Secret Santa - VII

 

štvrtá adventná nedeľa je tu & so I am

Olympiáda v Soči ho úplne pohltila a zostávajúce dni do odletu na šampionát nestrávil nijako inak než trénovaním a koncentrovaním sa na svoju psychickú pohodu. 

Keď ich priamy let odštartoval z pristávajúcej dráhy Kennedyho letiska v New Yorku, vedel, že už nie je cesty späť a z jeho priateľov sa na čas stanú sokovia a z nepriateľov spoluhráči. Hokej mu absolútne zatienil myseľ.

Keď zničene za sebou zatvoril dvere na svojom byte, sadol si na dlážku a chvíľu len tak upieral zrak na špičky svojich topánok v šere súmraku, ktorý práve padal na Chicago. 

Vôbec sa nespoznával. Všetky veci okolo neho, ktoré boli a vyzerali úplne presne tak, ako ich tu nechal pred vyše dvoma týždňami pred olympiádou, mu pripadali zrazu neskutočne cudzie. V svojom vnútri sa cítil prázdny a jeho výrazné kruhy pod očami boli oknom do jeho duše s nahlodanou psychikou. Mysľou sa mu preháňali myšlienky, ako absolútne sklamal a nezvládol nápor finálnych bojov o medailu.

Nemotorne sa vyštveral na nohy a po pamäti kráčal obutý naprieč mŕtvym bytom až do spálne. Pred pohľadom svojej rodiny z fotografií sa skryl pod prikrývku, skopol si z nôh topánky a nechal, nech mu slzy sklamania tečú dole lícami po toľkohodinovom zapieraní pred zvyškom sveta.  

Uvedomoval si, že zajtra alebo prinajmenšom, keď otvorí znovu oči, bude pripravený hodiť celú americkú frašku na Soči za hlavu a sústrediť sa znovu na boje o playoff. Teraz si ale potreboval znovu privyknúť na časové pásmo a dospať posledné prebdené noci. 

Ignoroval hovory svojej mamy aj Jonathana. Jediné, čo potreboval, bolo byť sám so sebou a svojim trápením. Zakrútiť sa do svojej ulity a aspoň na sekundu sa cítiť ako drevená odhodená bábka, ktorej články postupne rozožierajú roztoče a mení sa na prah.

Potreboval cítiť to neskutočné sklamanie a ako mu čepeľ gilotíny prerezáva krčné stavce pred očami celého amerického národa, aby sa znovu stal silnejším s väčším hladom po víťazstvách v nadchádzajúcich zápasoch. 

Sústredene zvieral poťah vankúša v zaťatých dlaniach a v mysli si neustále opakoval, že sklamal. 

Prial si, aby, keď zavrie oči, ho jeho potláčané nočné mory zožierali a jeho by znovu navštívil ten istý obraz, ktorý mu v poslednej dobe vytváral vrásky zakaždým, keď precitne zo sna.

Vždy sa mu snívalo to isté. Každý raz stál uprostred ničoho a necítil ani vlastný dych. Nebola tam tma, pretože aj tma by niečo znamenala. Neprúdil ani okolo neho vzduch, ktorého by sa nadýchol, no i tak sa z nejakého neznámeho dôvodu nedusil.

A potom, vždy po chvíľke začul prenikavý plač, ktorý sa stupňoval až do revu a z uší mu steká dole šijou pramienok krvi. Z všade prítomného ničoho sa k nemu prikradol duch, no nikdy si nedokázal zapamätať jeho podobu. 

Normálne by si človek myslel, že duchovia v snoch nadobúdajú podobu ľudí, ktorých sme stratili, no tento krát sa pred ním nikto nezjavoval. Nikdy. Vždy to bolo len nekonečné prázdno a ako po štrknutí zápalkou sa mu vždy pred očami rozplynulo, keď zakaždým zmätene otvoril oči. 

Tentoraz ale dezorientovane hľadel von oknom a lícom unavene odpočíval na vankúši, ktorý zvieral v rukách. Stále cítil na pokožke zaschnuté stopy sĺz, ktoré kropili vankúš celú tú dobu, čo sníval a Chicago mu nikdy nepripadalo viac anonymným ako teraz. 

K životu ho prekvapivo prebralo až škvŕkanie v bruchu. Až teraz si uvedomil, že dnes ešte nič nejedol. Dostal neskutočnú chuť na maminu kuchyňu, no o tom mohol len snívať v tých najodvážnejších snoch. Rozhodol sa preto prijať Sharpieho pozvanie na spoločnú večeru, pretože Abby dnes pripravovala steaky, čo sa nedalo odmietnuť.

