti, slečinky, ktoré si mysleli, že práve ony sa stanú príživníčkami na
krku jednej z najväčších hviezd Chicaga. A len jeho potreby. Pretože
žiadna nebola dosť dobrá.
Žiadna
nebola láskou jeho života.
Rozostril
zrak a znova pozrel do jej tváre. Nič sa na nej nezmenilo. Stále bola tá,
ktorú miloval. Zatvoril oči, nechal nech ho vychádzajúce slnko znova odprevádza
do ríše snov, ktoré sa tento krát
realite ani
len nerovnali, s vedomím, že ona tu bude i o pár hodín.
Zhlboka sa
nadýchla a otvorila oči.
Spal.
A ona
mala pocit, že nič krajšie v živote nevidela.
Počula tiché
vibrovanie, keď jej telefón poskakoval na nočnom stolíku pri posteli, ako sa
jej Mattias snažil dovolať, s otázkou prečo ho pred pätnástimi minútami
nevyzdvihla na letisku O’Hare. Prečo mu aspoň nezavolala. Alebo nepovedala
názov hotela, v ktorom s otcom
prebývala. Jeho telefonáty a neprestajné zvonenie ju len odrádzali od
myšlienky sa po mobil čo i len natiahnuť.
Proste nechcela. Nemohla.
Namiesto
toho len postávala pred panoramatickým
oknom v spálni, v ktorej bola tak zvyknutá sa prebúdzať
a vdychovala tú vôňu. Vôňu sexu nesúcu sa vzduchom. Jeho vôňu. Vôňu sexu
s ním, ktorá jej sálala z kože. Ale i nezameniteľnú a menej
príjemnú vôňu alkoholu a cigariet, ktorými jej vlasy napáchli počas jej
niekoľko hodinovej prítomnosti v bare. A hoci nechcela, pretože
Jonathanovho potu, ktorý sa jej usadil na pokožke pri vzájomnej intimite sa
vzdať istým zvráteným spôsobom nedokázala ,potrebovala ísť do sprchy.
Potrebovala zo seba zmyť všetky
spomienky, dôkazy o minulej noci. Všetky dotyky, či slová, ktoré sa jej
doslova vryli do kože. Potrebovala aspoň
na chvíľu byť sama, potrebovala aby jej tečúca voda bubnujúca o telo
a zmáčajúca nepoddajné vlasy prehlušila všetky myšlienky, ktoré v jej
v hlave zvádzali doslova nespútaný boj. Stále nahá prešla okolo
grandióznej postele, s drobným úsmevom na tvári a očami spočinutými
na ňom a zamierila do kúpeľne.
Zvrieskla,
keď sa na ňu spustila voda, ani nevedela odkiaľ, no rozhodne nie odtiaľ odkiaľ
mala a preklínajúc všetkých kanadských svätých zúrivo hľadela pred seba,
na masážne hlavice a všetky zbytočné a pre ňu hlavne hlúpe gombíky,
ktorými sa Jonova sprcha pýšila. Už keď s ním žila nenávidela sprchy
v tomto byte práve kvôli luxusným prevedeniam, na ktoré nebola zvyknutá
a hlavne s ktorými nevedela manipulovať. A tak sa teraz rozzúrene
vrhla na podstavec a stláčala, ťahala a nadávala dovtedy, kým prúd
vody na ňu nepadal len z hlavice nad jej hlavou. Uštedrila ešte neživej
veci pár nepekných slov a až tak, so zvesenými plecami sa poddala horúcej
vode, nechávajúc ju, nech z nej zoberie všetko zlé.
S jedným
uterákom vo vlasoch a druhým zapleteným okolo tela, potichu precupitala
okolo postele a vbehla priamo do pootvoreného šatníka.
Sama
nevedela čo robí.
Stála medzi
jeho vecami a s vedomím, že jej šaty sa povaľovali niekde medzi halou
a spálňou, si prezerala jeho oblečenie. Tvárou jej preblesol úsmev
zakaždým, keď spoznala nejakú časť jeho šatstva, ktorú mal vo zvyku často
nosievať, kým boli spolu, alebo naopak, vrásky zamračenia, keď objavila novú
košeľu či tričko. Stále nevedela čo robí, keď sa načiahla po tričko, ktoré mala
na Jonathanovi vždy najradšej, spustila zo seba uterák a sama si ho
obliekla. A hoci v čiernom tričku doslova plávala, netrvalo dlho kým
sa cez všetky vešiaky s košeľami, oblekmi a dresmi dostala
k poličke s bielizňou. Stále si pamätala, že v prvom šuflíku mal
odložené ponožky, v druhom kravaty a až v tom treťom boxery.
