Innocent Love - Epilóg


One last time I need to be the one who takes you home... (x)

Do baru chodím každej den, noa, hledám nejakou co se ti nepodobá, ale když to nejsi ty, neni opravdová... (x)

Klameš ak povieš, že ti vôbec nechýbam, klameš ak povieš, že to bola iba moja chyba... (x)

 O rok a pol neskôr

Jonathan nemal ani najmenšieho poňatia o tom ako dlho tam stál a sledoval ju. Možno dve sekundy, možno dve hodiny. A popravde, ani ho to nezaujímalo. Cítil sa akoby dostal ranu priamo do hrtana, akoby videl ducha, či niekoho, o kom vedel, že už ho nezvládne znova vidieť.  Jeho zmysly boli absolútne preťažené.

Jej vlasy boli oveľa dlhšie ako si pamätal. Dokonalé hrdzavé pramene, ktoré jej padali tesne pod lopatky, teraz v prítmí klubu vyzerali oveľa tmavšie a siahali jej až po zadok. Jonathan by si nikdy nebol pomyslel, že by si ich nechala až také dlhé, veľmi dobre si spomínal, ako každé ráno na ne nadávala a občasne zo zúfalstva vyriekla vetu, že sa nechá ostrihať na krátko. No tak isto, nikdy by mu nebolo napadlo, že odíde...
Jej telo bolo zahalené v bielych krátkych šatách, ktorých čipkované rukávy siahali len po záhyby lakťov. Výstrih na chrbte odhaľoval o niečo viac akoby mal, no stále dostatočne menej ako väčšina toho čo mali ženy v danom podniku oblečené.  V hlave sa mu okamžite zjavili obrazy toho ako sa nad ňou zvykol nakláňať a teraz odhalenú pokožku na chrbte bozkávať. Z miesta, kde stál, mohol sotva hádať, či bola nalíčená len jemne, tak, ako to mala vo zvyku, alebo bol spôsob skrášľovania jej beztak dokonalej tváre ďalšou vecou, ktorú na sebe zmenila.

V rukách zvierala drink, už druhý odkedy Jonathan s ostatnými dorazil. Nespoznával nikoho, kto stál v jej blízkosti a tak len hádal. Jednou rukou sa opierala o bar a na tvári jej žiaril široký úsmev, ako sa jej oči neodtŕhali od chlapíka, ku ktorému bola otočená. Už len z jej postoja pochopil, že sa baví. Že ju rozhovor, nech už bol o čomkoľvek, naozaj zaujímal. A to v ňom vyvolávalo hnev. Ivy bola človek, ktorý sa do rozhovoru nepustil len tak s hocikým. Daná osoba ju musela niečím zaujať, niečím, čomu sa odhodlala venovať svoju plnú pozornosť. Pretože ona nikdy nerobila veci len polovičato. Tuho zovrel medzi prstami fľašu od piva.

„Kto je to?“ začul otázku, no netušil kto sa ju vôbec  pýtal. Pravdepodobne nejaký nováčik, ktorý nemal ani zdania o tom, čo kedysi osoba z otázky pre Jonathana znamenala. Neunúval sa preto odpovedať inak, ako jednoduchým stará priateľka.

Jonathan si uvedomil, že bol prichytený až keď pred jeho sústredenou tvárou zamávala ruka. Okamžite zmätene zaklipkal viečkami a odtrhol od nej zrak. Patrick stojaci po jeho boku spolu s Bryanom sledovali miesto, ktorému ich kapitán venoval pred pár sekundami ešte toľko svojej pozornosti. Keď postrehol ako obaja naraz vydýchli slovíčko „a kurva“, iba sa zachechtal. Trafili klinec po hlavičke.

Zablokovala telefón, strčila si ho do malej puzdrovej kabelky a natiahla sa po pohár mochita.
„Nechcel som a predsa sa mi to podarilo, ale všimol som si, že máte na pozadí krásneho pitbulla. Smiem sa opýtať, či je váš?“ hľadel na ňu vysoký muž, ktorého pohľad ju doslova prepaľoval.
„Áno,“ odvetila so smiechom a pohodlne sa bokom oprela o drevený bar.
„Áno, je váš alebo áno, smiem sa opýtať,“ s prižmúrenými očami ju pozoroval, no i jeho ústa sa zvlnili do úsmevu. Do príťažlivého úsmevu, musela si priznať. Celého si ho premerala, až si zahryzla do pery pri tom, čo pred sebou videla.
„Áno, na obe otázky. A môžeš sa ma spýtať čokoľvek,“ nahodila ten najzvodnejší úsmev, aký dokázala. „Ja som Ivy,“ ponúkla mu ruku.
„Jeremy,“ pobozkal ju na vrch dlane a svoj ctižiadostivý pohľad nespúšťal z jej tváre.

Flirt. Nič viac, iba flirt. Príjemná zábava, uvoľnenie. A hoci bol Mattias tisíce kilometrov ďaleko, za oceánom, nikdy by ho nepodviedla. Jeremy bol príťažlivý, o tom nebolo pochýb.  Vysoký, so širokými ramenami ukrývajúcimi sa pod obtiahnutým tričkom, z ktorého bolo ľahké odhadnúť, s akým zámerom si ho dnes obliekal. Tmavé vlasy, ktorých presný odtieň v kaleidoskope žiariacich farieb klubu rozoznať nedokázala a čierne oči. Rovnaké tmavé oči, rovnaký pohľad. Presne jej typ. Presný opak chlapa, ktorý ju čakal doma. Žiadne blonďavé vlasy, jemné ako páperie a svetlomodré dúhovky, cez ktoré sa dokázala až potopiť do hĺbky citov, ktoré k nej prechovával.
Presný opak, vírilo jej stále hlavou, i keď sa smiala na jeho vtipoch, i keď zvodne odpovedala ne jeho dvojzmyselné narážky. Všetko išlo tak perfektne, dokonca si vyslúžila i palec hore od Amandy pracujúcej za barom.
Až dokým..

„No do piče!“ uniklo z jeho pier. Ivy prekvapene skrčila obočie a mierne nechápajúc sa na neho pozrela. Jeremyho oči, rozšírené vzrušením sa znova usadili na jej zmätenej tvári, keď prehovoril: „Trištvrtina Blackhawks tímu sa na nás pozerá!“ jeho hlas bol neuveriteľne vygradovaný, keď rukou, v ktorej zvieral pohárik, ukázal na VIP balkón.
Ivy pocítila ako sa jej pri jeho slovách rozklepali kolená a srdce padlo až do žalúdka. Zrak jej len na stotinu sekundy zaletel rovnakým smerom ako tie jeho, no i to jej dokonale stačilo na to, aby ho zbadala. Aby videla jeho vysokú postavu vzpriamene stáť pri zábradlí a hypnotizovať ju pohľadom. Okamžite sa uhla tým čiernym očiskám, na ktoré po celý čas, úprimne si to ani nepriznajúc, pomýšľala, keď hľadela na Jeremyho a prázdny pohár s buchotom položila na bar.
„Asi to bude tým, že som spala s polovičkou tímu,“ odvrkla neskutočne nahnevaná. Odignorovala Jeremyho zvedavé otázky a odpochodovala preč.

„Nevedela som, že sem príde celá delegácia,“ vykríkla, aby ju Amanda cez hluk počula. Brunetka sa odtiahla od kamarátky a nechápavo na ňu pozrela. „Už si mohla zavolať priamo aj trénera, aj Troya, veď nech sa všetci na mňa prídu pozrieť,“ hovorila vyburcovaná hnevom. Cítila ako jej vrela krv v rukách a v ušiach absolútne nevnímala hlasnú hudbu, len svoj rýchly pulz.
„Čože?“ stále nechápavo na ňu Amanda zízala. Ivy prevrátila zelenkavými očami a ukázala za seba, na VIP lóžu.
„Oh,“ vykĺzlo z úst jej priateľky. „Ja som mu nepovedala, že si v meste,“ obraňovala sa okamžite. „Nemala som poňatia o tom, že prídu sem. Vedela som, že pôjdu von, ale väčšinou skončia v Paris Clube a nie tu.“
Ivy zavrtela hlavou. Čo ju to vôbec napadlo? Ísť von a prísť priamo za Amandou. Do športového baru, kde väčšinu návštevníkov tvoria práve športovci miestnych tímov. Mohla to tušiť. Veď tu sa Amanda aj s Patrickom prvý krát spoznali. Zložila si nahnevane hlavu na bar a premýšľala. Neodíde. To nie, nie je zbabelec, nikdy ním ani nebola. Jednoducho, bude sa zabávať. Bude robiť to, kvôli čomu sem prišla. A bude sa tváriť akoby neexistoval. Tak, ako to robila posledné tri roky.
„Drink?“ začula.
„Mhm,“ zamrmlala nezrozumiteľne stále s čelom opretým o studené drevo.
„Tequilu?“ počula ďalšiu Amandinu otázku. Ivy sa narovnala. Keď pozrela do jej tváre, široko sa usmiala. So spomienkou na to, ako sa prvý krát stretli a opili práve z mexickej pálenky pred očami, rozhodne prikývla.

