#ViennaYouAreIncredible

Poznáte ten pocit, keď niekoho zbadáte po prvý krát naživo a prvá myšlienka, ktorá vám prebehne mysľou je, že presne takto ste si to predstavovali?

Nebudem Vám klamať. Nervozitu v žalúdku som pociťovala už o 8 ráno, keď som sa zobudila u sestry na byte. Rýchla sprcha, pripraviť sa, ísť k sestre do kanclu vytlačiť cestovné lístky, spoločný obed, čakanie na Lenulku na stanici. Presun na miesto stretnutia. Hoci som cítila nervozitu a žalúdok som mala ako na vode, takmer vôbec som si neuvedomovala dôvod svojej nervozity. Až keď sme prišli na autobusovú stanicu, konkrétne na nástupište č.44 a videla ten dav dievčat a žien...Už mi to všetko začalo dávať zmysel. Úprimne? Myslela som si, že všetky tie ujačané pubertiačky mi budú liezť na nervy a ja tam niekoho pravdepodobne umlátim batohom. Prekvapivo, baby boli úplne super. A ja som si vtedy, keď som sedela v sektore E2-K a okolo mňa boli takmer samé Slovenky, uvedomila, že sme jednoducho rodina. Tá davová psychóza nás s Lenkou pohltila takmer okamžite. A hoci sme na štadióne boli už dva a pol hodiny pred začiatkom koncertu McBusted, mňa mierne chytali nervy z toho, že pod nami sedela jedna staršia pani pravdepodobne s dcérou a očividne jej vadilo, keď sme sa zakaždým zasmiali alebo zakričali niečo, ale aj z toho, že slnko pomaly zapadalo no pritom pieklo priamo nám na hlavy, nevedela som sa dočkať.

Keď konečne nabehli na pódium McBusted, nevedela som čo očakávať. Nepoznala som síce ani jednu pieseň od nich, no poznala som ich členov. A, poviem vám, že rozpálili a nažhavili nás teda poriadne.  Zhodli sme sa s Lenkou, že piesne majú teda fakt celkom dobré a bubeníka ešte lepšieho ;) Veľmi sa mi páčilo ako dokázali nadviazať kontakt s fanúšičkami, o ktorých si dovolím tvrdiť, že 70% netušilo kto sú. Dovolím si rovnako teda tvrdiť, že i predkapela stála za tých 80eur ;). Rovnako to, ako nás dokázali vyburcovať a spraviť si sami zo seba srandu. Po niekoľkých pesničkách, úprimne netuším koľko presne ich odspievali, sa s nami rozlúčili, nasledovala cca 20 minútová pauza kedy sa všetci nahrnuli na toalety, akoby niečo rozdávali zadarmo a hneď každý utekal späť na svoje miesta. Dievčatá omdlievali, všade behali záchranári a tá psychóza bola už na nevydržanie. Všetky sme kričali, spievali, poskakovali, nevedeli sme sa dočkať. A keď sa konečne pustilo úvodné video...ja myslela som, že tiež budem potrebovať nosítka. Ozvali sa prvé tóny piesne Clouds, chlapci vybehli na pódium a ja som si musela sadnúť. Okamžite ako som zbadala Nialla a Harryho, myslela som, že je to len sen. Slzy sa mi liali dole tvárou a to som si myslela, že ja nikdy nebudem z tých. Chvalabohu to neboli žiadne záchvaty, jednoducho som medzi tým davom jačiacich fanúšičiek potichu sedela a plakala. Až dokým na mňa Lenka nezvrieskla "Ivana NEREV!"

Ale... Ono, viete.. Keď som zbadala Harryho, ako tam pobehuje a zároveň som konečne naživo počula ten jeho anjelsky hlas.. Viete čo som si ako prvé predstavila? Že presne takto, túto atmosféru, zákulisie, proste všetko, čo som si predstavovala, keď som písala Fight. A vtedy, vtedy keď som ich tam videla splašene pobehovať po tom priveľkom pódiu som si uvedomila, že časť toho vymysleného príbehu je skutočná. ONI sú skutoční. On je skutočný. 

 A tak som sa po skončení Clouds postavila, utrela posledné zvyšky sĺz a precitla celou svojou dušou.

Pretože tak, ako som napísala na Instagram, bol to ten najlepší večer môjho života. Bola som zamilovaná. Navštívila som miesta, postretávala ľudí. Minulý rok som bola na koncerte 30STM, no NIČ a NIKTO nedokáže nahradiť ten pocit, ktorý som prežívala a cítila, keď som ich uvidela a počula. A aj keď boli bez Zayna a aj keď to bolo z nejakých 100 metrov, bolo to neuveriteľné. Plakala som, smiala som sa, tancovala a spievala.

A chlapcom patrí jedno obrovské ĎAKUJEM.
Pretože ma už štyri roky robia šťastnou. Moja závislosť na nich má svoje hore a dole, no vždy sa ku nim vraciam.
Sú niečo, niekým, kto dokáže zmeniť život od základov.
Možno to znie lacno, príliš pubertálne, ale jednoducho to tak je.

A možno sme nenaplnili štadión, možno nás tam nebolo 100 tisíc, no ako povedala Lenka: "Aj malý šašo dokáže spraviť veľkú šou."

Myslím, že ten koncert bol skvelý. Aj keď mierne sklamali, že nezaspievali moje dve najobľúbenejšie piesne z Four (18 & No Control), myslím, že Ready to run, či Through the dark to úplne vynahradili.
Ich hlasy, smiech, tančeky, to ako sa Liam radšej ani nepokúšal vysloviť slovo Szerétleg (ospravedlňujem sa tým, čo vedia po maďarsky ak som to napísala zle), či Louis s mikrofónom na WCku, Niall a jeho typické gesto pri Better than words a Harryho copík na hlave...
...myslím, že na tieto veci nezabudnem nikdy.
Dúfam, verím, že budúci rok sa znova dostanem na ich koncert.
A tak ako sme sa dohodli spolu s Lenkou, tentokrát už v Londýne ;)


Som nesmierne vďačná svojim rodičom, že mi umožnili zúčastniť sa niečoho takého..výnimočného. Človek by ani nepovedal, aké pocity a stopy na ňom môže zanechať jeden koncert.
No nevie, dokým nezažije.
Ďakujem maminka a ocinko, že ste mi dali taký nádherný darček k 19 narodeninám. Ďakujem svojej sestričke, že nám umožnila prespať u seba na byte. A v neposlednej rade ďakujem svojej Lenulke za to, že so mnou absolvovala tento neuveriteľný zážitok.

Stálo to za to. Stálo to za tých 80 eur, za ďalších 20 len za občerstvenie. Za prasknuté nervy, keď nám meškal autobus, ktorý nás mal odviezť zo štadióna, či za to, že sme skoro v tej horúčave omdleli i my.

ĎAKUJEM CHLAPCI, ŽE EXISTUJETE.
Kiežby som mohla byť na každom vašom koncerte.

ps: Priznávam, po koncerte som si okamžite musela prečítať celú poviedku Fight od začiatku.