Nikdy nechápala jeho zoradenie, ale nestarala sa. Preto, bez žmurknutia
okamžite povytiahla tretiu poličku a vybrala z nej čierne boxerky.
Vďaka gume držali aj na jej útlych bokoch a tak mohla Ivy, so širokým
úsmevom na tvári, odísť do kuchyne, pripraviť raňajky. Avšak skôr, ako úplne
vykročila zo šatníka, zarazila sa.
Nebola si
celkom istá, či jej uterák, ktorým si ešte presušovala vlasy, vypadol
z rúk alebo ho sama pustila. Jediné, čo dokázala vnímať bola škatuľa
v rohu malinkej miestnosti. Pred očami sa jej objavili spomienky na
posledné chvíle, ktoré strávila v tomto byte a na okamih, keď pred
poslednými vyrieknutými slovami položila škatuľu so svojimi vecami vedľa
pohovky v obývačke a viac si už na ňu nespomenula. Teraz veľmi dobre
vedela, aké veci a oblečenie sa v nej skrývali a musela si
priznať, že bola rada, že na škatuľu narazila.
Kľakla si na
zem a krabicu vytiahla spod vešiakov. Pomaly, akoby zastal čas, ju
otvorila.
A ona
na sekundu prestala dýchať.
Zodvihla
čiernu zamatovú škatuľku z povrchu svojho obľúbeného trička
a naprázdno prehltla. Istá časť jej mysle jej hovorila, aby to nerobila.
Aby ju neotvárala. Aby si rýchlo zobrala veci a utiekla. Za Mattiasom.
Domov.
A tá druhá
časť jej ja priam kričala aby ju
otvorila. Aby sa presvedčila. Aby konečne po rokoch pochopila, že to Jonathan
skutočne chcel.
Znova
naprázdno prehltla.
A potom ju otvorila.
Čierne diamanty zasadené v ružovom zlate jej vyrazili dych.
Ruky sa jej roztriasli a slzy sa tlačili do očí. Veľký čistý diamant tvoriaci očko prsteňa sa nenapodobiteľne leskol v preniknutých lúčoch slnka.
A ona mala pocit, že nič na svete nedáva zmysel.
„Vieš, ja som tie slová vtedy myslel vážne,“ začula jeho rozospatý hlas spoza seba. Obrátila sa a so slzami stekajúcimi po lícach mu pozrela do tváre. „No tvoja odpoveď už taká vážna asi nebola, eh?“
A potom ju otvorila.
Čierne diamanty zasadené v ružovom zlate jej vyrazili dych.
Ruky sa jej roztriasli a slzy sa tlačili do očí. Veľký čistý diamant tvoriaci očko prsteňa sa nenapodobiteľne leskol v preniknutých lúčoch slnka.
A ona mala pocit, že nič na svete nedáva zmysel.
„Vieš, ja som tie slová vtedy myslel vážne,“ začula jeho rozospatý hlas spoza seba. Obrátila sa a so slzami stekajúcimi po lícach mu pozrela do tváre. „No tvoja odpoveď už taká vážna asi nebola, eh?“
Na začiatok, moje hlboké ospravedlnenie.
Nastali menšie komplikácie, keď som si uvedomila, že mám zhruba mesiac na to, aby som napísala 3 seminárky, naučila sa na dve veľké testy, spravila 3 projekty a prečítala dve knihy. Preto je tu ten epilóg tak neskoro. I tak mám pocit, že to nestihnem a z tohto semestra poletím jak vták pustený z klietky.
Ďalej, úprimné ĎAKUJEM.
Vám, že ste to čítali. Že ste mi dodávali podpory.
Bajulke. Že je taká puča aká je, pretože bez nej by tento nápad nikdy nevznikol.
Miške, že mi pomohla s niektorými vecami, s ktorými som si sama nevedela rady.
