Secret Santa - VI

 

*Vancouver; 29.01.2014

 

Pred očami mal jej úprimný úsmev, pohyb perí, keď vyslovovala jeho meno a ten okamih, keď sa domom Meredith Trostbergovej ozval jej hlas a záhada jeho tajného Santu bola vtedy navždy odhalená. 

Chýbala mu. 

Chýbala mu každučký deň vrátane toho dnešného, no nikdy, nikdy predtým nemal dôvod sa s ľútosťou vrátiť v čase. 

Teraz tu bezútešne sedel, v malom zapadnutom bare na predmestí Vancouveru a čakal, kedy sa Erick vráti s ich čajom a možno atmosféru v miestnosti naplní neskutočná nostalgia, s ktorou zaspomínajú spoločne na staré dobré časy v Detroite. 

V rukách pred sebou zvieral nenápadnú fotku v drevenom rámiku, ktorá bola z ich maturitného plesu, na ktorom on chýbal, pretože mal v ten večer zápas. Pamätal si na to až príliš dobre. Nikdy na žiadnom školskom plese totižto nebol a teda aj tento, svoj vlastný, sa mu podarilo prepásť.

Pohľadom skĺzol po vyľakanej, no vysmiatej tvári dievčaťa na Erickových rukách, ktorú fotograf zachytil, v momente, kedy čiastočne strácala rovnováhu. Sky Millerová. 

„Pamätám sa, ako mi podgurážená plakala celú cestu domov z tej tancovačky, ako jej je ľúto, že sa stredná pre nás končí a že sa už určite nikdy neuvidíme. Hádam mala aj pravdu.“

Obaja hľadeli na obláčiky pary, ktorá stúpala od hrnčekov položených na stole a v tvárach sa im obom zračil zachmúrený výraz. Patrick sa napäto pohmýril na stoličke. 

„Kde si tú fotku, kurva, našiel? Myslel som si, že som ju pred verejnosťou schoval,“ prehovoril ako prvý z nich práve Erick. Svojho parťáka zo školských lavíc počastoval veľavýznamným pohľadom. 

Patrick Kane sedel tu pred ním, spolu mysleli na to isté a on si uvedomoval, že vyrástli. Tak strašne rýchlo chceli dospieť, že sa im to azda až konečne podarilo. 

„Náhodne, keď si sa nedíval,“ prikývol Patrick a sústredene začal hranou lyžičky krúžiť po okraji hrnčeka. „Hádam mi to odpustíš.“

„Mám na výber?“ odvetil pobavene jeho spoločník. „Som neskutočne rád, že si tu. Si prvý človek od strednej, ktorý ma kontaktoval. Aj keď ti to nejakú tú sezónu NHL trvalo.“

Patrick k nemu zarazene zdvihol zrak. „Vy,“ hľadal ťažko slová. „Sa...Nestýkate?“ zamračil sa. 

Ak si niekedy myslel, že nejaká skupinka na ich škole spolu držala a nebola odsúdená na zánik, bol to práve Ostrov zabudnutých hračiek. 

„Vôbec,“ prikývol pokojne Erick a v očiach sa mu odrážala tá otupená bolesť zo straty blízkeho, keď si na samotu človek tak privykne, že už ju nedokáže ani oddeľovať od reality. „Zopár deciek z ročníka som na mojich cestách svetom stretol, ale nebol to nikto, koho by som túžil vidieť.“

„A čo ostrov zabudnutých hračiek?“ povzbudzoval ho Patrick. Odpoveďou mu bol ironický smiech.

„S tým bláznovstvom sme myslím skoncovali v momente, keď zazvonilo posledný krát zvonenie v škole, môj drahý Pat.“ 

Patrick si všimol jemné zaváhanie a skleslejší výraz v priateľovej tvári. 

„Nevidel som ju celú tú dobu. Nepíšeme si. Nevoláme. Neviem o nej absolútne nič. Teda... Prvé roky sa snažila Meredith udržať medzi nami aspoň ako taký chabý kontakt, ale čoskoro ju to prešlo. Vtedy mi hovorila, že Sky stretla na stanici v Chicagu a mala namierené bohviekam. Nenastúpila na vysokú a potom vraj chvíľu pobudla niekde pri LA. Potom pokračovala niekam inam, a keď som jej meno počul z niečích úst naposledy, vraj bývala v Connecticute. Myslím, že je nešťastná. Prečo sa o nej vlastne bavíme?“ 

„Netuším,“ mykol Patrick plecami. „Možno, lebo ti bola vždy najbližšia.“ 

„Och, Kaner, už asi chápem, prečo sme sa celé tie roky nevídali. Prídeš si sem a ja sa hneď začínam topiť v dezilúziách. Vlastne je to možno aj tak dobre, že sa všetky putá medzi nami pretrhli. Ani neviem o čom by sme sa mali rozprávať. Ak by to malo byť v takomto istom depresívnom tóne, to radšej ostanem sám ako prst,“ vzdychol si unavene Erick a hlavu si podoprel lakťom. Pozrel na svojho priateľa. 

„Ponúkol by som ti aj niečo iné ako čaj, ale je mi jasné, že predzápasová očista musí byť.“

„Čaj je fajn,“ pousmial sa bezstarostne Patrick a oprel sa o sedadlo stoličky. „Ako to tu zvládaš?“ zmenil tému.

„Dobrá otázka,“ zahryzol si Erick zvnútra do líca. „Myslím, že mi to tu okrem priateľky nič dobré nedalo. Každý tu už dobrý týždeň pobehuje s vlajkami a napastovanými tvárami. Ale som šťastný.“

„Máš priateľku?“ zdvihol automaticky Pat obočie a neskrýval svoju zvedavosť. Jeho spolusediaci znudene prikývol. 

„Volá sa Grace a ešte stále zabíja čas na prednáškach. Občas s ňou chodím pomáhať do psieho útulku. Je to psí fanatik.“

„Máš jej fotku?“

„Kaner!“ vybuchol do smiechu Erick, no nakoniec mu posunul svoj mobil a Patrick sa tak smel zadívať na usmievavé tmavovlasé dievča s drobným šteňaťom v náručí. Preskočil pohľadom na Ericka. Hodili sa k sebe už na prvý pohľad.

„Veľmi rád by som ju spoznal,“ vtipkoval. 

„Myslím, že by tvoje sympatie nezdieľala. Je absolútny kanadský Canucks radikál, často na teba nadáva, nefandi si toľko.“

„Zranil si moje city.“

„Netrep, Kane, Grace nie je tvoj typ aj tak,“ doberal si ho.

„A kto je môj typ? Ak smiem vedieť?“ odvážil sa pobaviť na Erickovom poučnom tóne. 

„Veľmi dobre to vieš,“ usmieval sa na neho sprisahanecky. „Na konci strednej si mal oči len pre jedno dievča. Hádam ťa to ešte nepustilo.“ Opadli mu kútiky a úplne zamrzol. Ten nepríjemný pocit sa znovu vrátil a on odsunul fotku preč z pohľadu. Radšej. Mlčal.

„Tak pustilo, či nie? Sedíš tu ako zmoknuté kura.“

„Ja neviem,“ zašomral nezrozumiteľne. „Je to už dávno, preboha. Boli sme deti.“

„No, teda neznieš bohvieako presvedčivo,“ skenoval ho pohľadom neveriacky Erick. Odpil si zo svojej šálky čaju. 

„Ja by som skôr tvrdil, že si nejako dnes nostalgicky ožil. Ale neboj, nemyslím si, že je stále rovnaká. Všetci sme sa zmenili. Niektorí aj k horšiemu, však ty, diez es más que cinco!“ 

Patrick sklopil zahanbene zrak, keď mu pripomenul tú najnepríjemnejšiu spomienku z posledných rokov. Nič neľutoval väčšmi ako ten deň. Alebo skôr večer. 

„Bol som opitý a už som slušný,“ prisahal čestné pionierske a odpil si aj on. „Vlastne to ma nejako priviedlo k tomu, že sa so zopár ľuďmi skontaktujem. Na moju obranu musím povedať, že mi trvalo dáku tú chvíľku, kým som sa dopracoval až k Vancouveru.“

„Hádam sa vo voľnom čase hráš na súkromné očko? Ty sa musíš fakt riadne nudiť.“

„Nebaví ma tváriť sa, že ľudí, ktorých spoznávam, mám záujem počúvať dlhšie ako tri sekundy a zapamätať si ich meno.“

„Znechutený?“ 

Patrick pohotovo prikývol. „Pomyslel som si, že ty a Sky a vaša partia... No, že ste boli vždy tak nad vecou.“

„Tak by som to nenazval,“ poopravil ho Erick. „Nám to bolo absolútne jedno. Nik hádam okrem Katie nestál prehnane o tvoju priazeň. Na bíčboja si ale zapadol celkom slušne.“

Patrick si pri jej vyslovenom mene vzdychol. „Bože, nikdy som to s ňou nemyslel zle, ale-“

„Veď ani Sky,“ mykol plecami bezstarostne jeho spolusediaci, no Pat spýtavo zdvihol obočie. „No nečum na mňa tak, ja som gánil rovnako. Povedzme ale, že ženské sú fakt asi vnímavejšie a Sky si vedela všetko domyslieť bez toho, aby Katie niekedy niečo povedala. Dovolím si tvrdiť, však ma nemá šancu počuť, že sa to všetko kvôli nej vtedy pokazilo.“

„Netuším, o čom točíš.“

„Ach, tí športovci,“ vzdychol si uštipačne Erick a pripravil sa na vyčerpávajúcu reč. „Dúfam, že sa nemusíme tváriť, že Katie nebola do teba až po uši, okej?“

„Jasné.“

„Dobre. Pretože ja som na rozdiel od teba vedel skoro o všetkom zo Skyinej strany. Už keď nám Katie oznámila, že ťa vtedy pozvala po prvý krát, kopla ma sprisahanecky pod stolom. Oficiálne sa ale veci začali srať až v ten večer, keď si sa asi rozhodol, že nie je nič originálnejšie ako pokúšať sa pozvať na rande moju chýbajúcu životnú polovičku.“

„Hovoríš to, ako keby som si ju vyhliadol,“ poopravil ho Patrick. „Bola to náhoda, okej?“

„To  je teraz už jedno. Katie aj tak odvtedy na Sky žiarlila, aj keď tá nič nepovedala. A ona to vedela. Ako všetko. A preto ti dávala košom.“

„Zamotal som sa?“

„Proste si máš vyberať svoje obete starostlivejšie.“ Erick ho chvíľu prepaľoval sústredeným pohľadom, no nakoniec sa mu pery skrútili do potmehúdskeho úsmevu. „Vtedy si ju nechal v kaši.“

Patrick k nemu znovu zdvihol nevinne zrak. „Nemohol som to stihnúť, predsa som sa jej ospravedlnil. Aj mňa to mrzelo.“ Kto vie, ako by to medzi nimi dopadlo, ak by vtedy na ten ples stihol prísť. 

„Ale maturitný ples je iba jeden,“ krútil odmietavo hlavou. „Takto nemôže povedať: Na vlastnom maturiťáku som tancovala s Patrickom Kaneom, to si dovoľ!“

„Panebože, Erick,“ prevrátil automaticky očami, no musel sa pousmiať. 

„Vieš, čo je ale vážne vtipné?“ vypýtal si znovu Patovu pozornosť. „Jediný, kto si na ostrov zabudnutých hračiek spomenul, si ty. Ani jeden z nás sa nepokúšal okrem Mer kontaktovať toho druhého. Vskutku na smiech. To som dopadol.“

„No, možno to má svoje dôvody. Ja by som tiež na také veci nemal čas za normálnych okolností.“

„Už ťa žerú predsočiovské mrle?“ zaškeril sa na neho Erick. 

„Nemôžem sa dočkať, kámo,“ prikývol rozhodne Patrick a ruky si prekrížil na prsiach. 

„Dúfam, že ideš na zlato. Nech som na teba pyšný, aj keď teraz žijem tu u kosatkárov.“

„Kiežby,“ vzdychol si. „Je to môj najtajnejší sen. Chcem to. Strašne.“

„Nikdy si nevedel prehrávať, to je pravda. Hádam ťa Crosby nezastaví.“

Patrick s vyrovnaným výrazom v tvári dopil svoj čaj a pozrel na hodiny. Predzápasová prechádzka sa mu skracovala a mal by byť práve už dávno na ceste do hotela. 

„Uhm, budem musieť už bežať,“ zašomral znepokojene a ospravedlňujúco pozrel kútikom oka na Ericka, ktorý pokojne prikývol s hrnčekom na hrudi. 

„Bež Patrick Timothy Kane, ži svoj hokejový sen! Žiar ako severka na oblohe!“ predniesol slávnostným hlasom, ktorý sa vždy ozýval ich strednou pri príhovoroch všetkého druhu. 

„Hádam sa znovu vidíme,“ skryl si Patrick svoje charakteristické blonďavé kučery pod čiapku, keď si zapínal kabát a pohľadom zablúdil k východu. 

„Hádam? Chcem ťa tu vidieť pred každým zápasom vo Vancouveri!“ odprevadil ho k dverám Erick a z vešiaka si tiež stiahol svoju bundu. „Hodím ťa kamkoľvek potrebuješ, bude to tak rýchlejšie, keďže predídeme tomu, že by si sa mohol stratiť. Hýb sa, šup, šup!“ vyháňal ho do chladného, nepríjemného rána, pričom sa teploty stále lenivo pohybovali okolo nuly. 

„Kedyže začína zápas?“ zabuchol za sebou dvere a načiahol sa kľúčikmi do zapaľovania. Auto sa nedobrovoľne pohlo z okraja chodníka.

„O pol desiatej. Budeš pozerať?“ 

„Hádam hej, že si to ty. Zabijem dve muchy jednou ranou. Urobím radosť Grace a tebe pohladím ego.“

„Nechceš ju rovno pozvať na zimák? Myslím, že by som bol schopný ešte nejaké lístky splašiť,“ ponúkol sa mu Patrick, pretože to bolo to najmenej, čo by mohol pre Ericka za jeho lojálnosť urobiť. 

Toto bolo rozhodne to najpríjemnejšie strávené ráno pred zápasom na cudzom ľade v jeho živote a on bol rád, že sa na to neskutočne dlhé pátranie po Erickovi dal.

„Lákavá ponuka!“ premýšľal nahlas, kým stáli na červenej. „Popremýšľam nad tým, do kedy platí?“

„Tak samozrejme, že ak mi zavoláš päť minút pred úvodným bullym, môžeš sa akurát tak strčiť, Erick! A nesmej sa, viem, že by si toho bol schopný!“ zadržiaval v sebe už aj sám Patrick smiech. 

„Tak do druhej sa rozhodnem?“

„Ale ani o sekundu dlhšie.“

Celú cestu si snažil nevšímať neustále prezváňania od spoluhráčov a snažil sa o Grace z Ericka vydolovať čo najviac. Bola to asi jediná normálna téma, ktorá mu v tom momente napadala. 

Keď zastali pred hotelom, Patrick Sharp už nedočkavo postával pri vchode pod strechou s mobilom v ruke. Asi by sa mal Patrick chystať na výplach žalúdka.

„Ďakujem, Pat,“ zavolal za ním ešte jeho priateľ, keď vyskakoval z auta.

„Hádam som ťa nerozcítil,“ usmial sa na neho automaticky, keď Erick hľadel ďaleko pred seba a tváril sa neprítomne. Presne tak isto, ako keď spomenuli Sky. 

„Drž sa dnes večer a daj hetrik!“

„V to dúfam!“ prikývol a stále nehybne stál vo dverách na strane spolujazdca. 

„Bež už, Superman,“ kývol Erick hlavou smerom k Patovému spolubývajúcemu, ktorý ho mal na starosti. „Vháňaš mi sem zimu.“ 

Prikývol mu a zabuchol za sebou nedobrovoľne dvere. Obehol auto, ktoré sa okamžite pohlo preč zo zákazu. S módnou ikonou ich tímu si vymenil nevinný pohľad a myknutie plecami. Patrick vyzeral, že už mu tréner stihol vysvetliť, na koľko dolárov je poistená Patova maličkosť.

„Uhm, a Patrick!“ stiahol si ešte sťažka Erick okienko a zavolal na svojho spolužiaka. Ten sa za ním prekvapene obzrel.

„Nájdi ju.“

Taaak, už sa nám to rozbieha! A panebože, ako je to už veľa rokov, odkedy táto poviedka uzrela svetlo sveta, no aj tak mi to príde ako by to bolo včera. Som stará?