Prevalil sa na kraj postele a pomaly z nej vstal, pričom si všimol, že jeho veci stále čakali na chodbe, presne tam, kde ich ľahostajne včera nechal položené. 

Myseľ si po celú dobu, čo sa chystal k Sharpovcom domov, zamestnával myšlienkami, čo by také mohol ich dvom malým princeznám priniesť. 

Ako poznal staršiu Madelyn, určite mu na úvod bude chcieť ukázať všetky svoje Barbie bábiky, pretože Patrick bol jediný chlapec, kto mal v hraní s Barbienami vďaka svojim sestrám prax. Často ich v Madeyných očiach spoznával. 

Nemal náladu naťahovať sa s výstrojou a kufrom, keď znovu odchádzal z domu, a tak usúdil, že sa s tým skúsi popasovať neskôr. Nerád by ich nechal čakať a zdalo sa, že prijatie ich pozvania bude asi tá najužitočnejšia vec, akú za tento deň vykoná.

S pôžitkom pohladil kožený povrch volantu svojho auta, keď do neho po dlhej dobe opätovne nasadol a podzemnými garážami sa ozval šepot motora. 

„Aj ty si mi chýbal,“ mrmlal si Patrick sám pre seba a vyrazil smerom von z mesta, pričom sa ešte cestou zastavil v najbližšom supermarkete a dal na radu príjemnej pani, ktorú vyrušil v počítaní tovaru v regáloch, čo sa drobností pre Patrickove malé princezné týkalo. 

Už to bolo dávno, keď ešte jeho sestry nosili fontánky a jeho meno im pri výslovnosti spôsobovalo značné problémy. Preto mu asi ani nič iné, než pani dôverovať neostávalo a malej Madelyn a jej malej sestre niesol po džusíku a balíčku obľúbených keksíkov medzi väčšinou detí.

Nenápadne naskočil opätovne do auta a vycúval z parkoviska, pri čom už ničím nerušene mohol nabrať smer adresy Sharpieho domu. Asi v tri štvrtine cesty sa prichytil, ako sa nevinne jemne usmieva a jeho veľkolepý návrat domov z letiska sa mu zdal zrazu ako ďaleká minulosť.

Poľahky zaparkoval pred domom, ku ktorému cestu už snáď poznal naspamäť a keď vyťahoval kľúčiky zo zapaľovania, všimol si v spätnom zrkadle malú Madelyn natiahnutú v ružových tepláčikoch a detskom Blackhawks tričku, ako stojí vo dverách a hanblivo si pritíska plyšového koníka k hrudi. Poponáhľal sa a rýchlo vyskočil zo sedadla vodiča.

Drobnosť pre najmladších členov rodiny chicagskej desiatky si skryl pred zvedavým zrakom malého dieťaťa za chrbát. V momente, ako k nej vykročil a naširoko sa na ňu usmial, Madelyn hanblivo zacúvala dnu do domu, no na perách sa jej pohrával potmehúdsky úsmev.

Nedostala sa však ďaleko. Po pár krokoch narazila zozadu do svojho urasteného taťka, ktorý ju hneď vyšvihol do vzduchu a šiel ich hosťovi k dverám opätovne naproti.

„Ahojte,“ zakýval Patrick malej, ktorá si pred ním hanblivo skrývala tvár. Svojimi malými ručičkami objala Sharpieho okolo krku a zavesila sa na neho ako malá opička.

„Madie, no hádam sa Pata nebudeš hanbiť, čo?“ chlácholil ju, snažiac sa zlomiť jej detskú neoblomnosť, no bezvýsledne. Ospravedlňujúco sa na Patricka usmial a pozval ho dnu, kde už rozvoniavala večera.

„Niečo som dievčatám priniesol,“ žmurkol na Sharpieho, na čo sa Madelyn automaticky pohmýrila na rukách svojho otca a niečo mu nezrozumiteľne potichu zašepkala do ucha.

„No teda neviem, neviem, či si zaslúžia,“ prikývol mu usmievavo, načo sa Madelyn skrútila a hľadela zvedavo na Patricka. Prvotná hanblivosť ju pri pohľade na jeho skrížené ruky za chrbtom hneď opustila.