Cacíkovi, pretože bez neho by tento epilóg nemal taký skvelý nádych.
Mojej maminke, že ma nútila pokračovať v písaní.
A..zase raz, Vám všetkým. Máte všetku moju lásku.
Ešte.
Prstienok.
Myslím, že sa všetci zhodneme, že Bajula pozná Ivy a Jona asi najlepšie a vie, čo by jeden vybral a druhý chcel. :)
Nastali menšie komplikácie, keď som si uvedomila, že mám zhruba mesiac na to, aby som napísala 3 seminárky, naučila sa na dve veľké testy, spravila 3 projekty a prečítala dve knihy. Preto je tu ten epilóg tak neskoro. I tak mám pocit, že to nestihnem a z tohto semestra poletím jak vták pustený z klietky.
Ďalej, úprimné ĎAKUJEM.
Vám, že ste to čítali. Že ste mi dodávali podpory.
Bajulke. Že je taká puča aká je, pretože bez nej by tento nápad nikdy nevznikol.
Miške, že mi pomohla s niektorými vecami, s ktorými som si sama nevedela rady.
Cacíkovi, pretože bez neho by tento epilóg nemal taký skvelý nádych.
Mojej maminke, že ma nútila pokračovať v písaní.
A..zase raz, Vám všetkým. Máte všetku moju lásku.
Ešte.
Prstienok.
Myslím, že sa všetci zhodneme, že Bajula pozná Ivy a Jona asi najlepšie a vie, čo by jeden vybral a druhý chcel. :)
Koľko krát môžem označiť políčko a názvom super? Lebo ja by som to stále dookola klikala...
OdpovedaťOdstrániťNemám slov. Proste, ach... Fakt nemam slov..ĎAKUJEM, ĎAKUJEM a ešte raz ĎAKUJEM za tak úžasné čítanie.
Koľko krát sme s Luckou preberali čo bude ďalej a vždy keď pribudla nová časť, sme si hneď dali vedieť, hneď keď som sa dozvedela že je tu niečo nové, hocičo, preskenovala som to tu... A noačo že posledné dva týždne som tu chodila aj 2krát za deň, stálo to za to. Za to všetko!
-Diana����
(vidime sa znovu, znovu a znovu, moc sa teším! ❤❤❤❤)
To ja ďakujem Diančita :) Vám obom :)
Odstrániťsom rada, že sa Vám tento príbeh páčil :)
omg ❤ Ivka si úplne úžasná.. Máš taký neuveriteľný štýl písania a fantáziu, že tento príbeh bude zrejme navždy môj najobľúbenejší :-) Som neskutočne rada, že mi kamarátka pred dvoma rokmi poslala link na tvoj blog ... už pár dní som sem denno-denne klikala a čakala na hocijaký tvoj príspevok..
OdpovedaťOdstrániťno a čakanie sa oplatilo! Veta "Kapitán môže byť len jeden," mi spôsobila zimomriavky a taký ten šťastný úsmev, pri ktorom človek pôsobí až narušene :D Veľmi, veľmi, veľmi si ma potešila.. Ďakujem, že som mohla niečo takéto krásne čítať :-)) xx
P.S chystáš niečo aj v budúcnosti?
Joj Lenčí, prestaň. Také slová sa nehovoria len tak niekomu, ako som ja...
OdstrániťAww, vážne?! musím sa priznať, že na tú vetu a celkovo ten moment ten scény som asi najviac hrdá z celej kapitoly O:)
ĎAKUJEM ❤
P.S.: úprimne? ešte sama neviem :(
Ivka...proste och...je to úplne úžasné.Môj najobľúbenejší a najlepší príbeh aký som kedy čítala. Ďalej nemám slov tak proste len...Patrí ti jedno veľké ĎAKUJEM!!!! ❤❤❤
OdpovedaťOdstrániť-Lucia
Verím že sa čoskoro vidíme znova.
