Ešte raz sa ospravedlňujem za ten výpadok v piatok ale nemohla som. Odpusťte mi. Vidíme sa znovu (a naposledy fňuk) v stredu podľa plánu!
*** throwback ***
Kedysi chodila na služobné cesty do Stavangeru rada. Hoci
sa jej to ale zdalo ako večnosť, nebolo tomu prakticky až tak dlho. Bol to avšak spôsob ako Johnova prítomnosť v jej živote otáčala hodinkovou ručičkou
omnoho rýchlejším a šialenejším spôsobom ako ktorýkoľvek muž predtým. Keď
jej v telefóne píplo upozornenie od leteckej spoločnosti tento krát,
že jej zajtrajší let bol pripravený na online odbavenie, sťažka preglgla.
„Musíš to s ním ukončiť. Hneď,“ búšila do Justine
Rana, keď ju sledovala, ako si pokojne skladala veci do kufra na krátku služobnú
cestu.
Zhlboka si vzdychla a zasekla sa v polke
pohybu. Unesená vlastnými myšlienkovými pochodmi, ktoré sa točili okolo toho, čo sa medzi ňou a Johnom za tých pár dní spolu stihlo odohrať, sa na
zlomok sekundy zľakla, že sa bavia o úplne inom mužovi. Na rozdiel od nezáväzného
pomeru, ktorý s Andersom zvykla mať, nech by na ňu Rana naliehala
z neznámych dôvodov akokoľvek, nebola by schopná povedať nie charizmatickému
Švédovi, ktorý sa jej pred pár týždňami votrel do cesty. Pristihla sa, ako
ochranársky sa voči Johnovi správa. Niečo v jej vnútri jej našepkávalo, že
to neveštilo nič dobré.
„Včera si mi predsa povedala, že si sa s ním potom,
čo sa tu u nás doma medzi tebou a Johnom stalo, prestala stýkať, tak kde je problém? Aj
tak si to nikdy nebrala vážne.“
Vedela, že ani s Johnom neboli oficiálne spolu ale aj slepý by si všimol, že v ich prípade to bolo iné. Spolu alebo nie, Justine na mladom Švédovi záležalo viac ako by ktokoľvek kto ju poznal na prvý pohľad bol predpovedal. Justine tento krát dokonca predčila aj očakávania samotnej Rany. O to viac sa už nechcela preto ďalej dívať na to, ako si jej spolubývajúca
zbytočne komplikuje život a prebytočne váha. Bolo predsa viac než očividné,
že jej na romániku v Stavangeri nikdy nezáležalo a jej srdce začínalo
oplývať švédskymi farbami.
Justine avšak nemala chuť sa s Andersom stretnúť. Nemala
chuť hľadieť znovu do jeho ctižiadostivých očí a hrať hru zbohatlých ľudí,
ktorí voľný čas trávili v predražených reštauráciách prístavu prímorského
mesta. Nedokázala by sa Johnovi znovu pozrieť do očí. Keď avšak Anders jej hovor ani správu nepochopil, bolo jej jasné, že to s ním
nešlo ukončiť len tak cez telefón. Ona ho nemala ale ani najmenšiu chuť znovu vidieť, a preto ich stretnutie neustále
odkladala, hoci sa s ním už aj tak neplánovala stýkať inak ako len ukázať
mu dvere zo svojho života.
„Nechaj to už tak, Rana, samozrejme, že s ním už
nechcem mať nič spoločné,“ odsekla, keď jej nedávala pokoj a neustále mala
potrebu jej to pripomínať. Začínala mať pocit, že o nej Rana pochybovala. Že
pochybovala, že to, že sa jej o svojich citoch k Johnovi zdôverila,
nič neznamenalo. Povedala jej už snáď sto krát, že s Andersom nechcela mať
nič spoločné a chystala sa to medzi nimi nadobro ukončiť.
Rana ju ale poznala príliš dobre. Hoci vedela, že Justinine
city k Johnovi boli skutočné, neopúšťal ju pocit, že jej jej kamarátka
niečo zatajovala. Jej reakcie boli prehnanejšie ako zvyčajne a Justine
bola odvtedy, ako sa naposledy vrátila z Göteborgu, nevídane mrzutá.
Vedela, že jej niečo brnklo do nosa. A predmenštruačný syndróm to určite nebol.
„Tak kde je problém?“
„Nikde,“ precedila Justine zubami. Nežrala jej to. „Necháš ma,
prosím ťa, zbaliť sa alebo nie?“ Keď ju podráždene spražila chladným pohľadom,
nedalo jej to.
„No tak, Justine, vážne?“ nadvihla Rana spýtavo obočie.
Podišla k nej a vzala jej z dlaní príručný kufor, ktorý zlostne kamarátka
zatvorila. Chápavo na ňu pozrela. „Čo sa deje?“
Ticho. Mrzutý výraz tváre ju neopúšťal. Vnútro jej
vrelo.
