Secret Santa - VIII

 

Dobrý deň, tu Patrick Kane...

Áno, áno, ten Patrick Kane, prosím vás, potreboval by som si u vás zistiť dáke informácie, ak by to bolo možné...

Uhmmm, váš syn je môj fanúšik? Tak toho pozdravte!

Sky Millerová. S dvoma ‚el‘.

Áno, miesto narodenia, Nevada.

Nič? Tak to teda ďakujem za ochotu a... Prajem pekný deň...

Ďakujem, aj vám veľa šťastia a pekný deň!

 

Zničene si hlavu podopieral lakťom a sústredene vyťukával adresu emigračného úradu do vyhľadávačika v otvorenom internetovom prehliadači na obrazovke laptopu, ktorý mal položený na kolenách. Pohodlne sedel na huňatom koberci uprostred svojej priestrannej obývačky. Chrbát si opieral o sedačku, pri nohách ktorej si rozložil svoju základňu pár dní dozadu.

Vážne si pripadal ako súkromné očko. 

Fakt, že Sky nemohol vypátrať ani na jednej sociálnej sieti, mu neskonale sťažoval jeho zámer nájsť ju aj na druhom konci sveta. Bol si vedomý, že ju možno nenájde za deň ani za týždeň, no stále myslel na to, že vždy bolo lepšie neskoro ako nikdy. 

Od dňa ku dňu si zo svojho spísaného zoznamu vyškrtával čoraz viac kontaktných miest, kde by sa mohol niečo o Sky dozvedieť. Zatiaľ stále neúspešne.

Jediná výhoda, ktorú pociťoval, že mal, bola, že očividne si nepožiadala o trvalé víza na vycestovanie do cudziny, a tak sa mohol spoľahnúť na to, že tu niekde v Štátoch stále je, má ju možno celú tú dobu pod nosom, len ju musí nájsť. 

„Prosím?“ zdvihol zmätene prichádzajúci hovor, pretože za posledné dni to bol len on, kto niekomu vyzváňal. 

Veľvyslanectvo. 

Železničné stanice. 

Mestské úrady.

Stredná, kam spolu chodili.

Jej detskému lekárovi, na koho číslo mu dala potajomky informátorka, ktorá si ho stále ako študenta na ich strednej, kde pracovala celý život, pamätala.

Všade, kde mu napadlo, že by mu mohli byť nápomocní a on bol vtedy vážne rád, že nie je v tejto krajine pomaly kút, kde by jeho meno nevyvolávalo prekvapenie a pracovníci mu mileradi neprezradili aj veci, ktoré by sa k bežnému smrteľníkovi nemali na základe citlivosti údajov dostať. 

„Žiješ, stroskotanec?“

„Johnny?“ vydýchol prekvapene Patrick, keď na neho z druhej strany začal hovoriť jeho hlas a počul, ako sa smeje. 

„Tesne vedľa, tu Pamela Anderson!“

„To nie je vtipné!“ zaklapol trucovito počítač, pretože na úrade už mali po stránkových hodinách a nikto by mu to tam aj tak nezdvihol. 

Na papierik si poznačil, aby zajtra nezabudol pokúsiť sa dovolať sa na pracovisko znovu. Všade okolo neho sa povaľovali vytrhnuté kúsky papiera počarbané telefónnymi číslami a poznámkami s adresami.

„Už si sa prekopal do stredu Zeme? Alebo sa ti podarilo to hocičo, čím sa zamestnávaš v posledných dňoch?“

„Dúfaš, že sa za tie dve a pol hodiny, čo ubehli od ranného tréningu, odkedy si sa ma spýtal tú stupidnú otázku už asi po osemdesiaty ôsmy krát, dačo zmenilo?“

„Možno?“

„A plánuješ mi volať aj o ďalšej dve hodiny, aby si sa ma ju znovu spýtal?“

„Ak odmietneš vytrčiť päty z domu, možno!“

Zadumane si navlhčil pery jazykom, ako vždy, keď nevedel, čo v danej sekunde odpovedať a prezrel si spúšť okolo seba. Možno by ho na chodníku trafil meteorit so Skyinou tvárou a záhada by bola vyriešená.