LUCKAAAAAAAAAAA ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤
OdstrániťIVANAAAAAA !!! čítam to tu ako bláznivá, totálne do toho zahĺbená a na konci ma (s prepáčením) skoro jeblo :D to si už nemohla dať jasný koniec? Milujem takéto konce, leebo vtedy si čitateľ môže domyslieť čo len chce, ale joooj pri tomto príbehu mi to také super neprišlo ... ale ako vždy skvelé napísané a nemám slov proste... chcééééém aj ja hokejistúúúú !!!! :D
OdpovedaťOdstrániťS láskou Lenčiči
a dúfam, že máš pre nás pripravený nejaký ďalší mega príbeh :-* <3
LENA! do riti šak ma už poznáš nejaký ten piatok, vážne si čakala iný koniec odo mňa?! :D :D
Odstrániťaký koniec by si si najradšej predstavila ty? O:)
TO SME DVE, ČO HO CHCEME!
❤ ❤ ❤
Ahoj, Ivanka.
OdpovedaťOdstrániťPo neuveriteľne dlhom čase som sa odvážila ti sem niečo napísať, pretože ešte stále ma neprešla depresia z poslednej časti, ktorú si pridala. Preto som ju vlastne doteraz nekomentovala. Pretože ma pri nej porazilo, puklo mi srdce, vyschli mi slzné kanáliky (teraz nežartujem). No na tak dlho očakávaní epilóg som si samozrejme spravila čas! Keď som včera ráno o šiestej našla na blogu diel tak som si povedala, že si to prečítam večer, keď budem dokonale naučená do školy - niečo ako odmena. Ja som dokonale naučená nebola, no časť som si aj tak musela prečítať. A teraz to samozrejme ľutujem. Mala som to urobiť trochu viac špeciálne... no čo už.
Po takmer dvoch mesiacoch som dostala opäť príležitosť niečo si od teba prečítať. Keby ešte tak niečo... ono to bolo toto! Grandiózny príbeh, ktorý milujem snáď viac ako akýkoľvek iný. Oni dvaja sú.... epickí! Ja doteraz nie som zmierená s tým ako to skončilo a doteraz plačem po večeroch do vankúša, lebo Ivy je sebecká krava, ktorá si mala vážiť čo mala! teraz jej trochu krivdím, lebo ja viem, že si to vážila, ale to rozhodnutie bolo proste zlé! Keby ostala s Jonym dnes už mohli mať ročné dieťa! Alebo z nej už mohla byť jeho manželka. Keby, keby, keby... No Ivy sa proste nedokázala obetovať a tak sme skončili tu. Ono to bolo jasné už od začiatku, že skončíme tu, tbh. Pretože tá láska a vášeň medzi... na to nejde len tak zabudnúť.
Táto časť.... to je proste ono! To je to, čo na tebe tak neskutočne milujem! Najskôr ma šialene sklameš (pretože to mal byť happy end a bodka!) a potom mi dáš prečítať niečo takého.. Ja som udivená. Možno sa na teba už hnevám o niečo menej :D A možno ťa neskutočne milujem za to, ako zase raz budem po večeroch snívať o kapitánovi. A tiež za ten obrázok tej sexy kočky hore, musela som si to hneď uložiť!
Takže Iva, zase sú to len moje blákotiny, ale ja som proste tak neskutočne udivená tvojím štýlom... Ja viem, že píšeš vo voľnom čase a nie si profesionál, ale si majster v tom, ako to robíš! Lebo aj keď je to len úzke zoskupenie dievčat ja by som si to pokojne prečítala ako takú tenuškú knižočku čo je v Emme vieš :D Teda sem-tam tam býva. Ale ty by si tam nezapadla...más na viac ako sú evitovky!
Oh, a ešte musím podotknúť... toto nie je koniec, však? Pretože to skončilo otázkou, Iva. OTÁZKOU, KTORÁ POTREBUJE ODPOVEĎ!
Potrebujem si ešte raz prečítať, ako sa milujú, ako sa k sebe vrátili alebo ako od neho opäť odišla (to ti neodporúčam). Potrebujem ešte niečo, pretože toto je seriózna moja droga!
Ďakujem za famózny zážitok.
A ďakujem, pretože len vďaka tebe som našla lásku! (a.k.a kapitám :D a žiadne také, že on je môj a ja sa nedelím a bla bla bla!)
Vidíme sa...
už po tretí krát si dnes čítam tvoj komentár... a úprimne netuším ako na neho odpovedať.