Na zlomok sekundy dostala neskutočnú chuť jednoducho to zo seba všetko vypľuť. Nech sa jej uľaví. Nech ju Rana ako správna priateľka, ktorou bola, vypočuje. Nato bola ale príliš tvrdohlavá.
Na zlomok sekundy dostala neskutočnú chuť jednoducho to zo seba všetko vypľuť. Nech sa jej uľaví. Nech ju Rana ako správna priateľka, ktorou bola, vypočuje. Nato bola ale príliš tvrdohlavá.
„John?“ hádala napriek Justininom odhodlanom zatĺkajúcom mlčaniu. Vedela, že sa nemusela pýtať dva
krát. Keď to nebol jeden, bol to ten druhý. Videla, ako sa jej zorničky od
hnevu rozšírili, keď zmienila jeho meno a frustrovane si tvár skryla do
dlaní. Nechcela sa na túto tému s Ranou rozprávať. Nechcela sa na túto
tému rozprávať vôbec. Jej spolubývajúca ale neprestávala naliehať. Vydedukovala, že trafila do čierneho. To, že železo treba kuť za horúca, bolo na Justinino nešťastie Raninou životnou filozofiou.
„Myslela som, že to medzi vami klape. Nehovorila si
predsa, že si s ním bola cez víkend v Štokholme?“ A rozhodne nie
ako len kamarátka?
Bol to práve deň strávený v Štokholme, čo bol
Justinin kameň úrazu. Hoci sa v Johnovej prítomnosti nikdy necítila zle,
nemohla sa odvtedy zbaviť pocitu neistoty a nervozity, ktorý ju ešte viac
ako kedykoľvek predtým prenasledoval v myšlienkach a paralyzoval jej
myseľ. Nechcela si to avšak pripustiť. Bála sa. V Johnovej prítomnosti
bola mysľou vždy inde. Uvedomovala si totižto príliš dobre, že jej neostával
čas na malichernosti. Veci ale brali opačný smer, keď z víkendu stráveného
opätovne s ním vytriezvela a ona neprestávala cez deň bezmyšlienkovite
pohľadom v práci odbočovať ku kalendáru položenom na stole. Sťažka si
vzdychla.
„Bola,“ odvrkla. „Nechcem sa o tom rozprávať, môžeme, prosím, zmeniť tému?“
„Na to zabudni,“ schladila ju spolubývajúca a podišla
k nej. Ustarostene jej pozrela do zúfalých očí. „Tak čo sa deje? Vyklop
to.“
Nikdy ju takú mrzutú nevidela a niečo jej našepkávalo, že
Justinina zúfalosť pramenila z okolností Johnovho povolania. Ona sama niekedy
zabúdala nato, že John bol v Švédsku len dočasne a chápala, ak sa
Justine snažila na to nemyslieť. Odignorovať to úplne bolo ale nemožné. Mlčky sa jej pozrela do očí v snahe nájsť
v nich nádej, že všetko dobre dopadne. Márne.
„Dallas sa deje,“ rozhodila zúrivo rukami okolo
seba a nervózne sa rozišla krúživo po izbe s rukami vbok, keď v mysli opätovne zablúdila k spomienkam na popoludnie v hlavnom meste, keď mu pomáhala vybrať oblek na otvárací zápas sezóny doma. Jej vlastnú popravu.
Vybuchla.
Už sa nedokázala dlhšie tváriť, že jej to nevadí
a že sa ešte dokáže uchlácholiť, že všetko dopadne tak, ako by ona chcela. Že jej sa i naďalej bude naskytovať príležitosť spoznať ho lepšie a tráviť s ním čas aj po príchode jesene. Z jednej strany na ňu tlačilo svedomie a z druhej tikajúci budík
v jej mysli. Strácal sa jej pred očami.
„O čom to rozprávaš, prosím ťa?“ hľadela na ňu Rana
zmätene a spýtavo si sadla na kraj Justininej postele. Nechala ju, nech si
jej kamarátka vybije zlosť.
„O tom, že on o pár týždňov odíde a ja tu
ostanem predsa,“ pozrela na ňu zlomene a frustrovaná sama zo seba si
prehrabla vlasy. „O tom, ako je to celé medzi nami celé zle, lebo neviem, kedy
ho znovu uvidím a či ho vôbec uvidím.“
Ani nevedela, kedy si otvorene priznala, že nechcela, aby odišiel. Stalo sa to, čo si nikdy nemyslela, že by sa jej prihodilo. Chlap jej prerástol cez hlavu.
Ani nevedela, kedy si otvorene priznala, že nechcela, aby odišiel. Stalo sa to, čo si nikdy nemyslela, že by sa jej prihodilo. Chlap jej prerástol cez hlavu.
„No tak s tým niečo rob,“ vzdychla si Rana. Vedela,
že Justine šalie, pretože sa nikdy v takejto situácií v živote ešte
neocitla. „A začni hneď zajtra
v Stavangeri.“
Vedela, že mala pravdu. Zaúpela.
„Na, daj si,“ podala jej pohár vína, keď sa mlčky Rana
zdvihla na nohy a z kuchyne priniesla vychladené víno, ktoré
schovávala na horšie časy. Justine k nej neprítomne zdvihla zrak.
Sledovala, ako si k nej naspäť prisadla. Štrngli si.
„Vďaka,“ zamrmlala. V mysli jej neustále búšilo, čo
jej práve jej priateľka povedala.
„Takže.“
Keď Rana videla, ako malá dávka alkoholu splnila svoj účel a Justine sa konečne upokojila, odvážila sa s výsluchom pokračovať. Bolo viac než očividné, že Justine si konečne bola ochotná priznať, že sa Johnovým šarmom nechala opantať omnoho viac ako by bola ochotná sa priznať pred pár týždňami a omnoho viac a rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. S Johnom to bolo iné. Ona bola iná.
Keď Rana videla, ako malá dávka alkoholu splnila svoj účel a Justine sa konečne upokojila, odvážila sa s výsluchom pokračovať. Bolo viac než očividné, že Justine si konečne bola ochotná priznať, že sa Johnovým šarmom nechala opantať omnoho viac ako by bola ochotná sa priznať pred pár týždňami a omnoho viac a rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. S Johnom to bolo iné. Ona bola iná.
„Rana, vážne,“ vzdychla si sťažka Justine, keď jej príchuť
vína tŕpla na jazyku. Súrne potrebovala, aby zmenili tému. Inak zošalie.
„Len jednu vec by som rada vedela.“ Zhlboka si blondínka
vzdychla.
„No poď,“ mávla rukou a znovu si opätovne odpila. V mysli ju pri príchuti alkoholu na jazyku zaboleli spomienky na Johnovu sobotňajšiu narodeninovú oslavu.
„Koľko?“
„Koľko čo?“ zvraštila nechápavo obočie.
„Koľko týždňov vám ostáva?“
„Tak dva.“
„Okej, máš pravdu, to je fakt na piču,“ vydýchla s neskrývaným údivom Rana a kopla celý pohár
do seba, až sa jej tvár skrivila. Vôbec sa teraz nečudovala, prečo bola Justine
tak neskutočne podráždená okolnosťami. O to viac, že zvykla byť neskutočne
nekompromisná. Tento krát ale na nej videla, že hoci sa tomu bránili obaja
a nechcela si to pripustiť, odchodom Johna sa medzi nimi ešte nič
neskončí. Neprestane ho mať rada len tak. Na druhej strane, zaseknúť sa v čase a minulosti do ďalšieho leta, kým sa John vrátiť späť, tiež nebol Justinin štýl. „Čo potom?“
„Neviem,“ sklopila zrak. Veď ani nevedela, ako je na tom
on. Nikdy si nič nesľúbili. Nikdy sa o tom radšej nerozprávali.
Poznala ho tak... mesiac? Žalostne málo. Ona mala ale
pocit, že so všetkou prirodzenosťou sveta stihli preskočiť snáď štyri fázy
randenia a jej to ani na zlomok sekundy neprišlo neprirodzené. Ani na zlomok sekundy ani sobotu ani to, čo sa medzi nimi stalo po tom, ako ju John odviezol domov zo Štokholmu, neoľutovala. Jednoducho
do jej života patril.
„Okeej, tak sa spýtam takto, čo chceš ty, aby sa stalo?“
Justine ale zaryto mlčala.
„Povedzme, že sa ťa spýta, aby si na neho počkala, čo mu
povieš?“ naliehala Rana. Obe už ale dávno poznali odpoveď.
„Ja neviem,“ vzdychla si. Samozrejme, že vedela. Bola ale
posratá. „Nemyslím si, že by sa ma niečo také niekedy spýtal. To nie je jeho štýl. Má to vôbec význam?“
„No,“ premerala si ju pohľadom. „Ako tak na teba pozerám,
ja by som povedala, že má. No tak Juss,“ drgla ju do pleca. Tá na ňu uprene pozrela. „Koľko rokov bude vôbec ešte John hrať? Šesť?“
„No tak, nepodceňuj ho,“ zavzdychala. Úprimne, netušila,
no nemienila ho hádzať do starého železa tak predčasne.
„Dobre, dobre,“ prevrátila Rana očami. Zabudla, že sa Justine stala
tak ochranárskou. „Povedzme, že vám to vydrží. To by si fakt na neho osem rokov s kariérou a všetkým nepočkala? Čo je to? Nič.“
Hoci možno bolo na takéto otázky priskoro, obe vedeli, že
nad tým v kútiku duše už dávno potajme premýšľala tak či tak. Predstavovala si, aká by ich budúcnosť asi tak bola. V tom
momente nevedela na Raninu otázku ale odpovedať. Frustrovaná zo samej seba sa
zvalila do perín a vankúš si pritisla k tvári. Zúfalo zavrčala.
„No to je tá láska, drahá,“ zatvárila sa Rana poučne
a poľahky dopila víno. Niečo jej nahováralo, že ho budú potrebovať ešte
veľa.
(...)
Obliekla sa do snehobielych úzkych šiat, ktorých ramienka
sa jej príťažlivo na lopatkách krížili a nechávali vyniknúť jej postavu. Neobliekala
si ich ale pre potešenie mužského oka, za ktorým sa, dúfala, posledný krát
chystala. Chcela mu dať len jasne najavo, že u niekoho iného našla to, čo
by jej on nikdy nemohol dať a ona to po ňom ani nikdy nechcela. Chcela,
aby ho mrzelo, že si ju nedokázal pri sebe udržať, hoci nikdy nebola na neho
odkázaná tak ako na nijakého iného muža na svete. Teda zatiaľ. Keď vystúpila z taxíku
a vošla do reštaurácie, ani na sekundu o sebe nezapochybovala.
„Nečakal som ťa,“ pozrel na ňu, keď k nemu podišla
so svojím večne vyrovnaným, pragmatickým profesionálnym výrazom na tvári
a bez slova si sňala tenký trenčkot z pliec. Mlčky prikývla. Vedela, že
narážal na jej odmietavý telefonát spred pár týždňov. Neveril ale rozprávke, že by Justine zrazu začalo trápiť svedomie alebo že by chcela vstúpiť do rehole. Vedel, že sa v jej živote niečo stalo. Niečo sa zmenilo. Ona sa zmenila.
Prišla mu ešte atraktívnejšia ako kedykoľvek predtým. Iskričky neznámeho pôvodu potláčané do úzadia v jeho prítomnosti, ktoré jej teraz čítal z očí, u nej nikdy predtým v jeho spoločnosti ešte nespozoroval. Počul, že sa rozhodla po smrti svojej starej mami tráviť viac času na pobreží, no nikdy by nebol povedal, že jej švédsky morský vzduch prospeje až tak. A že to možno nebude len morským vzduchom.
Ako vždy, ani nepočkala, či sa jej ponúkne, aby za ňou zasunul stoličku. Spokojne sa mu pozrela s pôžitkom ľadovým nepriestupným pohľadom do očí. Spýtavo zdvihol obočie. Jej neprístupnosť a to, že ho už celé týždne ignorovala, mala určite svoj dôvod.
Prišla mu ešte atraktívnejšia ako kedykoľvek predtým. Iskričky neznámeho pôvodu potláčané do úzadia v jeho prítomnosti, ktoré jej teraz čítal z očí, u nej nikdy predtým v jeho spoločnosti ešte nespozoroval. Počul, že sa rozhodla po smrti svojej starej mami tráviť viac času na pobreží, no nikdy by nebol povedal, že jej švédsky morský vzduch prospeje až tak. A že to možno nebude len morským vzduchom.
Ako vždy, ani nepočkala, či sa jej ponúkne, aby za ňou zasunul stoličku. Spokojne sa mu pozrela s pôžitkom ľadovým nepriestupným pohľadom do očí. Spýtavo zdvihol obočie. Jej neprístupnosť a to, že ho už celé týždne ignorovala, mala určite svoj dôvod.
„Máš sa?“ Čakal. Ani nedúfal, že by mu na jeho sporadickú
otázku odpovedala.
„Ako som ti už povedala, rozmyslela som si to,“ odvetila.
Vedel, že narážala nato, ako sa mu odvtedy, čo sa udialo medzi ňou a Johnom
pred pár týždňami v Osle, vyhýbala. Ona jednoducho odvtedy nedokázala
túžiť po spoločnosti iného muža. Hoci sa snažili ostať len kamarátmi.
Už pár týždňov ho ignorovala, no on sa jej nikdy na jej dôvody
nepýtal, dokonca ani keď sa to s ním snažila ukončiť po prvý krát. Vedel,
že ak by chcela, vyhľadala by ho. V Andersových očiach boli ženy
nevyspytateľnejšie tvory než divoká šelma. Nikdy človek nemohol vedieť, čo sa
im preháňalo mysľou.
„A čo zmenilo tvoj názor?“ zadíval sa jej záhadne do očí,
keď k ním čašník pristúpil a predložil pred nich jedálny lístok.
Anders mu okamžite mávol ukazovákom, aby im doniesli fľašu bieleho vína.
„Očividne sa musíme porozprávať.“ Teda, ona bude rozprávať a on bude počúvať a už nikdy ho neuvidí.
Jej chladný výraz a ľadové plamene v očiach
v ňom prebúdzali neskrývanú zvedavosť. Na chvíľku sa mu zazdalo, že bola
Justine zamilovaná. To by muselo ale ísť o inú ženu.
Uvoľnene sa narovnal sa a vpil sa jej do očí
v snahe vyčítať, čo sa jej preháňa mysľou. Zastavil ho ale nepriestrelný
pancier, ktorý si voči jeho hlasu a pohľadu vybudovala špeciálne pre túto
príležitosť a po zvyšok celého svojho života. Niežeby ho nenávidela. Ona ho len
mienila úplne vytesniť zo svojho života. Mala na viac.
