„Prosím,“
ozvala sa do telefónu. Za oknom, pred ktorým stála, sa rozliehala
bezoblačná hviezdna obloha. Výhľad zo spálne, narozdiel od toho
z obývačky či kuchyne, jej neponúkal v zornom poli obrysy budov,
či noc narúšanú pouličnými lampami. Práve naopak. Stačilo by
jej pootvoriť okno a mala by výhľad na značnú časť mesta.
Ešte
chvíľu stála v absolútnej tme, kde jediným, drobunkým svetlom
bol žiariaci telefón, ktorý si tak mocne tisla k lícu, aby počula
každý jeden jeho nádych, či zašušťanie postelného prádla, v
ktorom ležal, kým sa rozhodla.
„Ahoj,“
vydýchol a ruku si založil za temeno, aby sa mu v chladnej posteli
ležalo o niečo pohodlnejšie.
„Gratulujem
k výhre,“ povedala potichu, pridržiavajúc si telefón medzi
plecom a lícom, keď sa ťažkopádne štverala požiarnym
schodiskom až na jeho samotný koniec.
„Ďakujeme,“
odvďačil sa bezmyšlienkovite v množnom čísle. Ako kapitán bol
na svojich spoluhráčov a v niektorých ohľadoch aj zverencov hrdý,
zásluhu neprikladal len sám sebe, ako to poznal od iných vodcov
tímov. „Čo
to robíš?“
nakrčil obočie, keď sa mu v telefóne ozývalo rinčanie železa a
následné nadávky.
„Už
nič,“ vďačne vydýchla, oprášila si dlane o seba a nohy
nechala voľne visieť cez okraj betónového vyvýšenia.
„A
čo si teda robila?“
„Liezla
na strechu,“ hovorila uvoľnene. Veľký rozťahaný sveter si
jednou rukou pritisla bližšie, keď si ju podložila pod prsia,
snažiac sa aspoň o trochu znížiť príval tepla, ktoré až
zúfalo rýchlo unikalo z jej tela.
„Čo,
pre boha, robíš na streche?!“
doľahol jej do uší jeho zvýšený tón a Ivy mierne striaslo. Nie
od strachu, či zimy, ale od spôsobu, aký dopad mal na jej osobu
jeho chrapľavý hlas.
„No,“
začala a sama sa usmiala nad tým, čo sa mu chystala povedať,
„chcem ťa vydierať tým, že ak ma nevezmeš na večeru, hodlám
skočiť,“ prehodila nevinne, dokonca pri tom pokrčila plecami,
akoby ju Jonathan mohol vidieť.
„Ivy,
to nie je vtipné, okamžite odtiaľ zlez a vráť sa do bytu,“
rozkazoval jej ustráchane.
„Okay,“
odvetila.
Chvíľu
medzi nimi panovalo ticho, kedy Jonathan až priam naivne čakal, že
začuje ako sa Ivy dobíja späť do svojej spálne. No namiesto
toho, nepočul nič iné ako poryvy vetra.
„Ty
si nezliezla, však nie?“
opýtal sa a samému mu bolo do smiechu nad tým, aká bola
tvrdohlavá.
„Samozrejme,
že nie,“ odvrkla urazene.
„Ach
jaj,“
povzdychol si a pokrútil hlavou. „Čo
si dnes robila?“
pokračoval, akoby sa predchádzajúca konverzácia o Ivynej
prítomnosti na streche nikdy neudiala.
„Vstala
som, vyvenčila som Aidu, šla do školy, nakúpila si, bola s
Eidanom a psami v parku, učila sa a teraz sedím na streche a kochám
sa výhľadom na vysvietené mrakodrapy na druhej strane
Mississippi.“
„Prečo
si bola s Eidanom?“
stiahol obočie a do jeho hlasu sa vkrádal podráždený podtón.
„A
prečo by som nemohla?“
„Pretože
sa mi to nepáči.“
„A
mne sa nepáči, že tebe sa to nepáči,“ hovorila rýchlo. „Je
to to isté, ako keby ja som ti vykrikovala, že si v jednej
miestnosti s tými vašimi Icegirls
[a.k.a
roztlieskavačky].“
„Ja
s nimi vzťah mať nemôžem, čo sa nedá povedať o tebe a ňom.“
„Vážne
chceš riešiť toto?“ opýtala sa drsne. „Takýmto štýlom si
ma späť nezískaš,“ podpichla ho.
„A
ako si ťa získam späť?“
vydýchol a Ivy sa zaškerila. Aké bolo jednoduché chytiť si ho na
háčik.
„To
už nechám na teba,“ zahryzla si jemne do pery, ako ho
provokovala, zatiaľ čo zrak naďalej upierala do diaľavy, na
rozžiarené mesto.
„Smiem
ťa pozvať na večeru?“
opýtal sa opatrne. Nič originálnejšie jeho unavenému mozgu
nenapadlo a dokonca aj Ivy samotná mu naznačila, že by na večeru
šla. Minimálne on tak pochopil jej pokus o vtip.
„Podľa
toho, čo si pod pojmom večera
predstavuješ,“ rečnila. „Ak to, že ma vezmeš do predraženého
podniku, kde po 1.
bude nepriama úmera medzi sumou za jedlo a tým minimom, čo mi
donesú na tanieri, po 2.
budem si musieť obliecť spoločenské šaty, ktoré mi pár hodín
pred naším stretnutím doručí poslíček v škatuli drahšej ako
je celý obsah môjho šatníka a po 3.
každý tam na nás bude čumieť, tak nie, nesmieš,“ dokončila
monológ. „Nekupuj si ma Jonny,“ šepkala. „Získaj si ma. Ohúr
ma.“
„Ako?“
zafučal zúfalo. Bol v situácií, kedy si nevedel rady. Nevedel ako
ďalej. Všetky jeho doterajšie priateľky sa išli poskladať od
radosti, keď začuli jeho pozvanie. Ona nie. Ona ho odmietla, ako
malého chlapca. Mala svoju hrdosť a on si patrične uvedomoval, že
kvôli nemu a jeho spoločnosti sa nehodlá znížiť až na jej
samotné minimum. Musel o ňu bojovať a to ho na jednej strane
neskutočne rozčuľovalo, no na druhej mu dodávalo pocit, že to
bude stáť za to. Že ona stojí za to, aby na chvíľu klesol na
dno svojich možností a žobronil o jej priazeň. Ako
malý chlapec.
„Privítaj
ma na prahu svojich dverí v teplákoch, starom tričku a vôňou
pripáleného jedla rozliehajúcou sa celým priestorom tvojho bytu.“
„Hej,
ja viem variť!“
„Dokáž
mi to,“ vyzvala ho sladko.
„Kedykoľvek,“
súhlasil okamžite. „Zajtra
večer?“
tresol prvý deň, ktorý ho napadol. Nevedel sa dočkať a bol
zaplatiť cenu i v podobe únavy z časových pásiem či ranného
tréningu.
„Platí,“
zasmiala sa na jeho nedočkavosti. Spokojne počúval jej smiech, keď
sa sám naširoko usmial. V hlave sa mu rodil dokonalý plán na
nadchádzajúci večer. Len aby jej dokázal, že to myslí vážne.
„Ivy?“
zašepkal.
„Áno?“
srdce sa jej šialene rozbúchalo s vedomím, čo bude nasledovať.
„Chýbaš
mi,“
vyriekol potichu. Sral na to, že sám prekročil hranicu, ktorú si
ustanovil, že na ňu nebude tlačiť, pokiaľ mu to sama nedovolí.
Široko
sa usmiala. „Dobrú noc, Jonathan,“ hovorila s motýľmi v
bruchu.
Prudký
vietor, ktorý sa preháňal cez mesto, sa zaprel do chudého tela
ryšavky, keď hodnú chvíľu už prešľapovala na chodníku. Deň
sa schyľoval ku svojmu koncu a súmrak ladne dopadal na strechy
preplnených obydlí. Keď konečne pred ňou zastalo auto, v ktorom
sa už zopár ráz viezla, ovládol ju hnev. Nie len z toho, že
Jonathan na seba nechal tak dlho čakať, ale paradoxne, i z toho, že
mal tú drzosť po ňu prísť. Ivy dala Jonnymu jasnú podmienku, že
ju nesmie vyzdvihnúť. On na oplátku, jej nehodlal prezradiť svoju
adresu s poznámkou, že má jednoducho čakať pred svojim bytom.
Zhlboka
sa preto teraz nadýchla, pripravená na neho nakričať, následne
sa zvrtnúť na päte a urazene odpochodovať domov, k Aide.
„Dobrý
večer, slečna Hatleyová,“ postarší pán vystúpiaci z bieleho
auta jej vyrazil dych. Na chvíľu ustrnula a jej sánka nepatrne
poklesla. Prvá myšlienka, ktorá jej prebehla mysľou bola, že je
to len sen. Ďalej, že sa určite prebudí a bublina, v ktorej jej
pán s prešedivenou briadkou otvára zadné dvere na aute, praskne.
No sekundy neúprosne ubiehali a pán so širokým úsmevom na perách
stále čakal, kedy na neho prestane nevychovane zízať.
„Ehm,“
očervenela až po korienky svojich vlasov a neohrabane vykročila.
„Dobrý večer,“ sklonila hlavu a s chuťou od hanby strčiť
hlavu do piesku ako nejaké emu, nastúpila.
Auto
zastalo v podzemnej garáži a Ivy s úľavou vystúpila. Nebola
zvyknutá, že mala osobného šoféra, ktorý sa neustále s
prívetivým pohľadom uisťoval, že sa cíti pohodlne , alebo či
sa cestou k Jonathanovi nechce ešte niekde zastaviť. A hoci sa
cítila mierne nepohodlne, istým spôsobom jej to i lichotilo.
„Smiem
sa vás niečo opýtať?“ jej prirodzená zvedavosť sa predrala na
povrch cez škrupinku hanblivosti i tentoraz a ona svoj nesmelý
pohľad uprela na muža stojaceho v priestrannom výťahu pri tabuli
s tlačítkami a melancholická hudba vypĺňala pozadie ticha.
„Samozrejme,“
znova sa usmial a Ivy si všimla, ako sa mu okolo drobných očiek
vytvorili vrásky smiechu, čo jeho srdcovitej tvári len dodávalo
na príjemnosti.
„Aj
predtým ste..“ začala, no na sekundu sa zháčila, či jej
zvedavosť nie je až prílišnou drzosťou. Myšlienku však rýchlo
zahodila a pokračovala: „Jonathanovi robili službičky? Vozievali
ste sem aj iné jeho priateľky?“
Jej
starší spoločník sa jej najprv zahľadel priamo do očí a až
tak odpovedal. „Pre pána Jonathana musíte byť špeciálna,“
hovoril potichu, až Ivy zadržala dych, aby počula každé jedno
vyrieknuté slovo. „Pretože nie, nerobieval som to.“
Srdce
jej splašene búšilo a dlane sa jej potili.
„Byt
314c,“ rozľahol sa výťahom mäkký hlas, len stotinu sekundy po
tom, ako doznel hlasný cinkot oznamujúci príchod na nimi vybraté
poschodie. Ivy zašepkala opatrné ďakujem a s roztrasenými
kolenami vykročila.
„Tak
tento večer bude ešte zaujímavý,“ zamrmlala, keď ostala stáť
pred čiernymi dverami, na ktorých v úrovni jej očí sa ligotali
pozlátené číslice a drobné písmenko, ktoré ju uistili, že
stojí na správnom mieste.
Zhlboka
sa nadýchla a zaklopala.
„Kuchárska
kniha,“ s prižmúrenými očami hľadela na Jonnyho vedľa seba a
vidličku obratne prevracala medzi prstami.
Pokrútil
hlavou.
„Tak
internet,“ znova hádala. Jonathan znova namietal.
Ivy
o niečo viac prižmúrila oči. „Recept od Rosie,“ napadlo ju
ešte. A hoci si to nechcela priznať, nápad s ich kuchárkou bola
jej posledná možnosť.
Jonathan
sa rozosmial. „Nie si ani len blízko.“
„Okay,
vzdávam sa,“ pokrútila hlavou a na vidličku si napichla ďalšiu
po domácky robenú hranolku, s hŕstkou mäkučkého syru.
„Vážne?“
zarazene na ňu hľadel, ako spokojne ďalej jedla jeho umelecké
dielo v kuchárskom prevedení a s razom absolútnym nezáujmom mu
opláca pohľad. „Kde sa stratilo to odhodlanie vymaniť zo mňa
pôvod tohto skvostu?“ doberal si ju.
„Tú
nahradila chuť zjesť ten tvoj skvost,“ hovorila s plnými ústami.
Jonathan
si ju premeriaval pohľadom, keď po chvíli poloprázdny tanier
položil na stolík neďaleko nich a s rukami prekríženými na
hrudi, sprisahanecky sledoval každý jej pohyb.
Ivy
nereagovala. Ďalej si pokojne jedla svoju dávku Jonathanom
navarenej večere a čakala. Pretože vytrvalosť sa vyplatí.
„Ugh,“
vzdychol si zúfalo Jonny a Ivy si musela zahryznúť do pery, aby sa
nerozosmiala. A
je to tu.
„Mamin recept. Je to mamin recept,“ zafučal a s odutou perou ju
sledoval spod mihalníc, ako urazený malý chlapec.
„Aký
si rozkošný, keď sa hneváš,“ neodpustila si.
„Rozkošný?
Vôbec nemám byť rozkošný, keď sa hnevám. Mám vzbudzovať
rešpekt, strach a ja neviem, všetky tie ostatné veci,“ rozhodil
rozčertene rukami.
„Presne
o tomto hovorím,“ prstom pichla do vzduchu, tesne pri jeho líci.
„Nafučaný a pri tom rozkošný, ako malý chlapec.“
Prudko
ju potiahol za ruku, len sekundu pred tým, ako prehltla posledné
sústo a tak mohol už prázdny tanier dopadnúť na presne rovnaké
miesto, kde sedela Ivy. Výkrik naplnil miestnosť, keď sa Ivy
zlievali obrazy, ktoré videla, do jednej chaotickej masy, až jej
výhľad zahalili jej vlastné, rozlietané vlasy.
„Ešte
stále ti pripadám rozkošný?“ začula Jonathanov hlas, ako ju
prevesenú cez plece niesol bytom.
„No,
ale ani hrôzostrašný nie si,“ odvrkla a nechala sa niesť. Bolo
jej jedno kam, stačilo, že to bolo ním.
Len
šesť krokov trvalo, kým sa Jonny, s Ivy prevesenou cez plece,
ocitol v rozľahlej hale, ktorá Ivy pri vstupe do nej vyrazila dych.
A to ani nebola dominantou veľkého bytu, v ktorom sa Jonathan s ňou
pohrával ako s malým dievčatkom.
„Takže,
mladá slečna,“ hovoril pokojne, ako ju skladal opäť na zem, „čo
by si chcela robiť teraz?“
Oči
mu žiarili. Ak by bolo po jeho, schmatol by ju do náručia a
vybozkával. Vravel by jej všetko, čo mu chodilo po rozume, ukázal
by jej jeho pohľad na všetko, čo sa medzi nimi udialo, šepkal jej
veci, na ktoré pomýšľal, keď neboli spolu.
Lenže, neurobí to. Neprekročí hranicu, nespraví to znova. Preto
svoju ruku temer okamžite stiahol z línie Ivyných bokov, len čo
sa uistil, že stála nohami pevne na zemi.
Pohľadom
sledovala, ako jeho ruka poklesla z miesta, kde čierny nátelník
strácal v tmavozelenej sukni a Jonnyho postoj ustrnul. Zodvihla
zrak k jeho očiam a dych sa jej zasekol v pľúcach. Rozšírené
čierne oči ju nepúšťali zo svojho zajatia a ona sa vymaniť ani
nechcela. Hľadela na neho,
na
Jonathana, do ktorého sa zaľúbila. Do toho, s ktorým viedla
nekonečné rozhovory, do toho, ktorý sa ňu dokázal dívať ako
nik iný. Mala chuť ho pobozkať, dať si záležať na tom, aby
pochopil, že sú to znovu
oni dvaja. Bezmyšlienkovite natiahla ruku a pohladila ho po líci.
Telom jej prebehli zimomriavky, keď jej nervové zakončenia v
bruškách prstov, na dlani, pocítili drobné strnisko na jeho
tvári. Naďalej ho hladila, prešla mu po drobnej jazve pri kútiku
úst, po samotných, tak dokonale krojených perách, ktoré pod jej
motýlím dotykom pootvoril a oči nespúšťala z tých jeho.
Pohľady im navzájom blčali a Ivy razom nepochybovala. O ničom, čo
sa medzi nimi kedy udialo. Nebála sa, neverila slovám, ktoré si
vykričali v šatni. Razom, všetko dávalo zmysel.
Pristúpila
o krok bližšie.
Videl
to na nej. Videl, ako skúša samú seba, ako sa rozhoduje, či to je
skutočne správne. Či by to mala urobiť. On nepochyboval. Uchytil
ju za pás a sklonil sa.
Kútikom
oka sledoval jej tvár, akoby očakával, že ho zastaví. No Ivy len
mlčky sedela, s naklonenou hlavou do strany a privretými očami,
vychutnávajúc si každý jeden dotyk. Prechádzal jej po odhalenom
krku, po kľúčnej kosti vykukujúcej z čierneho trička, ktorá ho
až tak zúfalo lákala nechať sa bozkávať, cez plece až na
odhalený chrbát, kde tričko s okrúhlym výstrihom zakrývalo len
minimum toho, čo by malo. Prešiel jej po vystupujúcej chrbtici, po
každom jednom dostupnom stavci, až sa jeho prsty dotkli čiernej
látky, ktorej hrbolčeky nasvedčovali tomu, že sa pod ňou
nachádza podprsenka. Na okamih prestal, Ivy sa ani nepohla. Bez
dychu, rýchlym pohybom jej rozopol spodné prádlo a o sekundu
neskôr jej už vyhŕňal tričko. A ona stále so zatvorenými
očami, sa nechala. Cítila sa akoby v delíriu, nič iné okrem nich
dvoch a úzkeho pásu svetla osvetľujúceho vankúše priveľkej
postele, neexistovalo.
„Nie,
Jonny...“ prehovorila potichu, keď jej tričko dopadlo vedľa nich
a ona si odhalené telo zakrývala vlastnými rukami. Zrak zahanbene
odvrátila a do očí sa jej tlačili slzy. Cítila sa zbabelo, ako
malé dievča, ktoré si na poslednú chvíľu rozmyslelo svoje činy.
„Ivy,“
pohladil ju po líci, „pozri sa na mňa,“ vyzval ju.
Nechcela.
A pri tom chcela. Bojovala sama so sebou, s predsudkami, ktoré mala.
Nebolo to ako prvý krát, keď bola opitá a jednoducho sa poddala.
Teraz bola maximálne
pri zmysloch, uvedomovala si každý jeden svoj pohyb, každý
nádych, ktorý spravila. Uvedomovala si, aké môžu mať ich činy
dôsledky, ale i to, ako veľmi po ňom bažila.
„Ivy,“
znova ju oslovil. Prehltla hrču, ktorá sa jej vytvorila v hrdle a
opatrne na neho pozrela. „Prosím, nepochybuj o sebe. O svojej
kráse,“ šepkal naliehavo, až mala Ivy pocit, že jej číta
myšlienky. Že vie, čoho sa bojí, čo ju desí. „Nemysli na to.
Na tie, čo boli pred tebou. Pretože o to ide, boli. Už nie sú.
Teraz si ty a ja nechcem žiadnu inú. Vieš to, veľmi dobre to vieš
už dlho. Ľúbim ťa, vieš to, však?“
Opatrne
prikývla.
Stále
ju sledoval pohľadom, keď ju jemne uchytil za zápästia a ruky jej
odtiahol od tela.
„Moja
krásna,“ pousmial sa.
Bozkával
ju ako nikdy predtým, užíval si každú jednu krivku jej tela,
tela, ktorého sa nevedel nabažiť.
Vychutnával
si jej pery, zatiaľ čo ona sa tak veľmi snažila nepoddať záplave
emócií, ktoré ju tak napĺňali. Užíval si, ako sa zakaždým
prehla v chrbte a vypla hruď, keď bol o niečo drsnejší a ako
zase vzápätí žobronila tichým hláskom o viac, keď bol
jemnejší. Prvý krát po dlhom čase nešlo len o živočíšnu
potrebu. Tentokrát mu záležalo viac na jej uspokojení, než na
jeho samotnom. Tentokrát sa mu mierne rozbúchalo srdce zakaždým
ako mu pozrela do očí, ako si s ním preplietla prsty, či šepkala
donekonečna jeho meno.
Bolo
to o nej.
Všetko
okolo, na ničom inom nezáležalo.
Na
drobnú chvíľu nezáležalo na hokeji. Na spoluhráčoch, na
protihráčoch. Na meste plnom fanúšikov, či na všetkých jeho
bývalých, ktoré sa kedy premleli cez jeho posteľ.
Bola
ona.
Bolo
to Ivy Savannah Hatleyovej a o tom, že on sa zamiloval ako malý
chlapec.
ps.
viem, že je dosť krátka, po tak dlhej dobe, čo ju sem pridávam.
ale v podstate na poslednú chvíľu som sa rozhodla, že presne tu to seknem.
ďalšiu sa posnažím pridať čo najskôr.
pps.
pridávam vám videjko, aby ste si mohli cca predstaviť, čo vlastne Ivy robievala
Krátka? :O Nie, nie Ivka... Ja som najHappy aj za toto ^_^ Ale že tam nedáš zasa niečo zlé. Oni si už dosť vytrpeli :O :DD To tá veta keď si sa rozhodla, že presne tu to sekneš, ma núti k takýmto myšlienkam o.O Strašne sa mi to páči ^_^ Aj to ako Johny začal o ňu "bojovať". Najúžasnejšie je ako to všetko dokážeš opísať :OO A moja reakcia keď som našla časť? :DD Nechcela by si vidieť :DD A tá práca? Pridáva sa k dlhéému zoznamu mojich [nesplniteľných] snov :DD A ešte chcem napísať, že prepáč,prepáč,prepáč že som ti k poslednému randomu nič nenapísala, ale ja na takéto veci nie som. Neviem, ako poradiť, či pomôcť, atď -.- :DD Ale viem, písala si že predsa IL neukončíš tak skoro ako si plánovala. Vážne? Že to myslíš vážne, aby som potom nebola sklamaná :OO :D
OdpovedaťOdstrániťNech sa darí dievča ^_^
Lucia
Love you,girl!!! ♥
Naozaj? takže to nevadí, že to je takto seknuté? lebo ja som vlastne dopísala poslednú vetu a tak si vravím, že to uverejním, že to, čo bude "po tom" napíšem až do ďalšieho dielu :)
Odstrániťtak, vieš, keď si chce chlapec zatrtkať, tak musí o to bojovať :D :D :D [ale nie už začínam byť krutá ako blašková.]
aleee, to nevadí, randomy nie sú na to, aby sa komentovali :) to len časti :P :D
taaak, nebude to tak skoro ako som chcela, ale nebudem to ani naťahovať ktovie ako :) a zase, sklamaná môžeš byť, nikdy nevieš, či koniec bude presne podľa tvojich predstáv ;)
ĎAKUJEM ♥♥
Prádlo je čechizmus.
OdpovedaťOdstrániťneznášam ťa.
Odstrániťaj tak je to čechizmus.
OdpovedaťOdstrániťaj tak ťa neznášam.
Odstrániťja tu s malou dušičkou čakám na tvoje vyjadrenie a ty ma len chytáš za slovíčka.
fakt ďakujem za spoluprácu! (y)
Ivana !!! že krátka časť... namiesto toho aby som si včera robila domácu úlohu, keď mi išiel internet som čítala túto poviedočku a dnes namiesto toho aby som sa učila angličtinu, pretože pre žurnalistov je potrebná a ja ju neviem, ti tu píšem tieto (ako to nazvať?) ... sračky, ale aj pochvaly :D si hrozná! ale toto bola tak krásna časť, že mi to nedalo a musím sem ten komentárik hodiť ... a ty moja zlatá sa už prestaň konečne podceňovať, lebo táto časť bola úžasná !
OdpovedaťOdstrániťTotálna milá, totálne zlatá, totálne ňuňu... a ... ach.. neviem čo ešte a v mojom posledno dňovom rozpoložení toto nebolo dobré čítať :D och...
a aby som nezabudla tá časť keď ona sedí na streche je úplne bombová ! aj ja chcéééééééém ;((( :D :D
proste chválim a som mierne rozcítená (mala by som prestať !! )
Tvoja milovaná Lenčiči, ktorej slávnostne ide internet, pretože ma po prvý krát na tomto intráku 5 paličiek !!!!! :D :-*
LENA! :D :D tak najprv, gratulujem k piatim paličkám wifi, keďže to je očividne u vás taký malý zázrak :D [ňach ozýva sa tá, čo má kábel natiahnutý cez celú chyžu, ale aspoň má net! :D]
Odstrániťa potom
aleee, ser aj na angličtinu, čo ťa nenaučil maroško, to ťa nenaučí už nikto :D :D :D
ja som hrozná?! ďakujem, od teba to vždy rada počujem :D
ja sa nepodceňujem, ja sa len pozerám realisticky na toto tu :)
heeeeeeeej, ňuňuu? aaale moje zlatééé :-*
ĎAKUJEM ti za komentár, vždy ma potešia tvoje "sračky" :D :-*
Hneď na druhý deň ako si pridala časť, som si ju prečítala. Moje pocity boli zmiešané, divné. Nie z deja časti ale z celej časti. Lucka mi napísala že už ju komentovala, aj ja som chcela ale nevedela som nájsť tie správne slová. Pravdu povediac, neviem ako to mám napísať aj teraz. Takže sa v tom stratím ale hádam ma pochopíš.
OdpovedaťOdstrániťPotešila som sa, jupííí konečne nová časť! Po prečítaní som mala tie divné pocity (čo som spomínala) ako keby to už nebolo to čo som doteraz čítala. Jedna polovica mňa vie že časť je skvelá, taká ako má byť ale druhá má nutkanie si stále namýšľať že niečo sa s tebou deje a preto to už nie je to čo bejvavalo... Nechcela som to riešiť, písala som Lucke že pridám komentár až k 17. časti, či sa niečo zmení , ale keď si napísala ku koncu Put your music player on shuffle #2 že tu nikto nechodí tak som si vyčítala že som to vtedy nekomentovala... A teraz si budem vyčítať že sa na mňa nahneváš a kvôli mne nebudeš mať chuť v blízkej dobe písať, preto ! ak sa hneváš, zabudni na tento komentár a nevnímaj ma.
(k tvojmu minulému randomu som nepridala komentár, prepááááč a nebudem ti kaziť Put your music player on shuffle #2 mojim komentárom tak názor ti napíšem hneď tu :
veľa pesničiek odtiaľ mám v mobile, všetky sa mi veľmi páááčia a obzvlášť ich text, dodávajú mi energiu! ^.^ <3 )
Ľúúúbim :*
-Diana-
a čo je na nej zlé? :(
Odstrániťmne sa ako jediná z posledných troch či štyroch páčila a bola som s ňou spokojná :/
presne pre toto som to nechcela písať, Diana si pritasaná -__-!
Odstrániťnie že by bola zlá alebo niečo také... keď si písala ešte predtým že sa tak do toho nevieš vcítiť, tak si Diana nahovárala že to tak je a všetko dokopy sa mi to tak spojilo... Takže taká otázočka, si so všetkým vyrovnaná, IL je opäť na svojej koľaji? :O už sa môžem upokojiť?
(idem si ju ešte raz prečítať a presvedčiť sa že to čo som písala neplatí)
-Diana-
uuuž asi áno.. teda snažím sa a posledné dni ma to dosť aj inšpirovalo, preto som s touto a s tou časťou, ktorá príde v nasledujúcich dňoch spokojná..
Odstrániťale, zase, nebudem klamať, nie je to 100% ešte..
Diana ide opraviť to čo spravila...
OdpovedaťOdstrániťDruhý pokus!
Po druhom prečítaní som prišla na to čo mi na tejto časti "vadilo". Musela som si to v hlave poskladať a hľa! idem vysvetliť.
V prvom rade, zabudni na tie sračky čo som napísala predtým -.-...
Predchádzajúce časti boli o tom ako o seba bojujú. A táto bola o nich, iba oni dvaja. Mne to "nevadí" len si akosi neviem na to zvyknúť že sú spolu, neviem si k nim vyvinúť ten správny citový vzťah.
Časť bola úžasná, neviem čo ma pomiatlo že som hento napísala o.O, viem že do IL dávaš všetko a jediné čo od nás potrebuješ sú pozitívne slová ale to som ti ja teraz nedala... Mala som si komentár nechať k 17. časti ale Diana musí byť všade a všetko vždy posrať... Preto mi prepáč, och ! aký som ja komplikovaný človek! >.<
S velikánskom prosbou o odpustenie za moje vyjadrovanie, premýšľanie a všetko čoho sa to týka (tupá) Diana... :/
DIA! PRE KARFIOLOVE VLASY PATRICKA KANEA, NEOSPRAVEDLNUJ SA MI!
Odstrániťnemáš sa totiž za čo! vôbec nejde o to, že by som potrebovala "pozitívne slová", kdeže! mne je jedno, či mi napíšeš ako sa ti časť páčila ako to urobila napríklad Lucka, alebo, že si s ňou nebola spokojná, ako si to urobila ty :) mne ide len o tú spätnú odozvu, nech už je akákoľvek..
a pokojne môžeš napísať, čo sa ti na časti nepáčilo, to potrebuje každý autor, aby sa mohol zlepšovať :) a pokiaľ sa ti nepáčila časť len z dejovej línie, dosť ma to teší pretože... hm, na konci ma budeš chcieť zabiť :D cmuk, už som povedala toho dosť :-*
Karfiolove vlasy Pata? :D žena ty mi tak dokážeš zdvihnúť náladu :* :DDD
OdstrániťTebe iné ako pozitívne slová písať nemôžeme, lebo to sa nedá, vždy to je také perfektné O:)
Ja nezaspím do začiatku zápasu, budem sa stále karhať že som hento v mojej hlave vymyslela -....- Ale už je to okey, svoju chybu som napravila a ty si to pochopila:) ani nevieš aká som rada... Už ti to tu nebudem spamovať otázkami, lebo ťa trafí zo mňa :DDD
-Diana-
Ahoj Ivuš :) Úspešne som sa dokopala komentovať aj túto časť. Na začiatok by som asi povedala, že som šialene unesená. Nie je to len tým fantastickým opisom sexu, vôbec nie. Proste celkovo, keď som sa dnes ráno vrátila k čítaniu, povedala som si: Sakra, tak toto už hej! Je to stále lepšie a lepšie.
OdpovedaťOdstrániťMala som z tejto časti tak trochu pocit, akoby sa obrovský Jonathan Toews zmenil na mladého nežného chalana, ktorý sa ide milovať s niekým, koho miluje viac ako svoj život. Pevne verím, že som sa trafila. Teším sa na ďalšie kapitoly, ktoré budú podobné ako táto :)