Odstrániťsamozrejme, že sa nehnevám, že si nekomentovala poslednú časť. nečudujem sa ani tvojmu hnevu, ktorý si voči mne alebo hlavnej postave mala. mrzí ma, že som / sme ti jej rozhodnutím zlomili srdce. jediné, ktoré skutočne zlomené malo byť, bolo to Jonathanove.
a naozaj je ona sebec? naozaj? za to, že si chcela splniť sen? a čo ak by v tom manželstve trpela? čo ak by ju byť matkou a manželkou absolútne nenapĺňalo? malo by to potom vôbec význam? netrpeli by obaja? pretože Jon by na nej videl, že nie je šťastná...a ona by nemohla už odísť pretože by jej to povinnosti nedovoľovali, a ona by si iba búchala hlavu o stenu a ľutovala, že premrhala možnosť ktorú mala? Chcela by si to?
A... ako môžu byť takí epickí? ako sa môže človek ako Jonathan zamilovať do ženy ako je Ivy? mne samej ich láska nedáva zmysel.
ďakujem, som rada, že ma už nenávidíš menej po tomto epilógu. ale bol to dobrý nápad? neublížilo im to len obom?
ĎAKUJEM za tvoje slová, ale ako evitovka skončiť vážne nechcem :D i keď možno by som sa tomuto svojmu hobby chcela venovať i na o niečo profesionálnejšej úrovni... ale kto by to čítal? ženských románov je neúrekom. a prísť s niečím novým je skutočne ťažké.
Bohužiaľ, je to koniec. Otázku som Vám tam nechala, aby si ste si na ňu mohli odpovedať samé. Nechám to už vašej predstavivosti. Či už chcete aby sa Ivy zbalila a odišla za Mattiasom do hotela a do Chicaga sa nikdy nevrátila, alebo aby sa to medzi ňou a Jonathanom vyriešilo. Všetko je už len na vás.
Ja ďakujem za tvoju trpezlivosť. A chuť to čítať.
A hold smola. On je skutočne môj a ja sa skutočne nedelím.
okay, tak na začiatku, ešte skôr ako sa začnem strápňovať ako vždy, musím sa ti srdečne poďakovať za credits, ktoré si mi preukázala, hoci som nečakala a proste nemusela si a argh. na ten obrázok by som bola aj už zabudla, ale keď som ho tu uvidela, musela som sa pousmiať, lebo mi pripomenul, že Ivana nikdy nezabúda. NIČ. NIKOMU. NIKDY.
OdpovedaťOdstrániťďalej... ách, ten prstienok je proste krásny, peckovo sme vybrali, žeňa! som na nás pyšné! vidíš, jebať školu, prinajmenšom by sme to v dákom klenotníctve celkom kariérovo slušne rozbehli, ahahaha!
Plynule sa teda čoraz viac zamotávam do tej TRAPNEJSEJ fázy komentu, ktorá je pri tých mojich vždy vehementne nevyhnutná ako mi moja podstata káže z hĺbky duše a srdce a pečene a neviem čoho. Vytiahnime si vreckovky, Barbora sa konečne odhodlala prečítať si poslednú klapku, ktorú aj tak jej bolo podsúvané ako na tácke priebežne na konzultáciu. Ale Barbora si to prečítala celé znovu. Dokopy. Hnevajúc sa neustále, ako Ivana kúskuje, ale I don't care, I love it! A Barbora prišla nato, že je to asi jej najobľúbenejšia kapitola a stala sa ňou vtedy, kedy by to najmenej očakávala. Na samom konci. No ja jednoducho milujem, keď sa vyhecuješ, každý riadok napísaný tvojou rukou páchne tou dynamikou, s ktorou dokážeš veci podávať, hoci you still don't get it. Má to atmošku. Gule, kde treba. Všetko. Raz si mi povedala, že ak by som písala hoci aj o tom, ako žaba skáče z kameňa na kameň, asi by ťa to tiež bavilo. Tak ja ti moja drahá pravím, že ty aj keby si písala o pečení pampúchov v mikrovlnke, prišla by som si na svoje.