„Počúvam,“ napil sa vína, ktoré mu lahodne kĺzalo hrdlom a privádzalo
jeho chuťové poháriky do extázy. Pozorne, ako na love sledoval, ako si
obrúsok stiahla z lona a položila vedľa seba na stôl. Nemienila dnes večer
s ním večerať. Nemienila ho už nikdy znovu vidieť.
Jej gesto v ňom vzbudilo ešte väčšiu ostražitosť.
Načiahol sa za jej dlaňou. Justine ale dotyk jeho brušiek len ešte väčšmi
ubezpečil, že bez ohľadu nato, aký dopad to bude mať nato, čo sa dialo medzi
ňou a Johnom, nemohla sa ubrániť znechuteniu, s akým teraz na Andersa
hľadela. Jeho dotyk jej bol nepríjemný. Príliš ctižiadostivý. Srdce jej
nenapĺňalo nič iné len prázdny chlad nechcenej pozornosti. Nebolo to tak, ako
sa jej dotýkal on. V mysli na Johna neprestávala myslieť.
Bol to spôsob, akým sa jej dotýkal, ktorý bol úplne
iný. Dotyk jeho končekov prstov na jej odhalenej pokožke, dotyk jeho pier
na šiji, to všetko v nej vyvolávalo omnoho hlbšie pocity v aké kedy
dúfala. Aj keď neboli spolu, lebo ani na stotinu sekundy nezapochybovala, že
nemohli, s ním to bolo iné. Napriek tomu že jeho miesto bolo v Dallase
a jej tu, v Nórsku.
„Prišla som ti len zopakovať, že je medzi nami koniec,“ vyslobodila
sa z dotyku jeho dlane, ktorý jej bol zrazu taký nepríjemný. Nebola nato
pyšná, no ešte pred pár týždňami si myslela, že pomer s mužom sediacim
oproti nej jej vypĺňal voľný čas, pretože sa nikdy popri kariére nechcela príliš viazať. Anders
neskrýval prekvapenie. Ticho si ju premeral. Možno ju predsa len podcenil.
Alebo skôr precenil.
„Niekoho som
stretla. Takže.. Medzi nami dvoma je koniec. Ocenila by som, ak by si to rešpektoval.“
Hoci to bola istým spôsobom lož a ju pichlo pri
srdci, že nedokázala nejakým spôsobom to, čo medzi ňou a Johnom vzniklo,
nazvať, nemohla ďalej žiť s pocitom, že to s Andersom istým spôsobom stále
ťahala. Hoci v jej živote nemal už dávno miesta a ani na zlomok sekundy
jej nezišiel na myseľ, odkedy ho naposledy pred pár týždňami dávno predtým, ako
Johnovi podľahla, videla a odvtedy sa v jej živote stalo veľa vecí.
Potrebovala sa ale oficiálne pohnúť ďalej. Počas tých pár zostávajúcich dní, ktoré mala
s Johnom na prídel, chcela mať čistú myseľ. Nezaťaženú minulosťou.
„Hmm.“
Poznal ju. Vedel, že ak v tom momente sedela pred
ním a nezáležalo by jej na, nech to bol hocikto, nebola by tu. Odmietal
ale veriť tomu, že mu hovorila celú pravdu. V jej očiach vyčítal obrovské
ale, ktoré si ale plánovala nechať pre seba.
„Poznám ho?“
„To nie je tvoja starosť.“
Záškolácky sa kyslo usmial. Jej ochranárska odpoveď ho
neprekvapila.
„Takže poznám?“ hádal ďalej. Videl, ako sa jej výraz
zmenil a ona okamžite prejavila aspoň záchvev emócií. Z pudu
sebazáchovy v nej vzkypel hnev. Jeho provokáciu ale ustála.
„Opakujem, to nie je tvoja starosť.“
„V poriadku,“ prikývol mierumilovne. Takže poznal.
Zachovával si ale kľudný postoj a pozorne ju sledoval. Neplánoval jej narúšať
idylku nového vzťahu a čerstvej zamilovanosti. Nikdy sa tak či tak na hlbšom význame
ich vzťahu nedohodli. Nepohla čo i len brvou.
„Ostaneš aspoň na predjedlo? Alebo ťa drahý už čaká?“
„Nie ďakujem, vlastne som už jedla.“
Postavila sa, nechávajúc jeho hlúpu poznámku nepovšimnutú a kabát si prehodila naspäť cez plecia. Nesnažil sa ju ale zastaviť.
Poznal ju príliš dobre. Vedel, že ak si niečo zaumienila, nikto ju
nedokázal zastaviť. Rovnako vedel, že nech sa zaplietla s hocikým, dotyčný
to nebude mať s ňou tak ľahké a buď musí byť do neho skutočne úprimne
zamilovaná alebo sa bude musieť snažiť veľmi veľa, aby si ju udržal. Justine
bola v Andersových očiach jednou z tých žien, ktoré až príliš dobre vedeli, čo od života
a muža očakávali. Na jeho nešťastie, omnoho viac, ako sa podarilo jemu.
„Maj sa.“
Stopla si taxík naspäť do hotela a zvedavosť ju
okamžite zaviedla k správam, ktoré si s Johnom za posledné týždne
spolu vymenili.
Pre: John Klingberg
všetko najlepšie k narodeninám! 😊
Mimovoľne sa pousmiala. Ani vtedy netušila, že mu už ani
krajší narodeninový darček nemohla dať. Spokojne si zhlboka vzdychla.
Z hrude jej spadol obrovský kameň, ktorý snáď vážil aj tonu
a s jemným úsmevom na perách pozrela von oknom.
Áno, čítate dobre. What the fuck. Áno, Barbora je zlá a jednu z posledných častí mala potrebu Vás nudiť takýmito spomaľovačmi, keď všetky túžite vedieť, ako to medzi nimi dopadne & nothing else matters. Ja som ale nemohla inak a cítila som potrebu, že aj Justinine city si zaslúžili menšie objasnenie. Takisto viem, že táto je nesmierne krátka, no nechcela som ju zbytočne a umelo naťahovať. Čo hovoríte na Justine? A jej nervózne správanie? Takže niekto sa nám tu zamiloval, huh?
Stále nedokážem uveriť tomu, že v stredu pridám na blog poslednú kapitolu tejto vecičky. Ja ale pevne verím, že sa i napriek tomu budeme stále na blogu pravidelne stretávať (nebojte, ja si nejakú lumpárnu zase na Vás vymyslím, len ma musí kopnúť múza & leto je dlhé). Tak teda naposledy v stredu! Opatrujte sa mi & užívajte leto!
love ya!!!
Vaša Baj.
Áno, čítate dobre. What the fuck. Áno, Barbora je zlá a jednu z posledných častí mala potrebu Vás nudiť takýmito spomaľovačmi, keď všetky túžite vedieť, ako to medzi nimi dopadne & nothing else matters. Ja som ale nemohla inak a cítila som potrebu, že aj Justinine city si zaslúžili menšie objasnenie. Takisto viem, že táto je nesmierne krátka, no nechcela som ju zbytočne a umelo naťahovať. Čo hovoríte na Justine? A jej nervózne správanie? Takže niekto sa nám tu zamiloval, huh?
Stále nedokážem uveriť tomu, že v stredu pridám na blog poslednú kapitolu tejto vecičky. Ja ale pevne verím, že sa i napriek tomu budeme stále na blogu pravidelne stretávať (nebojte, ja si nejakú lumpárnu zase na Vás vymyslím, len ma musí kopnúť múza & leto je dlhé). Tak teda naposledy v stredu! Opatrujte sa mi & užívajte leto!
love ya!!!
Vaša Baj.
Takže.
OdpovedaťOdstrániťSom rada, že tu opäť môžem prispieť svojim komentárom. Snáď poteší...
Hmmm, že by ticho pred búrkou? Alebo niečo také, teraz ticho a potom bum bum bum nás všetky prekvapíš. Táto časť bola dosť významná, aspoň sme sa dozvedeli, čo sa dialo pokiaľ sme my nič netušili.
To jeho meno mi je tak nesympatické... Ja ani neviem prečo, proste mi to nesedí. Alebo aj sedí, ak je aj on nepríjemný:D
Inak, ja osobne by som prijala nejaky takýto rozhovor medzi Johnom a jeho bratom, aby sme to tiež videli z druhej strany O:) jasné Diana musí veľa žiadať:D možno v osobnej správe...? Ak sa ti bude chcieť. Hihi
Dĺžka časti mi prišla akurát, som rada, že to tak rýchlo ukončila a dala mu košom... Takže naozaj som rada, že práve tu nevznikli komplikácie a malo to rýchly spád!:D
Ach, snáď si budeme od teba môcť čítať niečo ďalšie čo najskôr:)
Bude mi smutno za našimi rybkami ❤❤❤
-D
Long time no see, D. ❤
OdstrániťĎakujem ti za tvoje slová, ako vždy, ani nevieš, ako som sa potešila! Panebože, s tak neodvratne blížiacim sa koncom mám úplne pocit, ako keby som mala riadne dobre narábať s tou príležitosťou, že ti môžem znovu odpísať a asi by som ťa nemala príliš nudiť! :'(
Som rada, že voľba ohľadom predposlednej časti mala úspech a vy ste ma stále neposlali do kelu. To že ti je to meno nesympatické, ma teší, pretože som docielila to, čo som aj chcela. :D Aby ste nemali zľutovanie. Máš pravdu a aj s Julkou máte pravdu, takýto rozhovor aj z Johnovej strany s Carlom by bol asi viac než vhodný, bohužiaľ, nejako mi to nenapadlo a preto vás zbožňujem a zbožňujem, keď so mnou zdieľate vaše nápady, lebo sama by som na toto nikdy neprišla takže popremýšľam a uvidím, čo sa dá robiť! ❤
Nechcem a nemôžem a nesmieme a nechcem znovu ale... VIDÍME SA POZAJTRA FŇUK! ily ❤❤❤
tvoja heartbroken Baj.
Neviem.
OdpovedaťOdstrániťProsto vôbec neviem čo mám napísať.
V stredu nás čaká posledná časť a ja teda absolútne, ale že absolútne nemám ani odvahu hádať, čo si pre fešiho a fešinu nachystala. Normálne si ma zmiatla - nie v zlom. Som rada, že s amantom to takto vyriešila a že nerobil problémy a dúfam, že ani nebude (?)...
Ja akože osobne moc nemusím happyendy, ale tuto ho nutne potrebujem, lebo ich dvoch som si tak zamilovala a proste musia byť spolu, tak to cítim. :D
Súhlasím s Diankou vyššie, že aj mne by sa páčilo, keby je tam ten rozhovor z druhej strany, medzi Klingáčikom 1 a Klingáčikom 2. Že čo si o tom ich vzťahu naozaj myslí jeho brat, keď sa odosobní od všetkých tých sránd. Možno že to tak doťukne Johna v tom, ako sa nakoniec rozhodne.
Aj sa teším na stredu,aj mi bude smutno. Ale veľmi som zvedavá, čo máš pre nás nachystané a ako si to ukončila.
❤️❤️❤️❤️❤️
- Júlia
oh moja drahá Julinka,
OdstrániťNič si z toho nerob, ani ja neviem čo ti mám proste odpísať. Je to moja predposledná šanca takto sa ti teoreticky od Meatballs prihovoriť a mne je už teraz smutno. Za tvojimi rozkošnými komentármi a tvojim fešim! ❤ Veď ty vieš.
Ako autora ma teší, že sa mi podarilo ešte takto na záver vás takto dobehnúť, lebo však už je to nejaký ten piatok, čo odo mňa niečo čítate, takže je pre mňa čoraz ťažšie niečo vám vyparatiť. Ako človek, ktorý vás zbožňuje, PREPÁČ ale asi uznáš, že som musela. Hlavne pretože všetky sa asi zhodneme, že John sa nám zaľúbil a jeho postoje a všetko sú viac očividné, no ona bola vždy "ten chlap" & jej city si tiež zaslúžili lepšie objasnenie. Ako sa len jednoducho bojí a tak, lebo v stávke je toho veľa a ona s tým nikdy nepočítala, že by sa to stalo jej.
O amanta sa neboj, možno by som mala byť zákerná a nedávať spoilery, ale až také komplikácie nie sú môj štýl & fešimu a fešine by som to nikdy neurobila. Justine by to nedopustila. ❤
Ja viem, že ty vieš, že čokoľvek si myslíš, čokoľvek povieš, ma neskutočne teší, ale to, že som nejako dokázala zvrátiť preferencie ohľadom koncu poviedky, ma ako autora a niekoho kto píše nesmierne ale nesmierne teší. Keby len to. Je to to najkrajšie a najpovzbudivejšie, čo by mi hocikto mohol povedať. Presvedčila si ma, že to, ako sa Meatballs stali súčasťou môjho ja, môjho voľného času, môjho trápenia aj radosti, malo zmysel. Že všetko malo zmysel a to, ako som si dala záležať a dala do toho kus svojho srdiečka, malo zmysel tiež. Fakt veľmi veľmi ale veľmi pekne ďakujem, Julka. Neskutočne si to vážim & veľa to pre mňa znamená. ❤
Na tom rozhovore sa v mojej mysli už pracuje, vlastne niečo obdobné som si na vás pripravila ale we will see. Uvidíme, čo sa dá robiť. #Klingáčikoviaforever
Prezradím, že v stredu príde môjmu srdcu najbližšia časť. Tá časť ma vytiahla z melanchólie po návrate domov od priateľa a bola mi liekom na prechodné obdobie ako zakaždým, keď sa znovu musíme spolu po pár dňoch rozlúčiť. Je pre mňa preto veľmi dôležitá a špeciálna a ja dúfam, že som ju zvládla dobre, že nesklamem, aj keď ja už teraz viem, že si asi poplačem, že je koniec. Ďakujem za všetko ešte raz.
s pokorou,
tvoja Baj. ❤
Baaj, práve sa nachádzam pár kilometrov od Stavangeru ❤️ kiežby tu bolo počasie na šaty.. Závidím Justine.
OdpovedaťOdstrániťJe pravda, že všetky chceme vedieť ako to medzi nimi dopadne, no ja som rada aj za tento typ časti. Kedy si nemusím všetko domýšlať sama.
Pripájam sa, Anders je naozaj nesympatický :D
Už vážne chcem koniec. Teda nechcem ale chápeš. Musim vedieť ako to medzi nimi dopadne.
Užívaj si leto! ❤️
-Lucia
Lucka moja, v prvom rade by som ti chcela neskutočne popriať, aby si si Nórsko a výlet užila! Dúfam, že sa ti tam páči & je tam krásne! Pozdravuj zem nórsku!
OdstrániťČo sa týka príbehu, chápem tvoje pocity. Viem, že vás naťahujem ako gumu na starých gaťoch ale už budem dobrá. Dúfam, že si poslednú časť užijete a vychutnáte v stredu. Opatruj sa mi na ďalekom severe!
tvoja Baj.
Ahoj Baj 💙
OdpovedaťOdstrániťFu takže nás čaká už len jedna časť ale to rýchlo ubehlo ...aj keď ja osobne dúfam a verím v to že pre nás máš pripravené aj Extras 💙 Musím uznať že tak ako som si zamilovala Santika tak už má v mojom srdci miesto aj John s Justine 💙
Rana sa ukázala ako pravá kamarátka ktorá Justine vypočula keď to najviac potrebovala aj keď to Justine asi najskôr tak nebrala ...ale to nevadí mala plnú hlavu Johna takže Rana jej to určite odpustila
Páči sa mi že sme sa v tejto časti dozvedeli opäť niečo viac aj keď musím uznať že podľa mňa bola na Andersa moc tvrdá neviem mne prišlo ako nemiloval ju ale možno aspoň rad ju mal....ale tak možno na neho ešte zmením názor keďže podľa mňa sa ešte objaví v príbehu možno nie v poslednej takejto časti ale v Extras... ako osobne mi ako v príbehu nejako nevadil ale väčšiu radosť som mala keď sa v novej časti ocitli Manu a Odeus 💙
Čo sa týka pokračovania verím že ich čaká šťastný koniec ...možno posledná časť bude po nejakom Tom roku po to ako výhra Stanley cup a John si uvedomí že mu pri tom skvelom pocite aj tak niekto chýba a rozhodne sa že pôjde za ňou a opäť sa stretnú na móle kedze on tieto prekvapujúce momenty zjavenia sa pred jej dvarami má tak rád 😊
Alebo Justine dostane pracovnú ponuku v Dallase a ona prekvali Johna ná zápase alebo získa jeho adresu od Carla a zazvoní mu pred dverami 😊
Alebo možno bude Justine čakať bábo a bum budú rodinka 💙
Alebo v Tom ešte zahrá rolu jeho bývalá , ktorá dá na Instagram nejakú fotku, ktorá síce bude staršia ale to Justine nebude vedieť a rozhodne sa ísť za ním .....ale tak počkám si do stredy a uvidíme ako to nakoniec dopadne ...verím v to že nás opäť prekvapiš len dúfam že so šťastným koncom 💙
moja najdrahšia Lenka,
Odstrániťprepáč, že sa ti prihováram v tak nekresťanskú hodinu, no nedalo mi to ísť si ľahnúť bez toho, aby som ti neodpovedala. Veru, ubehlo to strašne rýchlo. Ja ale neľutujem ani jedinú sekundu a ani to, že som sa rozhodla pridávať namiesto jednej časti za týždeň dve. Bolo to tak úžasné byť znovu s vami!
Čo sa týka extras, chcela som sa k tomu oficiálne vyjadriť až na konci, extras sú, no chcela som, že som vás nechcela nútiť a pridala by som ich iba ak by bol záujem. Again, viac v stredu.
Asi sa budem opakovať s tým, čo som už povedala Julke. To, že vás poviedka oslovila, ma neskutočne ako autora a skromného človeka teší, no teší ma to omnoho viac a so všetkou pokorou na svete to príjmam ako to najkrajšie a najpovzbudivejšie, čo som mohla kedy počuť, že sa niečo dokázalo (hádam aspoň) Santíkovi vyrovnať alebo priblížiť. Ja viem, že je to divné, ale ja som sa vlastne nikdy až dovtedy, kedy mi v mysli skrsli Meatballs, cez Santíka nepreniesla. Čiže aj pre mňa majú špeciálne miesto v mojom srdiečku. Ešte raz ďakujem. Ani nevieš ako.
S tým Manu a Odeus si mi pripomenula, ako som našich dvoch huncútov zanedbávala lately a veru, bolo by dobré, ak by sa nám znovu zašmotľali do deja. Naši chlpáčikovia <3
Čo sa týka konca a či bude happy end, no nemá to význam nejako sa snažiť odkrývať, keďže je to už zajtra a už ten jeden deň a pol hádam môže byť, že ste ma ešte nezjedli ako vás naťahujem neustále. Sľubujem alebo teda dúfam, že to bude stáť za to, na tej kapitole som si dala dosť záležať, aby som vystihla pocity a atmosféru a tak. Dúfam, že ma ozaj nepošlete už do pekiel s motykami a hrabľami v ruke. Vidíme sa teda zajtra, hoci tomu stále neverím, že oficiálne (ak nebude záujem o extras) naposledy. Užívaj leto & opatruj sa mi ako vždy!
tvoja Baj.