„Patrick!“

Automaticky sa obrátil ku kuchyni, v ktorej sa už zvŕtala Abby a pri tom dávala pozor na ich najmladšieho člena rodiny, Sadie, aby v kľude sedela na ostrovčeku a nezaumienila si spoznávať jeho najtajnejšie kúty. 

„Abby!“ usmial sa okamžite ešte žiarivejšie, čo ho udivovalo. Kedy mu ale pohľad na pani Sharpovú nevykúzlil úsmev na tvári? 

„Vyzeráš unavene,“ predniesla trošku ustarostene a sklonila sa k trúbe.

„Uhm,“ zamrmlal. „To ten časový posun, nejako ma to zložilo.“

„Hádam ťa naše ratolesti dnes večer nedorazia úplne,“ usmiala sa na neho milo ako vždy, keď svojho manžela počastovala pohľadom, aby sa staral o ich hosťa.

„Som pripravený,“ prikývol a na stôl vyložil pozornosť pre deti. 

„Och, Patrick! Nemusel si si robiť starosti!“ pohladila ho vďačne automaticky po líci. „Madelyn, pozri, čo vám Pat doniesol!“ zavolala na ich staršiu dcéru, ktorá si dnes zaumienila na sedačke založiť škôlku a poznášala na ňu všetkých plyšákov, ktorí sa nachádzali na území ich domu.

„Santa!“ pustila do vzduchu huňatého medveďa s mašľou na krku a pribehla k svojej mame. 

Jej otec jej bol v pätách a vysadil ju na stoličku. Obaja Patrickovia si k nej prisadli z každej strany, aby ju nenapadlo z nej zliezať po svojom ako naposledy.

„Ale aký Santa,“ naprával jej starostlivo rozstrapatené vlásky tatinko a poučne sa na ňu usmieval. „Kto je to, hmm?“

Patrick sa na ňu zvedavo pozrel a ani na chvíľu neuhol pohľadom, keď sa hanblivo znovu začala skrúcať na stoličke a usmievavo sa na neho vyškierala.

„Pat,“ zatiahla nakoniec a Sharpiemu odľahlo. „Moj kamos!“ Automaticky sa naťahovala po keksíkoch pred ňou, no po dohovorení od svojej mamy, že ju bude bolieť bruško, svoju pozornosť obrátila na Pata a začala štebotať o tom, ako strávila čas u starkej vo Winnipegu. Ako Sadie vypadla zo sánok. Ako s nimi nemohol byť tatino. Ako si zabudla bábiky doma. 

„Tak dobre, ty rebeka, ide sa papať,“ prerušila ich jednostrannú konverzáciu s Patrickom Abby. „Potom to Patovi dorozprávaš, dobre, zlatko?“ vtisla jej na temeno hlavy pusu, keď ju obchádzala a brala ju na ruky. Patrick ich nasledoval do jedálne, kde už ich otec bojoval s napajedenou Sadie, lebo sa jej na jeho kolenách vôbec ale vôbec nepáčilo.

„Tak teda, prajeme si dobrú chuť,“ vydýchla si usmievavo Abby, že sa ďalší večer zaobišli bez rozbitých a vysypaných vecí. Madelyn prekvapivo dlho vydržala obsedieť na mieste, pričom sa neustále nohami hompáľala vo vzduchu a ešte aj keď prehĺtala kúsky hrášku, Patricka vedľa seba hypnotizovala pohľadom a príliš svojej porcii pozornosť nevenovala. 

Pre Patricka bola večera u Sharpieho doma asi tá najpríjemnejšia voľba, ako stráviť tento krízový večer a ako vždy, čas strávený s nimi a ich deckami letel prirýchlo, aby ho registroval, a tak, keď Patrick vzal Sadie na večerné okúpanie a Madelyn si vydobyla, aby jej dnes špeciálne Patrick prečítal rozprávku na dobrú noc, až vtedy si uvedomil pokročilú nočnú hodinu.

Ležal pohodlne na kraji jej postele a v rukách zvieral Madeynu najobľúbenejšiu rozprávkovú knižku. Tichý hlasom jej rozprával príbeh o Mačkách Aristokratkách. Vedel, že už v dobrej polovičke sa prestala vrtieť a pokojne spadla do ríše snov, no on sám potreboval počuť svoju vlastnú rozprávku. 