„Nie sú to tie šaty, čo si jej kúpil, keď sme sem prišli prvý krát?“ začul Patrickovu tichú otázku. Stále stál na rovnakom mieste. Stále hypnotizoval pohľadom len jednu jedinú ženu v podniku, ženu, ktorá ako jediná mu jeho záujem neopätovala.
„Sú.“
Videl ako zaklonila hlavu a z chute sa zasmiala. Zaťal zuby.
„Kto je to?“ otázku smeroval Patrickovi, zatiaľ čo oči nespúšťal z Jeremyho, netušiac čo je zač. Išiel sa zblázniť od nevedomosti. Z toho, ako ju chlapík uchytil okolo pása a pritiahol si ju bližšie k sebe. Išiel sa zadusiť žiarlivosťou.
„Neviem,“ Pat pokrčil plecami.
„Nie je to...?“
„Nie.“
„Ako vieš?“
„Pretože som ho videl,“ osočil sa na neho, keď začul tú nedôveru v jeho hlase. „Mattias je svetlovlasý bankár, ktorý by ju ledva udržal v náručí a nie vysoký vzpierač,“ pokrútil hlavou, ukazujúc na Jeremyho po Ivynom boku.
„Očividne si vedela vždy vybrať dobrú partiu,“ zamrmlal a hrkol do seba ďalší pohárik Jacka.
„Proste, kašli na to Jon,“ radil mu Patrick.
Jonathan ho odignoroval, prebodávajúc pohľadom pár stojaci dole, pri bare. Nevnímal, že ho Pat potľapkal po ramene a odišiel. Myšlienky mu vírili len okolo nej. Okolo jej tela, jej pier, jej očí, ktoré v ňom vždy videli niečo viac. Pohltila ho. Zas a znova.
Ich pohľady sa na sekundu stretli.
A on vedel, že dnes to nenechá len tak.

Očami blúdila po tanečnom parkete. V ruke zvierala malý pohárik a čakala na tú najvhodnejšiu chvíľu. Napríklad, kedy konečne zatvorí hubu.
Otočila hlavu nabok a otrávene pozrela na chlapíka vedľa nej. V podstate ani nevnímala čo rozprával. Vedela len, že rozhovor viedol sám a vyzeralo to, že ho ani netrápilo, že ho nepočúva. Alebo si to možno ani nevšimol. Nadvihla obočie, keď začula niečo o Aspene. Tam chodia všetci boháči lyžovať, že? Stále na neho otrávene pozerala.
„Ak si nebola lyžovať v Aspene, akoby si vôbec nelyžovala!“ svoje slová zdôrazňoval silnou gestikuláciou.  „Raz ťa tam vezmem. Pôjdeme mojim súkromným vrtuľníkom, čo povieš? Teda ak nemáš priateľa, ktorému by to vadilo. Máš priateľa?“ slová sa z neho len tak sypali.
Ivy prikývla a priložila si k perám pohárik. Ostrá vôňa pálenky jej opantala zmysly ešte skôr, ako na jazyku pocítila jej nezameniteľnú chuť.
„Naozaj?“ vôbec nevyzeral prekvapený. „A čo robí? Ja som finančný poradca a veľmi sa mi darí. Tak poď, vychŕľ to na mňa, čo robí?“
„Je hitman. Zabíja ľudí pre peniaze. A myslím, že chce investovať. Dáš mi svoju vizitku?“
Ten výraz na jeho tvári stál za to.
Ivy sa na plné hrdlo rozosmiala. Mala by si asi začať robiť čiarky o tom, koľkých chlapov za dnešnú noc odpáľkuje preč. Až sa môže k Mattiasovi vrátiť s hrdo vypätou hruďou.  Zvrtla sa na opätku a s plánom vypýtať si ďalšiu Tequilu od Amandy sa obrátila.
„Ou,“ vydýchla razom.
„Kvietoček.“
„Bicksie,“ odzdravila previnilo. Stačil jej jeden pohľad do tých zelených očí a vedela, že má prúser.
„Že si sa aj ukázala,“ hovoril stále rovnakým tónom bez emócií.
„No,“ začala nervózne a jej oči behali medzi Bryanom a priestorom okolo neho v snahe zistiť, či sa aj ostatní členovia tímu snažia spraviť jej nepríjemné privítanie. „Chvíľu mi to trvalo,“ priznala nerada. Bryan sa stále mračil. A Ivy sa mu ani nečudovala. Nerozlúčila sa. Nepovedala ani jedno slovo. Nenechala odkaz. Jednoducho ich všetkých opustila.
„Prepáč,“ povedala úprimne. Ospravedlňovala sa za všetko. Za nedodržané sľuby. Za výčitky, ktoré zanechala. Za zlomené srdce.
Keď videl, ako sa jej do očí rinuli slzy, nedokázal sa na ňu hnevať. Nikdy sa ani nehneval, bol len sklamaný. No teraz ju chytil za ruky a potiahol k sebe.
„Nikto ti tvoje rozhodnutie nezazlieva,“ povedal jej, keď ju objal okolo pliec a ona si zničene položila hlavu na jeho plece. „Nebudeme plakať, slečinka, však?“ pozrel do jej tváre. „Radšej sa poďme opiť, čo povieš?“

 „Okay, takže,“ dopadli pred ňu štyri poháriky a netrvalo dlho, kým si oproti nej, vedľa Bicksa a Sharpieho, dosadol i Shawzie. „Zahráme si takú hru, čo poviete?“ široký úsmev zdobil jeho nezbednú tvár.
„Ktorá spočíva..?“ nabádala ho k pokračovaniu netrpezlivá Ivy.
„Spočíva v tom, že my traja,“ ukázal na seba a ostatných dvoch spoločníkov, „ti budeme klásť otázky a ak odpovieš správe, pijeme my, ak nesprávne, piješ ty. Samozrejme, pravidlá sú mierne poupravené, nakoľko určite by si nezvládla vypiť toľko, čo my.“
Zhlboka sa nadýchla a na moment sa zahľadela na fľašu tequily v jeho rukách. „Dobre, začíname!“

„Kto strelil víťazný gól vo finále playoff v roku 2010, keď sme prvý krát vyhrali Cup?“ zaznela otázka z Andrewových úst. Ivy chvíľu hypnotizovala pohárik vo svojich rukách, keď sa víťazoslávne usmiala.
„Pat.“
„Okay, to bolo očividne ľahké,“ zamrmlal Bicks a neochotne, spolu s Patrickom a Andrewom, vypil ďalšieho, už tretieho v poradí, panáka.
„Kto má psa Shootera?“ vyletelo okamžite zo Sharpyho, i keď sa mu tvár ešte stále krivila od chute alkoholu.
„Ty,“ odvetila pohotovo a už im nalievala ďalšiu rundu.
„Dobrú blbosť si to vymyslel,“ osočil sa Bryan a radšej do seba hneď aj hrkol panáka.
„Kto mal vedieť, že vie všetko?“ rozčúlil sa.
„Nezabudni, že som žila s vašim kapitánom, pre niečo to asi bolo,“ žmurkla na neho.
„Hej a odvtedy čo si ho nechala, si si očividne so sebou zobrala i všetok jeho vkus,“ vyriekol Sharpy a prstom ukázal za ňu. Všetci sa otočili, až pohľadmi zastali na Jonathanovi.  Nemusela sa dlho dívať, aby vedela, čo mala svetlovláska na jeho kolenách zalubom.
„Ďalšia otázka?“ obrátila sa Jonathanovi a jeho spoločníčke chrbtom a schmatla fľašu.
„Uhm,“ prižmúril v hlbokom zamýšľaní Bryan oči. „S akou celebritou by chcel Kaner stráviť Valentína?“
„Haa?“ vyjavene na nich pozrela. „To väčšiu blbosť tam nemáš?!“ rozhorčene rozhodila rukami. „Ja neviem, Pamela Anderson?“
„Skoro si sa trafila! Ale nie, Pamela Anderson to nie je.“
„Fuj,“ mierne ju striaslo, keď vypila svoju rundu a položila prázdny pohárik pred seba. „Ďalej!“
Doslova videla ako sa Patrickovi zablýskalo v očiach. A nebol to len výjav jej opitej mysle, či fatamorgána spôsobená prítmím a žiarou farebných svetiel. Stačil jeden pohľad na jeho diabolský úškrnok a ona vedela, že sa chystá peklo.
„A čo takto teraz otázky z trochu iného súdka?“ usmial sa a natiahol sa, aby jej mohol doliať. Na tvárach ostatných sa takisto začínali objavovať úškrnky. Každý pochopil.
„Tak poď do mňa, Sharpie,“ vyzvala ho odhodlane.
„Kto je lepší v posteli? Jon alebo tvoj súčasný?“
Chlapci zahvízdali.
Ivy sklonila hlavu a pozrela do priezračnej tekutiny pred sebou. Musela si zahryznúť do pery, aby sa široko neusmiala, ako mesiačik na hnoji.
„Čo vám budem hovoriť,“ riekla úprimne, rýchlo do seba kopla tequilu a usmiala sa. „Kapitán môže byť len jeden.“