„O pätnásť minút?“

„O devätnásť. A vráť mi konečne tie šľapky!“

„Budem ich mať na sebe obuté.“

Chmatom cúvajúceho raka sa vyštveral za pomoci sedačky na nohy. Poriadne sa natiahol na špičkách, pretože z toľkého sedenia bol úplne stuhnutý. Prehrabol si vlasy a začal sa obhliadať po peňaženke. Čas čakania na Jonathana si skrátil na balkóne, ktorý v poslednej dobe vôbec nevyužíval.

Vyrovnane sa oprel lakťami o zábradlie a hľadel pred seba na siluety mrakodrapov driapajúcich sa k oblohe a mesto, ktorého farby mal na dlani. Na severozápade sa zopár slnečných lúčov snažilo predrať cez mohutné mračná, ktoré poťahovali oblohu ako závoj spupnej vlny. Chicago bolo jednoduché úžasné miesto na život.

„Dosť bolo melanchólie,“ odrazil sa od zábradlia a nasmeroval si to za Jonathanom, ktorý práve vchádzal do budovy a pohľadom blúdil po vestibule. Čakal, kedy zahliadne ten nevysoký blonďavý kaktus a pôjde mu naproti.

Nakoniec sa dvere na výťahu jemným cinknutím otvorili a jeho spoluhráč mu zrazu kráčal naproti. 

„Kam ideme?“ stiahol si šiltovku s logom miestneho basketbalového klubu nižšie do tváre a poslušne nasledoval staršinu von na ulicu.

„Zvedavý?“ usmial sa na neho sprisahanecky. Patrick mu naliehavo prikývol. „Skús hádať.“

Cestou cez prechod a strkanicou ľudí, ktorí ich míňali oboma smermi, sa Jonathan pomaly načahoval po peňaženku v zadnom vrecku nohavíc a keď zastali na chvíľu na bezpečnej druhej strane chodníka, vložil si do ruky zopár drobných. Patrick podozrievavo nakrčil obočie.

„Ideme metrom?“

„Bingo!“

Ak bol niekde v Chicagu pravidelne väčší nátresk ľudí na metre štvorcové ako na vypredaných domácich zápasoch Hawks, boli to práve stanice metra v centre. Človek v dave nepočul ani vlastného slova, prekričaného ešte rozhlasovou službou oznamujúcou príchody a odchody vlakov z jednotlivých nástupíšť.

Nasadli do posledného vagóna súpravy a opreli sa chrbtom o sklo okna. Všetky miesta na sedenia boli obsadené nákupnými taškami a ich majiteľmi. Vrava vo vlaku bola tlmená škrípaním koľajníc a bŕzd pri príchode a východe zo stanice. 

Patrick sa snažil zachytiť každú stanicu, ktorú mlčky míňali, keďže sa Jonathan nemal k tomu, že by bol čas vystúpiť. Jeho počty sa zastavili na čísle šesť, kedy sa konečne odlepil od steny vagónu a kývol na neho, aby vystúpil s ním skôr, ako sa vlak znovu rozbehne.

„Snaž sa nestratiť, túto štvrť až tak dobre nepoznám,“ otáčal sa za ním, keď vybiehali schodmi z podzemia zastávky metra na rušnú ulicu a Patrick zistil, že táto časť mesta mu vážne skoro nič nehovorí. Bez námietok teda nasledoval Jonathana, nech tým kľučkovaním pomedzi ulice mieril kamkoľvek. Dúfal ale, že to už nebude každou chvíľou trvať dlho, pretože už medzitým poriadne vysmädol.

„Kaner, musíš zložiť prísahu, že sa pred nikým neprecekneš. Ináč máme po prémiách,“ obrátil sa k nemu Jonathan, keď vybehol schodíky ku vchodovým dverám na päťposchodovej radovke. Z vrecka vytiahol kľúče.

„Ideme do verejného domu?“ nechápal. 

„Nepochybujem, že by ti tiež niečo podobné pomohlo, ale tento krát som dostal originálnejší nápad. Poď,“ otočil kľúčom v zámke a obaja vošli do chladnej chodby bez žiadneho zdroja slnečného svetla. Ich kroky sa ako dunivá ozvena ozývala v múroch stien, v ktorých boli vsadené desiatky dvier do kancelárií a nebytových priestorov.

„Ako si sa k tomuto, kurva, dostal?“ vydýchol neveriacky, keď Jonathan udrel lakťom o vypínače na stene pri dverách a žiarivky zablikali, až naplno rozsvietili miestnosť. 

„Cez brata,“ odvetil pokojným hlasom a podišiel bližšie k žinenkám rozloženým uprostred miestnosti. Ramenom sa oprel lenivo o hompáľajúce sa vrece vo vzduchu.

„Potrebuješ sa vybiť. A to doslova. Takže som sa rozhodol dôverovať ti a dúfam, že si za dnešok nič nevykĺbiš.“

„Ja ťa milujem,“ vzdychol si usmiato Patrick, a keď mu priateľ vďačne úsmev vrátil, rozbehol sa za ním. Pevne chytil do rúk vzduchom letiace boxové rukavice, ktoré mu Tazer do protipohybu hodil.

„Začni,“ pustil ho pred seba a cúvol až na okraj žineniek, kde skoro zakopol o ich topánky. Sledoval, ako si Patrick zaťaté päste v rukaviciach prikladá sústredene k tvári a snaží sa presne zamieriť.

Chvíľu ho nechal, nech energeticky udiera do objektu svojho hnevu a vrece znovu a znovu rozhompáľava. 

Videl mu v očiach, ako sa mu z tela každým zatnutím zubov uvoľňuje všetko to napätie, ktoré predpokladal, že stále v sebe nosil ešte od Soči. 

„Nechaj aj mňa,“ chytil ho vľúdne za rameno a na chvíľu ho pozastavil. Vymenili si pozície a Jonathan si schuti udrel do bezvládneho nevinného vreca.

Pohotovo sa začali striedať a pritom úplne strácali prehľad o čase. Práve to bol ale hlavný zámer toho všetkého.

„V pohode?“ kývol vyzývavo Jonathan na svojho parťáka, keď už nezniesol svoje spotené tričko na sebe ani o sekundu najviac a stiahol si ho cez hlavu. Obom sa sťažka dýchalo, no rozhodne to nebolo ich maximum. Svaly sa mu na ramenách opätovne napli, keď sa napriahol a znovu udrel.

„Už dlho mi nebolo lepšie,“ precedil Patrick cez zuby. Každým úderom cítil, ako sa mu adrenalín uvoľňuje do krvi. „Asi si niečo podobné kúpim na doma,“ švihol nohou do vzduchu. Každý úder, ktorý uštedril vrecu, si užíval.

„To rád počujem,“ nadýchol sa zhlboka Jonathan a znovu sa zahnal. Svaly na celom tele mu úplne horeli, no bol to fajn pocit. „Rozviaže sa ti teda konečne jazyk?“

„Možno, ak to ešte spláchneme!“ zasmial sa Patrick škodoradostne a vrazil do vreca celým svojím telom. Hlavou ostával k nemu ešte dlho potom pritlačený a zbesilo sa vydýchaval. Pocit úľavy mu zaplavoval podvedomie, no aj tak sa mu v tvári sformoval bolestný úškľabok a zviezol sa na zem. Hlavu si sklonil ku kolenám a vôbec si nevšímal, ako si k nemu Jonathan prisadol.

„Deje sa niečo, však?“ 

Prikývol. 

„Zvládneš to?“

Znovu prikývol a potiahol nosom, do ktorého sa mu dostalo zopár kvapôčiek potu. „Nemá to nič s tímom.“

„Niečo veľké?“

„Z mojich úst by to asi znelo veľmi groteskne.“

„Skús to,“ povzbudzoval ho Jonathan a priateľsky do neho štuchol. Patrick sa neubránil pousmiatiu. 

„Hľadám ihlu v kope sena. Doslova.“ A odmlčal sa.

Počul, ako Johnny našmátral na žinenke svoje tričko a prepcháva si ho cez hlavu,  ako zadumane dýcha. 

„A je tá ihla sexi?“

„Momentálne je to jediná ihla, ktorú potrebujem. Záleží na tom?“ snažil sa odignorovať jeho poznámku. 

„No... Veď ihly sa teda nehľadajú ľahko, to je pravda. Ako si na tom?“

„Mám pocit, že som už volal aj do NASY, či ju náhodou nevystrelili do vesmíru, no nikde ju neviem nájsť.“

„Náhoda?“

„Životné presvedčenie, ak sa to tak dá nazvať.“

„Indície?“

„Nula bodov.“

„Hm.“

Obaja upierali zrak na bielu stenu pred sebou a mysľami lietali každý na inej strane obežnej dráhy. Ako vždy.

„Mám ti pomôcť?“

„Tebe by sa chcelo?“ stočil k nemu prekvapene Patrick pohľad a neveriacky si ho premeriaval. Pokoje po jeho boku sedel.

„Prečo nie?“ mykol bezstarostne plecami. „Možno motyka vystrelí.“

„Možno,“ usmial sa pobavene Patrick, keď si uvedomil absurdnosť danej situácie.

„Ideme?“ žmurkol na neho parťák sprisahanecky a Pat nadšene prikývol. Ďalšia zastávka: najbližší bar, kde majú pivo a kúsok lavice, kde by sa mohli nikým a ničím nerušene spokojne vyvaliť.

 

„Takže si to zhrňme,“ podopieral si zamyslene Tazer ústa roztvorenou dlaňou a na kúsok papiera, ktorý sa mu podarilo získať od čašníčky, si začali spisovať všetky možnosti, ktoré mali a tie, ktoré už Patrick stihol vyčerpať. Pripadal si ešte zúfalejšie, ako keď nad tým premýšľal sám doma.

„Vyzerá to tak, že z tých najdôležitejších možností nám ostáva letisko,“ hral sa bezmyšlienkovite s perom medzi prstami. „Ten najtvrdší oriešok.“

„Chcel som tam zájsť osobne, teda, presnejšie sa informovať, kým zabíjame vždy čas čakaním na let.“

„To znie dobre,“ prikývol Jonathan vzdelane. „Myslím, že Lindsey má spojku na termináli. Vždy si cez ňu vybavujeme letenky. Možno by som jej to mohol zavesiť na nos. Je dosť ochotná, chápeš, nie?“ prevrátil znudene očami.

„To by bolo možno aj zápasu zadarmo hodné,“ prikývol Patrick, pretože si Jonathan asi ťažko vedel predstaviť, ako by mu tým gestom pomohol.

„Jednoznačne. Pokúsim sa niečo vymyslieť. Určite aerolínie majú nejaké databázy zakúpených letov. Nie je možné, aby naša ihla nepoužila lietadlo ako je rok dlhý.“

„Ihla,“ vyprskol do smiechu Patrick na celý podnik, až sa preventívne zošuchol hlbšie na stoličke. „Volá sa Sky.“

„Sky, pekné meno,“ prikývol uznanlivo Jonathan a uložil si pripomienku o jeho drobnej výpomoci pre Pata do mobilu. „Neboj. Nájdeme ju, aj kebyže žije na Kamčatke.“

„Na Kamčatke nie je na betón, na emigračnom si nikto v jej mene nikdy nevybavoval víza a opletačky s tým spojené na zmenu trvalého pobytu niekde do zahraničia. Aspoň niečo.“

„Menšie zlo,“ uznal Jonathan a načiahol sa po svoj pohár. „Aj tak, musím podotknúť, že to znie ako dosť veľká zábava. Toto všetko. Teda, pripíjame na Sky, nech je kdekoľvek?“

„Na Sky,“ prikývol Patrick a schuti si odpil zo svojho piva.