„Zazvonil zvonec a rozprávke je koniec,“ zašepkal na záver a opatrne sa vyšmykol spod prikrývky, aby zhasol nočnú lampičku. Chvíľku počkal, či na to gesto malá zareaguje a keď aj naďalej spala kľudným spánkom, potichu po špičkách prebehol až k dverám a starostlivo ich za sebou zavrel. Na chodbe sa zrazil s Abby, ktorej sa práve podarilo uložiť malú Sadie, no malá odmietala zaspať v postieľke sama, a tak si s ňou jej milujúci otec ľahol do postele, pričom, keď malá zaspí, uloží ju nevedomky do svojej postieľky a pridá sa k nim. Hádam. 

„Spinká?“ zašepkala na neho, keď kráčali opatrne dole schodmi a Patrick spoľahlivo prikývol. 

„Ďakujem,“ usmiala sa na neho srdečne Abby. „S dievčatami to vážne vieš.“

„Roky praxe,“ žmurkol na ňu, keď sa vrátili do obývačky, kde akurát bežalo nočné spravodajstvo a Abby hneď siahla po ovládači a televízor umlčala. 

„Idem ešte vypustiť Shootera, nech si pobehá,“ spomenula si na ich rodinného miláčika, ktorý celý večer prespal na koberci pod konferečným stolíkom, pretože mu ich dievčatá dali cez deň zabrať a upreháňali ho. „Ideš so mnou?“ podržala mu dvere do záhrady otvorené a Patrick sa za nimi hneď načiahol.

„Zdáš sa mi akýsi strhaný, Patrick,“ oslovila ho ustarostene hneď, ako sa dostali na terasu a pes sa rozbehol po záhrade.

„Skôr unavený,“ poopravil ju. Abby ale nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Trápi ťa niečo? Sentimentálna som už po dvoch pôrodoch dosť, myslím, že by som to zvládla, nech je to čokoľvek.“

Patrick si vtiahol spodnú peru medzi zuby a mlčky na ňu pozeral. Myslela to s ním dobre. 

Vedel, že Abby a jej manželovi mohol povedať čokoľvek. 

„Ani sám neviem, ako začať, Abby. Ver mi, budem v poriadku. Nerob si starosti.“

„Si si istý?“ hľadela na neho spýtavo. 

„Úplne,“ ubezpečoval ju. „Vlastne... Možno je tu jedna vec.“

„Sem s tým, ak chceš, nikomu to nepoviem, ani Patrickovi.“

Chvíľku hľadal správne slová. „Mávam taký zvláštny sen. Už dlhšiu dobu. Nikomu som o tom nepovedal, lebo som si si myslel, že to prejde. Vlastne ani neviem, čo to je. Stále sa ale vracia.“

„Mávaš nočné mory, Patrick? Ak áno, vieš, že je dobré sa niekomu s nimi zdôveriť. Potom možno zmiznú,“ strachovala sa o neho, no pokýval hlavou. 

„Neviem, čo to je, Abby.“

„A čo v tom sne snívaš?“

„Sníva sa mi, že okolo mňa nie je absolútne nič. Necítim sa a ani nepočujem svoj vlastný dych. Ako keby som ja bol to nič. A potom zrazu vždy je niekde počuť plač a potom sa v tom sne objaví duch a... Ani sám neviem. Vždy som ale z toho rozhodený, keď sa zobudím. Je to hlúposť, zabudni na to.“

„Nie, nie, nie, žiadna hlúposť! Och, Patrick,“ vypočula si ho pozorne a na tvári sa jej teraz zračilo znepokojenie. 

„Neber ma vážne, určite to mám z únavy,“ mávol alibisticky rukou. 

„No,“ oponovala mu. „Ja si skôr myslím, že to nemáš len z únavy. Toto určite nie je normálne.“

„A z čoho podľa teba?“

„Podľa mňa ti niekto strašne chýba, no ty o tom ešte možno nevieš. Alebo...?“

V tej sekunde cítil, ako sa mu dych zadrhol a myseľ zastavila. Abby mu povedala presne to, čo si on celú dobu nechcel pripúšťať a už aj zabudol, že niekde tam v kúte ten cit v ňom je. 

Áno, bola to tá samota, čo ho zožierala. To absolútne nič, čo cíti opustený človek, ktorý sa utopil a nestihol sa zachytiť svojej slamky. 

Jedno mu bolo jasné, Sky Millerová mu chýbala omnoho viac, ako si v skutočnosti naivne nahováral. Erick mal pravdu, musí ju nájsť. A začne rovno zajtra.