Tlmené svetlá spolu s hudbou, ktorá jej dunela v ušiach a alkoholom tak nespútane prúdiacim telom, jej spôsobovali miernu bolesť hlavy. Napriek tomu jej na perách ostával široký úsmev a dobrá nálada ju neopúšťala. Mala pocit, že dnešná noc môže byť nakoniec vskutku nezabudnuteľná. Keď sa predierala pomedzi masu ľudí a ich dotieravé hlasy, premýšľala, či si najskôr pôjde po vodu k baru alebo sa nadýchať  čerstvého vzduchu, predtým, ako jej príde ešte viac nevoľno. Nevnímala okolo koho sa pretláčala, keď ju čiasi ruka zachytila.
Neobrátila sa.
Stačilo jej začuť ten hlas.
Hlas, ktorý nepočula už roky.
Vytrhla sa z pevného zovretia dlane, ktorá sa ju pokúšala zastaviť a vykročila priamo k dverám. Rozhodne potrebuje vzduch.
Pred očami videla obraz. Koláž pozliepanú z útržkov spomienok. Koláž, ktorá jej rozhodne nespôsobovala žiadne príjemné pocity.  Stále cítila teplo dlane na svojom zápästí a jej sa začínala zmocňovať panika. Rýchlo von, rýchlo odtiaľ vypadnúť preč.
Hlboko sa nadýchla, keď ju ovial nočný vzduch. Potkýnavo kráčala po chodníku, prechádzajúc okolo hlučnej skupinky mladíkov, ktorí po nej vykrikovali oplzlé veci, no ona ich ignorovala. Vzdialila sa ešte o ďalších pár metrov, keď ju nohy zradili. Zachytila sa studenej tehlovej steny a ruku si položila na prudko sa dvíhajúcu hruď. 
„Odveziem ťa?“ začula spoza seba.
Čas zastal. Bolesť ustala.
Otočila sa, motýle sa jej rozleteli vnútrom a ona si uvedomila, že sa nič  nezmenilo.

„Nie, ďakujem,“ odvetila. „Prišla som sa len nadýchať a prečistiť si hlavu.“
Jonathan mlčky prikývol, zatiaľ čo si ruky strčil hlboko do vreciek. „Nevedel som, že si v meste.“
„Nikto to nevedel.“
„Ako dlho si tu?“
„Pár dní,“ pokrčila plecami. „Prišla som s otcom, kvôli jeho pracovným povinnostiam.“
„Aha,“ prikývol, chápajúc, no nenachádzajúc žiadne slová. Vhodné slová. Na jazyku mal toľko toho, no keď videl ako odmietavo na neho hľadela, nevedel čo si počať. Zúfalstvo v ňom sa len stupňovalo podtužené alkoholom a on mal chuť ju jednoducho len priraziť o stenu a zobrať si to, čo je jeho. Čo bolo jeho, uvedomil si trpko. Začul ako zamrmlala niečo v zmysle, že ho rada videla, obišla ho a znova zmizla v útrobách podniku. Zaťal dlaň do päste a prudko ňou vrazil do steny.

„Máš dlhšie vlasy,“ postavil sa oproti nej a sledoval, ako jej prekvapene vykĺzla slamka spomedzi pier. Zaklonila hlavu a zasmiala sa. „Och Jonny,“ pokrútila hlavou. „Čo odo mňa chceš?“ opýtala sa.
„To, čo vždy,“ vyriekol odhodlane. Úsmev jej na perách zamrzol. A on vedel, že to chcela i ona.
„JONNY! Tak tu si!“ prirútila sa k ním blondína na privysokých opätkoch. „A to je kto? Nepredstavíš nás?“ ohrnula hornú peru, keď ruky obmotala okolo jeho krku a až vtedy si všimla, že jeho pozornosť je naďalej upriamená na ryšavku oproti nemu.
Ivy udivene nadvihla obočie.
„Tak s takýmito sa teraz zapodievaš, čo?“ hovorila arogantne, krútiac hlavou. „Myslím, že toto je taká vhodná partia pre teba, Jonny. Len si dávaj bacha, aby ťa raz niečím nenakazili,“ potľapkala ho po voľnom ramene, keď ho obchádzala a radšej sa vzdialila.

„Ani s jednou z nich som nespal bez ochrany. Ty si bola posledná.“
Jeho slová začula skôr, ako sa pred ňou znova objavil. Znechutene prevrátila očami.
„Každopádne, je fajn vedieť, že myslíš na svoje zdravie,“ odvrkla. No obaja vedeli, že o možnosť nenakazenia sa pohlavnou chorobou vôbec nešlo. Pocítila mierne pichnutie niekde pri srdci, keď počula tie slová, no hnev z faktu, že od jej odchodu sa jeho posteľou premlelo nespočetné množstvo žien, jej zatienil myseľ. Nedokázala sa na neho ani len pozrieť. Necítila nič iné ako odpor.
„Prečo to robíš? Prečo si taká?“ pokrútil hlavou, keď obmedzovala ich očný kontakt na minimum.
„Som taká, akou si zaslúžiš, aby som bola.“
„JA?“ zasmial sa neveriacky. „Ja nie som ten, kto odišiel. Kto tu nechal priateľov, svoj život a človeka, ktorý ťa miloval,“ krútil hlavou.
„Musíš to stále riešiť? Bolo to dávno Jonathan, nechaj to tak. Obaja máme vlastné a hlavne rozdielne životy. Ak si chceš vrznúť, nech sa páči, máš tu desiatky adeptiek, mňa jednoducho nechaj na pokoji.“
„Nevrav mi, že je lepší ako ja. Ak by bol, nevrátila by si sa. Ani len na tých pár dní,“ znova ju chytil za ruku, keď mu chcela už po tretí krát utiecť.
„Bože, stále rovnako sebecký,“ zasmiala sa. „Myslíš, že som sa vrátila kvôli tebe? Že som vedela, že sa tu objavíš a presne to bolo mojim cieľom? Ani na sekundu ťa nenapadlo, že som prišla pretože mi chýbala Amanda alebo Patrick? Jonathan, kedy už pochopíš, že pre mňa neznamenáš nič?“
„Ak mi dovolíš presvedčiť ťa, že sa mýliš.“

Srdce jej poskočilo a ona mu konečne pozrela do očí.
Ona presviedčať absolútne nepotrebovala.

„Heeeeeeeeej, Ivy!“ počuť vlastné meno z cudzích úst bolo pre ňu ako kopnutie elektrickým prúdom. Odtrhla zrak od tváre, ktorú kedysi milovala a bola navyknutá vidieť ju každé ráno po prebudení a otočila sa za hlasom.
„Toto je ten tvoj Hitman?“
Chlap neustále točiaci o Aspene. Frustrovane prevrátila očami a potichu zanadávala na okamih, keď sa sem rozhodla prísť.
„Hej som, zmizni,“ odpáľkoval ho Jon a ruku položil na Ivyn pás.

Srdce jej šialene búšilo.
„Mám pocit, že je vážne čas vypadnúť,“ povedala sama sebe a otočila sa k baru. Zamávala Amande, ktorá okamžite s úsmevom pribehla a s rozžiarenými očičkami pozrela na Ivy.
„Ams, kde je Pat?“ opýtala sa cez hluk.
„Neviem, asi hore, s ostatnými,“ pokrčila plecami a ukázala na VIP zónu, tak známu pre obe kamarátky.
„Ja ťa odveziem,“ začuli obe, keď Jonathan pristúpil bližšie. Amandina tvár sa v okamihu vyrovnala.
„Vy dvaja. Pokope. To zase dopadne.“
„Aj ty, Brutus?“ vzkypel v nej hnev. „Idem radšej nájsť toho Pata. Zajtra ti zavolám!“

„Neodvezie ťa.“
„Prečo by nemal?“
„Pretože je na teba nahnevaný. Prečo myslíš, že za tebou neprišiel celý večer, keď ťa veľmi dobre videl?“
Zastala a otočila sa.
A Jonathan sa takmer víťazoslávne usmial.

„Kaner.“
Otočil sa za hlasom svojho dlhoročného kamaráta a skôr, ako sa stihol ozvať, jeho modré oči sa zastavili na slečne stojacej po Jonathanovom boku. „Daj mi kľúče od auta.“
Oči mu odbehli od ryšavky placho stojacej pred ním, k vystretej dlani, ktorú k nemu úpenlivo naťahoval Jonathan.
„Ivy,“ povedal dostatočne nahlas, aby ho i cez ten šialený rámus počula.
„Pat,“ vydýchla a jej líca sa i napriek početným tekutým percentám v jej organizme pýrili. Bolo to hanbou. Výčitkami, ktoré sa tak zreteľne odrážali v očiach jediného z nich, s ktorým ostala v kontakte. Toho jediného, ktorý nevedel, že sa vracia do mesta.
„Pat, no tak,“ dožadoval sa pozornosti Jon.
„Nedám ti ich,“ odvetil rázne a jeho pohľad sa konečne upriamil na jeho priateľa. „Pil si, nedovolím ti šoférovať.“
„Aj ty piješ a napriek tomu robíš rozvoz,“ odporoval mu a ukázal na fľašu piva v Patrickových rukách. „No tak, nechám vám peniaze na taxík, len mi daj tie kľúče,“ neustupoval od svojej nástojčivosti.
„Je rozdiel vypiť dve pivá a dve pivá a niekoľko pohárov Jacka. Nedovolím ti šoférovať. Hlavne nie, ak máš v aute ju,“ hlavou kývol k Ivy.
„Pat,“ ozvala sa rázne. „Daj mu tie kľúče, prosím.“
Nastalo chvíľkové ticho. Patrick si ju celú premeriaval, naďalej však ostával nahnevaný, že mu o svojom príchode nepovedala.
„Sa s ním nebojíš ísť?“ opýtal sa s rukou zastrčenou do vrecka. Ivy naprázdno prehltla.
„Nikdy by nedovolil, aby sa mi niečo stalo,“ odvetila úprimne. Po prvý raz v tú noc.

Sledoval ako jej pramene vlasov ľahko poletovali pri otvorenom okne a svetlá nočnej premávky sa odrážali na jej tvári. Nedokázal sa vynadívať. Nedokázal uveriť, že po troch rokoch čo ju nevidel, sedela vedľa neho. Že si nechala jeho šaty. Že bola doma.
Vedela, že sa na ňu díva. A patrične si to užívala. Všetko čo sa udialo v bare, všetko čo mu povedala, razom nedávalo zmysel. Nebolo to pre ňu podstatné. V okamihu, keď si sadla vedľa neho do auta, si uvedomila, že na ničom inom nezáleží. Na Mattiasovi. Na všetkých ženách, ktoré sa ho za tie roky dotkli. Pretože Jonathan bol len jej. Bolo to opitosťou. Ale opitosťou z jeho prítomnosti. Z jeho pohľadu. Vône. Z toho, čo v nej vyvolával jediným dotykom.
„V ktorom hotely bývaš?“ začula otázku.
Odtrhla zrak od mrakodrapov, okolo ktorých prechádzali a pozrela mu do tváre.
„Nechcem ísť do hotela,“ šepla.
Jonathan pridal plyn a ručička tachometra sa zbesilo rozletela.

Stáli oproti sebe.
Hľadela mu do tváre, ba priam až zízala. Krv v žilách omámená sladkým alkoholom jej doslova vrela a popudy hormónov ju nútili k činnosti. V sekunde stála priamo pred ním. Ani len niekoľko centimetrové podpätky nedokázali prekonať ten výškový rozdiel medzi nimi, keď musela razom zakloniť hlavu a pozrieť hore, do tej tváre, ktorú pred pár hodinami okamžite spoznala v dave. Srdce jej divoko bilo a cítila nezameniteľnú túžbu pobozkať ho. Zodvihla ruku a nechala ju padnúť na jeho širokú hruď, zatiaľ čo oči nespúšťala z tých jeho. Premýšľala, či i on pociťoval aspoň z časti to, čo ona. Celá sa chvela. A hlavou jej behala len jedna myšlienka. Pobozkať ho.
Pocítila ako jej tuho zovrel korienky vlasov, zatiaľ čo ona zápasila so zipsom jeho nohavíc. Dych si kradli pri splašených bozkoch a to, čo jej spôsoboval ostrými zubami zarývajúcimi sa do jej pier, by nedokázala ani len popísať slovami. Tak veľmi chcela podstúpiť ten hriech a dopriať si rozkoš spôsobenú jeho telom, až jej to zatienilo rozum a zdravý úsudok. Jednoducho to chcela. Potrebovala. Keď jej prsty vkĺzli do jeho boxeriek, prešiel ňou príval rozkoše. Ucítila ako ju začal bozkávať na hrane sánky a pokračoval ďalej, dole krkom, keď sa usmiala sama pre seba.

Hra sa môže začať.

Po tom, ako si všimol jej široký a chtivý úsmev, všetko sa mu prehralo v hlave. To, ako dlho sa nevideli v ňom vyvolávalo dôležitú myšlienku. Ako veľmi to od neho chcela. Cítil to v jej bozkoch, v tom, aké boli vášnivé a vzrušujúce, že ak by chcel, prvé kolo by bolo už dávno za nimi. No on to tak nechcel, tentokrát to chcel spraviť jeho spôsobom. Hrubo ju schytil, tak, aby to už nebola ona, kto ho zvádzala svojimi dotykmi a pohybmi, aby to nebola ona, kto ho vyzliekal. Teraz bol pánom on.
Otočil si ju chrbtom k sebe a nedbanlivo prirazil o stenu. Spomedzi pier jej uniklo jemné zakňučanie, no nebolo to ničím iným, ako dôkazom  toho, že chcela aby pokračoval. Ryšavé vlasy, ktoré boli jedným z poznávacích znakov jej maličkosti, znova zovrel medzi prstami a odtisol na stranu. Spokojne tak mohol ponechávať bolestné no rozkošou naplnené odtlačky zubov na jemnej pokožke jej krásneho krku.
Svet sa okolo nej točil. Možno to bolo alkoholom, možno tým, čo medzi nimi prebiehalo. No ju to netrápilo. Jediné, čo dokázala vnímať, boli jeho ruky blúdiace po celom jej tele a tá túžba po tom, aby táto noc nikdy neskončila.
Vyhrnul jej šaty a druhou rukou ju zvieral pod prsiami. Ivy sa záhlavím oprela o jeho plece a ústa pootvorila v čistej satisfakcií. Za zatvorenými očami videla ohňostroje, ktoré vytvárali neurónové signály vychádzajúce z jej lona, ktoré Jon tak úpenlivo láskal. Zamraučala a kolená sa jej podlomili. Ak by ju Jonathan nebol držal, zrútila by sa.
„Stále rovnako vlhká,“ šepol jej do ucha. Prstami už dávno vošiel pod tenkú čipku tvoriacu jej spodnú bielizeň a sám nedokázal uveriť tomu, čo cítil. „A úzka,“ dodal chrapľavo, vnikajúc do nej širokými prstami. Nedokázal to pochopiť. Nevedel a pri tom mu to tak veľmi žralo nervy, či to bolo len ním a tým, aký prisilný účinok mal na jej telo svojimi dotykmi, alebo tak reagovala na každého jedného muža. Zaťal zuby a drsným pumpovaním prstov ju odvádzal do výšin. Nechcel vedieť  s koľkými mužmi po ňom spala. Nezvládol by to, hnev by ho absolútne ovládol. Dávno vedel, že Ivy mala iného. No len pomyslenie na to, že by kričala meno iného, tak ako to robievala pred troma rokmi pravidelne v jeho posteli, mu vháňalo adrenalín do krvi. Dnes večer si ju vezme tak, ako nikdy predtým. Tak, že nebude chcieť nikoho iného, ako jeho. Tak, že jeho meno budú poznať i susedia o poschodie nižšie.

Otvorila oči, keď pocítila, ako jej potiahol šaty na chrbte a opatrne chytil za zips.
„Tieto neroztrháš?“ opýtala sa samoľúbo.
„Tieto nie,“ šepol a nechal bielu látku padnúť na podlahu.
Jeho zuby sa zarývali do jej jemnej pokožky striedavo s bozkami po jej krku. A ona stále bezmocne otočená k stene, už len v spodnej bielizni, nemala najmenšiu šancu vidieť, čo robila s jeho penisom, ktorý sa už hodnú chvíľu dožadoval pozornosti jej drobných rúk. Pustil jej vlasy a pomaly zišiel rukou dole až k jej pleciam. Prstom zašiel jemne pod ramienko podprsenky a na jednom mieste ju mierne  poškriabal. Rukou zišiel až po jej boku k jej nohavičkám, ktoré sa vôbec nezhodovali s podprsenkou. Vedel, že túto noc neplánovala a až alkohol rozhodol za nich. Razom si ju znova otočil tvárou k sebe a čelom sa oprel o to jej. Venoval jej spaľujúci pohľad, keď sa natiahol za ňu a jednoduchým pohybom jej rozopol podprsenku. S úsmevom ju nechala padnúť k nohám, ukazujúc mu svoje krásne prsia. V tom, ako si myslela, že jej prenechal čo i len trocha voľnosti a ona sa môže vrátiť späť k provokovaniu a dráždeniu, jej Jonathan podrazil nohy. Skôr, akoby stihla padnúť hlavou na zem, ju uchytil a vyhodil do náručia, keď jej spomedzi pier unikol tenký výkrik. A tak si ju niesol, útrobami svojho bytu, ako tú najdokonalejšiu bohyňu.

Ruky jej  priklincoval nad hlavou a keď jej prechádzal perami priehlbinkou medzi prsiami, spokojne sa usmial, sledujúc efekt svojich počinov. Vsal jednu jej stvrdnutú bradavku medzi zuby a spod mihálnic pozoroval, ako ulahodene zatvorila oči. Prehla sa v chrbte a nechala si so sebou robiť čo sa mu zachcelo. Tak, ako toľkokrát predtým. Presne to, čo na ňom tak milovala pred rokmi bola jeho dominancia. To, akú mal zakaždým nad ňou moc. A hoci to v dnešný večer bola ona, kto bol iniciátorom všetkých ich hriešnych počinov, už vtedy, v tom výťahu, vedela, že to čochvíľa bude ona, kto bude žobroniť o viac.
Vo všetkom čo robila videl to dievča, ktoré pred rokmi miloval. Presne to, na čo bol pred rokmi zvyknutý, čo si pamätal sa znova opakovalo. Avšak, teraz to bolo špeciálne. Výnimočné. Nečakané. Tak, ako keď sa prehla od slasti. Tak, ako keď zamrmlala jeho meno, z čoho mu až tuhla krv v žilách. Videl, ako vrela nedočkavosťou a to bolo jeho cieľom. Chcel jej spôsobiť pocit, ktorý už dlho necítila. Ktorý nemala šancu cítiť pri žiadnom inom mužovi, ako bol on sám. Pousmial sa proti jej pokožke, keď videl ako si zahryzla do spodnej pery. Posunul sa o niečo nižšie a Ivy prižmúrila oči, očakávajúc, že sa konečne dočká dotyku jeho pier s jej precitlivenou pokožkou. No len si nahnevane povzdychla, keď ucítila drobné bozky na vnútornej strane stehna.
„Jonathan!“ zaskučala prosebne, keď to už nezvládla. Zasmial sa proti jej pokožke. Odjakživa na nej zbožňoval tú neutíchajúcu potrebu milovať sa s ním. Tak veľmi to chcel naťahovať, až mu to nakoniec samému bolo pridlho. Motýlím dotykom ju primäl aby nadvihla panvu, keď prsty zakvačil za lem nohavičiek po oboch jej krásnych krivkách bokov a opatrným pohybom jej ich sňal z rozpáleného tela. Nemusel ju ani len prosiť o spoluprácu, sama okamžite roztiahla nohy. Miestnosť naplnil hlasný výkrik, keď jej srdce bilo až v krku pri dotyku jeho plných pier v jej lone. Elektrické impulzy jej vystreľovali i do končekov prstov na nohách, keď jeho jazyk začal nespútaný tanec s jej klitorisom. Prstami zvierala obliečku vedľa seba a už sa nesnažila v sebe držať vzdychy. Jednoducho nevládala.
„Panebože, už som aj zabudol ako úžasne chutíš.”
Jeho slová ju absolútne zlomili.

Kolenami jej rozdelil stehná a než sa stihla úplne prehnúť, Jonathan ju jemne schytil za krk a rýchlym pohybom si jej chrbát pritiahol k hrudi. Na vlastnej koži cítil ako rýchlo jej búšilo srdce a jej dych ho pohládzal po tvári. A keď konečne po rokoch okúsil jej hĺbku, svet sa mu pred očami roztočil.
Milovali sa tisíce ráz predtým, no ani jeden z nich to nikdy nepociťoval tak intenzívne ako teraz. Srdce určovalo tempo za neho a Ivy sa celá triasla.
„Jonny,“ uniklo jej spomedzi pier a ňou prešla vlna satisfakcie už len z toho, že konečne mohla jeho meno vysloviť na hlas. Už si nemusela zakaždým zahryznúť do jazyka, pretože už to nebol Mattias, koho váhu na svojom tele pociťovala. Nikdy by si nebola pomyslela, že sa jej tajné túžby zakaždým, keď sa pred Mattiasom obnažovala, stanú skutočnosťou. Keď sedela v lietadle desiatky kilometrov nad oceánom a konečne si pripustila, že sa vracia domov, nedovolila si ani tajne dúfať. Nechcela si pripúšťať myšlienku, že by sa stretli. Že by ho uvidela. Nechcela ostať sklamaná. No teraz vedela, že jediné čo ju bude po tejto noci trápiť najviac bude vyčerpanosť.
„Och, zlato,“ šepol pomedzi bozky, ktorými jej obsypával krk a plece, keď ju jednou rukou držal za prsia a druhú ponechával v jej lone, len aby sa pod jeho ťažkou váhou nezrútila na posteľ. Jeho samého ho kolená neposlúchali, triasli sa mu ako najväčšiemu slabochovi. A pri tom vedel, že svoju achillovú pätu držal vo svojich rukách.

Pocítila ako sa jej lonom začínala rozpínať absolútna rozkoš a jej telo podliehalo triaške. Nevládala dýchať, keď všetok vzduch jej unikal z úst pri hlasných výkrikoch a samotné hlasivky ju začali zrádzať. Ruku odtrhla od prikrývky, ktorú medzi prstami žmolila a dlhé nechty zaryla Jonathanovi do svalnatého stehna.
„Žiadne také, Ivy,“ naliehavo šeptal do jej ucha. „Ostaň tu so mnou ešte,“ prirazil o niečo silnejšie. Silou, ktorou zatínala prsty, si i zahryzla do pery. Pocítila vlastnú krv v ústach a uvedomila si, že ho potrebuje pobozkať. Pootočila hlavu a Jonathan pochopil. Rytmus a súhra ich tiel boli niečím, čo už obaja dobre poznali. Obaja potrebovali to isté.

„Dobré dievča.“

„Milujem ťa.“

Tichý šepot prekryl hlasný výkrik a Jonathan vedel, že je stratený i on. Vyrieknuté slová prehlušili všetky jeho myšlienky a on omráčený vlastným orgazmom sledoval ako sa v jeho rukách celá roztriasla. Ako sa každý jeden jej sval sťahoval v sladkom kŕči a ona na okamih onemela. Nevnímal, že mu nechty zarývala každou stotinou sekundy do svalu o niečo silnejšie. Videl len záplavu červenkastých vlasov a jej pery, z ktorých pred okamihom uniklo vyznanie. A on mal pocit, že jeden jeho výbuch v nej nebol posledný.

Skolabovala a padla na posteľ. Prsia sa jej prudko nadvihovali, keď sa jej bunky dožadovali okysličenia a ona pred očami stále videla len jeho dokonalú tvár. Neodtŕhala zrak od jeho očí, ktoré boli o niečo černejšie než zvyčajne, od červených fľakov na jeho čele a lícach, či potu, ktorý mu na čele lepil vlasy dokopy.
„Čo to bolo?“ opýtal sa so smiechom, keď si ľahol vedľa nej.
„No,“ pokrčila nevinne plecami, „už som zabudla aké je to mať hokejistu v posteli,“ pousmiala sa.
A Jonathan sa zas a znova zamiloval do jej úsmevu.
„A čo Mattias?“
Úsmev jej v okamihu zmizol z tváre. Pozrela na svoje prsty prepletené na vlastnom bruchu.
„Ten je tisíce kilometrov odtiaľto. Tak ho tam aj nechajme.“  

Pocítila ako mu ruka nepatrne skĺzla po jej panve a prstami zavadil o stále precitlivenú pokožku medzi jej stehnami. Na okamih zatvorila oči a zahryzla si do pery. Vedela, že spí. I keď mu bola otočená chrbtom, len z dychu, ktorý ju šteklil na šiji a toho ako uvoľnene jeho ruka spočívala na jej tele, dokázala odhadnúť, že spí. Až príliš dobre poznala reč jeho tela.

Nakoniec sa rozhodla.
Obrátila sa a opatrne z neho stiahla bielu prikrývku.
Hľadiac na jeho dokonalé nahé telo sa šibalsky usmiala, vediac, že o chvíľu sa nebude usmievať jediná.

Spod mihalníc sledovala ako otvoril oči a pozrel priamo dole, do jej tváre.
„Čo to robíš?“ z jeho chrapľavého rozospatého hlasu jej prebehli zimomriavky po chrbte.
„To, čo si zaslúžiš,“ riekla, keď jej ústa na pár sekúnd nahradila ruka.
Jonathan neodpovedal. Nedokázal. Jediné čoho bol v danej situácií schopný bolo dívať sa na ňu.
Možno nemala techniku ako všetky tie barové slečinky, ktoré za ňu odvádzali túto prácičku zatiaľ čo bola z jeho života preč, no to, čo v ňom vyvolávala Ivy nedokázala nahradiť žiadna. Vzrušovala ho už len predstava toho, ako sa stráca medzi jej plnými perami a to, že sa na ňu mohol skutočne dívať, nemohla nahradiť žiadna lacná štetka.
Odhrnul jej vlasy z tváre a jazykom si prešiel po perách.

Vedel, že balansuje na vlastnom okraji uspokojenia. A vedel, čo milovala ona. Chytil ju preto za ruky a vytiahol na seba. Telá im zapadli ako dokonalá skladačka a na jeho tvári sa rozhostil úsmev, keď videl ako od rozkoše zaklonila hlavu.
„Tak sa predveď,“ nabádal ju. A než sa stihol čo i len nazdať, stratil slová.