Keď Santík skončil, zľakla som sa. Zľakla som sa, že nie som pripravená, aby skončil. Áno, bála som sa, že všetky tie ilúzie a to puto medzi nami sa spretrhá rovnako ako sa spretrhalo publikovanie na mojom blogu. Bola tu ale furt IL. Naša záchrana, tralala! Bála som sa, že to dopadne nakoneic napriek všetkému, ako si iná ty, ako je naše priateľstvo iné na rozdiel s tými OSTATNYMI, rovnako. Zámienka sa akosi vytratí a naše cesty sa rozídu. *hej, už tu bulim Bála som sa otvoriť oči, že nakoniec to bolo možno tiež rovnako povrchné len v lepšom prevedení. Kolená sa mi v našom treťom imaginárnom svete roztrepali. Teraz a aj vtedy sa zase hanbím. Nechala som sa uniesť, ale to je len tým, ako strašne som na teba naviazaná. Nebola som jednoducho pripravená zniesť, aby to bolo preč. Doteraz sa triasem, keď spomeniem na santíka. Spomínam naň chorobne často, nedokážem prekročiť svoj tieň. Nechcem. Lebo Santík sme my. Kvietoček sme my. Vyberanie šutrov na prstene sme my.
Teraz je apríl, ja ti stále znepríjemňujem život, najnovšie tým nemeckým dvadsaťpäťročným šteňaťom so šticou na hlave a neskutočne ťa s tým serem, ako si neviem moje liekmi zblbnuté hormony udržať na uzde. Novú záľubu som si asi našla aj v prepadávaní ľudí na intrákoch v nedeľu ráno. (hell, ale to stálo zato!) Neustále na niečo zabúdam. Neviem si zapamätať tvoj spičený jednoduchý rozvrh. Prehlasujem, priateľstvo prežilo, lebo je skutočné a síce vzniklo na základe niečoho dočasného, asi ani jedna nečakala, kam sa to až prevalí. Preto, teraz som pripravená na koniec IL. Už sa nebojím, že stratíme aj to posledné spojítko medzi nami, lebo aj kebyže sa máme baviť o kyslosti kyslých uhoriek, aj tak to budeme my. Možno teraz nechcem žiadne iné alternatívy prijať, možno chcem veci nechať také, aké sú, skončiť v tom najlepšom. A možno aj ty, neviem. No nech ty budeš vo voľnom čase háčkovať chicagské dresy a ja plevať burinu na našom štadióne, nech ty budeš sedieť v Brne v tej svojej kutici, ja kdesi... KDESI, kam ma prijmú, vždy tu budem, aby som ťa podporovala, počastovala ťa mojimi zmysluplnými komentármi a radami ahahaha, bola ti proste... tvojím Patrickom! Takže ja ti za tento príbeh tiež veľmi ďakujem, užili sme si s ním toho teda viac než dosť, výroky z neho ostanú nesmrteľné a ja sa priznávam, že si po konci žiadne pokračovanie nepredstavujem. Proste nič nebude. Ani quark prdu. Lebo tak sa mi to páči!
ily; <3
P.S.: oh fuck, that's so gay, man!
Pravda je, že nemám žiadny možný dôvod do jednej vety prečo som si túto úžasnú časť prečítala len teraz...
OdpovedaťOdstrániťa vlastne ani neviem či sa mám ospravedlniť alebo niečo v tom zmysle...
Alebo či si ho ešte vlastne precitas.
A nie som si ani istá v akom posolstve tí tu chcem zanechať...
Začnem asi niekde tu-
Som neskutočne rada, že som našla tento blog a mala možnosť žiť s tvojími príbehmi, bolo to nejakým zvratenym spôsobom upokojujúce.
Nestáva sa mi často, že natrafim na fakt úžasný kvalitný príbeh, ktorý stojí zato. Boli take príbehy, ktoré som prebehla očami a ich dej sa odrazil od prázdnych stien môjho vnútra - myslím že to bolo veľmi poticke.
Ale Ivi, tvoj príbeh je úplne o niečom inom, pretože som hltala každé slovo a vytváral vo mne (po)city.
Neviem či budeš este písať príbehy na blog, pretože máš určite toho veľa - ale som toho názoru, že by si mala niekedy vydať knihu. A možno nie dnes, o rok, dva, ale niekedy určite - a nie nehovorím to ako kompliment, ale ako holý fakt.
Ďakujem za dalsi úžasný príbeh.
Ivi? Si skvelá (: