Meatballs Co. XII - Stavanger

Ešte raz sa ospravedlňujem za ten výpadok v piatok ale nemohla som. Odpusťte mi. Vidíme sa znovu (a naposledy fňuk) v stredu podľa plánu!

*** throwback ***

Prichytila sa, ako s odporom skoro ráno nasadá do auta a s omnoho väčšími rozpakmi ako zvyčajne zanecháva Manu a Odeusa za oknami domu. Pri srdci ju ale hrial pocit vďačnosti, že sa na nich príde pri najbližšej príležitosti John pozrieť a nenechá ich celý týždeň samých.

Kedysi chodila na služobné cesty do Stavangeru rada. Hoci sa jej to ale zdalo ako večnosť, nebolo tomu prakticky až tak dlho. Bol to avšak spôsob ako Johnova prítomnosť v jej živote otáčala hodinkovou ručičkou omnoho rýchlejším a šialenejším spôsobom ako ktorýkoľvek muž predtým. Keď jej v telefóne píplo upozornenie od leteckej spoločnosti tento krát, že jej zajtrajší let bol pripravený na online odbavenie, sťažka preglgla.

„Musíš to s ním ukončiť. Hneď,“ búšila do Justine Rana, keď ju sledovala, ako si pokojne skladala veci do kufra na krátku služobnú cestu.

Zhlboka si vzdychla a zasekla sa v polke pohybu. Unesená vlastnými myšlienkovými pochodmi, ktoré sa točili okolo toho, čo sa medzi ňou a Johnom za tých pár dní spolu stihlo odohrať, sa na zlomok sekundy zľakla, že sa bavia o úplne inom mužovi. Na rozdiel od nezáväzného pomeru, ktorý s Andersom zvykla mať, nech by na ňu Rana naliehala z neznámych dôvodov akokoľvek, nebola by schopná povedať nie charizmatickému Švédovi, ktorý sa jej pred pár týždňami votrel do cesty. Pristihla sa, ako ochranársky sa voči Johnovi správa. Niečo v jej vnútri jej našepkávalo, že to neveštilo nič dobré.

„Včera si mi predsa povedala, že si sa s ním potom, čo sa tu u nás doma medzi tebou a Johnom stalo, prestala stýkať, tak kde je problém? Aj tak si to nikdy nebrala vážne.“

Vedela, že ani s Johnom neboli oficiálne spolu ale aj slepý by si všimol, že v ich prípade to bolo iné. Spolu alebo nie, Justine na mladom Švédovi záležalo viac ako by ktokoľvek kto ju poznal na prvý pohľad bol predpovedal. Justine tento krát dokonca predčila aj očakávania samotnej Rany. O to viac sa už nechcela preto ďalej dívať na to, ako si jej spolubývajúca zbytočne komplikuje život a prebytočne váha. Bolo predsa viac než očividné, že jej na romániku v Stavangeri nikdy nezáležalo a jej srdce začínalo oplývať švédskymi farbami.

Justine avšak nemala chuť sa s Andersom stretnúť. Nemala chuť hľadieť znovu do jeho ctižiadostivých očí a hrať hru zbohatlých ľudí, ktorí voľný čas trávili v predražených reštauráciách prístavu prímorského mesta. Nedokázala by sa Johnovi znovu pozrieť do očí. Keď avšak Anders jej hovor ani správu nepochopil, bolo jej jasné, že to s ním nešlo ukončiť len tak cez telefón. Ona ho nemala ale ani najmenšiu chuť znovu vidieť, a preto ich stretnutie neustále odkladala, hoci sa s ním už aj tak neplánovala stýkať inak ako len ukázať mu dvere zo svojho života.

„Nechaj to už tak, Rana, samozrejme, že s ním už nechcem mať nič spoločné,“ odsekla, keď jej nedávala pokoj a neustále mala potrebu jej to pripomínať. Začínala mať pocit, že o nej Rana pochybovala. Že pochybovala, že to, že sa jej o svojich citoch k Johnovi zdôverila, nič neznamenalo. Povedala jej už snáď sto krát, že s Andersom nechcela mať nič spoločné a chystala sa to medzi nimi nadobro ukončiť.

Rana ju ale poznala príliš dobre. Hoci vedela, že Justinine city k Johnovi boli skutočné, neopúšťal ju pocit, že jej jej kamarátka niečo zatajovala. Jej reakcie boli prehnanejšie ako zvyčajne a Justine bola odvtedy, ako sa naposledy vrátila z Göteborgu, nevídane mrzutá. Vedela, že jej niečo brnklo do nosa. A predmenštruačný syndróm to určite nebol. 

„Tak kde je problém?“

„Nikde,“ precedila Justine zubami. Nežrala jej to. „Necháš ma, prosím ťa, zbaliť sa alebo nie?“ Keď ju podráždene spražila chladným pohľadom, nedalo jej to.

„No tak, Justine, vážne?“ nadvihla Rana spýtavo obočie. Podišla k nej a vzala jej z dlaní príručný kufor, ktorý zlostne kamarátka zatvorila. Chápavo na ňu pozrela. „Čo sa deje?“

Ticho. Mrzutý výraz tváre ju neopúšťal. Vnútro jej vrelo.
Na zlomok sekundy dostala neskutočnú chuť jednoducho to zo seba všetko vypľuť. Nech sa jej uľaví. Nech ju Rana ako správna priateľka, ktorou bola, vypočuje. Nato bola ale príliš tvrdohlavá.

„John?“ hádala napriek Justininom odhodlanom zatĺkajúcom mlčaniu. Vedela, že sa nemusela pýtať dva krát. Keď to nebol jeden, bol to ten druhý. Videla, ako sa jej zorničky od hnevu rozšírili, keď zmienila jeho meno a frustrovane si tvár skryla do dlaní. Nechcela sa na túto tému s Ranou rozprávať. Nechcela sa na túto tému rozprávať vôbec. Jej spolubývajúca ale neprestávala naliehať. Vydedukovala, že trafila do čierneho. To, že železo treba kuť za horúca, bolo na Justinino nešťastie Raninou životnou filozofiou. 

„Myslela som, že to medzi vami klape. Nehovorila si predsa, že si s ním bola cez víkend v Štokholme?“ A rozhodne nie ako len kamarátka?

Bol to práve deň strávený v Štokholme, čo bol Justinin kameň úrazu. Hoci sa v Johnovej prítomnosti nikdy necítila zle, nemohla sa odvtedy zbaviť pocitu neistoty a nervozity, ktorý ju ešte viac ako kedykoľvek predtým prenasledoval v myšlienkach a paralyzoval jej myseľ. Nechcela si to avšak pripustiť. Bála sa. V Johnovej prítomnosti bola mysľou vždy inde. Uvedomovala si totižto príliš dobre, že jej neostával čas na malichernosti. Veci ale brali opačný smer, keď z víkendu stráveného opätovne s ním vytriezvela a ona neprestávala cez deň bezmyšlienkovite pohľadom v práci odbočovať ku kalendáru položenom na stole. Sťažka si vzdychla.

„Bola,“ odvrkla. „Nechcem sa o tom rozprávať, môžeme, prosím, zmeniť tému?“

„Na to zabudni,“ schladila ju spolubývajúca a podišla k nej. Ustarostene jej pozrela do zúfalých očí. „Tak čo sa deje? Vyklop to.“

Nikdy ju takú mrzutú nevidela a niečo jej našepkávalo, že Justinina zúfalosť pramenila z okolností Johnovho povolania. Ona sama niekedy zabúdala nato, že John bol v Švédsku len dočasne a chápala, ak sa Justine snažila na to nemyslieť. Odignorovať to úplne bolo ale nemožné. Mlčky sa jej pozrela do očí v snahe nájsť v nich nádej, že všetko dobre dopadne. Márne. 

„Dallas sa deje,“ rozhodila zúrivo rukami okolo seba a nervózne sa rozišla krúživo po izbe s rukami vbok, keď v mysli opätovne zablúdila k spomienkam na popoludnie v hlavnom meste, keď mu pomáhala vybrať oblek na otvárací zápas sezóny doma. Jej vlastnú popravu. 

Vybuchla.

Už sa nedokázala dlhšie tváriť, že jej to nevadí a že sa ešte dokáže uchlácholiť, že všetko dopadne tak, ako by ona chcela. Že jej sa i naďalej bude naskytovať príležitosť spoznať ho lepšie a tráviť s ním čas aj po príchode jesene. Z jednej strany na ňu tlačilo svedomie a z druhej tikajúci budík v jej mysli. Strácal sa jej pred očami.

„O čom to rozprávaš, prosím ťa?“ hľadela na ňu Rana zmätene a spýtavo si sadla na kraj Justininej postele. Nechala ju, nech si jej kamarátka vybije zlosť.

„O tom, že on o pár týždňov odíde a ja tu ostanem predsa,“ pozrela na ňu zlomene a frustrovaná sama zo seba si prehrabla vlasy. „O tom, ako je to celé medzi nami celé zle, lebo neviem, kedy ho znovu uvidím a či ho vôbec uvidím.“ 
Ani nevedela, kedy si otvorene priznala, že nechcela, aby odišiel. Stalo sa to, čo si nikdy nemyslela, že by sa jej prihodilo. Chlap jej prerástol cez hlavu.

„No tak s tým niečo rob,“ vzdychla si Rana. Vedela, že Justine šalie, pretože sa nikdy v takejto situácií v živote ešte neocitla.  „A začni hneď zajtra v Stavangeri.“

Vedela, že mala pravdu. Zaúpela. 

„Na, daj si,“ podala jej pohár vína, keď sa mlčky Rana zdvihla na nohy a z kuchyne priniesla vychladené víno, ktoré schovávala na horšie časy. Justine k nej neprítomne zdvihla zrak. Sledovala, ako si k nej naspäť prisadla. Štrngli si.

„Vďaka,“ zamrmlala. V mysli jej neustále búšilo, čo jej práve jej priateľka povedala.

„Takže.“ 
Keď Rana videla, ako malá dávka alkoholu splnila svoj účel a Justine sa konečne upokojila, odvážila sa s výsluchom pokračovať. Bolo viac než očividné, že Justine si konečne bola ochotná priznať, že sa Johnovým šarmom nechala opantať omnoho viac ako by bola ochotná sa priznať pred pár týždňami a omnoho viac a rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. S Johnom to bolo iné. Ona bola iná.

„Rana, vážne,“ vzdychla si sťažka Justine, keď jej príchuť vína tŕpla na jazyku. Súrne potrebovala, aby zmenili tému. Inak zošalie. 

„Len jednu vec by som rada vedela.“ Zhlboka si blondínka vzdychla.

„No poď,“ mávla rukou a znovu si opätovne odpila. V mysli ju pri príchuti alkoholu na jazyku zaboleli spomienky na Johnovu sobotňajšiu narodeninovú oslavu. 

„Koľko?“

„Koľko čo?“ zvraštila nechápavo obočie.

„Koľko týždňov vám ostáva?“

„Tak dva.“

„Okej, máš pravdu, to je fakt na piču,“ vydýchla s neskrývaným údivom Rana a kopla celý pohár do seba, až sa jej tvár skrivila. Vôbec sa teraz nečudovala, prečo bola Justine tak neskutočne podráždená okolnosťami. O to viac, že zvykla byť neskutočne nekompromisná. Tento krát ale na nej videla, že hoci sa tomu bránili obaja a nechcela si to pripustiť, odchodom Johna sa medzi nimi ešte nič neskončí. Neprestane ho mať rada len tak. Na druhej strane, zaseknúť sa v čase a minulosti do ďalšieho leta, kým sa John vrátiť späť, tiež nebol Justinin štýl. „Čo potom?“

„Neviem,“ sklopila zrak. Veď ani nevedela, ako je na tom on. Nikdy si nič nesľúbili. Nikdy sa o tom radšej nerozprávali.

Poznala ho tak... mesiac? Žalostne málo. Ona mala ale pocit, že so všetkou prirodzenosťou sveta stihli preskočiť snáď štyri fázy randenia a jej to ani na zlomok sekundy neprišlo neprirodzené. Ani na zlomok sekundy ani sobotu ani to, čo sa medzi nimi stalo po tom, ako ju John odviezol domov zo Štokholmu, neoľutovala. Jednoducho do jej života patril.

„Okeej, tak sa spýtam takto, čo chceš ty, aby sa stalo?“ Justine ale zaryto mlčala.

„Povedzme, že sa ťa spýta, aby si na neho počkala, čo mu povieš?“ naliehala Rana. Obe už ale dávno poznali odpoveď.

„Ja neviem,“ vzdychla si. Samozrejme, že vedela. Bola ale posratá. „Nemyslím si, že by sa ma niečo také niekedy spýtal. To nie je jeho štýl. Má to vôbec význam?“

„No,“ premerala si ju pohľadom. „Ako tak na teba pozerám, ja by som povedala, že má. No tak Juss,“ drgla ju do pleca. Tá na ňu uprene pozrela. „Koľko rokov bude vôbec ešte John hrať? Šesť?“

„No tak, nepodceňuj ho,“ zavzdychala. Úprimne, netušila, no nemienila ho hádzať do starého železa tak predčasne.

„Dobre, dobre,“ prevrátila Rana očami. Zabudla, že sa Justine stala tak ochranárskou. „Povedzme, že vám to vydrží. To by si fakt na neho osem rokov s kariérou a všetkým nepočkala? Čo je to? Nič.“

Hoci možno bolo na takéto otázky priskoro, obe vedeli, že nad tým v kútiku duše už dávno potajme premýšľala tak či tak. Predstavovala si, aká by ich budúcnosť asi tak bola. V tom momente nevedela na Raninu otázku ale odpovedať. Frustrovaná zo samej seba sa zvalila do perín a vankúš si pritisla k tvári. Zúfalo zavrčala.

„No to je tá láska, drahá,“ zatvárila sa Rana poučne a poľahky dopila víno. Niečo jej nahováralo, že ho budú potrebovať ešte veľa.

(...)

Obliekla sa do snehobielych úzkych šiat, ktorých ramienka sa jej príťažlivo na lopatkách krížili a nechávali vyniknúť jej postavu. Neobliekala si ich ale pre potešenie mužského oka, za ktorým sa, dúfala, posledný krát chystala. Chcela mu dať len jasne najavo, že u niekoho iného našla to, čo by jej on nikdy nemohol dať a ona to po ňom ani nikdy nechcela. Chcela, aby ho mrzelo, že si ju nedokázal pri sebe udržať, hoci nikdy nebola na neho odkázaná tak ako na nijakého iného muža na svete. Teda zatiaľ. Keď vystúpila z taxíku a vošla do reštaurácie, ani na sekundu o sebe nezapochybovala.

„Nečakal som ťa,“ pozrel na ňu, keď k nemu podišla so svojím večne vyrovnaným, pragmatickým profesionálnym výrazom na tvári a bez slova si sňala tenký trenčkot z pliec. Mlčky prikývla. Vedela, že narážal na jej odmietavý telefonát spred pár týždňov. Neveril ale rozprávke, že by Justine zrazu začalo trápiť svedomie alebo že by chcela vstúpiť do rehole. Vedel, že sa v jej živote niečo stalo. Niečo sa zmenilo. Ona sa zmenila. 
Prišla mu ešte atraktívnejšia ako kedykoľvek predtým. Iskričky neznámeho pôvodu potláčané do úzadia v jeho prítomnosti, ktoré jej teraz čítal z očí, u nej nikdy predtým v jeho spoločnosti ešte nespozoroval. Počul, že sa rozhodla po smrti svojej starej mami tráviť viac času na pobreží, no nikdy by nebol povedal, že jej švédsky morský vzduch prospeje až tak. A že to možno nebude len morským vzduchom. 
Ako vždy, ani nepočkala, či sa jej ponúkne, aby za ňou zasunul stoličku. Spokojne sa mu pozrela s pôžitkom ľadovým nepriestupným pohľadom do očí. Spýtavo zdvihol obočie. Jej neprístupnosť a to, že ho už celé týždne ignorovala, mala určite svoj dôvod.

„Máš sa?“ Čakal. Ani nedúfal, že by mu na jeho sporadickú otázku odpovedala.

„Ako som ti už povedala, rozmyslela som si to,“ odvetila. Vedel, že narážala nato, ako sa mu odvtedy, čo sa udialo medzi ňou a Johnom pred pár týždňami v Osle, vyhýbala. Ona jednoducho odvtedy nedokázala túžiť po spoločnosti iného muža. Hoci sa snažili ostať len kamarátmi. 

Už pár týždňov ho ignorovala, no on sa jej nikdy na jej dôvody nepýtal, dokonca ani keď sa to s ním snažila ukončiť po prvý krát. Vedel, že ak by chcela, vyhľadala by ho. V Andersových očiach boli ženy nevyspytateľnejšie tvory než divoká šelma. Nikdy človek nemohol vedieť, čo sa im preháňalo mysľou. 

„A čo zmenilo tvoj názor?“ zadíval sa jej záhadne do očí, keď k ním čašník pristúpil a predložil pred nich jedálny lístok. Anders mu okamžite mávol ukazovákom, aby im doniesli fľašu bieleho vína.

„Očividne sa musíme porozprávať.“ Teda, ona bude rozprávať a on bude počúvať a už nikdy ho neuvidí. 

Jej chladný výraz a ľadové plamene v očiach v ňom prebúdzali neskrývanú zvedavosť. Na chvíľku sa mu zazdalo, že bola Justine zamilovaná. To by muselo ale ísť o inú ženu.

Uvoľnene sa narovnal sa a vpil sa jej do očí v snahe vyčítať, čo sa jej preháňa mysľou. Zastavil ho ale nepriestrelný pancier, ktorý si voči jeho hlasu a pohľadu vybudovala špeciálne pre túto príležitosť a po zvyšok celého svojho života. Niežeby ho nenávidela. Ona ho len mienila úplne vytesniť zo svojho života. Mala na viac. 

„Počúvam,“ napil sa vína, ktoré mu lahodne kĺzalo hrdlom a privádzalo jeho chuťové poháriky do extázy. Pozorne, ako na love sledoval, ako si obrúsok stiahla z lona a položila vedľa seba na stôl. Nemienila dnes večer s ním večerať. Nemienila ho už nikdy znovu vidieť.

Jej gesto v ňom vzbudilo ešte väčšiu ostražitosť. Načiahol sa za jej dlaňou. Justine ale dotyk jeho brušiek len ešte väčšmi ubezpečil, že bez ohľadu nato, aký dopad to bude mať nato, čo sa dialo medzi ňou a Johnom, nemohla sa ubrániť znechuteniu, s akým teraz na Andersa hľadela. Jeho dotyk jej bol nepríjemný. Príliš ctižiadostivý. Srdce jej nenapĺňalo nič iné len prázdny chlad nechcenej pozornosti. Nebolo to tak, ako sa jej dotýkal on. V mysli na Johna neprestávala myslieť.

Bol to spôsob, akým sa jej dotýkal, ktorý bol úplne iný. Dotyk jeho končekov prstov na jej odhalenej pokožke, dotyk jeho pier na šiji, to všetko v nej vyvolávalo omnoho hlbšie pocity v aké kedy dúfala. Aj keď neboli spolu, lebo ani na stotinu sekundy nezapochybovala, že nemohli, s ním to bolo iné. Napriek tomu že jeho miesto bolo v Dallase a jej tu, v Nórsku.

„Prišla som ti len zopakovať, že je medzi nami koniec,“ vyslobodila sa z dotyku jeho dlane, ktorý jej bol zrazu taký nepríjemný. Nebola nato pyšná, no ešte pred pár týždňami si myslela, že pomer s mužom sediacim oproti nej jej vypĺňal voľný čas, pretože sa nikdy popri kariére nechcela príliš viazať. Anders neskrýval prekvapenie. Ticho si ju premeral. Možno ju predsa len podcenil. Alebo skôr precenil.

„Niekoho som stretla. Takže.. Medzi nami dvoma je koniec. Ocenila by som, ak by si to rešpektoval.“

Hoci to bola istým spôsobom lož a ju pichlo pri srdci, že nedokázala nejakým spôsobom to, čo medzi ňou a Johnom vzniklo, nazvať, nemohla ďalej žiť s pocitom, že to s Andersom istým spôsobom stále ťahala. Hoci v jej živote nemal už dávno miesta a ani na zlomok sekundy jej nezišiel na myseľ, odkedy ho naposledy pred pár týždňami dávno predtým, ako Johnovi podľahla, videla a odvtedy sa v jej živote stalo veľa vecí. Potrebovala sa ale oficiálne pohnúť ďalej. Počas tých pár zostávajúcich dní, ktoré mala s Johnom na prídel, chcela mať čistú myseľ. Nezaťaženú minulosťou.

„Hmm.“

Poznal ju. Vedel, že ak v tom momente sedela pred ním a nezáležalo by jej na, nech to bol hocikto, nebola by tu. Odmietal ale veriť tomu, že mu hovorila celú pravdu. V jej očiach vyčítal obrovské ale, ktoré si ale plánovala nechať pre seba.

„Poznám ho?“

„To nie je tvoja starosť.“

Záškolácky sa kyslo usmial. Jej ochranárska odpoveď ho neprekvapila.

„Takže poznám?“ hádal ďalej. Videl, ako sa jej výraz zmenil a ona okamžite prejavila aspoň záchvev emócií. Z pudu sebazáchovy v nej vzkypel hnev. Jeho provokáciu ale ustála. 

„Opakujem, to nie je tvoja starosť.“

„V poriadku,“ prikývol mierumilovne. Takže poznal. Zachovával si ale kľudný postoj a pozorne ju sledoval. Neplánoval jej narúšať idylku nového vzťahu a čerstvej zamilovanosti. Nikdy sa tak či tak na hlbšom význame ich vzťahu nedohodli. Nepohla čo i len brvou.

„Ostaneš aspoň na predjedlo? Alebo ťa drahý už čaká?“

„Nie ďakujem, vlastne som už jedla.“

Postavila sa, nechávajúc jeho hlúpu poznámku nepovšimnutú a kabát si prehodila naspäť cez plecia. Nesnažil sa ju ale zastaviť. Poznal ju príliš dobre. Vedel, že ak si niečo zaumienila, nikto ju nedokázal zastaviť. Rovnako vedel, že nech sa zaplietla s hocikým, dotyčný to nebude mať s ňou tak ľahké a buď musí byť do neho skutočne úprimne zamilovaná alebo sa bude musieť snažiť veľmi veľa, aby si ju udržal. Justine bola v Andersových očiach jednou z tých žien, ktoré až príliš dobre vedeli, čo od života a muža očakávali. Na jeho nešťastie, omnoho viac, ako sa podarilo jemu.

„Maj sa.“

Stopla si taxík naspäť do hotela a zvedavosť ju okamžite zaviedla k správam, ktoré si s Johnom za posledné týždne spolu vymenili.

Pre: John Klingberg                                                                                     

všetko najlepšie k narodeninám! 😊

Mimovoľne sa pousmiala. Ani vtedy netušila, že mu už ani krajší narodeninový darček nemohla dať. Spokojne si zhlboka vzdychla. Z hrude jej spadol obrovský kameň, ktorý snáď vážil aj tonu a s jemným úsmevom na perách pozrela von oknom.

Áno, čítate dobre. What the fuck. Áno, Barbora je zlá a jednu z posledných častí mala potrebu Vás nudiť takýmito spomaľovačmi, keď všetky túžite vedieť, ako to medzi nimi dopadne & nothing else matters. Ja som ale nemohla inak a cítila som potrebu, že aj Justinine city si zaslúžili menšie objasnenie. Takisto viem, že táto je nesmierne krátka, no nechcela som ju zbytočne a umelo naťahovať. Čo hovoríte na Justine? A jej nervózne správanie? Takže niekto sa nám tu zamiloval, huh? 
Stále nedokážem uveriť tomu, že v stredu pridám na blog poslednú kapitolu tejto vecičky. Ja ale pevne verím, že sa i napriek tomu budeme stále na blogu pravidelne stretávať (nebojte, ja si nejakú lumpárnu zase na Vás vymyslím, len ma musí kopnúť múza & leto je dlhé). Tak teda naposledy v stredu! Opatrujte sa mi & užívajte leto!

love ya!!!
Vaša Baj.