Vystrela sa a panvou posledný krát prirazila. A Jon po druhý krát za noc ju videl celú sa chvieť. Chvieť od rozkoše, ktorú jej spôsobil on. Ani dvojitý orgazmus nedokázal nahradiť ten pocit narastajúceho sebavedomia.

Pretože on ju poznal najlepšie.

„Tak čo,“ zotrel jej prstom kvapku potu z líca, „ešte potrebuješ presviedčať?“
„Ja som presviedčať nikdy ani nepotrebovala,“ odvetila a pobozkala ho.


Rozospaté čierne oči hľadeli na krivku tela. Ako ležala na povrchu posteľnej bielizne a slnko vychádzajúce spoza mliečnej hmly za skorého rána sa jej ihralo s pokožkou ešte stále sa lesknúcou od potu. Pohľadom
pohládzal jej dlhé nohy, líniu zadočka, ktorý mierne i v spánku vytŕčala, akoby ho znova lákala a ryšavé vlasy zakrývajúce takmer celý jej útly chrbát.  Sledoval ako sa jej nepatrne nadvihoval pri plytkých nádychoch a viečka sa jej trepotali, akoby sa za nimi odohrával príbeh, ktorý jemu unikal. I keď sa zdalo, že Ivy prežívala ďalší život vo svojej fantázií v podobe snov, jej tvár ostávala pokojná. Tak pokojná, na akú bol zvyknutý každé ráno po prebudení vedľa nej.
Vyvolávalo to v ňom tak zmiešané pocity.

Na jednej strane, bol šťastný. Nesmierne. Nebolo to len endorfínom ešte stále plávajúcom v jeho krvnom obehu aj hodiny po druhom kole skvelého sexu, aký zažíval len s ňou, ale i samotnou realitou, ktorá sa mu zdala krajšia ako všetky tie sny a predstavy, ktorými sa trýznil celé roky. Realita bola razom niečo, čo dokázal vnímať všetkými svojimi zmyslami a patrične si to aj užívať. Keď sa nemusel razom báť, že ho z jeho vlastného úniku z prítomnosti niekto dotieravý vyruší, alebo niečo upúta jeho pozornosť viac ako jej ryšavé vlasy za čiernou oponou pred očami. Keď mu srdce nadšene búšilo v širokej hrudi a on už necítil tú zvláštnu ničotu. Prázdno, ktoré po sebe zanechala.

Avšak tam, kde nadšenie končilo, sa objavovali výčitky a hnev. Pocity, ktoré mu boli každodennými spoločníkmi už takmer tridsaťšesť mesiacov. Vedel, že jej život na starom kontinente mal pre ňu hlbší význam, ako ten s ním. Vedel, že mala konečne po rokoch rodinu, či  priateľa akceptujúceho jej sny, ktoré každým dňom naberali na skutočnosti. Všetko, čo jej on nedokázal dať. Mohol mať milióny na účtoch, byt s kráľovským výhľadom na celé mesto i jazero, či životný štýl po akom túžila väčšina žien. Keď odišla ona, nemal nič.

Nič pre neho nemalo význam a ženy okolo sa mu nezdali byť postačujúce.

Načo mu ostal obrovský byt, keď vedel, že sa po ňom nebude nikdy rozliehať detský hlások plný nadšenia a radosti. Načo mu bola dostupnosť k lístkom zadarmo či množstve svojich dresov, keď vedel, že ona už na tribúne sedieť nebude. Načo mu bol životný štýl točiaci sa okolo prebdených nocí v najdrahších podnikoch Spojených štátov, keď sa tam nemal s kým predvádzať. Už nemal komu kupovať šaty a s hrdo vypätým hrudníkom kráčať, pretože ona už nebola po jeho boku. Áno, bary navštevoval v až pravidelných intervaloch, no nikdy mu nešlo o nič vážne. Párhodinové záležitosti, slečinky, ktoré si mysleli, že práve ony sa stanú príživníčkami na krku jednej z najväčších hviezd Chicaga. A len jeho potreby. Pretože žiadna nebola dosť dobrá.

Žiadna nebola láskou jeho života.

Rozostril zrak a znova pozrel do jej tváre. Nič sa na nej nezmenilo. Stále bola tá, ktorú miloval. Zatvoril oči, nechal nech ho vychádzajúce slnko znova odprevádza do ríše snov, ktoré sa tento krát
realite ani len nerovnali, s vedomím, že ona tu bude i o pár hodín.

Zhlboka sa nadýchla a otvorila oči.
Spal.
A ona mala pocit, že nič krajšie v živote nevidela.

Počula tiché vibrovanie, keď jej telefón poskakoval na nočnom stolíku pri posteli, ako sa jej Mattias snažil dovolať, s otázkou prečo ho pred pätnástimi minútami nevyzdvihla na letisku O’Hare. Prečo mu aspoň nezavolala. Alebo nepovedala názov hotela, v ktorom s otcom  prebývala. Jeho telefonáty a neprestajné zvonenie ju len odrádzali od myšlienky sa po mobil čo i len natiahnuť.  Proste nechcela. Nemohla.
Namiesto toho  len postávala pred panoramatickým oknom v spálni, v ktorej bola tak zvyknutá sa prebúdzať a vdychovala tú vôňu. Vôňu sexu nesúcu sa vzduchom. Jeho vôňu. Vôňu sexu s ním, ktorá jej sálala z kože. Ale i nezameniteľnú a menej príjemnú vôňu alkoholu a cigariet, ktorými jej vlasy napáchli počas jej niekoľko hodinovej prítomnosti v bare. A hoci nechcela, pretože Jonathanovho potu, ktorý sa jej usadil na pokožke pri vzájomnej intimite sa vzdať istým zvráteným spôsobom nedokázala ,potrebovala ísť do sprchy. Potrebovala zo seba  zmyť všetky spomienky, dôkazy o minulej noci. Všetky dotyky, či slová, ktoré sa jej doslova vryli do kože.  Potrebovala aspoň na chvíľu byť sama, potrebovala aby jej tečúca voda bubnujúca o telo a zmáčajúca nepoddajné vlasy prehlušila všetky myšlienky, ktoré v jej v hlave zvádzali doslova nespútaný boj. Stále nahá prešla okolo grandióznej postele, s drobným úsmevom na tvári a očami spočinutými na ňom a zamierila do kúpeľne.

Zvrieskla, keď sa na ňu spustila voda, ani nevedela odkiaľ, no rozhodne nie odtiaľ odkiaľ mala a preklínajúc všetkých kanadských svätých zúrivo hľadela pred seba, na masážne hlavice a všetky zbytočné a pre ňu hlavne hlúpe gombíky, ktorými sa Jonova sprcha pýšila. Už keď s ním žila nenávidela sprchy v tomto byte práve kvôli luxusným prevedeniam, na ktoré nebola zvyknutá a hlavne s ktorými nevedela manipulovať. A tak sa teraz rozzúrene vrhla na podstavec a stláčala, ťahala a nadávala dovtedy, kým prúd vody na ňu nepadal len z hlavice nad jej hlavou. Uštedrila ešte neživej veci pár nepekných slov a až tak, so zvesenými plecami sa poddala horúcej vode, nechávajúc ju, nech z nej zoberie všetko zlé.

S jedným uterákom vo vlasoch a druhým zapleteným okolo tela, potichu precupitala okolo postele a vbehla priamo do pootvoreného šatníka.

Sama nevedela čo robí.

Stála medzi jeho vecami a s vedomím, že jej šaty sa povaľovali niekde medzi halou a spálňou, si prezerala jeho oblečenie. Tvárou jej preblesol úsmev zakaždým, keď spoznala nejakú časť jeho šatstva, ktorú mal vo zvyku často nosievať, kým boli spolu, alebo naopak, vrásky zamračenia, keď objavila novú košeľu či tričko. Stále nevedela čo robí, keď sa načiahla po tričko, ktoré mala na Jonathanovi vždy najradšej, spustila zo seba uterák a sama si ho obliekla. A hoci v čiernom tričku doslova plávala, netrvalo dlho kým sa cez všetky vešiaky s košeľami, oblekmi a dresmi dostala k poličke s bielizňou. Stále si pamätala, že v prvom šuflíku mal odložené ponožky, v druhom kravaty a až v tom treťom boxery. Nikdy nechápala jeho zoradenie, ale nestarala sa. Preto, bez žmurknutia okamžite povytiahla tretiu poličku a vybrala z nej čierne boxerky. Vďaka gume držali aj na jej útlych bokoch a tak mohla Ivy, so širokým úsmevom na tvári, odísť do kuchyne, pripraviť raňajky. Avšak skôr, ako úplne vykročila zo šatníka, zarazila sa.

Nebola si celkom istá, či jej uterák, ktorým si ešte presušovala vlasy, vypadol z rúk alebo ho sama pustila. Jediné, čo dokázala vnímať bola škatuľa v rohu malinkej miestnosti. Pred očami sa jej objavili spomienky na posledné chvíle, ktoré strávila v tomto byte a na okamih, keď pred poslednými vyrieknutými slovami položila škatuľu so svojimi vecami vedľa pohovky v obývačke a viac si už na ňu nespomenula. Teraz veľmi dobre vedela, aké veci a oblečenie sa v nej skrývali a musela si priznať, že bola rada, že na škatuľu narazila.

Kľakla si na zem a krabicu vytiahla spod vešiakov. Pomaly, akoby zastal čas, ju otvorila.

A ona na sekundu prestala dýchať.

Zodvihla čiernu zamatovú škatuľku z povrchu svojho obľúbeného trička a naprázdno prehltla. Istá časť jej mysle jej hovorila, aby to nerobila. Aby ju neotvárala. Aby si rýchlo zobrala veci a utiekla. Za Mattiasom. Domov.

A tá druhá časť jej ja priam kričala aby ju otvorila. Aby sa presvedčila. Aby konečne po rokoch pochopila, že to Jonathan skutočne chcel.

Znova naprázdno prehltla.
A potom ju otvorila.

Čierne diamanty zasadené v ružovom zlate jej vyrazili dych.
Ruky sa jej roztriasli a slzy sa tlačili do očí. Veľký čistý diamant tvoriaci očko prsteňa sa nenapodobiteľne leskol v preniknutých lúčoch slnka.

A ona mala pocit, že nič na svete nedáva zmysel.

„Vieš, ja som tie slová vtedy myslel vážne,“ začula jeho rozospatý hlas spoza seba. Obrátila sa a so slzami stekajúcimi po lícach mu pozrela do tváre. „No tvoja odpoveď už taká vážna asi nebola, eh?“   





Na začiatok, moje hlboké ospravedlnenie.
Nastali menšie komplikácie, keď som si uvedomila, že mám zhruba mesiac na to, aby som napísala 3 seminárky, naučila sa na dve veľké testy, spravila 3 projekty a prečítala dve knihy. Preto je tu ten epilóg tak neskoro. I tak mám pocit, že to nestihnem a z tohto semestra poletím jak vták pustený z klietky.

Ďalej, úprimné ĎAKUJEM.
Vám, že ste to čítali. Že ste mi dodávali podpory.
Bajulke. Že je taká puča aká je, pretože bez nej by tento nápad nikdy nevznikol.
Miške, že mi pomohla s niektorými vecami, s ktorými som si sama nevedela rady.
Cacíkovi, pretože bez neho by tento epilóg nemal taký skvelý nádych.
Mojej maminke, že ma nútila pokračovať v písaní.
A..zase raz, Vám všetkým. Máte všetku moju lásku.

Ešte.
Prstienok.
Myslím, že sa všetci zhodneme, že Bajula pozná Ivy a Jona asi najlepšie a vie, čo by jeden vybral a druhý chcel. :)


12 komentárov:

  1. Koľko krát môžem označiť políčko a názvom super? Lebo ja by som to stále dookola klikala...
    Nemám slov. Proste, ach... Fakt nemam slov..ĎAKUJEM, ĎAKUJEM a ešte raz ĎAKUJEM za tak úžasné čítanie.
    Koľko krát sme s Luckou preberali čo bude ďalej a vždy keď pribudla nová časť, sme si hneď dali vedieť, hneď keď som sa dozvedela že je tu niečo nové, hocičo, preskenovala som to tu... A noačo že posledné dva týždne som tu chodila aj 2krát za deň, stálo to za to. Za to všetko!

    -Diana����

    (vidime sa znovu, znovu a znovu, moc sa teším! ❤❤❤❤)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To ja ďakujem Diančita :) Vám obom :)
      som rada, že sa Vám tento príbeh páčil :)

      Odstrániť
  2. omg ❤ Ivka si úplne úžasná.. Máš taký neuveriteľný štýl písania a fantáziu, že tento príbeh bude zrejme navždy môj najobľúbenejší :-) Som neskutočne rada, že mi kamarátka pred dvoma rokmi poslala link na tvoj blog ... už pár dní som sem denno-denne klikala a čakala na hocijaký tvoj príspevok..
    no a čakanie sa oplatilo! Veta "Kapitán môže byť len jeden," mi spôsobila zimomriavky a taký ten šťastný úsmev, pri ktorom človek pôsobí až narušene :D Veľmi, veľmi, veľmi si ma potešila.. Ďakujem, že som mohla niečo takéto krásne čítať :-)) xx
    P.S chystáš niečo aj v budúcnosti?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Joj Lenčí, prestaň. Také slová sa nehovoria len tak niekomu, ako som ja...
      Aww, vážne?! musím sa priznať, že na tú vetu a celkovo ten moment ten scény som asi najviac hrdá z celej kapitoly O:)
      ĎAKUJEM ❤

      P.S.: úprimne? ešte sama neviem :(

      Odstrániť
  3. Ivka...proste och...je to úplne úžasné.Môj najobľúbenejší a najlepší príbeh aký som kedy čítala. Ďalej nemám slov tak proste len...Patrí ti jedno veľké ĎAKUJEM!!!! ❤❤❤
    -Lucia
    Verím že sa čoskoro vidíme znova.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. LUCKAAAAAAAAAAA ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤ ❤

      Odstrániť
  4. IVANAAAAAA !!! čítam to tu ako bláznivá, totálne do toho zahĺbená a na konci ma (s prepáčením) skoro jeblo :D to si už nemohla dať jasný koniec? Milujem takéto konce, leebo vtedy si čitateľ môže domyslieť čo len chce, ale joooj pri tomto príbehu mi to také super neprišlo ... ale ako vždy skvelé napísané a nemám slov proste... chcééééém aj ja hokejistúúúú !!!! :D
    S láskou Lenčiči
    a dúfam, že máš pre nás pripravený nejaký ďalší mega príbeh :-* <3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. LENA! do riti šak ma už poznáš nejaký ten piatok, vážne si čakala iný koniec odo mňa?! :D :D
      aký koniec by si si najradšej predstavila ty? O:)
      TO SME DVE, ČO HO CHCEME!

      ❤ ❤ ❤

      Odstrániť
  5. Ahoj, Ivanka.
    Po neuveriteľne dlhom čase som sa odvážila ti sem niečo napísať, pretože ešte stále ma neprešla depresia z poslednej časti, ktorú si pridala. Preto som ju vlastne doteraz nekomentovala. Pretože ma pri nej porazilo, puklo mi srdce, vyschli mi slzné kanáliky (teraz nežartujem). No na tak dlho očakávaní epilóg som si samozrejme spravila čas! Keď som včera ráno o šiestej našla na blogu diel tak som si povedala, že si to prečítam večer, keď budem dokonale naučená do školy - niečo ako odmena. Ja som dokonale naučená nebola, no časť som si aj tak musela prečítať. A teraz to samozrejme ľutujem. Mala som to urobiť trochu viac špeciálne... no čo už.
    Po takmer dvoch mesiacoch som dostala opäť príležitosť niečo si od teba prečítať. Keby ešte tak niečo... ono to bolo toto! Grandiózny príbeh, ktorý milujem snáď viac ako akýkoľvek iný. Oni dvaja sú.... epickí! Ja doteraz nie som zmierená s tým ako to skončilo a doteraz plačem po večeroch do vankúša, lebo Ivy je sebecká krava, ktorá si mala vážiť čo mala! teraz jej trochu krivdím, lebo ja viem, že si to vážila, ale to rozhodnutie bolo proste zlé! Keby ostala s Jonym dnes už mohli mať ročné dieťa! Alebo z nej už mohla byť jeho manželka. Keby, keby, keby... No Ivy sa proste nedokázala obetovať a tak sme skončili tu. Ono to bolo jasné už od začiatku, že skončíme tu, tbh. Pretože tá láska a vášeň medzi... na to nejde len tak zabudnúť.
    Táto časť.... to je proste ono! To je to, čo na tebe tak neskutočne milujem! Najskôr ma šialene sklameš (pretože to mal byť happy end a bodka!) a potom mi dáš prečítať niečo takého.. Ja som udivená. Možno sa na teba už hnevám o niečo menej :D A možno ťa neskutočne milujem za to, ako zase raz budem po večeroch snívať o kapitánovi. A tiež za ten obrázok tej sexy kočky hore, musela som si to hneď uložiť!
    Takže Iva, zase sú to len moje blákotiny, ale ja som proste tak neskutočne udivená tvojím štýlom... Ja viem, že píšeš vo voľnom čase a nie si profesionál, ale si majster v tom, ako to robíš! Lebo aj keď je to len úzke zoskupenie dievčat ja by som si to pokojne prečítala ako takú tenuškú knižočku čo je v Emme vieš :D Teda sem-tam tam býva. Ale ty by si tam nezapadla...más na viac ako sú evitovky!
    Oh, a ešte musím podotknúť... toto nie je koniec, však? Pretože to skončilo otázkou, Iva. OTÁZKOU, KTORÁ POTREBUJE ODPOVEĎ!
    Potrebujem si ešte raz prečítať, ako sa milujú, ako sa k sebe vrátili alebo ako od neho opäť odišla (to ti neodporúčam). Potrebujem ešte niečo, pretože toto je seriózna moja droga!
    Ďakujem za famózny zážitok.
    A ďakujem, pretože len vďaka tebe som našla lásku! (a.k.a kapitám :D a žiadne také, že on je môj a ja sa nedelím a bla bla bla!)
    Vidíme sa...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. už po tretí krát si dnes čítam tvoj komentár... a úprimne netuším ako na neho odpovedať.
      samozrejme, že sa nehnevám, že si nekomentovala poslednú časť. nečudujem sa ani tvojmu hnevu, ktorý si voči mne alebo hlavnej postave mala. mrzí ma, že som / sme ti jej rozhodnutím zlomili srdce. jediné, ktoré skutočne zlomené malo byť, bolo to Jonathanove.
      a naozaj je ona sebec? naozaj? za to, že si chcela splniť sen? a čo ak by v tom manželstve trpela? čo ak by ju byť matkou a manželkou absolútne nenapĺňalo? malo by to potom vôbec význam? netrpeli by obaja? pretože Jon by na nej videl, že nie je šťastná...a ona by nemohla už odísť pretože by jej to povinnosti nedovoľovali, a ona by si iba búchala hlavu o stenu a ľutovala, že premrhala možnosť ktorú mala? Chcela by si to?
      A... ako môžu byť takí epickí? ako sa môže človek ako Jonathan zamilovať do ženy ako je Ivy? mne samej ich láska nedáva zmysel.
      ďakujem, som rada, že ma už nenávidíš menej po tomto epilógu. ale bol to dobrý nápad? neublížilo im to len obom?

      ĎAKUJEM za tvoje slová, ale ako evitovka skončiť vážne nechcem :D i keď možno by som sa tomuto svojmu hobby chcela venovať i na o niečo profesionálnejšej úrovni... ale kto by to čítal? ženských románov je neúrekom. a prísť s niečím novým je skutočne ťažké.

      Bohužiaľ, je to koniec. Otázku som Vám tam nechala, aby si ste si na ňu mohli odpovedať samé. Nechám to už vašej predstavivosti. Či už chcete aby sa Ivy zbalila a odišla za Mattiasom do hotela a do Chicaga sa nikdy nevrátila, alebo aby sa to medzi ňou a Jonathanom vyriešilo. Všetko je už len na vás.
      Ja ďakujem za tvoju trpezlivosť. A chuť to čítať.

      A hold smola. On je skutočne môj a ja sa skutočne nedelím.

      Odstrániť
  6. okay, tak na začiatku, ešte skôr ako sa začnem strápňovať ako vždy, musím sa ti srdečne poďakovať za credits, ktoré si mi preukázala, hoci som nečakala a proste nemusela si a argh. na ten obrázok by som bola aj už zabudla, ale keď som ho tu uvidela, musela som sa pousmiať, lebo mi pripomenul, že Ivana nikdy nezabúda. NIČ. NIKOMU. NIKDY.
    ďalej... ách, ten prstienok je proste krásny, peckovo sme vybrali, žeňa! som na nás pyšné! vidíš, jebať školu, prinajmenšom by sme to v dákom klenotníctve celkom kariérovo slušne rozbehli, ahahaha!
    Plynule sa teda čoraz viac zamotávam do tej TRAPNEJSEJ fázy komentu, ktorá je pri tých mojich vždy vehementne nevyhnutná ako mi moja podstata káže z hĺbky duše a srdce a pečene a neviem čoho. Vytiahnime si vreckovky, Barbora sa konečne odhodlala prečítať si poslednú klapku, ktorú aj tak jej bolo podsúvané ako na tácke priebežne na konzultáciu. Ale Barbora si to prečítala celé znovu. Dokopy. Hnevajúc sa neustále, ako Ivana kúskuje, ale I don't care, I love it! A Barbora prišla nato, že je to asi jej najobľúbenejšia kapitola a stala sa ňou vtedy, kedy by to najmenej očakávala. Na samom konci. No ja jednoducho milujem, keď sa vyhecuješ, každý riadok napísaný tvojou rukou páchne tou dynamikou, s ktorou dokážeš veci podávať, hoci you still don't get it. Má to atmošku. Gule, kde treba. Všetko. Raz si mi povedala, že ak by som písala hoci aj o tom, ako žaba skáče z kameňa na kameň, asi by ťa to tiež bavilo. Tak ja ti moja drahá pravím, že ty aj keby si písala o pečení pampúchov v mikrovlnke, prišla by som si na svoje.
    Keď Santík skončil, zľakla som sa. Zľakla som sa, že nie som pripravená, aby skončil. Áno, bála som sa, že všetky tie ilúzie a to puto medzi nami sa spretrhá rovnako ako sa spretrhalo publikovanie na mojom blogu. Bola tu ale furt IL. Naša záchrana, tralala! Bála som sa, že to dopadne nakoneic napriek všetkému, ako si iná ty, ako je naše priateľstvo iné na rozdiel s tými OSTATNYMI, rovnako. Zámienka sa akosi vytratí a naše cesty sa rozídu. *hej, už tu bulim Bála som sa otvoriť oči, že nakoniec to bolo možno tiež rovnako povrchné len v lepšom prevedení. Kolená sa mi v našom treťom imaginárnom svete roztrepali. Teraz a aj vtedy sa zase hanbím. Nechala som sa uniesť, ale to je len tým, ako strašne som na teba naviazaná. Nebola som jednoducho pripravená zniesť, aby to bolo preč. Doteraz sa triasem, keď spomeniem na santíka. Spomínam naň chorobne často, nedokážem prekročiť svoj tieň. Nechcem. Lebo Santík sme my. Kvietoček sme my. Vyberanie šutrov na prstene sme my.
    Teraz je apríl, ja ti stále znepríjemňujem život, najnovšie tým nemeckým dvadsaťpäťročným šteňaťom so šticou na hlave a neskutočne ťa s tým serem, ako si neviem moje liekmi zblbnuté hormony udržať na uzde. Novú záľubu som si asi našla aj v prepadávaní ľudí na intrákoch v nedeľu ráno. (hell, ale to stálo zato!) Neustále na niečo zabúdam. Neviem si zapamätať tvoj spičený jednoduchý rozvrh. Prehlasujem, priateľstvo prežilo, lebo je skutočné a síce vzniklo na základe niečoho dočasného, asi ani jedna nečakala, kam sa to až prevalí. Preto, teraz som pripravená na koniec IL. Už sa nebojím, že stratíme aj to posledné spojítko medzi nami, lebo aj kebyže sa máme baviť o kyslosti kyslých uhoriek, aj tak to budeme my. Možno teraz nechcem žiadne iné alternatívy prijať, možno chcem veci nechať také, aké sú, skončiť v tom najlepšom. A možno aj ty, neviem. No nech ty budeš vo voľnom čase háčkovať chicagské dresy a ja plevať burinu na našom štadióne, nech ty budeš sedieť v Brne v tej svojej kutici, ja kdesi... KDESI, kam ma prijmú, vždy tu budem, aby som ťa podporovala, počastovala ťa mojimi zmysluplnými komentármi a radami ahahaha, bola ti proste... tvojím Patrickom! Takže ja ti za tento príbeh tiež veľmi ďakujem, užili sme si s ním toho teda viac než dosť, výroky z neho ostanú nesmrteľné a ja sa priznávam, že si po konci žiadne pokračovanie nepredstavujem. Proste nič nebude. Ani quark prdu. Lebo tak sa mi to páči!

    ily; <3

    P.S.: oh fuck, that's so gay, man!

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Pravda je, že nemám žiadny možný dôvod do jednej vety prečo som si túto úžasnú časť prečítala len teraz...
    a vlastne ani neviem či sa mám ospravedlniť alebo niečo v tom zmysle...
    Alebo či si ho ešte vlastne precitas.
    A nie som si ani istá v akom posolstve tí tu chcem zanechať...
    Začnem asi niekde tu-
    Som neskutočne rada, že som našla tento blog a mala možnosť žiť s tvojími príbehmi, bolo to nejakým zvratenym spôsobom upokojujúce.
    Nestáva sa mi často, že natrafim na fakt úžasný kvalitný príbeh, ktorý stojí zato. Boli take príbehy, ktoré som prebehla očami a ich dej sa odrazil od prázdnych stien môjho vnútra - myslím že to bolo veľmi poticke.
    Ale Ivi, tvoj príbeh je úplne o niečom inom, pretože som hltala každé slovo a vytváral vo mne (po)city.
    Neviem či budeš este písať príbehy na blog, pretože máš určite toho veľa - ale som toho názoru, že by si mala niekedy vydať knihu. A možno nie dnes, o rok, dva, ale niekedy určite - a nie nehovorím to ako kompliment, ale ako holý fakt.
    Ďakujem za dalsi úžasný príbeh.
    Ivi? Si skvelá (:

    OdpovedaťOdstrániť